Obraz Božieho Milosrdenstva

Ježiš sa zjavil sestre Faustíne prvý raz 7. júla 1929. Stalo sa to pri jazere v Kiekrzy neďaleko Poznane, kde vizionárka krátko zastupovala sestru kuchárku. 

Nasledujúci raz ho videla 22. februára 1931 v Plocku. Faustína takto opísala zjavenie: „Večer, keď som bola v cele, uzrela som Pána Ježiša v bielom rúchu. Jednu ruku mal pozdvihnutú k žehnaniu a druhou sa dotýkal odevu na prsiach. Z poodhaleného rúcha na prsiach vychádzali dva veľké lúče, jeden červený a druhý svetlý. Mlčky som hľadela na Pána, moja duša bola preniknutá bázňou, ale aj veľkou radosťou.

Po chvíli mi Ježiš povedal: ,Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke, a potom aj na celom svete. Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu‘“ (Denníček 47 – 48).

Keďže spovedník, ktorému sa Faustína zdôverila, pochopil videnie ako podobenstvo, v nasledujúcom zjavení Ježiš spresnil svoju požiadavku: „Chcem, aby ten obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom Milosrdenstva. Túžim, aby kňazi hlásali toto moje veľké milosrdenstvo voči hriešnym dušiam. Nech sa nebojí ku mne priblížiť žiaden hriešnik. Spaľujú ma plamene milosrdenstva, chcem ich vyliať na ľudské duše“ (Denníček 49 – 50).

Sestra Faustína sa zľakla úlohy, ktorá bola pred ňou: nikdy nekreslila ani nemaľovala. Prosila Ježiša: „Nezveruj mi také veľké veci, vidíš, že som slabé, neschopné zrnko prachu“ (Denníček 53).

Čas plynul a Ježiš neprestával Faustínu žiadať, aby splnila jeho žiadosť. „... aby bol namaľovaný obraz. Nenachádzala som pokoj“ – napísala (Denníček 74). 

Ježiš prisľúbil Faustíne pomoc a vo vnútornom videní jej ukázal jej budúceho spovedníka, Michala Sopočka: „Toto je pre teba viditeľná pomoc na zemi. On ti pomôže splniť moju vôľu na zemi.“ Inokedy povedal o Michalovi Sopočkovi: „Hľadím na neho dňom i nocou. Toľko korún bude v jeho korune, koľko duší sa spasí skrze toto dielo“ (Denníček 90). A skutočne, keď rehoľné predstavené preložili sestru Faustínu v máji 1933 do Vilniusu, kde bol spovedníkom sestier otec Sopočko, Faustína zakúsila posilu a istotu, že ak bude voči nemu úplne úprimná a poslušná, bude bezpečne napredovať v uskutočňovaní Božích zámerov.

Pán Ježiš napomínal sestru Faustínu: „Pamätaj, že ak zanedbáš záležitosť s maľovaním toho obrazu a celé dielo milosrdenstva, budeš sa v deň súdu zodpovedať za veľký počet duší“ (Denníček 154). 

Keď to zopakovala v spovednici, spovedník si uvedomil, že musí vziať celú vec do svojich rúk. Poznal v susedstve vilniuského maliara Eugena Kazimirowského. Nepatril k najznámejším umelcom v meste, ktoré v tej dobe zhromažďovalo vynikajúcich maliarov. Ale zrejme to bolo Božie riadenie, pretože vynikajúci maliar by sa asi snažil presadiť svoju predstavu, zatiaľ čo Eugen Kazimirowský, ktorý sa na dielo podujal, sa snažil maľovať presne podľa pokynov vizionárky, ktorá si pamätala každý detail videnia.

Maľovanie obrazu sa začalo 2. januára 1934. Faustína spolu s predstavenou alebo inou sestrou prichádzala raz alebo dva razy do týždňa do maliarovho ateliéru. Často sa na týchto stretnutiach zúčastňoval aj otec Sopočko. On pózoval, keď maliar zachytával gestá rúk a záhyby rúcha. 

Sestra Faustína až do skončenia práce dbala na všetky detaily, ale nebola spokojná. Spomína: „Raz som bola u maliara, ktorý maľuje ten obraz. Videla som, že nie je taký pekný, ako Ježiš v skutočnosti je. Veľmi ma to zarmútilo, ale ukryla som to hlboko vo svojom srdci... Sama som sa vrátila domov. Hneď som sa vybrala do kaplnky a veľmi som plakala. Povedala som Pánovi: ,Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si?‘ Vtom som počula slová: ,Veľkosť toho obrazu nespočíva v kráse farby, ani štetca, ale v mojej milosti‘“ (Denníček 313).

Nádoba milosti

Podľa Božích zámerov mal obraz priblížiť pravdu o milosrdenstve – najväčšej Božej vlastnosti – a povzbudiť srdcia k poznávaniu, viere, úcte a k nasledovaniu Božieho milosrdenstva.

Ježiš na obraze ide v ústrety človeku, hľadí naňho, prináša mu svoju nekonečnú lásku, osvetľuje jeho cestu (pozadie obrazu je tmavé, ale Ježiš kráča vo svetle). 

Význam oboch lúčov vysvetlil Faustíne sám Ježiš: „Tie dva lúče znamenajú krv a vodu – svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší... Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo na kríži prerazené kopijou. Tie lúče zakrývajú dušu pred hnevom môjho Otca. Šťastný, kto bude žiť v ich tieni, lebo spravodlivá Božia ruka ho nezasiahne“ (Denníček 299). 

Svoj pohľad na obraze vysvetlil takto: „Môj pohľad z toho obrazu je taký, ako pohľad z kríža“ (Denníček 326).

V istej chvíli maľovania obrazu vyvstala otázka, či je nápis na obraze skutočne nutný. Ježiš vtedy Faustíne pripomenul, že od počiatku si prial, aby bol nápis „Ježišu, dôverujem ti“ na obraze zreteľne napísaný: „Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem ti“ (Denníček 327).

Onedlho nato Ježiš vysvetlil vizionárke vzťah medzi obsahom obrazu a tajomstvom Eucharistie: „Počas svätej omše, v ktorej bol Pán Ježiš vystavený v Najsvätejšej sviatosti, som videla pred svätým prijímaním dva lúče, ktoré vychádzali z najsvätejšej hostie. Také, aké sú namaľované na tom obraze: jeden červený, druhý svetlý. Odrážali sa na každej sestre a chovaniciach, ale nie na všetkých rovnako“ (Denníček 336). Podobné videnia mala niekoľkokrát.

Nápis „Ježišu, dôverujem ti“ je pozvaním k bezprostrednému rozhovoru s Ježišom: On ide v ústrety človeku so svojou láskou, ktorá je zobrazená v podobe lúčov. 

A jediná odpoveď človeka môže byť len dôvera. Veď čo iné môže v svojej úbohosti podarovať Kráľovi milosrdenstva, ak nie svoju dôveru?

„Aký má byť názov obrazu?“ – opýtala sa Faustína Ježiša na spovedníkov príkaz. 

Odpoveď znela: „Kráľ milosrdenstva.“

Obraz bol hotový. Ježišovou túžbou bolo, aby sa čo najskôr mohol prostredníctvom tohto obrazu prihovárať všetkým ľuďom. Nakoľko však k verejnému uctievaniu obrazu v kostole bol potrebný arcibiskupov súhlas, otec Sopočko obraz dočasne umiestnil v krížovej chodbe kláštora sestier bernardínok pri Kostole svätého Michala, kde pôsobil ako rektor. Ďalšie kroky nepodnikol.

Pán Ježiš na jar 1935 opätovne dôrazne žiadal, aby bol obraz vystavený k verejnej úcte. Malo sa to stať počas Veľkonočného trojdnia a na Veľkonočnú nedeľu. Obraz mali vidieť všetci, ktorí sa modlili v Ostrej Bráne. 

Okolnosti boli priaznivé. Kustód Ostrej Brány požiadal otca Sopočka o cyklus prednášok počas sviatkov. On súhlasil – s podmienkou, že zároveň bude vystavený obraz Kráľa milosrdenstva. To sa aj stalo. Otec Sopočko kázal o veľkom Božom milosrdenstve a kázne sa dotýkali sŕdc. Obraz, ktorý bol ozdobený kvetmi, pôsobil imponujúco a priťahoval pozornosť všetkých prítomných. Počas týchto niekoľkých dní sa dalo presvedčiť, že pravda o nekonečnom Božom milosrdenstve ku každému – aj najhriešnejšiemu človeku – sa dotýka sŕdc, ktoré túžia po láske, odpustení, opore a nádeji. 

Sestra Faustína na Veľký piatok videla vo videní, ako Pán Ježiš z obrazu ožil a lúče vychádzajúce z jeho srdca prenikali do sŕdc ľudí.

Po zakončení slávnosti sa obraz musel vrátiť do kláštora sestier bernardínok, nakoľko arcibiskup zatiaľ nepovolil verejnú úctu. 

Arcibiskup Vilniusa, Romuald Jałbrzykowski, váhal s rozhodnutím, pretože nebol presvedčený o hodnovernosti zjavení sestry Faustíny, ktoré ešte trvali. 

Pán Ježiš zatiaľ čoraz silnejšie naliehal na šírenie tejto „nádoby milosrdenstva“. Až po veľkom úsilí otca Sopočka obraz posvätili a umiestnili v Kostole svätého Michala vo Vilniuse. Stalo sa to na Veľkonočnú nedeľu 4. apríla 1937.

Koncom roka 1937 sa Ježiš prihovoril Faustíne: „Už veľa duší pritiahla moja láska cez tento obraz. Moje milosrdenstvo pôsobí v dušiach skrze toto dielo“ (Denníček 1379). 

Sestra Faustína bola vtedy už v kláštore v Krakove, kde ju preložili pre jej zhoršený zdravotný stav. Po jej odchode z Vilniusa sa otec Sopočko naďalej snažil šíriť úctu k Božiemu milosrdenstvu. 

V súlade s učením Cirkvi napísal brožúrku o tejto Božej vlastnosti a vydal ju. Na vrchnej strane brožúrky umiestnil obrázok Kráľa milosrdenstva. Chcel, aby sa knižočka dostala do rúk ľudí, ktorí prijmú úctu k Božiemu milosrdenstvu a budú ju šíriť ďalej. 

Ťažko chorá sestra Faustína sa z knižočky potešila a svojmu duchovnému vodcovi napísala: „Ako nesmierne sa môj duch zaradoval v Bohu, keď som uvidela toto dielo, v ktorom sú verne a hlboko vyjadrené Božie priania. Cítim a viem, že veľa vykoná v ľudských dušiach, pretože je v ňom Boží poryv.“

Otec Sopočko neostal iba pri tejto jednej brožúrke. Písal články, kázal, vydával obrázky Kráľa milosrdenstva s textami modlitieb, ktoré mu už dávnejšie nadiktovala sestra Faustína.  Od cirkevných autorít a duchovenstva nezískal živšiu odozvu. V pomere k nesmiernemu úsiliu, aké vynaložil, boli oficiálne výsledky nepatrné. 

Ale Božie dielo rástlo zdola. Faustínu o tom uistil sám Ježiš a ona mnoho ráz zakúsila, že vrúcna modlitba pred týmto obrázkom vyprosuje veľké milosti, zvlášť obrátenia. V jednom z jej posledných zápiskov z júna 1938 sa dočítame: „Dnes som videla Božiu slávu, ktorá plynie z toho obrazu. Veľa duší dostáva milosti, aj keď o nich nahlas nehovoria. Hoci sú rôzne jeho osudy, Bohu prináša slávu a úsilie satana a zlých ľudí je zneškodnené a vychádza navnivoč. Napriek zlobe satana Božie milosrdenstvo zvíťazí nad celým svetom a budú ho uctievať všetky duše“ (Denníček 1789). Sestra Faustína zomrela v Krakove 5. októbra 1938.

Podstata Božieho milosrdenstva: „Milosrdenstvo je najvznešenejšou vlastnosťou Boha. Všetky diela mojich rúk sú korunované milosrdenstvom“ (301). 

„Som pánom vo svojom bytí a nepoznám rozkazy ani potreby. Ak povolávam stvorenia k bytiu – je to priepasť môjho milosrdenstva“ (85). 

„Moje vnútro je preplnené mojím milosrdenstvom a je rozliate na všetko, čo som stvoril“ (1784).

Faustína kontemplujúc jej zjavené Božie tajomstvá, píše: „Ó, nepochopiteľný Bože. Aké veľké je tvoje milosrdenstvo! Presahuje všetko ľudské aj anjelské chápanie dohromady. Všetci anjeli aj ľudia vyšli z vnútra tvojho milosrdenstva. Milosrdenstvo je kvetom lásky, v láske sa počína, v milosrdenstve sa prejavuje. Na čo sa pozriem, všetko mi hovorí o jeho milosrdenstve. Aj samotná Božia spravodlivosť mi hovorí o jeho nepreniknuteľnom milosrdenstve, lebo spravodlivosť pramení z lásky“ (651). 

„Spoznala som ťa, ó, Bože, ako prameň milosrdenstva, ktorým sa posilňuje a živí každá duša. Ó, aké veľké je Pánovo milosrdenstvo, nad všetky jeho dobré vlastnosti. Milosrdenstvo je najvznešenejšou Božou vlastnosťou. Všetko, čo ma obklopuje, mi o tom hovorí“ (611). 

Pán Ježiš slová Faustíny potvrdil: „Všetko, čo hovoríš o mojej dobrote, je pravda a niet slov, ktoré by vyjadrili moju dobrotu“ (359).

Pôsobenie Božieho milosrdenstva: Pán Ježiš odhalil svojej dôverníčke nielen podstatu milosrdenstva najsvätejšej Trojice, ale aj to, ako chce pôsobiť v srdciach ľudí: „Ako veľmi túžim po spáse duší... túžim prelievať svoj božský život do ľudských duší a posväcovať ich, len aby chceli prijať moju milosť. Najväčší hriešnici sveta by dosiahli najväčšiu svätosť, keby len dôverovali môjmu milosrdenstvu. Moje vnútro je preplnené mojím milosrdenstvom a je rozliate na všetko, čo som stvoril“ (1784). 

„Spaľujú ma plamene milosrdenstva, túžim ich vylievať na ľudské duše. Ó, akú bolesť mi spôsobujú, keď ich nechcú prijať... Povedz ubolenému ľudstvu, nech sa privinie k môjmu milosrdnému srdcu a ja ho naplním pokojom. Povedz, dcéra moja, že som láska a milosrdenstvo samo. Keď sa duša približuje ku mne s dôverou, napĺňam ju takou veľkou milosťou, že sa do nej nezmestí, ale vyžaruje ju na iné duše“ (1074). 

„Duša, ktorá bude dôverovať môjmu milosrdenstvu, je najšťastnejšia, lebo ja sám sa o ňu starám“ (1273).

Milosrdenstvo pre slabých a hriešnych: „Čím väčšia bieda, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo. A povzbudzuj všetky duše k dôvere v nepochopiteľnú priepasť môjho milosrdenstva, lebo túžim ich všetkých spasiť. Prameň môjho milosrdenstva bol otvorený dokorán kopijou na kríži pre všetky duše – nikoho som nevylúčil“ (1182). 

„Nech vkladajú nádej do môjho milosrdenstva najväčší hriešnici. Oni majú prednostné právo dôverovať v priepasť môjho milosrdenstva. Dcéra moja, píš o mojom milosrdenstve pre utrápené duše. Duše, ktoré sa odvolávajú na moje milosrdenstvo, mi spôsobujú rozkoš. Takým dušiam dám viac milostí, než si želajú. Nemôžem trestať, hoci by bol niekto aj najväčším hriešnikom, ak sa odvoláva na moje zľutovanie, ale ospravedlňujem ho vo svojom nepochopiteľnom a nevyspytateľnom milosrdenstve“ (1146). 

„Ó, keby hriešnici poznali moje milosrdenstvo, nehynulo by ich tak veľa. Hovor hriešnym dušiam, aby sa nebáli priblížiť ku mne, hovor o mojom veľkom milosrdenstve“ (1396).

„Som trojnásobne svätý a oškliví sa mi najmenší hriech. Nemôžem milovať dušu, ktorú poškvrňuje hriech, ale keď ľutuje, moja štedrosť, ktorú mám voči nej, nemá hraníc. Moje milosrdenstvo ju zahŕňa a ospravedlňuje. Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje srdce, a teším sa z ich návratu. Povedz hriešnikom, že žiaden neujde mojej ruke. Ak utekajú pred mojím milosrdným srdcom, upadnú do mojich spravodlivých rúk. Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam pulzu ich srdca, keď bije pre mňa. Napíš, že hovorím k nim skrze výčitky svedomia, skrze neúspech a utrpenie, skrze búrky a hromy, hovorím skrze hlas Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať a ponechávam ich samých sebe a dávam im, po čom túžia“ (1728).

„Povedz dušiam, kde majú hľadať potechy – v tribunáli milosrdenstva, tam sú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak nadobudli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu, povedať mu o svojej biede a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi dušu v celej plnosti“ (1448).

Božie milosrdenstvo potrebuje spolupracovníkov: Faustína od začiatku chápala, že to, čo jej Pán Ježiš hovorí, nie je len pre ňu, ale má to byť podávané ďalej: „Vždy, keď mi budeš chcieť urobiť radosť, hovor svetu o mojom veľkom a nepreskúmateľnom milosrdenstve“ (164). 

Nemá to urobiť ona sama, uzavretá v kláštore, kde vykonávala tie najnižšie služby, ale skrze jej zápisky z mystických rozhovorov sa má do sveta šíriť radostná zvesť o nekonečnom Božom milosrdenstve, má vyzývať ľudí k uvereniu Bohu a k návratu k nemu: „Buď usilovná v zapisovaní každej vety, ktorú ti hovorím o mojom milosrdenstve, lebo je to pre veľké množstvo duší, ktoré budú mať z toho úžitok“ (1142).

Budú mať z toho úžitok nielen osobne, ale aj samé budú hovoriť iným a svedčiť svojím životom, že Boh je milosrdnou láskou: „Rob, čo je v tvojej moci, aby hriešnici poznali moju dobrotivosť“ (1665); „Bojuj o moje kráľovstvo v ľudských dušiach“ (1489). To sú želania Pána Ježiša, určené všetkým kresťanom, osobitne ctiteľom Božieho milosrdenstva.

Pán Ježiš im sľubuje: „Všetkým dušiam, ktoré budú zvelebovať moje milosrdenstvo, šíriť jeho úctu a povzbudzovať iné duše k dôvere v moje milosrdenstvo: tieto duše v hodine smrti nezakúsia strach. Moje milosrdenstvo ich v tomto poslednom boji ochráni...“ (1540). 

A počas ich života sa sám Pán Ježiš ujme ich posväcovania: „Milosť z môjho milosrdenstva sa načiera jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím viac duša dôveruje, tým viac dostane. Duše s bezhraničnou dôverou sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí“ (1578). 

Osobitne sú Bohu milí tí, ktorých dôvera je plná pokory a poníženosti, detskej jednoduchosti vo vzťahu k milujúcemu Otcovi a ktorí vážiac si od neho prijaté milosrdenstvo prejavujú ho iným.

„Ale napíš to kvôli mnohým dušiam, ktoré sa neraz trápia, že nemajú materiálne veci, ktorými by mohli konať skutky milosrdenstva. Ale oveľa väčšiu zásluhu má milosrdenstvo ducha, na ktoré netreba mať ani povolenie, ani sýpky, a je prístupné každej duši. Ak duša nekoná skutky milosrdenstva akýmkoľvek spôsobom, nedosiahne moje milosrdenstvo v deň súdu“ (1317). Preto svätá Faustína uskutočňovala svoje milosrdenstvo ducha prostredníctvom obety, utrpenia a vrúcnej, ustavičnej modlitby za hriešnikov a neveriacich: „Túžim volať na celý svet: Milujte Boha, lebo je dobrý a jeho milosrdenstvo je veľké!“ (1372).

Božie milosrdenstvo diabol nenávidí: Svätá Faustína takto privítala rok 1937: „Keď vstupujem do tohto roka, zmocňuje sa ma strach zo života. Ale Ježiš ma vyvádza z tohto strachu, dáva mi poznať, akú veľkú slávu mu prinieslo dielo milosrdenstva“ (859). 

Rast Božej slávy a úctu k jeho milosrdenstvu musel diabol pochopiť ako svoju porážku. Pán Ježiš vystríha svoju dôverníčku: „Bdej neustále, lebo celé peklo sa vzmáha proti tebe pre toto dielo, pretože veľa duší sa odvráti od pekelných vrát a budú zvelebovať moje milosrdenstvo. Ale neboj sa ničoho, lebo ja som s tebou. Vedz, že sama zo seba nič nemôžeš“ (639). 

Inokedy uzrela svätého archanjela Michala, ktorý jej povedal: „Pán mi prikázal, aby som sa o teba zvlášť staral. Vedz, že zlo ťa nenávidí, ale neboj sa. Kto je ako Boh?“ (706).

Svätá Faustína píše: „Dnes som podstúpila s duchmi temnoty boj o jednu dušu. Ako strašne satan nenávidí Božie milosrdenstvo. Vidím, ako sa stavia proti celému tomuto dielu“ (812). 

„Vo chvíli, keď píšem tieto slová, začula som krik satana: ,Všetko píše, všetko píše a tým my tak veľa strácame. Nepíš o Božej dobrotivosti, on je spravodlivý.‘ Zavyl od zúrivosti a zmizol“ (1338).

Čas milosrdenstva: Diablom znenávidené posolstvo o Božom milosrdenstve bolo zapísané svätou Faustínou na príkaz spovedníka v šiestich zošitoch. Sestra Faustína jednoduchým, každému zrozumiteľným jazykom odhaľovala tajomstvo Božieho pôsobenia v jej duši a to, čo Boh chce urobiť v dušiach všetkých ľudí. Tie stránky horia láskou Boha k človekovi. Boli nám dané vo výnimočne dramatickom období dejín ľudstva: posledné záznamy sú z júna roku 1938, ale ich aktuálnosť je nadčasová. Majú byť smerovkou, oporou, nádejou, majú odhaľovať tvár Boha, ktorý sa zmilúva nad svojím zblúdeným stvorením, tvár Boha lásky a milosrdenstva.

„Keď som sa raz opýtala Ježiša, ako môže zniesť toľko priestupkov a rôznych zločinov a netrestá ich, Pán mi odpovedal: ,Na potrestanie mám večnosť, ale teraz im predlžujem čas milosrdenstva. Ale beda im, ak nespoznajú čas môjho navštívenia‘“ (1160). 

Faustína píše: „Božie pramene sa otvorili pre nás, využime ich skôr, než nadíde deň Božej spravodlivosti, a bude to deň strašný“ (1159).

„Ja, sestra Faustína, som bola na Boží príkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje. Teraz nemôžem o tom hovoriť, mám príkaz od Boha, aby som to zanechala napísané... To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho, čo som videla. Všimla som si jednu vec: je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje“ (741).

Pán Ježiš prostredníctvom svätej Faustíny neodovzdal len slová svojho posolstva, ale aj znamenia a pomôcky, ktorými chce podporovať všetkých, čo hľadajú Božie milosrdenstvo a utiekajú sa k nemu. Sú to: obraz Ježišu, dôverujem ti, Modlitby, Osobitne korunka k Božiemu milosrdenstvu, Hodina milosrdenstva a sviatok Milosrdenstva na Druhú veľkonočnú nedeľu.

Dôvera v najväčšom útlaku: Dielo vzbudzovania hlbšej viery a úcty k Božiemu milosrdenstvu zostalo odteraz na pleciach otca Sopočka. Doba nepriala oficiálnemu uznaniu: všetka pozornosť sa sústredila na narastajúcu hrozbu vojny. Ale práve nebezpečenstvo vojny, ktoré viselo nad hlavami národov, pobádalo ľudí k hľadaniu nádeje a pomoci v Božom milosrdenstve. 

Obrázky s podobizňami Kráľa milosrdenstva sa rýchlo šírili. Rozširovali ich sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva vo Vilniuse a v Krakove. K obrázkom boli pripojené krátke modlitby, ktoré Faustíne nadiktoval Pán Ježiš a ktoré sa stali súčasťou denných kláštorných modlitieb. 

Ľudia cítili ohrozenie a nedôverovali politickým zmluvám ani spojenectvám. Oporu hľadali v milosrdnom a všemohúcom Bohu.

Vypukla Druhá svetová vojna. Krvavé boje a nebezpečenstvá číhajúce na území celej okupovanej krajiny, hromadné vysídľovanie, deportácie, exekúcie, vyvážanie do táborov a lágrov na nútené práce prispeli k tomu, že ľudia chceli mať pri sebe milosrdného Ježiša v jeho obraze, aby mu mohli neprestajne hovoriť: „Ježišu, dôverujem ti.“ 

Obrázok sa spolu s Poliakmi dostal aj mimo Poľska a Európy. Začala sa živá úcta k Božiemu milosrdenstvu v Spojených štátoch. 

Malé fotografie obrazu, ktorý namaľoval Eugen Kazimirowsky, sa tlačili v tisícoch. Taký maličký obrázok si so sebou vzala blahoslavená Natalia Tułasiewiczová, keď dobrovoľne odchádzala do Nemecka, aby tam sprevádzala Poľky vyslané na nútené práce. Tento obrázok bol centrom malého oltárika, pri ktorom sa stretávali obyvateľky baraku a spoločne sa modlili. 

Počas Varšavského povstania sa obyvatelia susedných domov stretávali na dvore, aby pri provizórnom oltáriku Kráľa milosrdenstva vrúcne prosili o víťazstvo a skončenie vojny.

Keď otec Sopočko videl, ako sa šíri úcta k obrazu Kráľa milosrdenstva, obával sa, že ľudia budú obrázok považovať za amulet, ktorý ich má chrániť pred nebezpečenstvami vojny. Ale nestalo sa to. Ľudia dobre pochopili zmysel obrazu, ktorý slovami „Ježišu, dôverujem ti“ povzbudzoval k modlitbe, dôvere, odovzdaniu života Bohu a predstavoval Ježiša, ktorý je pri ľuďoch, zvlášť v nešťastí.

Povojnové obdobie – poznačené sčítavaním strát a nešťastí, členstvom v komunistickom bloku s vnúteným ateizmom aj napriek nesúhlasu národa, bojom proti Cirkvi, skutočnému vlastenectvu a národnej kultúre – prehĺbilo potrebu dôverovať Kráľovi celého sveta, dejín a milosrdenstva. Povzbudením boli slová, ktoré Ježiš povedal sestre Faustíne v roku 1938: „Poľsko som si zvlášť zamiloval. Ak bude poslušné mojej vôli, povýšim ho v moci a svätosti. Z neho vyjde iskra, ktorá pripraví svet na môj druhý príchod“ (Denníček 1732).

Ťažké osudy zázračného obrazu: Michal Sopočko šťastne prežil aj nasledujúcu okupáciu Vilniusu, pričom sa skrýval v Čiernom Bore. 

V roku 1947 ho arcibiskup Jałbrzykowski, ktorý mal od roku 1945 sídlo v Bialymstoku, určil na prácu v diecéznom seminári. Sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva už predtým opustili Vilnius. Obraz Kráľa milosrdenstva zostal v Kostole svätého Michala vo Vilniuse.

Mestská rada Vilniusu, ktorý bol odteraz hlavným mesto Litovskej socialistickej republiky patriacej k Sovietskemu zväzu, kostol zatvorila a rozhodla sa zmeniť ho na Múzeum architektúry. Všetky kultové predmety odstránili alebo zničili. 

Keď v roku 1951 Janina Rodziewiczová, horlivá ctiteľka Božieho milosrdenstva, prechádzala so svojou litovskou priateľkou okolo kostola, všimla si pootvorené dvere. Vnútri chrámu, v ktorom už neboli devocionálie, si ženy všimli, že obraz Kráľa milosrdenstva visí vysoko na prázdnej stene. Po dlhšom vyjednávaní robotník, ktorý pracoval v kostole, za primeranú, hoci dosť vysokú cenu obraz zo steny zvesil a odovzdal ho ženám. Ony obraz rýchlo vzali a skryli ho u známych. Onedlho nato Rodziewiczovú zatkli a odsúdili na tri roky väzenia. Po prepustení na slobodu vyhľadala obraz, ktorý bol už natoľko poškodený, že si vyžadoval reštaurovanie. Konzervátorské práce obetavo vykonala Helena Szmigielská, pričom všetko prebehlo v prísnej tajnosti. Szmigielská obraz nielen zreštaurovala, ale vyhotovila aj jeho kópiu.

V roku 1956 sa Janina Rodziewiczová rozhodla presťahovať do Poľska. Pred svojím odchodom obraz odovzdala svojmu spovedníkovi, pátrovi Elertovi. V súkromnom byte kňaza obraz zbadal jeho spolubrat, páter Jozef Grasewicz, známy otca Sopočka a veľký ctiteľ Božieho milosrdenstva, ktorý práve hľadal obraz do kostola v Novej Rude pri Grodne. Bez problémov získal drahocenný obraz a zavesil ho vysoko na stenue kostola v Novej Rude. Vďaka tomu sa kult Božieho milosrdenstva veľmi rýchlo rozvinul vo farnosti. 

A hoci pátra Grasewicza čoskoro preložili na iné pôsobisko, kostol v Novej Rude fungoval ďalej. Až v roku 1970 sa vláda rozhodla zmeniť ho na sklad. Všetko z chrámu odstránili, iba obraz milosrdného Ježiša zostal vysoko na stene. Bol totiž zavesený príliš vysoko a zvesiť ho by si vyžadovalo veľkú námahu. Páter Grasewicz z diaľky sledoval osudy obrazu a rozhodol sa odviezť ho z Novej Rudy. Vedel, že obyvatelia si obraz veľmi obľúbili a nevzdajú sa ho bez boja. Páter si preto tajne objednal kópiu u grodskej maliarky Márie Gawroszovej. 

Keď bola kópia hotová, jednej noci v roku 1985 obrazy potajme zamenili a zázračný originál umiestnili v Kostole Ducha Svätého vo Vilniuse. Bol tam až dovtedy, kým Litva nezískala náboženskú slobodu a nezávislosť. Úcta k Božiemu milosrdenstvu sa veľmi rozšírila.

Otec Sopočko sa toho nedožil. Pokiaľ mohol, udržiaval kontakt s pátrom Grasewiczom, prejednával s ním každý podniknutý krok, ale obraz už nikdy nevidel.

Sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva z kláštora v Lagievnikoch (kde sestra Faustína zomrela a bola pochovaná), ktoré cez vojnu stratili kontakt s Vilniusom, si u krakovského umelca Adolfa Chylu objednali obraz Kráľa milosrdenstva do svojej kaplnky. 

Maliar pri práci vychádzal z opisu uvedeného v Denníčku sestry Faustíny. Obraz sa líšil od diela Eugena Kazimirowského, na čo umelca upozornil otec Sopočko. Ale maliar neupustil zo svojej predstavy a upozornenie neprijal. A tak máme dva obrazy Kráľa milosrdenstva: zázračný originál vo Vilniuse a rovnako milostivý obraz v Lagievnikoch.

Masima