Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Zjavenia

[Zjavenia][bsummary]

Ten deň ma sprevádzalo niekoľko zázrakov... skutočný príbeh

Vo včerajšom článku s názvom Číslo šelmy 666 je veľmi jasne napísané, ako sa Zlý rozťahuje všade, kam mu len umožníme vojsť. Je tam spomínaný rok 1998. 

V nás doznievala Zamatová revolúcia, ktorá sa uskutočnila len niekoľko rokov predtým. Bola skutočne hladká ako samotná látka zamat, no pritom s dobre skrývanou drsnosťou. Odrazu sme boli takí slobodní, až to teraz bolí.
Aj naše prvé cesty slobody viedli na Západ a kochali sme sa mikrovlnkou, kávou a inými vecami nakúpenými z Mexicoplatzu.
S nákupmi prišli neskôr súkromné nielen firmy, z ktorých podaktoré najsamprv úspešne zdevastovali prosperujúce štátne podniky, lebo robiť v štátnom sa už nenosilo, prebrala sa  pracovná morálka budujúca kapitalizmus, ale najmä otroctvo, ale neskoršie pribudli aj súkromné televízie a dnes sa na každom rohu vyškiera nákupné centrum. Byty sa kupujú za nehorázne úvery, a veľa z našich občanov sa ocitlo na ulici.
Sme zviazaní jediným slovom – peniaze. Kto ich má je niekto, kto je skromnejší je nikto. Áno, takto to je...
Dostali sme krídla a od rozkoše už ani nevieme, kam máme lietať. Necháme si vymyť mozog, lebo našou ikonou je všetko, čo je zo Západu. Proste, zapredali sme sa - a - dobrovoľne diablovmu otroctvu. Lebo on zotročuje, naopak Boh nám dá všetko, len my to nechceme. Sú to pre nás príliš skromné, jednoduché dary. Také, ktoré nikto nevidí a naša samoľúbosť potrebuje, aby videli všetci,  čo máme, čím disponujeme. Pýcha, pýcha a zasa pýcha!

Na Vianoce sa už nedokážeme tešiť, ani si vychutnať ich príchod. Lebo po tom, čo od novembra denne počúvame Jingle bells, sledujeme reklamu na Love, love, znechutenie prechádza a dokonale požiera celých nás. 

Sme takí pyšní, že odmietame počúvať o tom, že nám to škodí. Aj o tom, že i navonok nevinné cvičenie jógy, má hlboké korene diabla, ktorý sa do nás dostáva. Skrátka, diabol nelení, pracuje intenzívne a s takou chuťou, že keby mal každý z nás len odrobinku z jeho chuti a modlil sa tak k Pánovi, svet – ten ľudský, s našim správaním, prácou a spoločenským životom – by vyzeral takmer ako svätý. Nevážime si rady tých, ktorí doplatili a v dobrom nás pred pádom varujú. 
Ak nám bývalá hinduistka, ktorá sa obrátila k Ježišovi, v rozhovore povie, akou mocou diabol ovláda nielen jej bývalé vyznanie ale i cvičenie, len to prečítame, ale nezamyslíme sa. Sme totiž takí konzumenti, že nám lenivosť prikazuje nepremýšľať!
Lebo keby sme sa zamysleli, nepovedali by sme, že je to len výplod ľudskej fantázie, či prelud, ale pochopili, že cesta jógy skutočne nie je cestou dláždenou do neba, ale do prepadu.
Slovám: „Len nech cvičia, čakry sa im otvárajú aj tak,“ uveríme, až sa náš život začne meniť. K horšiemu! (pozri film Guru alebo Ježiš )
Lebo sme už zotročení, dovolili sme, aby k nám prišiel i keď nevedomky. Preto každý, kto je rozumný, bude počúvať a prenesie to aj do svojho života, kto je pyšný, mávne nad tým rukou a vysmeje nás, že sme prinajlepšom senzibilní. Nuž, ako chcú, či chceme?

Tolerujeme, že časopisy, aby sa stali predajnejšími, sa nám ponúkajú s červenám náramkom, vzletne označeným ako náramkom lásky.
Obdivujeme tých, ktorých nám média diktujú ako ikony. Krásy, štíhlosti, módy, bohatstva. Ak si nejaká baba z brandže "horných X" od rozkoše nevie čo na seba vziať a vybehne von v teplákoch, zato v lodičkách, okamžite máme nový trend. Cena teplákov v obchode neskutočne vzrastie a zrazu zistíme, že doma chodíme v oblečení drahšom, než je pekná blúzka. Je to zdravé?

Ľahostajne sledujeme, ako mladá mamička, sotva odloží kočiar do kúta v autobuse, vyťahuje mobil a odušu fejsbúkuje. Aby bola trendy a kamošky visiace na sociálnej sieti nezanedbávala, zapchá decku ústa suchým rohlíkom, alebo fľašou s čajom.
Sme zaplavení fotkami z Instagramu, ktorými nás tí – ktorých nám médiá doporučia, oboznámili s každým ich krokom.
Pre deti sa prekladajú knihy nie o Mackovi Pú, ale Harry Potterovi, lebo to na západe fičí. Romány pre dospelých sú bestsellerom iba tie, v ktorých sa na každej tretej strane píše, v akej polohe to robili.

Prečo to píšem? Lebo ja som skutočne kedysi chodievala na sväté omše z príkazu. Moja sloboda bola tak narušená, stala sa rebelkou a využila prvý moment, kedy som sa oslobodila z rodičovského jarma a na kostol zabudla. Brala ho iba ako súčasť historického jadra. Jedinou mojou akou-takou náplasťou sa stala takmer každovečerná modlitba Otče náš a Zdravas´Mária. 
Až po rokoch sa Boh skutočne „nazlostil“ a začal sa ozývať. Lenže náš Boh je Láska a robil to naozaj s láskou, ibaže ja som nechápala. Lebo som bola pyšná, slepá a hluchá!
Čítala som horoskopy, skutočne len pre zábavu, pokiaľ diabol nevyužil príležitosť, nakoľko jemu je úplne jedno, že je to z nevedomosti. Neznalosť sa neodpúšťa! Chňapol po nej a pekne pomaličky ma viedol skoro až k závislosti vyhľadávať, čo píšu „hviezdy“.
Vedel, že som tvor neposedný, hľadajúci stále niečo nové a tým že som sa kedysi naučila narábať s internetom, otvoril sa mi nový svet a v ňom ma pekne a umne, pritom nenápadne viedol tam, kde chcel. 
Lebo bola doba, kedy ste klikli na odkaz v článku a ten vás presmeroval zásadne len na astropredpovede, numerológiu a podobné somariny.
Každý vychvaľoval jógu, prečo by som neskúsila? Bolo mi síce čudné, že po každom cvičení, v rámci oddychu pri počúvaní tej hnusnej hudby zaspávam, ale našťastie, bola som na takom cvičení iba trikrát a Boh zasiahol. Dnes  viem, že urobil veľmi dobre!!! Lebo si ani nechcem predstaviť, čo by so mnou ten zloduch urobil, keby som na cvičenie išla viackrát. 

Určite ste zvedaví, ako Boh zasiahol. Pre mnohých to bude niečo hrozné, pre mňa to bolo a stále je veľmi šťastné. Po treťom cvičení jógy som začala rapídne chudnúť, až tak, že som mala 37 kíl! Prešla som niekoľko vyšetrení, pokiaľ sa neukázalo, že mám v hrubom čreve dieru a okamžitá operácia je nevyhnutná, inak zomriem.
Fajn, zoperovali ma a črevo fest skrátili. Zostala som nažive, ale s doživotnou chorobou na tele. No ani vtedy mi nenapadlo, že i toto je v rukách Božích. Pokračovala som v obligátnosti večernej modlitby a to bolo všetko. Celá moja vďaka! Hanbím sa, ale odpustila som si, aj preto sa mi už o tom píše ľahko. 

Diabol nespal, pracoval ďalej a moju nenásytnosť po niečom novom, doviedol až k tomu, že som si začala krátiť chvíle kyvadlom. Niečo vyšlo, niečo nie, ale vždy, keď pocítil, že začínam chladnúť, zakaždým mi dal odpoveď skutočne uveriteľnú a tak som bola opäť v „jeho sedle.“
Všetko bolo v poriadku, ale to som si myslela iba ja, lebo som bola pyšná, slepá, hluchá, pričom moje srdce je tak ľahko zraniteľné. Som totiž navyše veľmi dôverčivá, citlivá, ale kvôli tomu, že som vedela povedať pravdu iným na plné ústa, bola som pre iných málo empatická.
Jediný Boh pozná moje srdce dokonale. A skutočne oveľa lepšie než ja samotná, neraz ma o tom presvedčí a ja mu od prekvapenia neustále ďakujem. Ale vrátim sa k príbehu...

Sekla som s kyvadlom a to už bola akási moja vzbura, ktorú diabol nemohol zniesť. Taká ničota, ako som ja, mu predsa nebude dávať kopačky! Ovládol ma celou svojou silou a ja, miesto toho, aby som hľadala pomoc doma, teda u Otca a Mamy, hľadala ju tam, kde ma diabol skrze ľudí, ktorých ovláda, poslal. Tipujete správne – k vešticiam, alebo čo vlastne sú?
Tá prvá mi porozprávala, že vo všetkých svojich deviatich životoch som zakaždým bola bohatá, ale zakaždým aj svoj život skončila skoro v chudobe v kláštore. Odvolávala sa, aby som sa zmierila s Bohom, dala mi odporúčaný žalm, ktorý sa mám modliť ráno i večer. Uverila som, veď ma nabádala k Bohu, a to, že operovala reinkarnáciou, mi neťukalo.
Problémy, ale neskončili, diabol mal asi nervy, lebo ja som zmierenie vzala vážne a dávala si pozor, aby som sa naozaj modlila žalm a aj iné modlitby. Prejavil sa opäť, keď som bola u kaderníčky, a tá v dobrej viere mi pomôcť, mi hneď zistila číslo na babu, ktorá mi má pomôcť. 
Išla som k nej. Aj napriek tomu, že mi v telefóne povedala, že má takú moc, že ak bude chcieť, aby jej suseda bola mŕtva, tak sa aj tak stane. Bola som proste krásna ryba, ktorá vďaka nevedomosti zhltla háčik a nechala sa viesť ako také teľa.
Byt mala pekný, prevoňaný vôňou zo sviečok, ktorá (teraz už viem) je vôňou diabla. Síce lahodnou, ale i tak hnusnou, aj preto už u mňa nenájdete aromatickú sviečku, ani olej, lebo ich neznášam, nenávidím, prosto Nie!
V kuchyni mala na komode obrovských anjelov, a bola chápavá, no nenaleťte! Aspoň ja som naletela a keď od nej prišla domov uspokojená, že už to bude fajn, ani som nevedela, že ešte len vtedy som sa poriadne diablovi otvorila.

O tri týždne po tejto príhode som utekala konečne Domov. K Otcovi. Doteraz mu pomyselne ruky, nohy bozkávam, že prijal moju, po 26 rokoch, veľmi chabú spoveď. Dostala som rozhrešenie i pokánie, lenže až vtedy sa ukázalo, aká som nemohúca. Veď som ani nevedela, že v litániách, má byť zvolanie za každou vetou. Teraz sa tomu smejem, ale som rada, že Pán Ježiš má so mnou trpezlivosť, viedol ma a aj ma vedie. 
Diabol sa niekedy oslabil, inokedy dostal rozlet. Raz som bola hore, inokedy zasa dolu, ale Pán Ježiš sa nevzdával, vždy ma akousi zázračnou silou vytiahol hore a bez toho, aby mi vynadal (ako to my ľudia veľmi radi robíme) ma viedol svojou cestou.  Ja som Svetlo, Cesta, Život a Pravda...
Môj prvý ruženec (to som ešte nevedela, že korunka nie je ruženec), ktorý som sa začala modliť bola Korunka Božieho milosrdenstva. Našla som ju na internete a zdala sa mi ľahká (zasa tá pýcha! Načo márniť čas niečím dlhším a zložitejším). 
Až neskôr som siahla po modlitbe skutočného ruženca, ale modlila sa na prstoch, lebo ruženec som nemala. Dobre, že zvíťazila moja pohodlnosť a ruženec si nakoniec zaobstarala. Lenže problémy aj tak neskončili.

Išla som za jedným kňazom a ani som nestihla pozdraviť, keď mi povedal, že nie som vydatá v kostole a preto mám smrteľný hriech, čiže voľná ruka pre diabla. A mne v tichosti docvaklo, že spovedám sa pravidelne a teda aj prijímam, ale... veď je to svätokrádež!
Nie, určite to nebolo zo mňa, až taká znalá som nebola a ani doteraz nie som, to Pán Ježiš mi takto ukazoval moje previnenia.
Takže, v spovedi som sa vyznala, oľutovala svoju nevedomosť a riešila sobáš. Môj manžel je z politickej rodiny, viera v Boha sa v nej nenosí, ako sa teda vydať?

Náš pán farár mi ponúkol možnosť – sobáš, alebo manžel dá súhlas, že mi nebude brániť. Mali sme vtedy krátko pred dovolenkou, tak sme to nechali na potom. Počas dovolenky som na manžela nenaliehala, vlastne som o tom vôbec nehovorila, iba v mysli prosila Pannu Máriu, aby ho nejako presvedčila. Chcela som sa totiž vydať v kostole, ale zároveň dávala slobodu rozhodnutia. Nebudem nútiť, ak sama neznášam nútenie.
Vrátili sme sa z dovolenky a manžel mi povedal, že on si ma chce vziať! To prekvapenie, radosť, šťastie v srdci vám nebudem opisovať, lebo sa nedá. 
Podali sme teda žiadosť a čakali. Pán arcibiskup si dával tiež čas a moja nervozita rástla. Večer som povzdychla k Pánu Ježišovi, že sa mi to akosi nepozdáva, trvá to dlho a nič sa nedeje. 
Na druhý deň, vo štvrtok, bol sviatok Matky Sedembolestnej a po svätej omši mi pán farár povedal, že sme dostali výnimku a môžem sa vydávať. To som už kula železo zahorúca a o dva dni sa vydávala 😊. 
Nerobila som si problém s róbou, účesom, ani topánkami. Pripravila si to najlepšie čo som v skrini našla, kúpila si jednoduchú kyticu z maličkých žltých ruží a kaplána poprosila, aby mi šiel za svedka.

Ten deň ma sprevádzalo niekoľko zázrakov... Keďže bol september, mala som pripravené letné oblečenie. Vyjdem na balkón a... prší. Hneď som si povzdychla, že sa budem musieť obzrieť po niečom inom. Prišla som do izby a so smiechom vravím: „Božinečko vie, že milujem dážď, tak mi ho dal, ale teraz neviem, čo si mám obliecť. Určite si teraz povie – dievča, dám ti dážď a tebe nedobre,“ smiala som sa. O chvíľu pozerám von oknom, dažďa nikde a vydržalo to po celý večer.

Sobáš sme mali mať po sobotňajšej večernej svätej omši. Na tú som riadne išla, aj so synom, ktorý bol zasa svedkom manželovi. Na omši som prečítala prosby, a po nej vyslovila svoje Áno pred tvárou Boha. Konečne som sa začínala cítiť kompletnejšia.
Keď sme išli domov, pozrela som na nebo a povedala: „Ďakujem ti Bože, že počasie vydržalo.“ Sotva som to dopovedala, z neba sa ukázal krátke, ale o to jasnejší záblesk. Ako keď blikne žiarovka, no oveľa, oveľa intenzívnejší, proste nebeský. Všetkých nás to zarazilo i prekvapilo zároveň.
„Keby som to nevidel na vlastné oči, neuveril by som,“ povedal manžel a dodal: „Veď ty máš zmluvu s Bohom.“ Opravila som ho, že zmluvu máme obaja, veď sme sa pred Jeho tvárou vzali aj to spečatili bozkom a podpísali vlastnou rukou.

Nuž a tak som si myslela, že už bude fajn. Nebolo. Diabol využil oslavu a alkoholom mi parádne podkúril. Vedela som, že sa nechcem vrátiť tam, kde ma pred rokmi usádzal – na miesto alkoholičky, ktorá kedysi pila denne, potom ju to prešlo, ale diabol si neodpustil, aby ma aspoň raz za tri mesiace neopil. Teraz viem, že mňa to neprešlo, to som sa len vrátila domov a Boh brzdil. Nie celkom a úplne, ale brzdil.
Takže sa v tento večer zloduch rozšafol a opil ma, ale pochopila som, že to nie je správna cesta. Bolo mi všelijako, len nie dobre a vtedy som v mysli povedala Bohu, aby to odo mňa vzal, lebo ja to už nechcem. Ráno som nevstala s bolesťou hlavy, ani inými príznakmi oslavy, ale svieža a znovuzrodená. 

A tak som sa snažila, všímajúc si Božích zásahov, žiť čoraz lepšie. Kresťanskejšie. Začala sa viac venovať náboženskej literatúre, ktorá je v mnohom oveľa zaujímavejšia, než moderná bestsellerová.
Lenže to stále nebolo ono. Stále som cítila akýsi nepokoj. Niečo mi proste vadilo. On, ktorý sa dostal ku mne a ani za nič nechcel odísť.
Vtedy som narazila na článok čo všetko nás zotročuje. Paráda! Zistila som, že vďaka prastaromaterským poverám, si svoju hriešnosť predávame z pokolenia na pokolenie. Trvalo mi tri týždne, kým som si sadla a spísala si podľa návodu v článku spoveď.

Vyspovedala sa a následne o dva dni na to, so všetkou vážnosťou i slobodnou vôľou obnovila svoj krst. Volám sa Silvia, krstená som Mária a birmovaná Marta, tak si vyberte 😊.

Bola som skutočne v tom, že už bude všetko o.k. Nebolo. Neostávalo mi teda iné, len povedať Bohu, že som svoje možnosti vyčerpala a teraz je to už v jeho rukách. Opäť bolo ticho, chodievala som na sväté omše, až pokiaľ mi neudrelo do očí, že som k Panne Márii akási vlažná. A nech som robila čo som chcela, ako som chcela, aj napriek tomu, že som sa modlila ruženec, nebolo to ono. A vedela som, že to je tá najväčšia hradba, ktorú diabol postavil. 
I keď... ak niekto zaútočil na Pannu Máriu a na sociálnych sieťach je toho dosť, vždy som sa jej zastávala až takmer do krvi. Toto ma dokonalo miatlo. Na jednej strane sa jej dokážem zastávať, chápať, čo všetko pre nás urobila i robí, na strane druhej vždy sa obraciam na Otca, nie na Mamu.
Tak som začala prosiť Pána Ježiša, aby mi tú pevnosť zbúral. Aby mi s tým pomohol, lebo ja sama to nedokážem. Modlila som sa síce ruženec, lebo to som Panne Márii prisľúbila, ale viac som pre to urobiť nedokázala.

Až prišiel sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie. Presne o dvanástej na obed som si sadla, zapálila sviečku a začala sa modliť ruženec Pátra Pia. Pri treťom desiatu sa diabol prejavil. A dosť ostro. Nečakane. On silou a ja so strachom, ale modlila som sa ďalej.
Ničil ma, lebo vďaka všetkým modloslužbám, ktoré som robila skutočne z nevedomosti, sa usídlil a považoval ma svoj majetok. 
A zakaždým, keď som sa modlila ruženec, útočil a útočil. Vtedy som pochopila, že aj trpezlivosť je veľká čnosť. Ale i pokora a poslušnosť. Boh bol síce akoby ticho, ale pracoval.

Diabol sa pokúšal ma teda ovplyvniť inak. Blížili sa Vianoce, kedy si človek aj dá pohárik. Diabol vedel, že sa snažím byť zásadová a že si ten pohárik dám, ale až na sviatky. Neustále ma však pokúšal, robil chuť, ale aj keď som odolávala, už isté napätie vzniklo. Našťastie, či vďaka Bohu ma náš dobrotivý Boh dva dni pred sviatkami urobil chorou a všetci vieme, že k antibiotikám pálenka, ani víno nejdú. Jedna nula pre mňa, možno si povedal diabol, lebo sa tešil, že ho aspoň neoslabím, lebo budem doma, nepôjdem na svätú omšu a tým pádom on môže žiť.
Boh je múdry, láskavý a mocný. Napriek chorobe mi dal dostatok sily, aby som na svätú omšu chodila, aj keď som, aby som ostatných nenakazila, sedela v zastrčenom kúte.

Ako pokračujem a ako sa to skončilo? Panna Mária vidí, že stále je niečo, čo treba dať do poriadku. Alebo inak, že diabol ma nechce prenechať zadarmo. Aj na toto použila svoje orodovanie a moc, ktorú jej náš Pán dal. Použila na to svojho verného služobníka, ktorý ma v jedno ráno po omši oslovil, či sa nechcem modliť s nimi. Išla som, prečo nie. Modlitba mi neublíži, pomyslela som si. 
Vyfasovala som brožúrku a poučenie, že sa schádzajú každú stredu. Až doma som zistila, že som sa vlastne stala Rytierkou Nepoškvrnenej. Aj v tomto sa prejavuje dokonalá znalosť Pána nás všetkých. Veľmi dobre totiž vie, že ak niečo začnem, chcem to aj dokončiť, že ak niečo začnem najmä voči Bohu, urobím všetko pre to, aby som ho nesklamala. A tak si ma Panna Mária zaviazala. Nenápadne, zato s veľkou láskou. Odvtedy som aj v modlitbe ruženca našla velikánsku radosť 😊.

Kde je koniec? Nikde. Bojujem stále. Sväté omše s prijímaním sa mi stali akousi „drogou.“ Deň, kedy nie som na omši, nie je pre mňa naplnený. Ale získala som aj oveľa viac – odbúrala strach, alebo si myslíte, že keby som ho mala, napísala by som verejne svoj príbeh?

V dobrom a skutočne s veľkou láskou každému odkazujem 
– slová Svetská sláva, poľná tráva – 
nie sú iba obyčajnými slovami. 
Majetok nahromadený na zemi s vami nikam nepôjde. 
Ani kult krásneho tela a už vôbec neplatí, 
že ak je niekto pokrstený, tým pádom je na ceste do neba.
Boh nepozerá na to, či mám mejkap, alebo najnovšie tepláky,
ale na to, čo mám v duši i v srdci.
A to si v žiadnom obchodnom centre nekúpim...

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]