%20(1).jpg)
Anton Paduánský prekvapivo vôbec nepochádza z Talianska a už vôbec nie z Padovy, tam strávil až posledné dva roky svojho krátkeho života.
Pochádzal zo šľachtického rodu, bol synom Martina, rytiera v službách portugalského kráľa Alfonza I., a jeho ženy Márie. Narodil sa a vyrástol v Lisabone, bol pokrstený ako Fernandez.
Do pätnástich rokov navštevoval katedrálnu školu, potom sa mal v stopách otca zaškoliť v zásadách rytierstva a v bojovom umení.
Už v roku 1210 však vstúpil do noviciátu augustiniánov, ktorého opátstvo sa vypínalo nad mestom. Pretože ho však neustále navštevovali bývalí priatelia a príbuzní, mnohokrát s cieľom odradiť ho od začatej cesty, po dvoch rokoch požiadal o preloženie. Bol poslaný do opátstva svätého Kríža v Coimbre, čo bolo vtedy vyhlásené kultúrne centrum Portugalska, zárodok budúcej univerzity. Tam strávil asi osem rokov štúdiom Svätého písma, teológie Otcov a iných vied. Vďaka svojej neuveriteľnej pamäti a schopnosti premýšľať bol vynikajúcim študentom. V 24 rokoch bol vysvätený na kňaza a podľa všetkých známok mal pred sebou veľkú cirkevnú kariéru.
Čoskoro nato bolo celé mesto otrasené smutnou správou: do Coimbry sa vracali mŕtve telá prvých piatich františkánskych mučeníkov z Maroka. Boli pochovaní v kráľovskom kostole patriacom kláštoru svätého Kríža. V mladom kňzovi Fernandovi dozrela nad ich hrobom túžba pridať sa k ich spoločenstvu. Svoje želanie vyjadril bezodkladne a s podmienkou, že bude môcť odísť do Maroka, aby tam moslimom kázal o Ježišovi a tak rozmožil radu františkánskych mučeníkov. Už na druhý deň si, za prítomnosti zarazených augustininiánskych spolubratov, obliekol chudobný habit a prijal nové meno Anton, podľa slávneho svätého pustovníka.
Po niekoľkých mesiacoch noviciátu v pustovni Olivais, na jeseň roku 1220 skutočne do Maroka vyplával. Bol to výraz jeho túžby darovať sa Bohu bez výhrad, ale Pán mal s ním iné plány. Len čo dorazil loďou na Africké pobrežie, ochorel maláriou, a potom, čo celú zimu zápasil v horúčkach o život, došlo mu, že si v mene služby Bohu presadzuje svoju vlastnú vôľu. Vyzeralo to, že mu zostáva sa už iba vrátiť do vlasti a znovu pokorne hľadať, čo má robiť. Búrka však zaniesla loď až na pobrežie Sicílie. A Anton vtedy ani len netušil, že svoju vlasť už nikdy neuvidí ...
Anton prejde v nasledujúcich rokoch ako kazateľ celé Taliansko a časť Francúzska, zmietanú náboženskými spormi a bratovražednými vojnami. Káže chudobným aj bohatým, prostým ľuďom i šľachticom a prelátom. Raz je oslavovaný, inokedy vysmievaný, hlása Božie slovo vhod i nevhod. Podobne, ako u apoštolov Pán, potvrdzuje jeho slová zázrakmi a znameniami.
Z Rimini sa traduje známy zázrak kázania rybám. Ľudia sa tam jeho slovám vysmievali, takže sa svätec obrátil k rybám: "Ryby, načúvajte slovu Pána!" Ryby sa zhromaždili pri brehu, povystrkovaly hlavy a neodplávali, kým Anton svoje kázanie neukončil. Na jeho príhovor Boh tiež uzdravil mnohých chorých, ale najväčšie divy sa diali pod vplyvom jeho kázania v ľudských srdciach a následne v spovednici. Po jednej z jeho kázne sa napríklad prišla vyspovedať celá banda lupičov, z ktorých mnohí vytrvali na dobrej ceste, o čom jeden z nich neskôr vydal svedectvo.
Anton je, po smrti sv. Františka (+1226), menovaný provinciálom severného Talianska. Má iba 32 rokov, ale chatrné zdravie, pričom musí neustále podnikať namáhavé cesty, aby navštívil existujúce komunity bratov, povzbudzoval a zakladal nové. Až v pôstnom období 1228 začína jeho Padovská história. Padova bola významným mestom plným remesiel a obchodu, s vlastnou univerzitou a armádou, s bohatou miestnou šľachtou. Ľudia žili biznisom a slávnosťami, chudobní ľudia vo svojich strastiach ako všade inde vo svete.
Anton sa tam rozhodne kázať denne po celú pôstnu dobu a spovedá až do úmoru. Už po prvých kázňach dosahuje zástup ľudí až tridsaťtisíc ľudí. Často káže na námestiach a na lúkach, pretože kostoly nestačia pojať zástupy, ktoré sa zbiehajú, aby počuli Božie slovo a videli živého svätca.
Po vyčerpávajúcej misii sa vážne chorý Anton stiahol do pustovne Camposampiero v blízkosti Padovy, kde si nechal postaviť úkryt v rázsoche starého orecha. V ňom sa potom celé dni modlil a čítal Písmo, len na noc sa vracal do svojej cely. Tam bol raz zastihnutý v mystickom vytržení, žiariaci nadprirodzeným svetlom, s Dieťaťom Ježišom v náručí. Odtiaľ pochádza obvyklé vyobrazenie svätca.
Keď sa mu priťažilo, bol by rád zomrel v kláštore v Padove, ale bratia ho nakoniec stihli previezť len do hospicu pri kláštore klarisiek v blízkom Arcella.
13. júna 1231 tam skonal so slovami: "vidím svojho Pána,, vo veku iba tridsaťšesť rokov. Pochovaný bol v Padove, kde je jeho hrob dodnes uctievaný. Už rok nato, presnejšie na Turíce 1232, ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Pri tej príležitosti sa čítal predlhý zoznam jeho zázrakov, dokumentovaných a overených dvoma komisiami Padovskej univerzity. V roku 1946 ho pápež Pius XII vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
Už v roku 1210 však vstúpil do noviciátu augustiniánov, ktorého opátstvo sa vypínalo nad mestom. Pretože ho však neustále navštevovali bývalí priatelia a príbuzní, mnohokrát s cieľom odradiť ho od začatej cesty, po dvoch rokoch požiadal o preloženie. Bol poslaný do opátstva svätého Kríža v Coimbre, čo bolo vtedy vyhlásené kultúrne centrum Portugalska, zárodok budúcej univerzity. Tam strávil asi osem rokov štúdiom Svätého písma, teológie Otcov a iných vied. Vďaka svojej neuveriteľnej pamäti a schopnosti premýšľať bol vynikajúcim študentom. V 24 rokoch bol vysvätený na kňaza a podľa všetkých známok mal pred sebou veľkú cirkevnú kariéru.
V tých rokoch sa však v Coimbry zišli z Assisi prví bratia svätého Františka, ktorého povesť svätosti sa už šírila po celej Európe. Medzi prvými bolo aj niekoľko misionárov, ktorí mali namierené do Maroka. Fernandez mal na starosti návštevy a zrejme sa s nimi stretával, keď im udeľoval almužnu na kláštor svätého Kríža. Vzbudila sa v ňom nostalgia po podobnom živote, pravdepodobne aj ako reakcia na zvlaženie, ducha sveta a vnútorné rozdelenie, ktoré opanovalo jeho vlastné rehoľné spoločenstvo.
Čoskoro nato bolo celé mesto otrasené smutnou správou: do Coimbry sa vracali mŕtve telá prvých piatich františkánskych mučeníkov z Maroka. Boli pochovaní v kráľovskom kostole patriacom kláštoru svätého Kríža. V mladom kňzovi Fernandovi dozrela nad ich hrobom túžba pridať sa k ich spoločenstvu. Svoje želanie vyjadril bezodkladne a s podmienkou, že bude môcť odísť do Maroka, aby tam moslimom kázal o Ježišovi a tak rozmožil radu františkánskych mučeníkov. Už na druhý deň si, za prítomnosti zarazených augustininiánskych spolubratov, obliekol chudobný habit a prijal nové meno Anton, podľa slávneho svätého pustovníka.
Po niekoľkých mesiacoch noviciátu v pustovni Olivais, na jeseň roku 1220 skutočne do Maroka vyplával. Bol to výraz jeho túžby darovať sa Bohu bez výhrad, ale Pán mal s ním iné plány. Len čo dorazil loďou na Africké pobrežie, ochorel maláriou, a potom, čo celú zimu zápasil v horúčkach o život, došlo mu, že si v mene služby Bohu presadzuje svoju vlastnú vôľu. Vyzeralo to, že mu zostáva sa už iba vrátiť do vlasti a znovu pokorne hľadať, čo má robiť. Búrka však zaniesla loď až na pobrežie Sicílie. A Anton vtedy ani len netušil, že svoju vlasť už nikdy neuvidí ...
Na Sicílii sa od bratov dozvedel, že svätý František zvolal na Turíce roku 1221 do Assisi kapitulu všetkých menších bratov. Anton sa jej zúčastnil ako celkom neznámy brat, až na záver si ho všimol provinciál zo severu Talianska a pozval ho, aby slúžil ako kňaz malej skupine pustovníkov na Montepaolo. Tam by zrejme zostal v kútiku a v hlbokej modlitbe až do smrti, keby jedného dňa počas kňazskej vysviacky jedného z bratov vo Forli náhle nechýbal kazateľ. Trápnu situáciu bratia vyriešili tým, že vyzvali ku kázaniu bez prípravy kňaza Antona. Ohromení bratia objavili v Antonovi učenca a obdarovaného kazateľa. Vďaka tomu ho vybrali medzi putujúcich kazateľov. Neskôr ho sám sv. František ustanovil učiteľom menších bratov, keď mu napísal: "Súhlasím, aby si prednášal bratom posvätnú teológiu, len keď pri tejto činnosti nepotlačíš ducha svätej modlitby a zbožnosti, ako to stojí v reholi."
Anton prejde v nasledujúcich rokoch ako kazateľ celé Taliansko a časť Francúzska, zmietanú náboženskými spormi a bratovražednými vojnami. Káže chudobným aj bohatým, prostým ľuďom i šľachticom a prelátom. Raz je oslavovaný, inokedy vysmievaný, hlása Božie slovo vhod i nevhod. Podobne, ako u apoštolov Pán, potvrdzuje jeho slová zázrakmi a znameniami.
Z Rimini sa traduje známy zázrak kázania rybám. Ľudia sa tam jeho slovám vysmievali, takže sa svätec obrátil k rybám: "Ryby, načúvajte slovu Pána!" Ryby sa zhromaždili pri brehu, povystrkovaly hlavy a neodplávali, kým Anton svoje kázanie neukončil. Na jeho príhovor Boh tiež uzdravil mnohých chorých, ale najväčšie divy sa diali pod vplyvom jeho kázania v ľudských srdciach a následne v spovednici. Po jednej z jeho kázne sa napríklad prišla vyspovedať celá banda lupičov, z ktorých mnohí vytrvali na dobrej ceste, o čom jeden z nich neskôr vydal svedectvo.
Anton je, po smrti sv. Františka (+1226), menovaný provinciálom severného Talianska. Má iba 32 rokov, ale chatrné zdravie, pričom musí neustále podnikať namáhavé cesty, aby navštívil existujúce komunity bratov, povzbudzoval a zakladal nové. Až v pôstnom období 1228 začína jeho Padovská história. Padova bola významným mestom plným remesiel a obchodu, s vlastnou univerzitou a armádou, s bohatou miestnou šľachtou. Ľudia žili biznisom a slávnosťami, chudobní ľudia vo svojich strastiach ako všade inde vo svete.
Anton sa tam rozhodne kázať denne po celú pôstnu dobu a spovedá až do úmoru. Už po prvých kázňach dosahuje zástup ľudí až tridsaťtisíc ľudí. Často káže na námestiach a na lúkach, pretože kostoly nestačia pojať zástupy, ktoré sa zbiehajú, aby počuli Božie slovo a videli živého svätca.
Ľudia zatvárajú obchody, mnohí vstávajú už v noci, aby si zaistili miesta. Na kázne chodí i biskup so všetkým duchovenstvom. Antonova séria pôstnych kázní znamenala podľa historických prameňov hlbokú náboženskú obrodu, "znovunastolenie kresťanstva v Padove".
Po vyčerpávajúcej misii sa vážne chorý Anton stiahol do pustovne Camposampiero v blízkosti Padovy, kde si nechal postaviť úkryt v rázsoche starého orecha. V ňom sa potom celé dni modlil a čítal Písmo, len na noc sa vracal do svojej cely. Tam bol raz zastihnutý v mystickom vytržení, žiariaci nadprirodzeným svetlom, s Dieťaťom Ježišom v náručí. Odtiaľ pochádza obvyklé vyobrazenie svätca.
Keď sa mu priťažilo, bol by rád zomrel v kláštore v Padove, ale bratia ho nakoniec stihli previezť len do hospicu pri kláštore klarisiek v blízkom Arcella.
Masima
