Zázrak v Lanciane

Ježiš Kristus nás prostredníctvom zázraku v Lanciane vyzýva: „Uver mojej láske! Ja ťa milujem a vždy som s tebou, pretože ťa milujem. Aj keby si sa nachádzal v akejkoľvek situácii, vždy sa môžeš ku mne vrátiť.“

V 8. storočí sa v malom talianskom mestečku Lanciano usadila skupina mníchov baziliánov, ktorých obrazoborci prenasledovali za to, že v Konštantínopole obraňovali úctu k ikonám. Bol medzi nimi istý kňaz, tiež bazilián. Zdalo sa mu, že to najhoršie – prenasledovanie – už pominulo, ale ďalšie ťažkosti ho ešte len čakali – cudzia krajina, cudzí jazyk, iné tradície. Stretol sa aj s tamojším hnutím, ktoré verejne vyhlasovalo, že v Eucharistii nie je prítomný Ježiš, Boh - Človek. 

On, mních vychovaný vo východnej tradícii starcov púšte vedel, že Ježiš, Boh - Človek, je skutočne prítomný v Eucharistii. Ale to, čo sa mu predtým zdalo pevné, sa teraz začalo otriasať. Začal si klásť otázku: „A čo keď majú pravdu? Je v Eucharistii skutočne prítomné Kristovo telo? Mám ako kňaz Božiu moc sprítomňovať samotného Boha v hostii; moc, ktorú Ježiš odovzdal apoštolom počas Poslednej večere? Naozaj vstal Ježiš z mŕtvych? Veď ak nevstal z mŕtvych, potom ani on nemá nijakú moc a eucharistická hostia nie je Kristovým telom...“ 

Nenachádzal odpoveď na svoje pochybnosti, nijaké vysvetlenie mu neprinášalo svetlo ani pokoj. Prežíval hlbokú vnútornú noc, prechádzal cez púšť, očistenie. Podobne sa to dialo už od úplného počiatku dejín Izraela. Aj vtedy Pán prevádzal cez rôzne skúšky a noci tých, prostredníctvom ktorých zjavoval svojmu ľudu niečo veľké.

Jedného dňa, keď rehoľník slúžil svätú omšu a keď vyslovoval slová premenenia: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo; vezmite a pite, toto je moja krv,“ zbadal, že hostia sa premenila na mäso a víno na krv. Nedokázal ovládnuť svoje vnútorné pohnutie ani nemohol skryť to, čo sa stalo. Keďže bol východným mníchom, slávil liturgiu v malej kaplnke, ukrytej pred zrakom ľudí.
Keď však počul ich šomranie, vyšiel k nim a s dojatím povedal: „Poďte sa pozrieť, aký zázrak je s nami.“ Pochopil, že Pán dal odpoveď jemu aj ostatným: Boh je vždy skutočne prítomný v Eucharistii, ktorá je pre kresťanov ochranou aj pomocou.

Kroniky nás informujú, že niekoľko dní po zázraku si baziliánski mnísi všimli, že zázračné eucharistické telo sa scvrkáva. Pripravili preto špeciálnu látku pokrytú zlatým súknom a 12 klinčekmi na ňu pribili Pánovo telo. Vďaka tomu má dnes zázračné telo z Lanciana okrúhly tvar ako hostia, pričom v centrálnej časti – ako sa zdá – je trochu potrhané a zmenšené kvôli scvrknutiu tkaniva. Krv sa sformovala do piatich samostatných hrudiek. Všetky sa trochu líšia veľkosťou aj tvarom.

Dodnes sa relikvie uchovávajú v striebornom relikviári. Kristovo telo sa nachádza v jeho hornej časti – v monštrancii, pričom krv je uložená v kalichu s vrchnákom v dolnej časti relikviára.

Cirkev niekoľkokrát skúmala zázračné telo a krv. V roku 1970 sa vykonal odborný výskum pod vedením docenta anatómie, histopatológie, chémie a klinickej mikroskopickej diagnostiky, prof. Odoarda Linoliho. Odborníci z univerzít v Siene a Arezze odobrali vzorky zo žltohnedého, ako drevo tvrdého tkaniva tela a skamenených hrudiek krvi a podrobili ich veľmi dôkladnému výskumu, ktorý trval do 27. 2. 1971. Krátko po prvom náročnom skúmaní poslali vedci františkánom, ktorí sú zodpovední za svätyňu, telegram, kde uvádzajú: „Slovo sa telom stalo.“ 

V marci 1971 vypracovali protokol z vedeckého výskumu. V protokole sa uvádza, že telo a krv z Lanciana patria človeku a majú rovnakú krvnú skupinu – AB (teda rovnakú krvnú skupinu, aká je aj na Turínskom plátne). Vzorka odobratá z Pánovho tela je tkanivom zo srdcového svalu. Z lekárskeho hľadiska je v zázračnom eucharistickom tele prítomné kompletné ľudské srdce, nakoľko sa v ňom nachádzajú všetky prvky, ktoré ho tvoria. Výskum potvrdil, že toto srdce bolo živým tkanivom. Napriek tomu, že dnes je to už vysušené mäso, vo vnútri má živé bielkoviny. Vedci taktiež tvrdia, že krv z Lanciana obsahuje porovnateľnú hodnotu minerálnych látok s čerstvou ľudskou krvou, malé odchýlky vyplývajú z veku vzorky. Pozornosť si zasluhuje aj skutočnosť, že telo a krv z Lanciana (napriek ich celkovej premene v dôsledku pôsobenia času) nepodľahli rozkladu, hoci – ako potvrdzujú vedci – nikdy neboli konzervované, priam naopak – boli vystavené atmosférickému pôsobeniu, styku s prostredím a s parazitmi.

Po niekoľkých rokoch od vyhlásenia vedeckého posudku sa prof. Linoli ešte raz obrátil na OSN so žiadosťou vytvoriť komisiu, ktorá by preskúmala hodnovernosť výsledkov výskumu, ktorý vykonal jeho vedecký tím. Preto v roku 1976 prišli do Lanciana lekári, ktorých delegovalo OSN. Odobrali vzorky zo zázračného tela a krvi a preskúmali ich. Výsledky ich výskumu potvrdili nález talianskych lekárov. Laboratórne analýzy vylučujú „historické falšovanie“ alebo manipuláciu a potvrdzujú neobyčajný charakter „úkazu“. Zázrak z Lanciana je teda nespochybniteľným a – z hľadiska dnešnej vedy – aj nevysvetliteľným faktom.

Eucharistický zázrak z Lanciana Boh nedaroval len mníchovi – daroval ho nám všetkým. My, súčasní ľudia, potrebujeme a máme vedecké výskumy, prostredníctvom ktorých nám Ježiš hovorí, že v istý štvrtok vo Večeradle sa nám skutočne podaroval ako pokrm, ako jedlo, a skutočne odovzdal apoštolom svoju moc. Prikázal: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás, toto robte na moju pamiatku.“

Čo to znamená?  Po prvé, že počas svätej omše sa eucharistický chlieb premieňa na skutočné Kristovo telo. Je skutočne prítomný v tejto sviatosti. 

Po druhé, že Kristus odovzdal apoštolom moc, aby ho na zemi sprítomňovali, a prikázal im: „Toto robte!“ 
Po tretie, že slová „vezmite a toto robte“ sú aktuálne vždy, v každej chvíli. 

Každý kňaz, nezávisle od toho, či je svätý a či nehodný, má moc, ktorú Ježiš odovzdal apoštolom vo Večeradle a vďaka ktorej je Ježiš vždy prítomný v každej Eucharistii. Mních bazilián sa pýtal: „Mám skutočne jeho moc? Je skutočne prítomný v Eucharistii?“ A keď videl, že hostia sa premenila na mäso a víno na krv, pochopil: „Mám jeho moc, ktorú Ježiš odovzdal vo večeradle. Keby Ježiš neopustil hrob, táto hostia by sa dnes nepremenila na mäso a víno na krv. Keďže sa to stalo, znamená to, že Ježiš vstal z mŕtvych, že tajomstvo Zeleného štvrtku je pravdivé.“

Mnohí ľudia, ktorí prichádzajú do Lanciana, to pochopia a prežijú vnútornú premenu... Do Lanciana raz pricestoval istý manželský pár z USA, dvaja starší manželia, ktorí si prišli uctiť zázrak. Muž predtým pôsobil ako baptistický diakon, ale zriekol sa všetkých svojich funkcií v Baptistickej cirkvi. 

Dôvod? Eucharistia. Vyznal, že v minulosti veľmi bojoval proti skutočnej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a vysmieval sa z katolíckej viery v túto prítomnosť. Až sa jedného dňa niečo udialo, niečo sa v ňom prelomilo. Pocítil veľkú lásku k Eucharistii a zároveň veľkú ľútosť pre to, čo robil. Odkedy spolu so svojou manželkou prijali krst, každý deň sa zúčastňuje na svätej omši. Ešte ako baptista sa dozvedel o Lanciane. Keď sa stal katolíkom, prišiel poďakovať za svoje obrátenie.

Istá Ruska, päťdesiatročná herečka, po svojom príchode do Lanciana so slzami v očiach vyznala tam pôsobiacemu františkánovi: „Páter, aká som len šťastná. Babka ma pokrstila v Pravoslávnej cirkvi, ale nežila som podľa svojej viery. Raz som zo zvedavosti vošla do katolíckeho Kostola svätého Ľudovíta v Moskve. A v tú istú noc sa mi sníval kňaz, ktorý držal Eucharistiu. Z hostie som počula hlas: ,Čakám na teba, milujem ťa.‘“ 

Žartovne dodala: „Som umelkyňa, a preto som hneď uverila.“
Keď pricestovala do Lanciana, kľačala, zvelebovala Pána, plakala a hovorila: „On je môj život!“ 

Už piaty rok je katolíčkou. Takisto aj jej dcéra prijala krst v Katolíckej cirkvi a pokrstili aj jej vnučku.

Do Lanciana raz pricestovala skupina pútnikov z Poľska. Bol tam vtedy, ako sa neskôr ukázalo, aj kardiológ zo Švajčiarska. Veľmi jednoducho, tak, aby to všetci pochopili, lekár vysvetlil, prečo je zázračná hostia v strede akoby deravá. Z vedeckého pohľadu potvrdil to, čo vyhlásili talianski lekári. Povedal, že je to ľudské srdce, ktoré je pozdĺžne prekrojené. Diera vznikla, keď ho mnísi pribili klinčekmi, a ono sa nemohlo ďalej scvrkávať. Dodal, že keď ľudské srdce zomiera – scvrkáva sa a zatvára. Takže v zázraku máme dočinenia s umierajúcim srdcom, ktoré sa chcelo zatvoriť, so srdcom, ktoré zomieralo z lásky k nám...

Keď jedného dňa páter františkán, ktorý pôsobí vo svätyni, porozprával poľskej skupine o eucharistickom zázraku z Lanciana, jedna z prítomných žien, novinárka, sa srdcervúco rozplakala a svoju bolesť vyjadrila týmito slovami: „Pane môj, a ja som tebou tak pohŕdala!“ Opustila skupinu, kľakla si k monštrancii, v ktorej sa uchováva zázračná Eucharistia, a dlho plakala. Potom požiadala o spoveď.

Vo Svätom Písme je Baránkova krv krvou života, krvou oslobodenia, uzdravenia a jeho telo je telom, ktoré sýti ľud, aby moho kráčať po ceste slobody a života za svojim Pánom a Pastierom.

Keď prijímame Eucharistiu – Ježiša, Boha - Človeka skrytého v bielej hostii, prijímame žriedlo lásky a milosrdenstva. Keďže ho jeme, nemôžeme povedať: „Nedokážem milovať.“ Ale v pravde a v ľútosti sa musíme priznať: „Nechcem milovať.“ Keďže ho jeme, musíme ho vyžarovať. Keďže ho prijímame niekoľko rokov a možno niekoľko desiatok rokov, musíme sa premieňať. A naozaj sa premieňame...?

Niekedy môže byť odhalenie pravdy, že nedovoľujeme Ježišovi, aby nás premieňal, bolestné, priam neznesiteľne bolestné. 

Ale Pán nás v zázračnej hostii z Lanciana potešuje: „Neukázal som ti, ako málo sa na mňa podobáš, preto, aby som ťa zgniavil, ale preto, aby som ťa prinútil vrhnúť sa do môjho náručia... Preto, aby si mi dôveroval, a nie, aby si si ustavične vyčítal, že sa na mňa ešte málo podobáš. Uver mojej láske! Ja ťa milujem a vždy som s tebou, pretože ťa milujem. Nech si v akejkoľvek situácii, vždy sa môžeš ku mne vrátiť.“

Náš Pán vie, že sme slabí a hriešni, a preto dal kňazom moc sláviť Eucharistiu a odpúšťať hriechy vo sviatosti zmierenia, aby sme mohli k nemu prísť a plne využiť jeho prítomnosť. 

Keď pri spovedi vyznávame svoje hriechy, on sám nám ich odpúšťa a uzdravuje všetky rany, ktoré nám hriech spôsobil. 

A keď prijímame Eucharistiu, napĺňajú sa v nás slová Písma: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich. Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom, a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36, 25 – 28).

Ježiš je stále s nami a stále na nás čaká. Z lásky k nám sa nechal uväzniť vo svätostánku. Chce, aby si prišiel(prišla), prijal(a) ho a dovolil(a) mu prebývať v tvojom srdci a aby si sa takto stal(a) živou monštranciou, v ktorej bude stále prítomný on sám... Živou monštranciou, ktorá ho prinesie k tým, ktorí po ňom ešte netúžia a ktorí naňho zabudli, k osamelým, odvrhnutým, ku zgniaveným utrpením, spútaným, strápeným, zúfalým... Všetkým, ktorých hľadá..., ktorým sa prostredníctvom teba, prostredníctvom zázraku v Lanciane a iných eucharistických zázrakov prihovára, adresuje slová, ktoré zapísala svätá Faustína: „Povedz ubolenému ľudstvu, nech sa privinie k môjmu milosrdnému srdcu a ja ho naplním pokojom“ (Denníček 1074).

Masima