Zázračná medaila Nepoškvrnenej Panny Márie

Pôvod Zázračnej medaily je v nadprirodzenom zjavení. Novicka, sestra Katarína Labouré, takto zapísala svoj duchovný zážitok: "Bola sobota pred I. adventnou nedeľou. Podvečer sme meditovali v kaplnke nášho Materského domu. Zrazu ma zaujal jemný šuchot hodvábnych šiat. Vtom som pred sebou uvidela Pannu Máriu. Bola prekrásna. Zjavenie sa postupne menilo: Nepoškvrnená prichádza, aby nás chránila od zla šliape hlavu hada. Z Paríža sa v 19. storočí šírili do celého sveta novodobé nebezpečné bludy, ktoré odvádzali ľudí od Boha. V prvom výjave stála Panna Mária na bielej pologuli. Nohami šliapala po hlave hada. V rukách držala malú zlatú guľu, na ktorej bol vztýčený kríž. Zároveň som počula vnútorný hlas: Táto guľa predstavuje celý svet a každého človeka zvlášť." Na prstoch Panny Márie sa potom objavili prstene rôznej veľkosti. Zrak mala obrátený k nebu, akoby Bohu obetovala celú zemeguľu. Potom sa obraz zmenil.

V druhom výjave sklopila ku mne svoj pohľad a ruky vystrela k zemi. Z prsteňov začali na zem dopadať prekrásne žiariace lúče. Spoznala som, že "krása a jas lúčov, takých nádherných, je symbolom milostí, ktoré Božia Matka rozdáva všetkým, čo o nich prosia". Niektoré drahokamy však nežiarili - "to sú milosti, o ktoré ľudia neprosia". Pochopila som, že "Panna Mária rada rozdáva milosti a je jej veľmi milé, keď ju prosíme o pomoc". Vtom sa okolo nej v oválnom ráme utvoril nápis zo zlatých písmen: "Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame." 

Z jej rúk žiaria lúče božích milostí, ktorými nám chce pomáhať, aby sme dosiahli spásu. Božia Matka si zvolila jednoduchý prostriedok: medailu z obyčajného kovu a dôveru svojich detí. To môže mať každý! 

Panna Mária ma vyzvala: "Je potrebné dať raziť takúto medailu! Tí, ktorí ju budú nosiť posvätenú a budú sa zbožne modliť povzdych, ktorý je na nej, budú pod zvláštnou ochranou Božej Matky".
Čo treba napísať na druhú stranu? Nato sa ukázal tretí výjav - opačná strana medaily. Jasne som videla písmeno M a doň bol vsadený malý kríž. Pod ním boli dve Najsvätejšie Srdcia Ježiša a Márie. Dostala som odpoveď: "M a dve srdcia povedia dosť!" 

Prvé medaile: Lazarista, otec Aladel, Katarínin spovedník, vyžiadal súhlas na razenie medailí od parížskeho arcibiskupa Mons. de Quélena, ktorého zjavenie Panny Márie veľmi zaujalo: "Vyžarovanie lúčov Slnka spravodlivosti - Krista, aké je to krásne vysvetlenie tohto tajomstva! Panna Mária, žena odetá slnkom, chce vyžarovať Toho, ktorého porodila svetu. Tu nič neodporuje ani viere, ani zbožnosti. Naopak, môže to zveľadiť Božiu slávu. Proti razeniu medaily nemám námietky!" 

Vtedy ešte nebola vyhlásená dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Medaila mala k tomu pripraviť ľudské srdcia. 30. júna 1832 zhotovil majster Vachette, prvých 1500 kusov týchto obyčajných medailí z lacného kovu. Dcéry kresťanskej lásky ich začali rozdávať a čoskoro nastali premnohé uzdravenia a obrátenia. Ľudia ju už od roku 1834 spontánne začali nazývať: ZÁZRAČNÁ MEDAILA. Medaila veľmi rýchlo prekročila hranice Paríža a v roku 1839 ich bolo po celom svete rozšírených viac ako 10 miliónov!

Zázračná medaila a zjavenia

V apríli 1830 Katarína ako dvadsaťštyriročná začala seminár v Ma­terskom dome dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici du Bac. Ako horlivá mladá sestra sústredila všetky sily, aby sa dobre pripravila na službu chudobným. 

Narodila sa ako deviate dieťa v roľníckej rodine v burgundskej dedine Fain-les-Moutiers. A sedliacka krv bola aj v jej žilách. Bola síce nežnejšia ako jej staršia sestra, ale svojou vytrvalou mlčanlivosťou, kedy nerada odpovedala, sa podobala svojmu otcovi, ktorý za tvrdým zovňajškom ukrýval zlaté jadro.

Keď staršia sestra po matkinej smrti vstúpila k vincentkám v Paríži - neskôr s ňou boli problémy, pretože bola svojvoľná a raz dokonca preliezla kláštorné múry - nechcel otec o ďalšom vstupe do kláštora ani počuť.

Katarínin tichý náznak, že by rada nasledovala svoju sestru, akoby ani nepočul. A pretože ho Katarína poznala, vedela, že je to jasné odmietnutie.

Musela preto čakať, pretože na začiatku 19. storočia ani odrastené dcéry nesmeli vstúpiť do kláštora bez súhlasu rodičov. Pomáhala v domácnosti, na poli a slúžila pri dobytku.

Keď mala 24 rokov, bol najvyšší čas, aby sa vydala. Dedinčania si o tom šepkali a otec sa tiež dovtípil, že sa bude musieť niečo stať, pretože Katarína všetkých nápadníkov rezolútne odmietala. Čo vlastne chce? Stať sa vincentkou.

"Pre mňa za mňa," zahundral otec, a to bolo všetko, čo bolo na túto tému povedané.

Dedinské dievča s chatrným školským vzdelaním, ktoré prvýkrát odišlo zo svojej dediny, vstúpilo do noviciátu.

Ako všetci ľudia, ktorí majú osobitné poslanie, bola osamelým človekom. Nemala priateľov ani dôverníkov, ani vo svojej predstavenej. Cítila sa vo svojom kláštore opustená, nie však nešťastná. Už vtedy bola jej modlitba veľmi osobná a rozhovory s Bohom veľmi dôverné. Ale mlčala ešte viac, bola bojazlivá, zdržanlivá, mala ťažkosti s parížskou francúzštinou a novým spôsobom života.

Nosila ešte habit kláštornej kandidátky bez okrídleného čepca, keď mala prvé zjavenie Panny Márie. Bolo to v noci, keď ju tajomná sila odviedla z lôžka do kaplnky. Katarína ihneď vedela, kto sa jej zjavil a kto sa k nej prihovára. Nebála sa a bola šťastná, prijala prvé posolstvo, ktoré jej bolo zverené: mala povedať kláštornému spovedníkovi, aby skoncoval so zlozvykmi, ktoré sa v parížskom kláštore rozmohli, a aby kláštor poskytol azyl biskupovi, ktorý sa uchýli do materského domu lazaristov.

Je pravdepodobné, že Katarína tomuto posolstvu úplne nerozumela. Pochopila však, že musí hovoriť so spovedníkom, ona, ktorá sa tak ťažko vyjadrovala, a práve s lazaristom, človekom, ktorý mal v krvi toľko skepse, ktorý úplne prehliadal kláštornú kandidátku a ktorý nemal o žiadne posolstvo záujem.

Katarína by bola rada podstúpila akúkoľvek inú obeť, napríklad aj veľmi ťažkú, len nie hovoriť. Ale urobila to, pretože to chcela Panna Mária.

Ako sa dalo čakať, zožala pohŕdavé odmietnutie. Má sa vraj stať "normálnou," Boh si iste nájde lepší nástroj, než je ona (Bernadetta Soubirous sa narodila až za 14 rokov, spovedníkovi nemôžeme nič vyčítať).

Katarína mlčala, ona svoju povinnosť splnila. Keď však 27. júla prepukla revolúcia a práve tento spovedník videl, ako biskup de Fraysinous prosil v materskom dome lazaristov o azyl, nad celou vecou sa zamyslel. Ale nie nadlho. "Mohla to byť náhoda." A s Katarínou konal ako s dieťaťom, ktoré má fixné idey, a nemožno ich brať vážne.

O štyri mesiace neskôr, 27. novembra 1830, mala Katarína druhé zjavenie Matky Božej.

Mária stála na pologuli, pod nohou mala rozšliapnutého hada (symbol nepoškvrneného počatia) a v ruke guľu so zlatým krížom. Z rúk vyžarovali svetelné lúče ako symbol milostí, ktoré sa vylievajú na svet.

Potom sa videnie zmenilo. Mária už nedržala zemskú guľu a svoje ruky so žiariacim svetlom vystrela k zemi. Okolo nej sa vytvoril oválny rámec, v ktorom bolo napísané zlatými literami: Ó Mária, bez poškvrny počatá, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame! (Bolo to 28 rokov pred vyhlásením dogmy o nepoškvrnenom počatí.) Katarína počula hlas: "Daj raziť medailu s týmto obrazom. Kto ju bude nosiť s dôverou, dostane veľké milosti."

Úbohá Katarína! Zasa musela spovedníkovi rozprávať a znovu prejavil nevôľu. Samozrejme, že sa nič nestalo. Dva roky. A Katarína o tom nepovedala nikomu ani slovo.

Potom však spovedník, ktorému to predsa len nedalo, rozprával celý príbeh parížskemu biskupovi. Domnieval sa, že dostane niečo ako rozhrešenie. Ale biskup mal iný názor - vôbec nemôže byť na škodu, keď sa medaila vyrazí. Môže to dokonca byť prospešné.

Tak sa 30. júna 1832 ukázalo prvých dvetisíc medailiek vyrazených presne podľa popisu Kataríny Labouré, resp. podľa zjavenia. Medaily si rozkúpili zbožní ľudia, avšak nie so zvláštnym záujmom, a možno ich aj nosili, pretože o posolstve sa nehovorilo, ani o zjavení, a tým menej o mladej rehoľníčke, ktorá platila vo svojom kláštore za lepší priemer ako sestra roľníckeho pôvodu, šikovná ošetrovateľka , ale nič viac.

Medaily vzbudili pozornosť až vtedy, keď ju parížsky arcibiskup priniesol jednému umierajúcemu prelátovi, ktorý bol exkomunikovaný.

Hoci sa predtým zdalo nemožné pritiahnuť ho prehováraním späť do Cirkvi, obrátil sa v jedinom okamihu, keď mu biskup medailu daroval a jej pôvod vysvetlil.

Tento "zázrak obrátenia" bol pre arcibiskupa znamením, aby uveril v pravosť zjavení, ktoré mala Katarína, a stal sa obhajcom jej posolstva. Bolo vyrazených niekoľko tisíc medailiek, daných do obehu a začali sa diať nápadné obrátenia.

Ľudia čoskoro nazvali medailu "zázračnou," menom, ktoré jej zostalo dodnes. Je známa po celej Európe aj inde vo svete.

Medaila a to, čo je s ňou spojené a čo symbolizuje, pripravila pôdu pre budúce vyhlásenie dogmy o nepoškvrnenom počatí.

Katarína žila ešte 46 rokov bez toho, aby mala ďalšie zjavenie. Rozdávala medaily v jednom parížskom starobinci, kde sa starala o kuchyňu a o chorých. Nikto okrem spovedníka lazaristu a hlavnej predstavenej nevedel, že sa jej zjavila Panna Mária. Toto inkognito pokladala za samozrejmé. A samozrejmé pre ňu bolo tiež to, že hoci bola tak omilostená, žila úplne obyčajným životom prostej rehoľníčky.

"Mária ma raz potrebovala. Teraz ma už nepotrebuje," to bol jej úplne obyčajný spôsob, ako sa na všetko pozerala.

Po celý život mlčala. Ani v starobe sa nestala zdieľnejšou. Pôsobila skôr svojou trpezlivosťou, pokojom a službou, než zbožnými rečami. Len celkom ojedinele, keď sa jej niekto spýtal na otázky duchovného života, zodpovedala múdrou odpoveďou, zo srdca úplne zasväteného Bohu. Ako sa modlí ona k Bohu, to sa nemal nikto dozvedieť.

"Modliť sa nie je ťažké. Keď idem do kaplnky, kľaknem si pred milého Pána Boha a poviem mu: Pane, tu som, daj mi, čo chceš. Keď mi niečo dá, som rada a ďakujem mu. Keď mi nedá nič, ďakujem mu, pretože viem, že si nič iné nezaslúžim."

Katarína Labouré zomrela vo veku 70 rokov v onom starobinci, kde tak dlho pracovala. Pri jej smrti sa neudialo nič zvláštne. Zomrela, ako umierajú mnohí.

Po smrti sa však roznieslo kým bola, a ľudia začali putovať k jej hrobu, kde sa udialo mnoho podivuhodných vyslyšaní. V roku 1933 bola vyhlásená za blahoslavenú a v roku 1947 sa stala svätou.

Naša doba je rozpoltená, ako v mnohých veciach, tak aj v postoji k mimoriadnym fenoménom, akými sú zjavenia Panny Márie, posolstvá a pod.

Veľká časť veriacich také veci odmieta viacmenej rozhorčene ako povery, ako honbu za zázrakmi, ako nedostatok pravej viery.

Menšia časť však tiahne k tomu, uzatvárať sa do toho, čo je viditeľné, pretože všeličo z toho, čo je duchovné (exegéza, liturgia, cirkevné právo, spiritualita) je chápané deformovane. Hľadá sa útecha v tom, čo je pevné a čo sa nehýbe. Oba postoje sú extrémne a falošné ...

Boh rozdáva svoje milosti tak, ako chce. Záleží však na milostiach a nie na tom, čo je vonkajšie, viditeľné a zázračné.

Kto napr. "Fatimu" považuje len za príležitosť na zbožnú púť, ku krásnym kázaniam a procesiám, ten je na scestí, pretože jadrom fatimského posolstva je pokánie, vnútorné obrátenie od hriechu, od sebectva, od života zo dňa na deň.

A pre koho je "zázračná medaila" niečo ako amulet s magickou mocou, miesto záruky mocného príhovoru Panny Márie, a teda Božieho milosrdenstva, ten je na ceste povery a pôsobia skôr pohoršene.

Katarína Labouré chápala, že musí ustúpiť za posolstvo, vedela, čo to znamená byť jednorazovým nástrojom a nič viac. Nevyvodzovala z toho pre seba žiadne nároky a ohľady na svoju osobu a nedivila sa tomu, že na ňu za 46 rokov jej obetavého života Boh zdanlivo zabudol. To je pokora, to je viera, to je príspevok k tomu podstatnému v kresťanskom živote.

Zjavenia v roku 1830 slovami Kataríny

Nadšenie Kataríny pre Božie veci sa ešte vystup­ňovalo privilegovaným stretnutím s Pannou Máriou v kaplnke. Prvé stretnutie sa odohralo v noci z 18. na 19. júla. Keďže to bol deň pred sviatkom sv.Vincenta, sestra direktorka darovala každej seminárskej sestre kúsok z rochetky – odevu, ktorý kedysi nosil sv. Vincent. Sestru Katarínu pred spaním napadla zvláštna myšlienka. Prehltla kúsok tohto odevu a ľahla si s túžbou, že jej sv.Vincent vyprosí milosť vidieť Svätú Pannu. 

"Ľahla som si s myšlienkou, že túto noc uvidím moju Dobrú Matku. Už oddávna som si ju želala vidieť... Konečne o pol dvanástej v noci som začula hlas, ktorý ma volal: "Sestra, sestra!" Odhrnula som záves a uzrela som asi 4-5 ročné dieťa, ktoré mi vravelo: "Rýchlo vstaň a poď do kaplnky, Svätá Panna ťa čaká!"

"Veď ma budú počuť," myslela som si.

Na to mi dieťa povedalo: "Buď spokojná, všetci tuho spia, poď! čakám ťa."

Rýchlo som sa obliekla a nasledovala som dieťa. Všade, kadiaľ sme prechádzali sa rozsvecovali svetlá, čo ma veľmi prekvapilo. No ešte viac ma udivilo, keď sme vchádzali do kaplnky a dvere sa otvorili, sotva sa ich dieťa dotklo. Všetko bolo ožiarené a pripomínalo mi to polnočnú svätú omšu. Ešte som však nevidela Svätú Pannu. Dieťa ma viedlo k hlavnému oltáru. Kľakla som si.

Po chvíli mi povedalo: "Hľa, Svätá Panna!" 

Začula som šuchot akoby hodvábnych šiat, ktorý prichádzal od tribúny zo strany obrazu svätého Jozefa. Pani sa posadila do kresla. Pochybovala som, že je to Svätá Panna.
Dieťa zopakovalo: "Hľa, Svätá Panna!" Zrazu to už nebol hlas dieťaťa, ale hlas muža, ktorý hovoril mocnejšie. 

Priskočila som ku kreslu, pokľakla som si na stupeň oltára a položila svoje ruky na kolená Svätej Panny. Vtedy sa odohrala najkrajšia chvíľa môjho života. Je nemožné opísať, čo som cítila.

Svätá Panna mi hovorila, ako sa mám správať voči direktorovi, ako i mnohé iné veci, o ktorých nemôžem rozprávať. Potom ukázala rukou na oltár. Tu mám prichádzať a otvárať si svoje srdce. Tu dostanem potrebnú útechu.

Opýtala som sa, čo to všetko znamená.
Vysvetlila mi to. "Dieťa moje, Pán Boh vás chce poveriť istým poslaním. Budete mať trápenie, ale všetko prekonáte s presvedčením, že to znášate z lásky k Pánu Bohu... Budú vám protirečiť, ale dostanete milosť. Nebojte sa. Povedzte všetko jednoducho a s dôverou. Uvidíte niektoré veci. Povedzte o tom, čo budete vidieť a počuť."

Potom pokračovala Svätá Panna so smútkom: "Časy budú zlé. Na Francúzsko príde nešťastie, trón bude zvrhnutý. Vo svete bude veľa rôznych pohrôm. Ale prichádzajte k tomuto oltáru. Tu dostanú mnohé milosti tí, ktorí o ne budú prosiť zbožne a s dôverou..." 

Zhovárali sa spolu ešte dlho. Katarína končí svoje rozprávanie slovami. "Neviem, ako dlho som tam zostala, viem len, že mi dieťa povedalo: "Odišla." Vrátila som sa na svoje lôžko. Boli dve hodiny."

Katarína bez meškania rozpovedala o svojej skúsenosti spovedníkovi, otcovi Aladelovi. Ten pokladal celé rozprávanie za ilúzie a predstavy a to predovšetkým v čase, kedy nič nenasvedčovalo tomu, žeby v krajine mali nastať nepokoje. Revolúcia však vypukla už o desať dní. Akoby sa mali vrátiť hrozné dni francúzskej revolúcie. V návale týchto udalostí, otec Aladel počúval sestru Katarínu s väčším zaujmom, avšak bez toho, že by jej to dával najavo.

Po čase akoby sa sestra Katarína vrátila k takzvaným "bežným spovediam," čo uspokojilo aj spovedníka, ktorý viac nemusel počúvať o rôznych víziách. Je všetkému koniec? Nie! O štyri mesiace neskôr bola sestra Katarína uchvátená novou túžbou vidieť Svätú Pannu. Toto želanie prichádzalo z ďaleka. "Bola som presvedčená, že ju uvidím..."

Takto o tom rozpráva v tichu spovednice otcovi Aladelovi: "Bolo to o pol šiestej popoludní počas rozjímania. Zdalo sa mi, že počujem ruch na tribúne. Keď som sa pozrela tým smerom, zbadala som Svätú Pannu vo výške obrazu svätého Jozefa. Stála tam odetá do rúcha zo zlatobieleho hodvábu. Stála na guli, z ktorej som videla len polovicu. Vo svojich rukách zdvihnutých do výšky hrude držala glóbus, oči mala pozdvihnuté k nebu... Bola taká krásna, že sa to dá ťažko opísať... Zrazu som na jej prstoch zbadala prstene s drahými kameňmi. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Vychádzali z nich lúče - niektoré krajšie a jasnejšie, iné menej žiariace...Vo chvíli, ako som kontemplovala tento zjav, Svätá Panna sklopila oči a pozrela na mňa. 
Vnútorný hlas mi hovoril: "Tento glóbus, ktorý vidíte, predstavuje celý svet, zvlášť Francúzsko... a každého človeka osobitne." Hlas pokračoval: "Je to symbol milostí, ktoré zosielam osobám, ktoré ma o nich prosia." V tej chvíli sa utvoril okolo postavy oválny nadpis zo zlatých písmen: 

Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.

A znovu som počula: "Dajte raziť medailu podľa tohto vzoru. Osoby, ktoré ju budú nosiť, dostanú mnohé milosti. Nesmierne milosti obsiahnu tí, ktorí budú dôverovať." Z niektorých vzácnych kameňov nevychádzali žiadne lúče: "To sú milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť." Potom sa obraz otočil a videla som druhú stranu medaily - písmeno "M" s krížom a pod ním dve srdcia - jedno korunované tŕním a druhé prebodnuté mečom. A znovu som počula: ""M" a dve srdcia hovoria dostatočne." Ježiš a Mária... dve spojené utrpenia pre našu spásu.

Masima