Benedikt Labre (1748-1783), otrhaný francúzsky pútnik a žobrák, navonok nie je práve najpríťažlivejší spomedzi svätých. No stretávame v ňom dušu neobyčajne čistú, ktorá zanechala všetko, čo nebol Kristus.
Benedikt Jozef sa narodil ako najstaršie z pätnástich detí v jednoduchej roľníckej rodine v severofrancúzskej dedinke Amettes-en-Artois. Už čoskoro si všimli jeho miernu poslušnosť a uzavretú povahu; chlapec mal na mysli len jedno: milovať Boha celým srdcom. Preto poslali rodičia svojho dvanásťročného syna k strýkovi, ktorý bol farárom, aby sa aj Benedikt stal diecéznym kňazom. Tam sa tento mladík pevne rozhodol stať sa svätým a „nenechať sa od toho odradiť žiadnou ťažkosťou, ktorú by musel prekonať“.
Benedikt sa chcel stať mníchom, a to v čo možno najprísnejšom ráde. Preto sa roku 1766 ako osemnásťročný vydal do neďalekého kartuziánskeho kláštora, kde ho však odmietli prijať. Nasledovali viaceré ponižujúce a neúspešné pokusy vstupu do kláštora; vždy pokladali jeho zdravie za príliš slabé a jeho názory na pokánie za príliš prehnané.
Mládenec však napriek tomu veril v Božie riadenie tak silno, že sa nenechal odradiť. Nakoniec ho prijali trapisti zo Sept-Fons v srdci Francúzska a tu si hneď všimli, ako veľmi už vtedy Benedikta priťahovala podivuhodná prítomnosť Pána v Eucharistii: „Čas, ktorý mal k dispozícii – okrem spoločných modlitieb, strávil pred Najsvätejšou sviatosťou.“
Keď ho nakoniec aj odtiaľto poslali preč, vydal sa hľadajúci mladík v lete roku 1770 smerom do Talianska v presvedčení, že tam nájde svoj kláštor.
Počas putovania Francúzskom ho v dedinke Dardilly neďaleko Lyonu prijala roľnícka rodina Vianneyovcov. Boli to starí rodičia Jána Vianneya, budúceho svätého farára z Arsu.
Dvadsaťdvaročný Benedikt spoznal svoje skutočné povolanie: byť ustavičným pútnikom, živým znakom „putujúcej Cirkvi“. Čo v očiach sveta znamenalo hanbu a nešťastie, to si on kvôli Kristovi sám dobrovoľne zvolil: byť bez vlasti, dokonale chudobným a osamoteným, byť opovrhovaný a zosmiešňovaný ako „blázon“ – toto pochopil Benedikt ako osobné Božie volanie. Jemu, Ukrižovanému, svojmu jedinému pokladu, sa chcel stať podobný v úplnom sebazaprení, sebazničení, v ustavičnej modlitbe a vnútornom rozjímaní.
Oblečený chatrne ako žobrák, s krížom na hrudi a s ružencom okolo krku; na chrbte nosil batoh so svojím biednym imaním: Sväté písmo, breviár a Nasledovanie Krista.
Oblečený chatrne ako žobrák, s krížom na hrudi a s ružencom okolo krku; na chrbte nosil batoh so svojím biednym imaním: Sväté písmo, breviár a Nasledovanie Krista.
Benedikt nikdy nežobral a z toho, čo mu ľudia dobrovoľne darovali, si ponechal iba to najnutnejšie. Zvyšok daroval tým, čo boli ešte chudobnejší ako on. Takto chodil od jedného pútnického miesta k druhému. So zvláštnou záľubou sa zdržiaval v mariánskej svätyni v Lorete; pri putovaní sa dostal do mesta Einsiedeln (Švajčiarsko) a do Santiaga de Compostela; údajne za svojho života prešiel pešo 30 000 kilometrov! Roku 1799 sa nakoniec 29-ročný Benedikt usadil v Ríme.
Jeho skutočným prístreším boli kostoly a baziliky, jeho typickým miestom lavica pre prijímajúcich pri svätostánku; tam ho vídavali od svitu až do večera, niekedy až do noci – kľačiaceho bez pohnutia a pohrúženého do sústredenej modlitby.
V ktoromkoľvek z rímskych chrámov bola Oltárna sviatosť vystavená k ustavičnej poklone alebo k „štyridsaťhodinovej modlitbe“, tam to Benedikta vždy priťahovalo.
Jeho spovedník don Giuseppe Marconi neskôr napísal: „Jeho dôvera a odovzdanosť Pánovi prítomnému v Eucharistii sa dá len ťažko vyjadriť slovami. V každom prípade ho podľa toho nazývali tí, čo ho poznali: Chudák štyridsaťhodinovej modlitby.“
„ Ani veľké vzdialenosti, ani lejaky, ľadové zimy či horúce letné páľavy ho nemohli zadržať, hoci bol len chatrne oblečený a obutý. Celé dni strávil pred oltárom na kolenách a už len samotný jeho zjav vypovedal o ohni, ktorý mu horel v srdci.“
Ľudia, ktorí ho videli, boli doslova zapálení postojom a sústredením – „nemou kázňou“ tohto zvlášť pokorného muža. Keď si tento žobrák prečítal kúsok z duchovných textov, uprene sa zahľadel na svätú hostiu alebo sa s rukami zopätými na hrudi a so zavretými očami pohrúžil do vnútorného rozjímania o Božích tajomstvách, predovšetkým o Ježišovom utrpení.
„Keď meditujem nad umučením Pána, som zároveň ponorený do najväčšieho tajomstva Najsvätejšej Trojice.“
Jeho bledá tvár sa potom akoby zapálila a vyžarovala pokoj. Len keď si tento svätý žobrák myslel, že je pred Najsvätejšou sviatosťou sám, potichu a s veľkou láskou sa prihovoril Pánovi: „Zmiluj sa nado mnou, zmiluj sa... Daj tento kríž mne... Na tvojich pleciach nie je na správnom mieste.“
Niektorých kňazov tento výjav tak veľmi dojal, že sa im – v porovnaní s chladom vlastného srdca – tisli do očí slzy ľútosti.
V posledných rokoch Benedikt viackrát do týždňa, takmer vždy so slzami v očiach, prijímal sväté prijímanie, miništroval pri svätej omši alebo sprevádzal kňazov pri ich činnostiach a Rimanov vždy znovu dojímala jeho eucharistická láska, ktorá hľadala Pánovu blízkosť v každom okamihu.
Často pozorovali tohto žobráka v extázach modlitby; pokiaľ to však len šlo, Benedikt veľmi dbal na to, aby zostal celkom nenápadný a nepoznaný.
Keď v lete 1780 horúčková epidémia vyprázdnila kostoly a vyľudnila ulice mesta, Benedikt sám nahradil chýbajúcich klaňateľov pred Najsvätejšou sviatosťou a svoj post neopustil ani vtedy, keď aj jeho samého prepadla horúčka.
O vďakyvzdaní po svätom prijímaní Benedikt povedal: „S najväčším sústredením si najprv vo svojom vnútri vzbudím vieru v skutočnú a osobnú prítomnosť Ježiša Krista v mojom srdci a klaniam sa mu tak pokorne a úctivo, ako to len dokážem.
Potom postavím vznešenosť môjho božského hosťa oproti svojej ničote, svojej hriešnosti a s údivom žasnem nad pokornou blahosklonnosťou a nekonečnou láskou môjho Ježiša. Potom sa modlím: ‚Ježiš môj, daj, aby som sa zriekol sám seba a žil iba v tebe! Nech ma postretne čokoľvek, od teba to chcem prijať. Milostivo zhliadni na mňa, aby som ťa miloval; volaj ma, aby som na teba hľadel a aby som ťa večne vlastnil.‘“
V posledných dvoch rokoch života tento svätec, posiaty ranami, už nemohol byť neustále na poklone; bránila mu v tom choroba a celková telesná vysilenosť. Tu mu Boh vyšiel na pomoc a jeho túžbu adorovať splnil milosťou bilokácie. Mnohí veriaci pod prísahou potvrdili, že v tom alebo inom z rímskych kostolov videli celý deň tohto žobráka pred Najsvätejšou sviatosťou, hoci on sám ležal chorý na lôžku.
Začiatkom Svätého týždňa roku 1783 sa mal tento ešte len 35-ročný muž už veľmi zle. V stredu, v deň svojej smrti, sa smrteľne bledý a vysilený Benedikt dlho modlil vo svojom obľúbenom kostole Santa Maria ai Monti, kým ho nápor slabosti neprinútil, aby sa s vypätím všetkých síl dostal von.
Tu na schodoch odpadol a jeden dobrý priateľ ho, už zomierajúceho, odniesol do svojho neďalekého bytu.
O šiestej podvečer 16. apríla, keď rímske zvony vyzváňali na Salve Regina, zomrel Benedikt Labre, ktorý sa stal podobným ukrižovanému Spasiteľovi dokonca aj rysmi svojej tváre. Deti, ktoré sa tomuto „poverello delle quarant’ ore“ – „chudákovi štyridsaťhodinovej modlitby“ často posmievali, sa teraz rozutekali po uliciach mesta a ohlasovali: „Svätec je mŕtvy!“
O obľube tohto žobráka medzi obyvateľmi Ríma svedčí aj to, že v týchto veľkonočných dňoch prichádzali obrovské zástupy ľudí k jeho mŕtvemu telu vystavenému v kostole. Takúto účasť ľudu nevidel Rím dokonca ani na pohrebe svätého Filipa Neriho.
Benedikt Labre „patril“ tak veľmi ku kostolu Santa Maria ai Monti neďaleko baziliky Santa Maria Maggiore, že štyri dni po smrti v ňom uložili jeho telesné pozostatky, ktoré sa tam dodnes uctievajú. Na príhovor svätca sa stalo v priebehu desiatich týždňov 136 zázrakov, uzdravení a obrátení.
Masima