Traja radcovia

Sv. Páter Pio povedal: „Boh kresťanov je Bohom premieňania. Vhodíte do jeho lona svoju bolesť a On ju vymení za pokoj. Vhodíte tam zúfalstvo a vidíte, ako miesto neho vchádza nádej.“

V jednej ďalekej zemi žil múdry kráľ, ktorý neveľmi veril šľachticom a tak si svojich radcov vyberal medzi prostými ľuďmi. Po celý svoj život dával na ich rady a žil šťastne.
Raz ho predsa len postihlo nešťastie a tu bola každá rada drahá – zomrel mu jediný syn, ktorý sa mal stať jeho nástupcom.

Kráľ chodil celé dni ako telo bez duše, až sa nakoniec odhodlal k tomu, že sa aj tentoraz popýta svojich obľúbených radcov.
„Milí priatelia, zaiste viete, čo sa v kráľovskom paláci stalo. Nie som už tým, kým som predtým býval, chýba mi kus duše a neviem, čo si mám počať. Skúste mi, prosím, niečo poradiť! Vždy som si vaše rady vážil a tomu, kto mi naozaj poradí, som ochotný odkázať svoj trón.“ 
Prvý sa prihlásil murár. „Ctený kráľ, urobil by som to, čo robím stále. Keď vidím dom a niekde má dieru, tak sa predsa musí zamurovať! A rovnako tak bude aj s dušou... tam, kde jej čosi chýba, je potrebné to niečím vyplniť – nech teda jeho Veličenstvo usporadúva zábavy, chodí na lov, prijíma vyslancov zo zámoria a stará sa o dvorné dámy – a všetko bude zasa v poriadku.“

Kráľa to ale príliš nepovzbudilo a tak sa obrátil na krajčíra. Ten povedal: „Jasnosť, ja by som urobil pravý opak. Totiž takto to robím vždy, predsa ak je na šatách diera, tak sa musia zašiť, dať oba konce k sebe a stiahnuť to! S vašou kráľovskou dušou to bude iste podobné – musíte sa chovať tak, ako keby sa nič nestalo, ako by vám nič nechýbalo – a nie všade ukazovať, čo máte kde deravé! Keď to vydržíte, každý si potom bude hovoriť, aký ste šťastný človek, a nakoniec tomu aj vy sám uveríte.“
Kráľ bol však ešte mrzutejší. Bol to úprimný človek a keby musel niečo predstierať, ešte viacej by ho to zarmucovalo. S poslednou nádejou, že sa niečo dozvie, sa teda obrátil na záhradníka.
Ten však mlčal. A keďže nič nehovoril, kráľ ho vyzval, aby niečo povedal. Záhradník teda konečne začal: „Milý kráľ, veľa toho neviem. Rovnako ako moji priatelia, tiež by som musel robiť to, čo stále. Nechal by som to zarásť! Na záhrade som len preto, aby som okopával a zalieval – ale ako pekne mi to vyrastie, môžem len dúfať, to je už vôľa Božia. Preto by som ti, môj kráľ, radil, aby si nestrácal nádej a v dôvere čakal, možno aj tebe má v duši vyrásť niečo krásne.“
Viac už o tom kráľovi nevieme. Možno len to, že v tej zemi potom po mnoho rokov vládli záhradníci. Bola to šťastná doba a zem vtedy kvitla.

Rozprávka neznámeho autora

vložil: SiMa

Zverejnenie komentára

0 Komentáre