%20(1).jpg)
Nedávno ma pri kostole oslovila jedna pani. Podala mi článok s názvom: Hovorí Panna Mária a s vážnym výrazom sa ma opýtala, čo na to poviem. Spomínaná epizódka, ale aj nevedomosť mnohých v tejto oblasti, ma podnietili napísať niekoľko myšlienok o tom, aký postoj má kresťan zaujať k rôznym „listom a posolstvám“, ktoré sa pripisujú Panne Márii, a ktoré sa niekde šíria ak huby po daždi vďaka „horlivosti“ podaktorých kresťanov! Pýtam sa sám seba, bez urážky, či by boli takí aktívni aj pri šírení Svätého písma, prípadne inej katolíckej literatúry...
Čo povedať na tzv. „súkromné“ zjavenia Panny Márie? Ich výskyt dnes veľmi rastie a s nimi aj nedôvera nielen oddelených bratov, úprimne zmýšľajúcich neveriacich, hľadajúcich, či pochybujúcich, ale aj mnohých úprimne a hlboko veriacich.
Podstatný a smerodajný pre veriaceho katolíka je názor Učiteľského úradu Cirkvi - Magistéria a nie niektoré súkromné názory, hoci aj „omilostených“ osôb (teda tých, čo majú zjavenia). Ak by sme popreli tento princíp, popreli by sme základný rozmer služby pastierov Cirkvi (pápeža, biskupov, kňazov), ktorých Duch Svätý ustanovil, aby viedli Boží ľud k spáse. Skôr však ako budeme hovoriť o súkromných zjaveniach, musíme poukázať na najdôležitejšie - Božie zjavenie. Na základe toho uvidíme rozdiel medzi Božím zjavením a zjaveniami súkromnými.
Čo je to Božie zjavenie? - Cirkev učí, že Boha možno s istotou poznať rozumom z jeho diel. Je však aj iná možnosť, ako poznať Boha - to však človek nie je schopný vlastnými silami iba z toho, čo mu Boh o sebe zjavil. To je Božie zjavenie (porov. KKC 50). Boh sa teda človeku v priebehu ľudských dejín zjavoval slovami a činmi postupne, po etapách.
Zjavil seba samého, prihovoril sa človeku, oboznámil ho so svojím plánom robiť nás jeho adoptovanými synmi a dcérami - Božími deťmi.
Zjavil sa, aby sme poznali a milovali svojho stvoriteľa, aby sme poznali odpovede na otázky o zmysle a cieli nášho života.
Od začiatku sa dával poznať: prarodičom, Noemovi, Abrahámovi, patriarchom, Mojžišovi, svojmu vyvolenému ľudu - Izraelu... až jeho zjavenie vyvrcholilo v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi (por. Hebr 1). Práve v Ježišovi (jeho slovách a skutkoch) povedal ľuďom úplne všetko a nebude už iné slovo, okrem tohto (porov. KKC 65).
Sv. Ján z Kríža hovorí: Keď nám dal svojho Syna,...povedal všetko... Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko... Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať, alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie... robil by nerozumnú vec,...urážal by Boha.
V Ježišovi teda vrcholí verejné Božie zjavenie, určené všetkým ľuďom a toto zjavenie sa skončilo smrťou posledného z apoštolov, ktorí boli tiež nositeľmi Božieho zjavenia. Preto už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie. To je učenie Cirkvi (porov. KKC 66).
Božie zjavenie máme prijať, pochopiť a rozvíjať vlastným životom. Toto Zjavenie, uchované vo Svätom písme a Tradícii, bolo odovzdané Cirkvi, ktorá ho v učení, živote a kulte zachováva a odovzdáva ďalším pokoleniam. Boží ľud toto zjavenie vierou prijíma a žije z neho.
Súkromné zjavenia - V priebehu storočí sa vyskytovali a vyskytujú sa aj dnes tzv. „súkromné“ zjavenia. Ide najmä o zjavenia Panny Márie. Treba povedať, že takéto zjavenia sú možné a neodporujú Božiemu plánu, práve naopak, sú, ak ich Cirkev uznala, jeho súčasťou. Hlavným problémom je ich pravosť. Pri jej posudzovaní nemožno zabúdať na vplyv podvedomia, sugescie, ilúzie, chorobných stavov i na pôsobenie diabla. Cirkev opatrne posudzuje údajné zjavenia, skúma, analyzuje, vysvetľuje, zaujíma stanovisko. Sú kritériá, ktoré Cirkev uplatňuje pri posudzovaní pravosti jednotlivých zjavení, napr. zázrak, vlastnosti osôb, ktoré mali zjavenie, ich psychická rovnováha, mravný život, úprimnosť, poslušnosť cirkevnej autorite, pravdivosť obsahu posolstva (súlad s katolíckou vierou a učením), ovocie zjavenia (milosti obrátenia, duch modlitby, svedectvá lásky a pod.).
Postoj veriaceho k zjaveniam - Ak aj Cirkev zjavenia uzná, neukladá veriacim povinnosť veriť. Teda ten, kto neverí, že sa niekde zjavila Panna Mária, hoci je zjavenie Cirkvou uznané, nepácha hriech a môže byť rovnako dobrým kresťanom ako ten, čo zjavenia akceptuje. Tým, že Cirkev zjavenia schváli, dáva len záruku, že nejde o poveru, klamstvo.
Na druhej strane, ak Cirkev zaradí do spoločnej modlitby napríklad dajaké zjavenie, bolo by nedostatkom cirkevného zmýšľania, ak by to niekto povýšenecky odmietal. Aj v tomto ostáva svedomie jednotlivca smerodajnou subjektívnou normou.
Ak chcú prípadné zjavenia niečo dopĺňať alebo „zlepšovať“ na Kristovom zjavení, alebo by ho chceli prevýšiť či „opraviť“, nemôžu byť pravdivé. Pravé zjavenia môžu len pomáhať, aby sa to, čo tu Kristus zanechal, plnšie žilo. Môžu vyzývať k viere v Krista, na nápravu života, na pokánie, modlitbu a pod. Teda len to, čo máme vo Svätom písme a Tradícii. Nič viac!
Naozaj, nie je na mieste zhon za senzáciami, ktorému podliehajú niektorí veriaci. Ani vyhľadávanie či rozširovanie údajne „zaručených“ odkazov Panny Márie, alebo naháňanie sa za miestami, kde sa Panna Mária zjavuje...
Je múdre a správne riadiť sa hlasom Cirkvi a jej pastierov, to nám dáva istotu, že nezblúdime. Svedomito si plniť stavovské povinnosti a starať sa o spásu vlastnej duše i duší nám zverených, to je naša hlavná úloha.
Zjavenia, ktoré Cirkev uznala, napr. v Lurdoch a Fatime, sú majákmi na mori života. Ale svietia nie vlastným svetlom, lež svetlom Krista a poukazujú na pramene, odkiaľ toto svetlo vychádza. Z týchto prameňov spásy čerpajme vodu Kristovej milosti.
Masima
zdroj: blumental
