Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Zjavenia

[Zjavenia][bsummary]

Karol Wojtyla z pohľadu KGB


- Úryvky z knihy Christofera Andrewa "The Mitrokhin Archive, the secret activities of the KGB 
in the West". -

Štyridsať rokov sa darilo brániť úspešne všetky režimy jednej strany, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne v krajinách kontrolovaných sovietskou armádou. Odporcovia režimu nemali spravidla dosť síl, aby postavili na nohy nejakú opozíciu. V ojedinelých prípadoch, kedy bol ohrozený režim jednej totalitnej strany, ako tomu bolo v roku 1956 v Maďarsku alebo roku 1968 v Československu, poponáhľali sa vojenské sily, aby ich demonštráciou moci rýchlo úspešne porazili. A predsa sa v Poľsku ľudia odvážili postaviť proti režimu a dosiahli úspech tam, kde sa to maďarskému povstaniu ani Pražskej jari nepodarilo. A keď táto situácia viac ako desať rokov nevybočila z brehov, nebolo možné ju ďalej udržať pod kontrolou a nastúpil zreteľný začiatok rozpadu sovietskeho bloku.
Poľská kríza mala nečakaný začiatok, úplne iný ako v Maďarsku či Československu. Nezačala núdzovým stavom revizionistického režimu, ale voľbou krakovského kardinála Karola Wojtylu za pápeža 16. októbra 1978.
Žiadny sovietsky líder sa neodvážil opakovať Stalinovu pohŕdavú otázku z konca 2. Svetovej vojny: "Koľko divízií má ten pápež?"
Oslabenie režimu vnúteného v Jalte, nespôsobila západná vojenská sila, ale morálna autorita prvého poľského pápeža, ktorá rýchlo zatlačila do tieňa autoritu Poľskej zjednotenej robotníckej strany.

Boris Aristov, sovietsky veľvyslanec vo Varšave, oznámil politbyru, že poľská vláda pokladá nového poľského pápeža za "agresívneho antikomunistu". Rovnakého názoru bolo aj centrum. Už v roku 1971 sa začala operácia "Progres", ktorej cieľom bolo sledovanie Karla Wojtylu. Komunisti sa totiž domnievali, že by sa mohol podieľať na pokusoch pochovať autoritu poľského totalitného štátu.

Deň po Wojtylovom zvolení informoval exponent KGB vo Varšave Moskvu, ako SB, poľská tajná služba, hodnotí nového pápeža: Wojtyla zastáva vyslovene antikomunistické názory. Nepostavil sa síce verejne proti socialistickému systému, ale dovolil si kritizovať prácu štátnych úradníkov ľudového Poľska a vyčíta im toto:
- obmedzovanie základných ľudských práv poľských občanov;
- neprijateľné vykorisťovanie robotníkov, ktorých katolícka cirkev musí chrániť pred ministerstvom práce;
- obmedzovanie aktivít katolíckej cirkvi a pokladanie katolíkov za občanov druhej kategórie;
- vykonávanie široko poňatej kampane zameranej na obrátenie poľskej spoločnosti k ateizmu a na privatizáciu poľského kultúrneho dedičstva.

Pre Wojtylu sa predstava štátu jednej strany rovnala olúpením ľudí o suverenitu. Zastával názor, že "kolektivizácia vedie k zničeniu jedinca a jeho osobnosti".
Okolnosť, že sa odvážil vysloviť to, čo si myslela väčšina poľských katolíkov, bola pre KGB aj SB dostatočným dôkazom toho, že pracuje na ideologickom rozvrate krajiny.
Posudok, ktorý SB poslala do ústredia, ukazuje, že generálna prokuratúra mala už v rokoch 1973-1974 v úmysle postaviť Wojtylu pred súd. Tri jeho homílie (5. 3. 1974 v Novej Hute, 12. 3. 1974 a 24. 11. 1974 v Krakove) boli predmetom obžaloby podľa článku 194 trestného zákona ako podvratnej činnosti pri bohoslužbách a hrozilo za ňu 10 rokov väzenia.
Jeden informátor SB tvrdil, že Wojtyla v jednej kázni povedal, že "cirkev má právo kritizovať každý krok a každé počínanie režimu, ktorí obyvatelia pokladajú za neprijateľné."
Ale Wojtyla zastával dôležitú pozíciu a tá ho chránila. Aj keď poľský režim ešte pred pätnástimi rokmi odsúdil jediným škrtnutím pera prímasa Wyszyńského na tri roky väzenia, Gierkov režim už nemal odvahu v 70. rokoch uväzniť kardinála. Tak nezostalo SB v jej bezmocnosti nič iné, než nadávať v doterajšom tóne proti "Wojtylovej morálnej podpore antisocialistických živlov".

V júni 1976 urobil Gierek rovnakú chybu ako 6 rokov predtým Gomulka: nariadil náhle zvýšiť ceny potravín. Po vlne protestov a štrajkov musel byť tento vzostup cien odvolaný.
Dňa 30. septembra zriadil Wojtyla pomocný fond pre rodiny tých, ktorí boli v Krakove uvrhnutí do väzenia, pretože sa zúčastnili protestov a pri stretoch zranili policajtov. A po odznení vlny štrajkov sa podieľal na zriadení Výboru pre ochranu robotníkov, ktorý mal za cieľ tvoriť zväzok medzi robotníkmi a disidentmi z radov inteligencie.

Wojtyla len zriedka čítal noviny; počúval správy z rozhlasu a z televízie. Okrem toho ho navštevoval Pater Andrzej Bardecki, spájajúci funkcionár medzi katolíkmi a listom Tygodnik Powszechny, do ktorého Wojtyla pravidelne prispieval. Prichádzal za ním každé dva týždne, aby ho informoval o najnovšom vývoji.
Bardecki bol sledovaný ilegálnym spolupracovníkom KGB Bunykom, ktorý mal krycie meno Filosow. Bunyk bol nasadený ústredím, aby nadviazal kontakty vnútri cirkvi a zaobstaral tu "pramene". Je zrejmé, že hlavným dôvodom bolo získavať informácie o Wojtylovi. V správach SB z roku 1977 stojí, že Wojtyla stál pri nepokojoch na strane protestného hnutia.

Dňa 23. marca prijal študentov, ktorí pripravovali protestnú petíciu proti vláde, a kardinál im sľúbil podporu. Ako symbol odporu proti nespravodlivému štátu poukázal na sv. Stanislava, biskupa a mučeníka starého Krakova, ktorého sarkofág je súčasťou hlavného oltára v katedrále: "Stanislav sa stal svätým patrónom morálneho poriadku krajiny. (...) Mal odvahu povedať kráľovi do tváre, že musí rešpektovať Boží zákon. (...) Bol tiež bojovníkom za slobodu, toto neodňateľné právo každého človeka, v tom zmysle, že porušenie tejto slobody štátom predstavuje aj porušenie sociálneho a morálneho poriadku." 
Ľahko si vieme predstaviť, ako to ústredie plnilo nenávisťou, že Wojtyla mohol nerušene brániť jednotlivca proti prehmatom poľského štátu.

Veľkým úspechom poľského arcibiskupa bolo, že mohol 15. mája 1977 posvätiť veľký chrám v Novej Hute. Kostol bol vybudovaný po dlhoročnom odpore zo strany režimu, keď chcel zabrániť tejto zjavnej prítomnosti katolíckej cirkvi v meste, ktoré sa malo stať modelom "socialistickej práce". Pri kázni pre 20 000 ľudí žehnal Wojtyla tým, ktorí protestovali proti smrti aktivistu Stanislava Pyjasa, ktorú mala na svedomí SB.
Ten večer sa Krakovania vydali v dlhom sprievode k Wawelu - krakovskému hradu, kde založili študentský výbor solidarity. Podobné výbory vznikli aj v iných mestách a všetky boli nezávislé na Zväze poľských študentov, ktorý podporoval stranu.
Zatiaľ čo 16. októbra 1978 v celom Poľsku zvonili zvony a ľudia zapĺňali ulice, aby slávili Wojtylove zvolenie, politbyro vyzváňa na poplach. Navonok sa však správalo tak, ako by zdieľalo všeobecnú sviatočnú náladu a poslalo do Vatikánu dlhý blahoprajný telegram, v ktorom vyjadrovalo predstieranú radosť nad tým, že "prvýkrát zasadol syn poľského národa na Petrovom stolci". 
Čo však KGB úplne vyviedlo z konceptu, bolo to, že nadšenie niektorých vysokých úradníkov bolo úplne spontánne. A zatiaľ čo boli vysielané oficiálne správy o radosti poľského národa, spracovávali agenti KGB neoficiálne správy pre svojich kolegov v ústredí, v ktorých uvádzali aj niektoré vtipy, ktoré začali v Poľsku kolovať.

Dva dni po voľbe poslal veľvyslanec Aristov do Moskvy túto správu: "Vedenie ľudového Poľska pokladá zvolenie Wojtylu pápežom za nebezpečné, pretože teraz bude veľmi ťažké prinútiť Vatikán k tomu, aby nevyvíjal veľký nátlak na poľský episkopát a jeho vzťahy k štátu. Katolícka cirkev bude teraz určite silnejšie usilovať o to, aby upevnila svoju úlohu vnútri sociálneho a politického života v krajine. Naši priatelia sú však toho názoru, že okolnosť, že Wojtyla opustil Poľsko, má aj svoje kladné stránky: reakčná časť poľského episkopátu stratila svojho vodcu, toho, ktorý mal vyhliadky stať sa prímasom poľskej cirkvi."
Aristov kritizoval poľské politbyro, že ukázalo slabosť v doterajšom odpore proti požiadavkám cirkvi, dovolilo stavbu nových kostolov a svätenie veľkého počtu kňazov a umožnilo ničím nerušenú tlač katolíckych publikácií.
Keď sa Wojtyla stal pápežom, bolo Poľsko snáď najkatolíckejšou krajinou sveta. KGB hodnotila, že 90% obyvateľstva sú katolíci. V roku 1978 bolo vysvätených 569 kňazov, čo bolo viac ako v ktorejkoľvek inej krajine. V Poľsku bolo celkovo 19 193 kňazov, v seminároch bolo 5 325 študentov. KGB sa obávala, že počet môže byť ešte podstatne väčší.
V nasledujúcich piatich rokoch došlo k výraznému vzostupu náboženského života. Podľa tajne spracovanej štúdie bolo možné "tento fenomén pozorovať najmä v radoch inteligencie, u osôb s vyšším stupňom vzdelania. V roku 1978 sa modlilo doma 25% osôb s vysokoškolským vzdelaním. V roku 1983 to bolo už 50%." Štúdia Ústredného výboru videla v tejto okolnosti dôsledok sociálno-politickej krízy a vplyvu pápeža Jána Pavla II.
Aj v samotnej poľskej strane boli mnohí, ktorí nemali nič proti Wojtylovej intenzívnej mystickej spiritualite. Podľa správy poslanej do Moskvy trávi vraj denne šesť až desať hodín na modlitbách. Jeho pomocníci vraj ho často nájdu ráno v súkromnej kaplnke, ako bez hnutia leží na mramorovej podlahe s roztiahnutými pažami v podobe kríža.

Ale čo pôsobilo ústrediu najväčšie bolesti hlavy v prvých týždňoch pontifikátu, bola zrejmá rozhodnosť pápeža vyvinúť väčší vplyv na stav sveta. A aj keď sa záujmy Jána Pavla II. sústreďujú predovšetkým na problematiku ochrany mieru a ľudských práv vo svete, ležala mu na srdci obzvlášť situácia v Poľsku a vo východnej Európe.
Za obzvlášť neslávne pokladalo ústredie stretnutie pápeža s Litovčanom Andrisom Backisom, ktorý bol považovaný za najdôležitejšieho informátora vo veci vzťahov medzi Vatikánom a sovietskym blokom. Backisov otec bol pred vojnou vyslancom nezávislej Litvy v Paríži a malo sa za to, že podobnú kariéru navrhne aj svojmu synovi.

Dňa 5. novembra navštívil pápež Assisi, mesto sv. Františka. Bola to prvá oficiálna cesta, ktorú podnikol z Vatikánu. Zo zhromaždeného zástupu sa ozval náhle hlas, aby nezabúdal na východnú Európu: "Mlčiaca cirkev nesmie zostať zabudnutá!"
Na to Ján Pavol II. odpovedal: "Ona už nie je mlčiaca cirkev, ona sa prihovára mojím hlasom!" 

Medzi tajnými agentmi, ktorí boli po Wojtylovej voľbe poslaní do Poľska v rámci akcie "Progres", bol tiež Oleg Petrovič Buren (krycie meno Derevljov), ktorý sa vydával za predstaviteľa kanadského vydavateľa. Chcel údajne zhromažďovať materiál o poľských misionároch na Ďalekom východe, kontaktoval mnohých významných cirkevných činiteľov a mnohí z nich ho poslali za ďalšími.
Mal uložené, aby v prípade zatknutia políciou alebo SB trval na svojej úlohe, zostal kanadským občanom. Ale keby sa niekedy naozaj ocitol v nebezpečenstve, musel by sa pýtať po náčelníkovi SB Jánovi Słowikowskom, ktorý, ako sa zdá, bol kontaktnou osobou pre agentov KGB, ktorí sa ocitli v ťažkostiach s poľskou vládou.
Jedným z najviac cenených kontaktov Derevljova bol kontakt na blízkeho priateľa pápeža, P. Jozefa Tischnera, filozofa, ktorý Wojtylovi pomáhal v Krakove založiť akadémiu. Tischner prichádzal často do Ríma a patril k ľuďom, ktorých mal Ján Pavol II. najradšej okolo seba, keď si chcel voľnejšie vydýchnuť, pretože sa cítil vo Vatikáne "uzavretý".

Jedno z najväčších želaní Jána Pavla II. v prvom roku pontifikátu bolo navštíviť Poľsko. Začiatkom roku 1979, keď sa poľské politbyro pripravovalo na jeho príchod, dostal z toho Brežnev strach a pokúšal sa ovplyvniť Gierka. 
"Pre mňa je predsa nemožné odmietnuť prijatie poľského pápeža," odpovedal Gierek, "a to tým viac, že väčšina môjho národa je katolícka." 
Brežnev však nehodlal len tak ustúpiť a nútil ho, aby urobil pápežovi absurdný návrh, aby bol diplomatický a vyhovoril sa na chorobu. "Povedzte pápežovi, že je predsa rozumný muž, aby verejne vyhlásil, že nemôže na cestu nastúpiť zo zdravotných dôvodov."
Ale Gierek naozaj nič iného urobiť nemohol, prečo by mal teda robiť niečo tak absurdného. "Gomulka bol oveľa lepší komunista ako ty," mienil Brežnev. "Ten by Pavla VI. nikdy do Poľska nepustil, a tak sa tiež nič zlé nemohlo stať!"
Rozhovor skončil týmito Brežnevovým slovami: "No dobre, keď myslíš, ale jedno ti môžem sľúbiť, že toho budeš ty a tvoja strana raz trpko ľutovať!" Potom pozval hosťa na olovrant.

Dňa 2. júna 1979 sa zhromaždilo milión Poliakov na uliciach k letisku, na námestí Víťazstva a v Starom Meste, po vojne znovu vybudovanom, aby boli prítomní návratu Jána Pavla II. do vlasti. V nasledujúcich dňoch prišlo najmenej 10 miliónov ľudí, aby ho videli a počuli. Väčšina tých zvyšných 25 miliónov prežila triumfálny návrat u televízorov.
Na konci návštevy, keď sa pápež lúčil so svojím Krakovom, kde je mu, ako povedal, milý každý kameň dlažby, boli cesty doslova napchaté ľuďmi. Kontrast medzi politickou porážkou komunistického režimu a morálnou autoritou katolíckej cirkvi bol úplne evidentný.
Pápežská návšteva, ako politbyro informovalo ústredie, naplnila tie najhoršie očakávania. Mnoho členov strany sa vraj nemohlo ubrániť pocitu, že prehrali svoj politický boj.
Počas návštevy so zástupcami KGB vo Varšave sa dokonca obávali, že by militantné KOR a antikomunistickí robotníci mohli vo Varšave podniknúť pokus stranu zvrhnúť. Pre krajný prípad sa pripravovala eventualita, že sovietske zastupiteľstvo v Katoviciach, ktoré viedol jeden agent KGB, bude preložené do ČSSR.
Ústredie bolo toho názoru, že pápež Ján Pavol II. môže priviesť do nebezpečenstva celý sovietsky blok. V jednej správe KGB sa uvádza, že Wojtyla sa častejšie ako za poľského označuje za slovanského pápeža. Vo svojich homíliách vraj volá všetky národy východnej Európy jeden po druhom: Poliaci, Chorváti, Slovinci, Bulhari, Moravany, Slováci, Češi, Srbi, Rusi a Litovčania.

Pápež Ján Pavol II., Slovan, syn poľského národa, sa cíti zakorenený v dejinách svojho národa. (...) Prišiel znovu sem, aby pred celou Cirkvou, pred Európou a svetom hovoril o týchto často zabúdaných národoch.
Jeden dokument politbyra končí konštatovaním, že Vatikán začal "ideologické ťahanie proti socialistickým krajinám ".
Od zvolenia Jána Pavla II. sa vraj stala pápežská politika voči katolíckym krajinám Sovietskeho zväzu, najmä Ukrajiny, Litvy a Lotyšska, "agresívnejšia", stojí za nelojálnymi kňazmi a kryje im chrbát.

Dňa 13. novembra 1979 schválil sekretariát ÚV KSSZ šesť bodov pre postup proti politike Vatikánu voči socialistickým štátom. Pripravila ho zvláštna podkomisia, ku ktorej patril Andropov a Viktor Cebrikov.
KGB bolo uložené, aby vo vnútri sovietskeho bloku organizovala propagandistickú kampaň, že "politika Vatikánu je proti životu katolíckej cirkvi". Okrem toho mala na Západe vytvoriť opatrenia, ktoré ukazujú, že vodcovské zameranie nového pápeža Jána Pavla II. je pre katolícku cirkev nebezpečné.
Hlavný zreteľ zahraničného pôsobenia SB bol zameraný na to, vybudovať sieť agentov medzi Poľskom a Vatikánom.

16. júna 1980 odovzdalo zastupiteľstvo KGB vo Varšave do ústredia tieto informácie: "Naši priatelia (SB) disponujú vo Vatikáne závažnými operačnými pozíciami, ktoré im umožňujú priamy prístup k pápežovi a k ​​rímskym kongregáciám. Okrem toho, že pápež je voči týmto agentom veľmi prístupný a môžu u neho kedykoľvek získať audienciu, majú naši priatelia svojich agentov aj medzi vedúcimi katolíckych študujúcich, ktorí sú v stálom kontakte s Vatikánom a majú prístup k Rádiu Vatikán i ku Štátnemu sekretariátu. "

Centrum odpovedalo návrhom celej rady "dlhodobo založených operácií KGB a SB s týmito cieľmi:
- priviesť pápeža k tomu, aby aktívne podporoval uvoľnenie medzinárodného napätia podľa sovietskej koncepcie, mierové spolužitie národov, tak, aby pri veľkých medzinárodných akciách mal pozitívny vplyv na politiku Vatikánu;
- využívať každý nesúlad medzi Vatikánom, USA, Izraelom a inými štátmi;
- študovať, plánovať a vykonávať operácie, smerujúce k prekazeniu plánov Vatikánu posilňovať cirkev a náboženstvo v socialistických krajinách;
- využívať spojenectvo KGB s vedením ruskej pravoslávnej cirkvi a gréckej cirkvi v Gruzínsku a v Arménsku; staviť všetko na to, aby sa zabránilo rozšíreniu kontaktov týchto cirkví s Vatikánom;
- odhaliť kanály, pomocou ktorých poľská katolícka cirkev buduje svoj vplyv a posilňuje svoju prácu v Sovietskom zväze."

Na základe zjavnej snahy poľského politbyra zabrániť konfrontácii s katolíckou cirkvou vkladalo ústredie málo nádeje do úspechu týchto kontaktných operácií KGB / SB: "Z nášho hľadiska kým sa naši priatelia (BS) obávajú, aby neohrozili vývoj vzťahov medzi Poľskou ľudovou republikou a Vatikánom, nemajú veľa chuti uskutočniť nami navrhované opatrenia. Úradníci v ústredí a v zastupiteľstve (KGB vo Varšave) budú musieť nasadiť všetko svoje taktické úsilie a flexibilitu, aby našli stratégiu, ako môžu byť tieto úlohy splnené."
Obavy Moskvy, že poľskému politbyru chýba potrebná vôľa, aby čelilo ohrozeniu svojej autority, boli vzhľadom k evidentnej kapitulácii pred nespokojnosťou robotníckej triedy stále zreteľnejšie.

V lete 1980 náhle zvýšenie cien potravín vyvolalo vlnu štrajkov, ktoré dali vzniknúť odborovej organizácii Solidarita pod charizmatickým vedením dovtedy neznámeho 37-ročného elektrikára z Gdaňska Lecha Walesu.
Minister vnútra informoval zastupiteľstvo KGB vo Varšave o tom, že bolo vytvorené operatívne centrum, ktoré pod vedením polície a SB bude postupovať proti štrajkujúcim, aby malo situáciu pod kontrolou. Situácia však bola úplne opačná. Štrajkujúcim sa podarilo oživiť v továrňach štrajkové výbory, s nimi protesty koordinovali a umožnili, aby im disidentní intelektuáli prispievali svojou radou. Záverečné hodnotenie zastupiteľstva KGB vo Varšave bolo v silnom kontraste k správam ministerstva vnútra.
"SB nerozpoznala včas rozsah nebezpečenstva a podprahovou nespokojnosť pracujúcej triedy," píše sa v správe. A keď sa štrajkové hnutie vylialo z brehov, nepodarilo sa už ani SB, ani polícii priviesť ich pod kontrolu. Odniesli to Kowalczyk a Stachura, ktorí boli nahradení inými funkcionármi.

Dňa 24. augusta išla do Moskvy alarmujúca správa, že námestník ministerského predsedu Mieczysław Jagielski začal vyjednávať s Walesom a vodcami štrajkujúcich.

Deň nato zriadilo politbyro komisiu, vedenú najvyspelejším ideológom Suslovom, ktorá mala za úlohu dostať poľskú krízu pod kontrolu a navrhnúť vhodné riešenia.

Dňa 27. augusta schválil poľský episkopát na radu pápeža dokument, v ktorom hovorí otvorene o práve na nezávislosť organizácie, ktorá reprezentuje robotníkov, aj na samosprávu takejto organizácie.
Wałęsa spoliehal na pápežovu podporu a bol presvedčený o tom, že vláde nezostáva nič iné, než sa podriadiť.
Poľská vláda dala svoj súhlas v súkromnom rámci a 27. augusta sa zišli špičky poľského politbyra s Aristovom, aby ho presvedčili, že čiastočný ústup Poľskej zjednotenej robotníckej strany by uvoľnil napätie mnohých poľských občanov, nepriateľsky naladených novou situáciou.
"Ak sa nechceme zrútiť do priepasti, musíme urobiť krok späť a umožniť vznik odborovej organizácie, ktorá sa sama riadi. Nemáme k dispozícii žiadny iný politický prostriedok, ktorým by sme normálne mohli zvládnuť situáciu, a použitie sily neprichádza do úvahy. Taktickým ústupom môžeme zmobilizovať svoje sily a pripraviť novú ofenzívu."

Poliaci sa už neuspokojili s tým, že budú sledovať mienky súdruha Brežneva. Už dlho im bolo jasné, že odbory nekontrolované stranou "nie sú len poľskou otázkou, ale týkajú sa záujmu celého socialistického tábora". V skutočnosti nebolo už dávno iného východiska ako legalizovať Solidaritu.

Dňa 31 augusta bola v Gdaňsku podpísaná dohoda, ktorá akceptovala vznik nezávislej odborovej organizácie Solidarita ako rýdzy prejav robotníckej triedy. Tým bola prijatá celá rada politických ústupkov, ako právo na štrajk, aj na nedeľný priamy prenos katolíckej bohoslužby v rozhlase.
Wałęsa podpísal dohodu pred televíznemu kamerami silným farebným perom, ktoré demonštratívne vytiahol z vrecka. Bol to suvenír od pápeža a bolo na ňom možné zreteľne vidieť obraz Jána Pavla II. 
Sám Lenin v priebehu svojej kariéry musel takticky ustúpiť. A Jaruzelski bol toho názoru, že tak musí postupovať aj v Poľsku. Pavlov veril, že Jaruzelski má v úmysle odstúpiť. Nebezpečenstvo, ktoré by to vyvolalo, bolo o to väčšie, že režim ustúpil tlaku Cirkvi a súhlasil s druhou pápežovou návštevou v Poľsku.
Pavlov k tomu napísal: "Episkopát a sily pravého krídla vnútri PSDS aj celá krajina ako taká sa pokúšajú dostať pod svoj vplyv Jaruzelského a zaštítiť ho mocou Cirkvi. Je veľa náznakov, ktoré ukazujú, že pravé krídlo a Cirkev budú v tomto úspešní."
Okrem týchto znepokojujúcich náznakov prístupnosti Jaruzelského k tlaku zo strany pravého krídla bola tu aj jeho ochota prijať do ústavy povolenie k vzniku rodinných poľnohospodárskych podnikov a súkromného vlastníctva pôdy.
Sovietske veľvyslanectvo to odsúdilo ako výsledok "buržoáznych metód": "Začali sa šíriť názory, že sovietsky model je pre Poliakov nevhodný. PSDS je neschopná vyriešiť protiklady v záujme celej spoločnosti a musela si nájsť "tretiu cestu". Budeme svedkami rastúcej kritiky pravého socializmu."

Čím viac sa blížil druhý návrat Jána Pavla II. do vlasti, tým viac rástla nervozita vo Varšave aj v Moskve. Dňa 5. apríla odovzdal Pavlov Viktorovi Cebrikovovi žiadosť od Kiszczaka o "materiálnu a technickú pomoc v súvislosti s pápežskou návštevou: 150 strelných zbraní schopných použiť gumové projektily, 20 obrnených transportérov, 300 áut pre oblečenie a výzbroj bezpečnostných oddielov, 200 vojenských stanov a zdravotné vybavenie."
Pavlov sa domnieval, že Kiszczak stojí pred nervovým zrútením, vyhlásil totiž, že "už nikomu nemôže dôverovať".
Podľa zdrojov SB z Vatikánu boli všetky pripravené pápežove prejavy síce umiernené, ale pápež má tendenciu dať sa textami len inšpirovať a potom sa uniesť improvizáciou a uchyľovať sa od pripravených textov. Kiszczak sa obával, že to tak bude aj v Poľsku.
Jediné steblo nádeje boli správy o zdravotnom stave pápeža, na ktorého bol pred rokom spáchaný atentát. Podľa Kiszczaka "za súčasného stavu vecí môžeme len dúfať, že ho Boh ako len bude možné skoro povolá k sebe". Podľa málo vierohodnej správy SB vraj pápež trpí leukémiou. Už dva roky predtým malo KGB správu z maďarskej strany, že pápež trpí rakovinou chrbtice. 
Dva týždne po Kiszczakovej žiadosti o materiálnu pomoc oznámil Aristov jednoznačne, že poľská vláda začala vplyvom pápeža strácať pôdu pod nohami. "Najskôr vláda zakázala veľké zhromaždenia ľudí pod šírym nebom v Krakove a v Katoviciach, potom ale ustúpila a obe zhromaždenia povolila a tým vzniklo neakceptovateľné nebezpečenstvo, že to vyvolá náboženský fanatizmus robotníckej triedy."
Krátko pred pápežovým príchodom 16. júna 1983 vyjadril samizdatový Tygodnik Mazowsze nádej, že "pápežova návšteva umožní ľuďom strhnúť múr zúfalstva, tak ako v roku 1979 strhla múr strachu."

Prvé slová pápeža po jeho prílete na varšavské letisko zneli: "Prosím všetkých tých, ktorí trpia, aby mi boli obzvlášť nablízku. A ja urobím to, čo hovorí Ježiš: Bol som chorý a navštívili ste ma. Vo väzení som bol, a prišli ste za mnou. Ja sám nemôžem navštíviť každého jedného, ktorí sú vo väzení (kamera zaberá zhromaždené množstvo), všetkých tých, ktorí trpia. Prosím ich však, aby mi boli v duchu nablízku, aby mi pomáhali, ako to vždy robia."
V každom okamihu deväťdennej návštevy, rovnako ako pred štyrmi rokmi, keď sa Ján Pavol II. prvýkrát vrátil do vlasti, bola priepasť medzi jeho morálnou autoritou a vnútenou totalitou každému úplne zrejmá.
Aj Jaruzelski mal tento dojem, keď pápeža prijal vo vládnom paláci v Belvederi. Aj keď je Jaruzelski neveriaci, musel neskôr priznať: "Mal som úplne roztrasené kolená a nohy ma nechceli počúvať. (...) Pápež, tento bielo odetý muž, to všetko vo mne vyvolávalo silné emócie, ktoré nemožno rozumom vysvetliť."
A ani keď mesiac nato odvolal oficiálne výnimočný stav, neprispelo to k tomu, aby sa vylepšila porušená povesť poľského režimu.

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]