Narodil sa 27. 9. 1696 v Marianella pri Neapole v Taliansku do starej šľachtickej rodiny. Otec bol kapitánom lode a matka, rodená Cavalieri, sa s nevšednou starostlivosťou a láskou venovala kresťanskej výchove svojich ôsmich detí.
Alfonz bol najstarší, nechýbalo mu nadanie a tak podľa otcovho želania bol v Neapole prihlásený na štúdium práv na univerzite už v 12 rokoch. Jeho vyučovanie prebiehalo doma, učili ho súkromní učitelia a vybraní profesori, čo mu umožnilo v štúdiu pokračovať rýchlejšie. Vďaka skorému zápisu na univerzitu mal prístup k oficiálnym skúškam a doktorát z občianskych a cirkevných práv zvládol už ako 16-ročný, 21. 1. 1713. Súčasne študoval filozofiu, latinčinu a taliansku literatúru.
Ako 18-ročný si otvoril vlastnú kanceláriu, stal sa obľúbeným a vyhľadávaným advokátom. Asi po ôsmich rokoch, stretol ho v jednom významnom súdnom procese neúspech a ešte toho istého roku 1723, pri návšteve nevyliečiteľne chorých náhle cítil, že má zmeniť povolanie.
Začal štúdium teológie a už v decembri 1726 prijal kňazské svätenie. Zapojil sa do diecézneho kňazského združenia "Apoštolskej misie", nazývaného aj "Propaganda" a horlivo pôsobil ako ľudový misionár. Na srdci mu najviac ležal stav ľudí najúbohejších, v hmotnej a mravnej biede. K nim patrilo aj mnoho pastierov a roľníkov zo širokého okolia Neapola. V boji s ich náboženskou nevedomosťou založil "Dielo kaplniek", významné tým, že večerné vyučovanie katechizmu pre laikov spájal s jednoduchou pobožnosťou.
V roku 1731 s biskupom Tomášom Falcoju spoločne založili kontemplatívny poriadok Sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa a Alfons založil 9. 11. 1732 s prvými záujemcami z radov kňazov "Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa" - redemptoristov. Dôvodom bola potreba apoštolskej práce na vidieku.
Ako učencovi, zamilovanému do Kristovho kríža a nesmierne si vážiaceho Spasiteľovho utrpenia, v ktorom videl súhrn všetkých dôkazov Božej lásky, sa mu zdalo nepochopiteľné, že je tak veľa tých, ktorí Ukrižovaného nemilujú. Snažil sa ich pre neho nadchnúť kázaným aj písaným slovom a pri spovediach viedol kajúcnikov k skutočnému obráteniu.
Vyzýval: "Upri svoj pohľad na Ukrižovaného. Pozoruj Božieho Baránka, zabitého na obetnom stole. Pomysli, že je milovaným Synom Večného Otca a bol ukrižovaný pre lásku k tebe. Pozri, ako sú jeho ruky rozpnuté, aby ťa objali, jeho hlava je naklonená, aby ti dal bozk pokoja, jeho bok je otvorený, aby ťa zovrel vo svojom Srdci. Čo teraz povieš o Bohu, ktorý ťa tak miluje? Nezaslúži si, aby si ho miloval?"
Alfonz vynikal v adorácii aj v láske k Panne Márii, ktorú často nazýval Útočiskom hriešnikov, Matkou milosrdenstva a dobrotivou a miernou Pannou. Videl v nej tú, ktorá pomáha vlievať milosť a spolupôsobí jej rast.
Ako obhajca Božej lásky a Božieho milosrdenstva vystupoval proti nadmernej prísnosti - bludu jansenistov. Jeho kongregáciu redemptoristov schválil pápež Benedikt XIV. v roku 1749 s názvom Najsvätejšieho Vykupiteľa.
Alfonz bol roku 1762 pápežom Klementom XIII. menovaný za biskupa v hornatej diecéze Sant Agata dei Gotti, ktorú potom s pastoračnou horlivosťou spravoval trinásť rokov. Počas tej doby, v roku 1768, ochorel na silnú artritídu v chrbte s následným pokrivením šije. Hlava mu zostávala sklonená a tlakom na prsia trpel bolesťou. Abdikoval až v 79 rokoch a so súhlasom pápeža Pia VI. odišiel tráviť posledné roky života do rehoľného domu v Pagani u Salerna blízko Neapola.
K Alfonzovej chorobe sa pridalo slabnutie zraku a intrigami bol v r. 1780 získaný jeho podpis na pozmenenie rehoľných stanov. Jednalo sa o podvod a zneužitie jeho slepoty. Pápež následne odpísal z rádu štyri redemptoristické kláštory. K zjednoteniu došlo až šesť rokov po Alfonzovej smrti, ktorý zomrel po prekonaných vnútorných bojoch a úzkostiach vo veku 91 rokov v pokoji.
Napísal mnoho spisov, v ktorých odovzdával obohatenú náuku cirkvi. Zanechal veľmi významné morálne spisy, jeho "Teológia morálky" v roku 1933 už mala za sebou 82 vydanie. Prvýkrát ju vydal roku 1753. Pripomínané sú jeho príručky pre spovedníkov a ľudových misionárov.
Aby podnietil úctu a dôveru k Matke Božej, napísal knihu "Vznešenosti Panny Márie" (Le glorie di Maria), plnú citátov Otcov a teológov.
Celkom napísal 111 diel, ktoré vychádzali až v 63 jazykoch a vraj sa jedná o viac ako 20000 vydaní jeho publikácií.
K jeho vedľajším činnostiam patrilo aj maliarstvo, bol schopným architektom, vyznal sa v sochárskom umení aj v hudbe. Zložil napr. Pašiovú kantátu: "Duetto tra l'anima e Gesu Cristo" (Dueto duše a Krista), už ako dieťa sa naučil hrať na čembalo.
K jeho blahorečeniu, pripravovanému od jeho smrti, došlo v roku 1815, po návrate pápeža Pia VII. z vyhnanstva. Pápežom Gregorom XVI. bol v r. 1839 slávnostne kanonizovaný a jeho nástupcom Piom IX. v roku 1871 zaradený medzi cirkevných učiteľov. V roku 1950 bol vyhlásený patrónom moralistov a spovedníkov.
vložil: SiMa