Teresa Carloni

Mária Terézia Carloniová bola jednou z najväčších mystičiek-stigmatičiek, ktorú Ježiš postupne pripravoval na veľké poslanie v Cirkvi.

Narodila sa roku 1919 v Urbani v strednom Taliansku v aristokratickej rodine, v ktorej vládla živá nábožnosť, ušľachtilosť a milosrdenstvo. 
Rodičov stratila v ranom detstve. Keď mala tri roky, jej mama zomrela na rakovinu a o tri mesiace nato zomrel aj jej otec, tiež v dôsledku rakoviny. 
O maličkú Máriu Teréziu a o jej o šesť rokov staršieho brata Adolfa sa starala stará matka, ktorá mala prísne náboženské a morálne zásady a snažila sa, aby deti získali predovšetkým vynikajúce vzdelanie, ktoré by zodpovedalo ich spoločenskému postaveniu. Jej výchovné metódy narážali na vnučkin živý temperament a silnú vôľu, čo bolo prameňom častých konfliktov. V dieťati narastala túžba po láske, ale túžba viac lásku dávať, než prijímať.

„Keď som mala päť rokov, snívala som o láske. Zaspávala som objímajúc škaredú bábiku. Plakala som, lebo som sa cítila ako jej mama... Bábika mi pomohla pochopiť, že treba trpieť, milovať a nikdy nič nežiadať.“

Stará mama, ktorá bola na vnúčatá veľmi prísna, si nevšimla, že medzi služobníctvom sú ľudia, ktorí môžu dávať pohoršenie či zasievať bezbožnosť.
Malá Mária Terézia nemala komu vyzradiť pochybnosti, ktoré do nej títo ľudia zasiali. Spovedníci, ktorých stretla, brali nepokoje jej detského svedomia na ľahkú váhu. Márii Terézii to pokazilo deň prvého svätého prijímania, pretože sa jej zdalo, že ho prijala svätokrádežne.

Milovala Ježiša v Eucharistii, ale bála sa ho. Bála sa kňazov, spovede, náboženských praktík, trýznili ju samovražedné myšlienky... 

Keď mala 17 rokov, rozhodla sa vykonať si generálnu spoveď, ale stretla spovedníka, ktorý, žiaľ, nič nepochopil. Utiekla zo spovednice. Až vo dverách kostola sa pozrela na kríž a na rozlúčku povedala: „Ešte sa stretneme!“ A stalo sa. Ale cesta návratu Márie Terézie k ukrižovanému Ježišovi nebola krátka...

Roky počas Druhej svetovej vojny strávila na štúdiách v Ríme a pri ošetrovateľskej práci, ktorej sa obetavo venovala. V tom období, hoci sama nechodila do kostola, sa hrdinsky modlila a konala skutky kajúcnosti za obrátenie zranených a zomierajúcich:
„Čo som mohla urobiť ja, úbohá ratolesť odťatá od viniča? Neprespané noci na studenej podlahe pri chorých, ktorí zomierali v nevedomosti a hneve. Kiežby aspoň zomreli v pokoji! Celé mesiace som takmer vôbec nespala. Noci som trávila v prázdnej kaplnke a ležala pred Najsvätejšou sviatosťou v tvare kríža. Za čo som sa modlila? Neprosila som o nič pre seba, pretože som sa nepovažovala za živú. Prosila som za tých, čo sa ešte neodlúčili od Cirkvi.“

Nikto jej neposkytol duchovnú podporu. Kňaz jej raz povedal, že nakoľko nechodí na svätú omšu a neprijíma Eucharistiu, žije v stave ťažkého hriechu, takže všetko, čo robí, nemá nijakú hodnotu.
„Nikto mi nepovedal, že Boh je milosrdný, nikto mi nedal kúsok nádeje, že raz vstanem... Cítila som, že čím viac sa vzďaľujem od Boha, tým viac ho milujem.“

Keď počas vojny pracovala v nemocnici, zoznámila sa s mladým obetavým lekárom. Vytvorilo sa medzi nimi hlboké puto. Ale žiaľ, prežila ďalšie nešťastie.
Keď raz večer, už v policajnej hodine, išli spolu na nočnú službu, zadržala ich hliadka. Skôr než stihli ukázať svoje priepustky, policajt lekára zastrelil. Terézia nestihla zraneného preniesť do nemocnice – zomrel na ceste... Bola to pre ňu rozlúčka s myšlienkou na manželskú lásku.

Po skončení vojny mala Mária Terézia 26 rokov. Nevedela, čo má robiť. Skončila pedagogické štúdium, ale učiteľská práca jej nevyhovovala. Uprednostnila by ošetrovateľskú prácu, pretože všetko chcela robiť zanietene. Jej životnou devízou bolo: „Alebo všetko, alebo nič. Urobila som všetko, čo sa dalo. A čo sa nedalo, to ešte urobím.“

Máriina rodina neprijala jej plán venovať sa ošetrovateľskej práci. Chceli ju vydať. V tom období sa Máriin brat, ktorý sa už oženil, odsťahoval z Urbani a jej stará matka vážne ochorela. Mária Terézia sa snažila, aby sa chorá, ktorej dni sa už schyľovali ku koncu, pred smrťou zblížila s Bohom. Mohol jej v tom pomôcť rozumný kňaz. Preto požiadala o pomoc miestneho farára, Cristofora Campanyho, ktorý sa chorej venoval. Babka zomrela v máji 1951 v pokoji srdca.

Mária Terézia zostala celkom sama na životnej križovatke. Pokúsila sa spáchať samovraždu... „Zgniavená všetkým, vyčerpaná, ovládnutá strachom, že zomriem a  neurobím nič hodnotné, som sa zúfalým úkonom vôle ešte raz pokúsila pristúpiť k spovedi. Sľúbila som si, že to bude posledný raz,“ spomína.
„Pripravovala som sa celý týždeň prostredníctvom intenzívnej modlitby a prísnym pokáním... Je to zvláštne, ale pravdivé: Zrazu som pochopila, že ten zúfalý úkon vôle bola milosť. Môj farár ma neodohnal, ako som očakávala. Vôbec sa nečudoval, vôbec ma neodsúdil... Spoveď rozdelená na tri etapy, ktorá trvala šestnásť hodín, mi konečne pomohla zhodiť z pliec strašné bremeno a vrátila mi pokoj.“

Po tejto spovedi prišli ďalšie. Otec Campany rýchlo pochopil, že jeho penitentka túži po hlbšom náboženskom živote, pokání, sebaobetovaní a spojení s Bohom. Vyjadrila túžbu zložiť sľub čistoty, ale spovedník odkladal súhlas, pretože Mária Terézia bola mladá a veľmi pekná. Nakoniec však súhlasil. Proti vôli svojich príbuzných sa Mária Terézia začala venovať ošetrovateľskej práci vo Fundácii sv. Kamila v Miláne. Udržovala jednak kontakt so svojím duchovným vodcom z Urbani a písala mu všetko, čo prežívala.

Začiatkom roku 1952 sa mu v listoch zdôverila s novými úkazmi, ktoré sa udiali v jej živote. V istých chvíľach bola celkom ľahostajná voči okolitému svetu a pociťovala vo svojom vnútri akoby prítomnosť druhej osoby, ktorá sa jej prihovárala. Dialo sa to v utorky a piatky. Vnútorný hlas bol čoraz intenzívnejší, takže sa neskôr musela zatvoriť vo svojej izbe, aby si ľudia nevšimli, čo prežíva. „Hlas“ hovoril a ona mu odpovedala.

Po ukončení práce v kamiliánskej fundácii v Miláne a po návrate do Urbani bol otec Campany svedkom týchto stavov svojej penitentky. Prikázal jej, aby starostlivo zapisovala všetko, čo jej „hlas“ hovorí. 
Takto opísal priebeh mystického dialógu, pri ktorom bol prítomný: „Keď sa so mnou zhovárala, všimol som si, že prižmuruje oči. Bola akoby neprítomná a rozprávala sa s ,niekým‘ neviditeľným, kto bol prítomný v jej predstavivosti. Trvalo to pätnásť minút alebo polhodinu. Potom bolo znovu všetko normálne... Rozhovor mal vždy duchovný charakter a bol v úplnej zhode s učením Cirkvi. Bola to výzva k čoraz väčšej láske k Bohu, vyslovená v prvej a druhej osobe: ,ja‘ a ,ty‘.“

„Hlas“ dával prostredníctvom Márie Terézie príkazy aj duchovnému vodcovi. V marci 1952 kňaz počul: „‚Chcem v tejto duši zopakovať svoje umučenie. Ty ako jej duchovný otec to môžeš prijať alebo odmietnuť, pretože máš moc v mojom mene. Ale chcem, aby si vedel, že je to moja vôľa.‘ – ‚Kto si?‘ opýtal som sa, hoci som dobre vedel, kto to je. ‚Ja som Ježiš,‘ počul som odpoveď, ‚táto duša sa mi obetovala a ja som prijal jej obetu.‘“

Spovedník sa chcel presvedčiť, nakoľko je Mária Terézia uvedomelá a pripravená vyplniť Ježišovu vôľu. Preto jej krátko nato položil otázku, či súhlasí s tým, aby sa zjednotila s Pánom v jeho umučení. Mária Terézia mu odpovedala: „Ak by to odo mňa chcel. Som pripravená.“ 
Odvtedy každý piatok medzi 12. a 15. hodinou prežívala tri hodiny Ježišovej agónie na kríži. 
Na spovedníkovo odporúčanie sa podrobila psychiatrickému vyšetreniu. Lekár u nej nezistil nijakú úchylku od normy.
Na jeseň 1952 dostala stigmy.

O dva mesiace neskôr „hlas“ prikázal spovedníkovi, aby zaviedol Máriu Teréziu do prázdnej kaplnky pri kostole, kde sa mali dokonať jej duchovné zásnuby. 
Keď si kľakla pred oltár, počula, že „Pán Ježiš chce byť jej ženíchom. Chce, aby sa mu jeho nevesta pripodobnila, a preto ju budú prenasledovať, gniaviť, ohovárať, bude znášať telesné aj duševné utrpenie... Ak ňou ľudia opovrhnú, Boh ju prijme ako najvzácnejšiu perlu, ktorá získa nebo pre mnohé duše“. 

Spovedníkovi boli adresované tieto slová: „Pristúp k oltáru, vezmi zlatú obrúčku, ktorá leží pod obrusom, a daj ju mojej neveste ako hmatateľné znamenie mojich zásnub.“ 
Kňaz to urobil. Pod obrusom pri bohostánku našiel zlatú obrúčku, ktorú tam predtým nikto nevidel. Dal ju Márii Terézii so slovami: „Nie je to odo mňa. Ktosi ti dáva obrúčku ako znamenie svojho spojenia s tebou.“ Takto Pán vybral a pripravil Máriu Teréziu na veľké poslanie, ktoré mala vykonať v Cirkvi.

Ako vyzeral začiatok tohto poslania? Spovedník Márie Terézie hovorí: „4. januára 1953 zomrela v Rusku Ivana Puškinová, pravnučka veľkého ruského básnika. Potajomky vyznávala katolícku vieru, organizovala podzemnú Cirkev a svoj život obetovala za spásu Ruska, z čoho vedome vylúčila Stalinovu dušu, pretože ju desilo množstvo jeho zločinov. 

Raz v piatok som sa počas trojhodinovej agónie Márie Terézie dozvedel o smrti tejto ženy. Bolo mi povedané, aby som sa Márie Terézie opýtal, či chce vziať na seba a zastúpiť obetu tejto ženy so všetkými dôsledkami, ktoré sa spájajú s obetou za Rusko a za všetky krajiny, ktoré Rusko ovládlo a usiluje sa im vnútiť učenie materialistického ateizmu. 

Opýtal som sa jej to ešte počas troch hodín utrpenia. Odpovedala mi: ,Ak to Pán chce a ak mi dá potrebné sily, súhlasím.‘ Od tej chvíle Mária Terézia cítila, že jej utrpenie sa postupne zväčšuje a pritláča jej ducha nesmiernym smútkom.“

K dovtedajšiemu telesnému a morálnemu utrpeniu sa pridali útoky diabla, ktorý ju fyzicky napádal, zraňoval a ubližoval jej, ako aj kritika a ohováranie ľudí. 
Nakoľko ľudia často videli kňaza, ako navštevuje Máriu Teréziu, začali sa šíriť pletky, že ich nespájajú len duchovné záležitosti. Otec Campany sa v tej veci obrátil dokonca na miestneho biskupa, ktorý mu prikázal, aby sa naďalej venoval duchovnému vedeniu mystičky, nakoľko je to potrebné. 

„Na začiatku marca sme sa dozvedeli, že Stalin ochrnul a hrozila mu smrť. Nasledujúci piatok, prv než sa začalo trojhodinové utrpenie, mi ,ten istý hlas‘ povedal: ,Teraz ťa o niečo poprosím, ak budeš súhlasiť a ak bude súhlasiť táto bytosť. Prv než Stalin zomrie, chcem mu dať napriek jeho zločinom možnosť spasiť sa, ako ju dávam všetkým vykúpeným dušiam. Ak budeš súhlasiť, prosím ťa o obetovanie týchto troch hodín za Stalinovu dušu. Ale nezľakni sa utrpenia tejto bytosti.‘ 

Opýtal som sa Márie Terézie, či chce prijať takúto obetu. Súhlasila. Trojhodinové utrpenie prebiehalo ako zvyčajne v tej istej bočnej izbe. Bolo to popoludní. Celý čas som bol pri nej. Nikdy nezabudnem na tieto tri hodiny. Nikdy som nevidel podobné utrpenie... aj vo fyzickom zmysle... Plakal som z hrôzy a chcelo sa mi kričať: ,Stačí! Stačí!‘“

„Využil Stalin túto poslednú milosť?“ pýtal sa otec Campany.

Spomienky na posledné Stalinove chvíle zachytila vo svojom pamätníku jeho dcéra Svetlana. Bývala s otcom v spoločnom byte v Kremli, ale nemala s ním ľahký kontakt, pretože Lavrentij Beria, ktorý sa chystal prevziať moc po Stalinovi, ho prísne strážil, takže ani dcéra sa nemohla slobodne stretávať s otcom. 
Keď sa dozvedela, že je vážne chorý, nabrala odvahu a hrozbami, prosbami, ba aj s použitím sily sa dostala k otcovmu lôžku. Hneď si uvedomila, že stav chorého je veľmi vážny. Stalin bol v bezvedomí, mal zatvorené oči. 
Svetlana si sadla k jeho lôžku a rozhodla sa, že tam zostane až do konca. V istej chvíli si všimla, že chorý otvoril oči a pozrel sa na ňu. V jeho očiach si všimla desivý strach, ktorý prestrašil aj ju. O niekoľko chvíľ už Stalin nežil.

[Boh dáva do poslednej chvíle života možnosť oľutovať hriechy a obrátiť sa k Božiemu milosrdenstvu. Okoliu sa môže zdať, že chorý už nevníma, ale Boh má svoje neviditeľné cesty. „Božie milosrdenstvo,“ napísala svätá Faustína vo svojom Denníčku, „dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci ony už nereagujú. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich iné duše prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1998).]

V Stalinovom totalitnom systéme zaberal boj proti náboženstvu – „ópiu ľudstva“ – popredné miesto. Aby sa podarilo odviesť ľudí od náboženských praktík, bolo treba najskôr predstaviť kňazov ako vykorisťovateľov, ktorí vykonávajú magické obrady za slušnú sumu, a takto klamú jednoduchých ľudí, ktorí naivne veria v povery. 
Katolícki kňazi sú vraj vatikánski špióni, nepriateľa štátneho zriadenia, ktorí slúžia imperializmu. Na uniatských veriacich a duchovenstvo (ktorých bolo veľa nielen na Ukrajine, ale aj na Balkánskom polostrove) použili špeciálnu taktiku. Vyhlásili ich za odpadlíkov od pravoslávia, zorganizovali ukážkové zjazdy „návratu k jednote“ a násilne ich začlenili do Pravoslávnej cirkvi. Znemožnili im akýkoľvek kontakt s Katolíckou cirkvou a predovšetkým s Apoštolskou Stolicou. 
Pravoslávnu cirkev podriadili štátnej moci a zároveň sa snažili vytvoriť podobnú situáciu aj v Katolíckej cirkvi, pričom za lojalitu voči štátnym nariadeniam a za neposlušnosť Rímu sľubovali rozličné výsady. 

Komunizmu nestačilo zaútočiť na kňazov – chcel napadnúť samotné náboženstvo, Boha, odučiť ľudí modliť sa, chodiť do kostola. Komunistický režim chcel, aby ľudia nechápali pojmy Boh, viera a večný život.

Boj proti Bohu sa začal v Sovietskom zväze spolu s Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917. V tomto smere Stalinova smrť v roku 1953 nepriniesla nijakú zmenu. Uniatská cirkev bola zrušená, uniatskí veriaci boli prenasledovaní za akýkoľvek prejav náboženského života alebo za pokusy hľadať pomoc u katolíckych kňazov. Katolícka cirkev mala veľmi obmedzené pole pastoračnej pôsobnosti. Biskupi museli opustiť svoje diecézy. Mnohých uväznili alebo internovali. V ZSSR úplne zanikla cirkevná organizácia, väčšinu kňazov vyviezli do lágrov, kostoly pozatvárali... 

Všetko prebiehalo za „železnou oponou“, ktorá oddeľovala Sovietsky zväz od západných krajín. Zámerom bolo uzatvoriť všetky informačné kanály, prostredníctvom ktorých by sa slobodný svet mohol dozvedieť, čo sa deje v krajinách s komunistickým režimom. 
A vo vnútri východného bloku vládol strach, ktorý ľuďom zatváral ústa. V ZSSR sa ani rodinní príslušníci nesmeli informovať o osude uväznených príbuzných. 
Prenasledovaná Cirkev nemala možnosť povedať, čo sa deje. A práve to režim chcel – aby sa o Bohu, viere, o odsúdených a zabitých kňazoch nehovorilo. Taktika mlčania sa používala často – môžeme spomenúť napríklad zločin v Katyni.

V Juhoslávii vládol komunistický režim a diktátorská vláda generála Broz-Tita. Arcibiskupa Záhrebu a prímasa Chorvátska Alojza Stepinaca (ktorý je dnes už blahoslavený) odsúdili pri verejnom procese na vyše desať rokov ťažkých prác a v roku 1951 zmenili jeho rozsudok na domáce väzenie v Kasiči, kde žil pod stálym policajným dozorom. V celej krajine prebiehalo náboženské prenasledovanie, ale aj napriek tomu sa arcibiskup dozvedel, že niekoľkí kňazi z jeho diecézy robia konšpiračnú pastoračnú činnosť a stretávajú sa s malými skupinami veriacich. Biskup Stepinac sa chcel aspoň raz zúčastniť na takomto stretnutí so svojimi ovečkami. Problémom však bol policajný dozor, ako aj ťažká choroba nôh, ktorú biskup dostal v pracovnom tábore. Pešia chôdza na miesto stretnutia by arcibiskupovi spôsobila neopísateľnú bolesť...
O túžbe arcibiskupa Stepnica sa Mária Terézia dozvedela od vnútorného „hlasu“, ktorý sa jej opýtal, či by nevzala na seba biskupovu bolesť, aby sa on mohol stretnúť s veriacimi. 
Mária Terézia súhlasila. Niekoľko hodín veľmi trpela, ale arcibiskupovi sa podarilo prísť na stretnutie aj šťastne sa z neho vrátiť bez toho, aby si to strážnici všimli.
Od tejto chvíle, čiže od roku 1954 Mária Terézia prijímala prosby „hlasu“ a prijímala na seba utrpenie rôznych mučeníkov mlčiacej Cirkvi. 

Dňa 6. decembra 1954 dostala nový dar pomáhať prenasledovanej Cirkvi. Vďaka bilokácii sa mohla ocitnúť na rôznych miestach, kde v odlúčenosti väznili kňazov, biskupov a veriacich, ktorých týrali a ktorí v danej chvíli potrebovali duchovnú podporu, alebo ktorí mali dôležité informácie, ktoré bolo treba odovzdať iným. Mária Terézia nikdy neodmietla výzvu „hlasu“ a ochotne pomáhala, preto bola jej bilokácia čoraz častejšia. 

Bilokácia spočívala v tom, že Mária Terézia napriek tomu, že fyzicky neopustila svoj príbytok v Urbani, mohla byť zároveň fyzicky prítomná na inom mieste (ktoré mohlo byť vzdialené aj tisíce kilometrov). Tam sa zhovárala s ľuďmi, robila rôzne nadprirodzené veci, napríklad prechádzala cez zatvorené brány a prekážky z ostnatého drôtu. Videli ju len tí ľudia, ku ktorým bola poslaná. Každý prípad bilokácie bol zjavným nadprirodzeným zásahom.

Druhým zázračným úkazom, na ktorom mala Mária Terézia účasť, boli slovné posolstvá. Okrem „hlasu“, ktorý sa jej prihováral vo vnútri, sa jej začali prihovárať aj hlasy rôznych ľudí, hlavne duchovných spoza železnej opony, ktorí ju prosili o rôzne druhy pomoci. 
Mária Terézia o tom hovorila svojmu duchovnému vodcovi, otcovi Krištofovi Campanovi, ktorý ju viedol od počiatku jej mystických zážitkov a ktorý bdel nad tým, či sú jej posolstvá v súlade s pravdami viery a dobrom Cirkvi. 

Otec Campana takto vysvetlil úkaz „nadprirodzených posolstiev“: „Človek, ktorý viedol rozhovor prostredníctvom Márie Terézie, cítil vo svojej mysli úžasnú silu a dokonale chápal, že je to silná výzva Boha, ktorý prostredníctvom Márie Terézie dovoľuje odovzdávať informácie s jediným cieľom – pomôcť Cirkvi.“ 

Väčšina posolstiev bola určená otcovi Campanovi, ktorý ich mal odovzdať ďalej, aj Svätému Otcovi. Všetko muselo prebiehať v úplnej tajnosti, aby nebola ohrozená bezpečnosť ľudí, ktorí využívali túto nadprirodzenú „linku dôvery“ a pre dobro celej veci. 
O problémoch mlčiacej Cirkvi sa vtedajší Svätý Otec, Pius XII., dozvedel vďaka Márii Terézii a jej spovedníkovi, a preto tento prameň informácii považoval za neoceniteľný.

Poslanie Márie Terézie naberalo čoraz väčší rozmer. Vďaka mystickým darom malo celkom reálnu, konkrétnu, fyzickú podobu. Takto sa uskutočnili tri cesty, ktorých cieľom bolo pomôcť prenasledovanej Cirkvi a na ktorých sa Mária Terézia podieľala: do Insbrucku od 5. do 7. júna 1955, do Atén a Grécka od 28. júla do 4. augusta 1955 a do Norimbergu od 27. mája do 16. júna 1956. Počas nich sa uskutočnili stretnutia, porady a otvorili sa možnosti kontaktu a pomoci pre Cirkev v krajinách komunistického bloku: ZSSR, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Juhosláviu, Poľsko a  dokonca aj Čínu a Indočínu. Samozrejme, že bez mystických darov Márie Terézie by to nebolo možné.

Veľkú úlohu zohral aj kardinál Joseph Wendel, mníchovský arcibiskup, horlivý pomocník Cirkvi na Východe, a zvláštna osobnosť mladého komunistického aktivistu, ktorého si vysoko cenila maďarská socialistická vláda a ktorý bol známy len pod pseudonymom Filip Trotzki. Bol to v skutočnosti mladý kňaz a neskôr biskup. Využíval svoje vysoké postavenie na to, aby pomáhal uväzneným vysokým cirkevným predstaviteľom, aby robil sprostredkovateľa medzi nimi a slobodným svetom, vyrábal priepustky a pasy. 
Mária Terézia sa s ním zoznámila na svojich cestách. Tohto neúnavného, bezhranične obetavého konšpiračného kňaza kardinál Mindszenty na príkaz Pia XII. vysvätil za biskupa len pár rokov po jeho kňazskej vysviacke. Trotzki krátko po stretnutí v Norimbergu zomrel z vyčerpania na rýchlo postupujúcu tuberkulózu.

Svätého Otca podrobne informovali o všetkých kontaktoch s mlčiacou Cirkvou. Mnohé záležitosti si vyžadovali rozhodnutie samotného pápeža. Išlo napríklad o dišpenz od niektorých liturgických predpisov pri vysluhovaní sviatostí v koncentračných táboroch. Všetko bolo prísne tajné, aby sa to náhodou či z neopatrnosti nevyzradilo. Prostredníkom medzi pápežom a Máriou Teréziou bol jej duchovný vodca otec Campana.

Po istom čase sa chcel Pius XII. osobne stretnúť s mystičkou. Audiencie, ktorých bolo dokopy štrnásť, sa začali v roku 1955 a skončili sa v roku 1958, krátko pred pápežovou smrťou. Termín jednotlivých audiencií sa dohodoval duchovnou cestou. Neraz trvali dlhé hodiny, pretože Svätý Otec chcel získať podrobné informácie o všetkom, čo Mária Terézia vedela o duchovných, ktorí žili za železnou oponou. Keď pápež počúval o formách väzenia a mučenia, ako aj o hrdinstve prenasledovaných, neraz plakal horkými slzami.

Svätý Otec sa zaujímal aj o duchovný život mystičky.
Raz, keď sa dozvedel, ako hlboko Mária Terézia prežíva Eucharistiu, sa chcel o tom aj osobne presvedčiť.
Keď sa spolu prechádzali po vatikánskych záhradách, pápež vybral cibórium a požiadal Máriu Teréziu, aby povedala, ktoré z hostií sú konsekrované a ktoré nie. 
Ona bez váhania dve vybrala a o zostávajúcich dvoch povedala: „Tieto sú konsekrované.“ 

Pápež odvetil: „Poprosme Boha, aby nám dal znamenie, že tieto dve hostie sú skutočne konsekrované.“ Vtedy sa na hostiách ukázali krvavé škvrny, ktoré postupne pokryli celé hostie. Svätý Otec padol na kolená pri pohľade na tento dôkaz Kristovej eucharistickej prítomnosti.

Pápež prikazoval otcovi Campanovi, aby sa osobitne staral o zdravie a sily Márie Terézie, pretože bolo zjavné, že diabol chcel prekaziť jej návštevy v Ríme, keďže podkopávali impérium nenávisti a klamstva, ktoré vytvoril na Východe. 

Na druhej strane jej mystické zážitky trvali naďalej: stigmy, hodiny agónie, vytrženia – všetko sprevádzalo veľké utrpenie. Mária Terézia zaplatila za každú bilokáciu veľkým fyzickým vyčerpaním. Postihovali ju tiež rozličné choroby a zdravotné ťažkosti. Napriek tomu všetkému si Mária Terézia nič nezľahčovala. 
Zložila sľub chudoby a uskutočňovala ho tak, že všetok rodinný majetok, ktorý zdedila, prenechala svojmu bratovi, pričom nemala nijaký príjem.  Nemala možnosť pracovať. 
Bývala v skromnom byte, v ktorom bola malá kaplnka s Najsvätejšou sviatosťou a hosťovská izba. Žila z toho, čo jej priniesli hostia – raz toho bolo veľa, inokedy nemala nič... Všetko, čo dostala ako dar, venovala Cirkvi za železnou oponou. Zorganizovala skupiny ľudí, ktorí sa zapojili do tejto misie, zbierali peniaze a dary (potraviny, náboženské predmety, knihy) a pri vhodnej príležitosti ich posielali na Východ. Keď sa niektorí čudovali, že sa tak skromne stravuje, Mária Terézia odpovedala, že ľudia na Východe sa stravujú oveľa horšie než ona.

Nikto netušil, že táto skromná, tichá žena, ktorá sama žije v Urbani, nesie na svojich pleciach také veľké a zodpovedné poslanie v Cirkvi.

Sľub čistoty Mária Terézia zložila už oveľa skôr, keď sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Evanjeliovú radu poslušnosti chápala ako bezpodmienečnú poslušnosť Svätému Otcovi a spovedníkovi. So spovedníkom konzultovala všetky odpovede na výzvy, ktoré dostávala mystickým spôsobom.

V roku 1958 dostala príkaz, aby sa vybrala do Sovietskeho zväzu – avšak normálne, ako turistka. Išla dosť neochotne, bála sa rôznych protivenstiev, ktoré sa dali predvídať na území krajiny so zlou povesťou, ktorá, žiaľ, nebola len povesťou. O jej ceste sa duchovnou cestou dozvedeli mnohí kňazi a mnohé náboženské skupiny v ZSSR.

Napriek počiatočným obavám cesta prebiehala veľmi úspešne a priniesla dobré výsledky. Mária Terézia sa počas dňa zúčastňovala na oficiálnom programe výletu (navštívila aj Leninovo mauzóleum) a večer ju pracovníci z nočnej zmeny v hoteli, ktorí boli katolíci, vodili na stretnutia s biskupmi, kňazmi a laickými skupinami katolíkov, ktorí pracovali v katakombách 20. storočia. Spoznala mnohých ľudí, ktorí sa hrdinsky venovali Božím záležitostiam, zozbierala dôležité informácie pre pápeža, urobila veľa fotografií. Udivovala ju organizácia podzemnej pastoračnej činnosti na ťažkom území, akým bol Sovietsky zväz. Všetky informácie, ktoré získala, ako aj problémy, o ktorých sa dozvedela, a vlastné postrehy a skúsenosti si musela zapísať len do pamäte, pretože zápisky by jej mohli na hraniciach nájsť.

Táto cesta, ktorá trvala jedenásť dní, bola začiatkom ciest Márie Terézie po krajinách komunistického bloku. Všade, kde sa dalo, cestovala ako turistka. Tam, kde sa dostať nedalo, jej Boh pomohol darom bilokácie. Musela ísť všade tam, kde ju posielala Božia prozreteľnosť, aby pomohla, dodala nádej, vybavila záležitosti, ktoré si vyžadovali ľudskú pomoc, umožnila Cirkvi aspoň akú-takú činnosť. 
Pre veriacich, ktorí trpeli pod komunistickou diktatúrou, boli príchody Márie Terézie zjavným prejavom toho, že Cirkev na nich nezabudla, že sa modlí, že pomáha, myslí, že vie o ich utrpení – jedným slovom, že tvorí s nimi jedno mystické Kristovo telo. Bol to veľmi dôležitý aspekt poslania, ktoré dal Boh tejto talianskej mystičke.

Následník pápeža Pia XII., Ján XXIII., sa oboznámil s činnosťou Márie Terézie a podporoval ju celým srdcom. Vďaka tomu sa podarilo nadviazať množstvo cenných vzťahov s prenasledovanou Cirkvou. Kardinál Štefan Wyszynský získal slobodu a ako znalec komunistického systému a metód dostal od pápeža osobitné splnomocnenie na území celého komunistického bloku. 
Pápež dosiahol, že Josefa Slipyja, hlavného predstaviteľa Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, prepustili z koncentračného tábora a mohol vycestovať do Ríma. 
V Záhrebe mohol žiť na slobode a aspoň čiastočne pôsobiť arcibiskup Franjo Šeper, blízky duchovný dôverník Márie Terézie. 
Mária Terézia poznala mnohých z týchto predstaviteľov mlčiacej Cirkvi duchovným spôsobom, a preto, keď sa dostali do Ríma, chceli sa s ňou „osobne“ stretnúť. Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začínal, na to dával dobrú príležitosť.

Boli aj nenahraditeľné straty: v roku 1960 zomrel po dlhom utrpení kardinál Stepinac, prímas Chorvátska, ktorý je dnes už blahoslavený. V Mníchove náhle zomrel kardinál Joseph Wendel, ktorý neúnavne pomáhal Cirkvi na Východe, čo Máriu Teréziu veľmi zarmútilo.

Kontakty, bilokácie, odovzdávanie informácií a darov, organizovanie materiálnej pomoci pre mlčiacu Cirkev – pri tomto všetkom sprevádzalo Máriu Teréziu ustavičné fyzické aj duchovné utrpenie. Chápala, že takto má účasť na bolesti a utrpení tých, ktorí trpia pre svoju vernosť Kristovi. 

V roku 1959 si zapísala: 
„Vidím, ako prichádza skaza sveta a spravodlivosť Boha Otca. Cítim, že nemôžem nič urobiť, pretože aj ja som veľmi zhrešila. Vidím búrlivé súčasné aj budúce udalosti, vidím bezodnú priepasť záhuby, ale túto temnú noc osvetľuje malé svetielko milosrdenstva.“

Otec Campana, ktorý poznal fatimské posolstvá, využil duchovné prostredníctvo Márie Terézie a položil v roku 1975 nasledujúcu otázku: „Blíži sa čas víťazstva Panny Márie nad satanským materializmom?“ Odpoveď znela:  „Už onedlho! Ale bude to strašné! Ľudstvo nebude zničené, ale nebude k tomu veľa chýbať!“

O rok nato, keď sa otec Campana dozvedel o ustavičnom prenasledovaní, znovu sa opýtal: „Bude zbytočná krv týchto mučeníkov?“ 
Odpoveď bola krátka: „Ani jedna kvapka! Ani jedna kvapka!“

V roku 1963 zomrel Svätý Otec Ján XXIII. Mária Terézia prostredníctvom bilokácie navštívila zomierajúceho pápeža, ktorý jej na rozlúčku povedal: „Obetoval som svoj život za koncil a za mlčiacu Cirkev. Teraz zomieram, ale ty musíš ešte žiť. Na mojej smrti si postav zmysel a cieľ svojho života.“

Ako si prial blahoslavený Ján XXIII., koncil pokračoval a Mária Terézia na pozvanie kardinála Štefana Wyszynského prišla do Poľska. Mária Terézia navštívila Poľsko dvakrát: v roku 1963 a 1965. Prímas Wyszyński sa postaral o to, aby v priebehu svojich návštev spoznala Poľsko a jeho duchovný život v podmienkach komunistického režimu.

Mária Terézia navštívila okrem Varšavy aj Lasky, Čenstochovú, Krakov, Gniezno a Piastovskú cestu vo Veľkopoľskej oblasti.
Svoje dojmy si zapísala po návrate: „Poľský národ prežil veľké rany, poníženie a útlak... Ak chceme spoznať Poliakov, nemôžeme ostať len v prítomnosti, treba sa objektívne pozrieť aj na celú kalváriu, ktorou prešli... Poľský národ vyrástol a sformovali ho dejinné skúsenosti, ale jeho sila je skrytá v tom, čo je zároveň jeho charakteristickou vlastnosťou, čo ho odlišuje od iných národov, čo ho sformovalo a čo ho vedie. Sú to dobrota a viera... Taký je Poliak: uvedomuje si, že je katolík, ale zároveň nezabúda na to, že je aj občan a osoba, ktorá má právo na slobodu a úctu.“

Čenstochová urobila na Máriu Teréziu osobitný dojem: „Pozorovala som ľudí zahľadených do čiernej tváre Panny Márie a pochopila som, že na tejto zemi potrebujeme viac hrdinstva na to, aby sme žili, než na to, aby sme zomreli! Kto nebol v Poľsku, ten to nepochopí... Ak navštívite Čenstochovú v období najväčšieho pútnického ruchu alebo počas mariánskych sviatkov, prežijete niečo výnimočné. Pocítite, čo to znamená ,žiť‘ v plnom zmysle slova. Dalo by sa povedať: tu sa jednoducho ,žije‘.“

Mala čas aj na dlhé rozhovory s primasom a spoznala nových biskupov pre Východ, ktorí sa na svoje poslanie pripravovali v konšpirácii pod primasovým dohľadom ako bežní kňazi. Na želanie biskupa Slipyja zbierala informácie o situácii a životných podmienkach veriacich a kňazov gréckokatolíckeho obradu.

Spolupráca s Pavlom VI. bola trochu iná než spolupráca s jeho dvoma predchodcami. Svätý Otec plne podporoval činnosť Márie Terézie. Keď sa s ňou zoznámil, povedal: „Súhlasím, žehnám, povzbudzujem a prosím, pokračujte v tomto diele.“

Situáciu však skomplikovali vatikánski úradníci. Keď Mária Terézia prosila o audienciu u pápeža, vyžadovali od nej písomnú žiadosť s uvedením mena a dôvodu návštevy. 
Problém však spočíval v tom, že všetko malo prebiehať v prísnej tajnosti, ako o to žiadali tí, v ktorých mene mystička hovorila. Zverené materiály mohla odovzdať len priamo pápežovi.
Okrem toho mal Pavol VI. inú predstavu o pomoci pre umlčanú Cirkev. Chcel pre ňu získať aspoň čiastočnú, hoci spočiatku neveľkú slobodu a cestou k nej malo byť nadviazanie oficiálnych vzťahov so štátnymi predstaviteľmi. 
Svätý Otec si samozrejme uvedomoval, že v komunistickom systéme sa všetko sľubuje, ale máločo sa dodržiava. 
Mária Terézia už dostatočne poznala podmienky náboženského života v tomto zriadení, takže si nerobila márne nádeje. Podľa nej bolo dôležité konkrétne a okamžite pomáhať tým, ktorí žili v situácii ohrozenia a prenasledovania.

Po poslednom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu v decembri 1965 mystička prostredníctvom daru bilokácie navštívila cirkevné spoločenstvá v krajinách, ktoré na koncile neboli zastúpené: Indočínu, Kóreu, Sibír, Čínu, Ukrajinu, Nemeckú demokratickú republiku a pobaltské krajiny Litvu, Lotyšsko a Estónsko. 
Všade pôsobili malé skupiny veriacich, ktorí sa stretávali na modlitbe a ak mali medzi sebou kňaza, aj na svätej omši, a navzájom si pomáhali.

Poslanie Márie Terézie nabralo nové formy. Prostredníctvom mystického kontaktu sa k nej dostávali prosby o pomoc, na ktoré odpovedala podľa konkrétnej potreby.
Niekedy posielala balíky s potravinami do koncentračných táborov (predovšetkým na Ďaleký východ), kde ľudia zomierali od hladu. V iných prípadoch už balíky nestačili, a preto Mária Terézia prostredníctvom daru bilokácie  tieto miesta osobne navštívila.

Večer 2. februára 1976 Mária Terézia nečakane zatelefonovala svojmu duchovnému otcovi Campanovi a povedala mu: „Naliehavo ma volajú do Ruska! Idem tam!“

V bani na hraniciach medzi Litvou a Bieloruskom nastal zával. Dvadsiati siedmi väzni z neďalekého pracovného tábora, ktorí v nej pracovali, sa nemohli dostať von. 
Boli to Litovčania aj Rusi, katolíci aj pravoslávni, dvaja z nich boli litovskí katolícki kňazi, jeden pravoslávny kňaz a jeden subdiakon. 
Na ich záchranu sa nepodnikli nijaké kroky, pretože boli odsúdení na smrť. 
Zával bol spôsobený úmyselne. 
Strážnici, ktorých od zasypaných oddeľoval zával, zbadali, ako sa k nim približuje neznáma žena, pričom cítili niečo mimoriadne. 
Hodili do nej ťažké nožnice na strihanie kovu. Keď žena nožnice chytila, preľaknutí strážnici utiekli, lebo si mysleli, že majú dočinenia s „nečistými silami“. 
Mária Terézia, ktorú viedla nadprirodzená moc, urobila pomocou nožníc prechod, cez ktorí väzni z bane utiekli. Pomohla im utiecť aj z pracovného tábora, a to tak, že získanými nožnicami prestrihla ostnatý drôt, ktorý oplocoval celý tábor. Potom sa „vrátila“ domov. Vzápätí nato však pocítila vnútorné volanie, lebo utečenci potrebovali pomoc, aby sa mohli dostať na bezpečné miesto.
Velitelia koncentračného tábora utečencov neprenasledovali, pretože strážnici, ktorí chceli svoj útek spôsobený strachom z „nečistej sily“ zatajiť, nahlásili veliteľstvu, že všetci zasypaní väzni zahynuli. Nikomu neprezradili, že našli v stene prechod a prestrihnutý plot s nožnicami vedľa neho. Potajomky všetko opravili a život v tábore sa vrátil do „normálu“.

Mária Terézia sa zatiaľ musela postarať o to, aby utečenci našli prístrešok u dobrých ľudí v okolí. Litovčania sa rozhodli, že v noci pôjdu smerom k hraniciam, lebo na území svojej vlasti môžu ľahšie nájsť bezpečný úkryt. Ostatných utečencov miestni obyvatelia odviedli pešo alebo na vozoch na miesta, kde by sa mohli dlhšie skrývať. 
Na hraničnej strážnici medzi Bieloruskom a Litvou našla Mária Terézia strážnika, ktorý bol tajným katolíckym kňazom. Dohodla sa s ním, že v noci uspí svojich kolegov strážnikov a cez závoru pustí 16 utečencov. Len tento kňaz v uniforme vedel, že Mária Terézia sa tam nachádza prostredníctvom daru bilokácie. Ostatní ju považovali za hrdinskú Rusku, ktorá zachraňuje utečencov. V priebehu niekoľkých dní sa všetci dostali k svojim rodinám alebo na iné bezpečné miesta. Máriu Teréziu o ich šťastnom návrate domov informoval jej vnútorný hlas už v Urbani.

Krátko nato sa mohla Mária Terézia a jej duchovný vodca osobne stretnúť s Pavlom VI. Podarovali mu látku, ktorú na Sibíri vyšili Litovčania, ktorí sa takto chceli poďakovať Cirkvi za pomoc. Dojatý pápež prijal ich dar, ktorý pokladal za relikviu.

V novembri 1976 informoval vnútorný hlas mystičku o nepokojoch na hraniciach medzi Litvou a Lotyšskom a požiadal ju o pomoc. 
Jej spovedník takto opisuje jej zásah: „Cieľom komunistickej akcie bolo zničiť katolícke rodiny, ktoré sa nechceli zriecť svojej viery. Z týchto rodín zobrali 11 detí vo veku od 7 do 12 rokov, naložili ich do nákladného auta, ktorého dvere uzamkli. Šofér, ktorý deti odvážal, mal v istej chvíli vyskočiť z idúceho auta, ktoré by sa následne zrútilo do priepasti aj s deťmi. Znamenalo by to pre ne istú smrť. Mária Terézia, ktorú privolal na pomoc skrývajúci sa litovský kňaz, sa ocitla za volantom auta vo chvíli, keď šofér z neho vyskočil. Išla veľkou rýchlosťou, prekročila lotyšské hranice a prešla na litovské územie. Pohraničná stráž nestihla spustiť závoru a nevšimla si vodiča. Lotyšské deti sa dostali na bezpečné miesto k vynikajúcim litovským katolíkom.
Táto bilokácia bola pre Máriu Teréziu mimoriadne vyčerpávajúca. Aj napriek tomu, že sa jednalo o nadprirodzený a zázračný jav, musela mystička do tohto skutku vložiť veľa námahy, čo sa neskôr odrazilo na jej zdravotnom stave. Každá misia dozrievala v čase.“

V porovnaní s hrozným prenasledovaním na Východe sa zásahy Márie Terézie zdajú byť len kvapkou v mori. 

Keď sa mystička zhovárala s Kristom o tom, že nie je možné zasiahnuť vo všetkých situáciách, Pán jej vysvetlil, že Boh zasahuje zázračne vtedy, keď už človek vyčerpal svoje sily a možnosti a nemôže nič viac urobiť. Najskôr však treba využiť všetky prirodzené prostriedky.

Večer 18. septembra 1977 mystička oznámila otcovi Campanovi: „O niekoľko hodín idem na Litvu. Šesť Litovčanov utieklo z koncentračného tábora v Rusku. Nemôžu sa dostať domov.“ 
Boli to mladí chlapci, najstarší z nich mal 17 rokov. Nevedeli sa dostať cez hranice, ktoré boli chránené hrubým pletivom z ostnatého drôtu. 
O ich záchranu prosil mystičku vnútornou cestou kňaz, ktorý zostal v tábore a uvedomoval si, že strážnici chlapcov zabijú, len čo sa pokúsia priblížiť k prechodom. 
Mária Terézia sa ocitla na mieste, kde sa utečenci skrývali. Utečenci ju videli, ale strážnici nie. Skryla strážnikom pušky a kým ich strážnici hľadali, nadvihla pletivo z ostnatého drôtu. Chlapci tadiaľ prekĺzli a začali utekať. 

Ježiš Kristus vedel, že Mária Terézia je na konci so silami a že jej zdravotný stav sa zhoršuje. Bez jeho milosti by už dávno nežila. Začal obmedzovať jej činnosť vrátane jej zázračných zásahov. 

Poslanie sa blížilo ku koncu. Cesty kontaktu s umlčanou Cirkvou, ktoré mystička otvorila, sa už upevnili. Na miesto mučeníkov boli menovaní noví biskupi a v krajinách komunistického bloku to už vrelo vďaka zvoleniu pápeža zo socialistickej krajiny a štrajkom. V Poľsku vznikla Solidarita.

Márii Terézii ubúdali mystické zážitky a znamenia, ale pribúdali choroby. Napriek utrpeniu z nej vyžaroval vnútorný pokoj. Snažila sa pomáhať Cirkvi na Východe: posielala balíky, knihy a informovala o potrebách umlčanej Cirkvi. Svojím príkladom inšpirovala aj iných ľudí.

Veľmi silno prežila smrť dvoch pápežov: Pavla VI. a Jána Pavla I. Mystickou cestou dostala ubezpečenie o tom, že sú v nebi.

Zvolenie Jána Pavla II. na Petrov stolec prijala s veľkou radosťou.
Kardinála Wojtyłu spoznala už počas svojich návštev v Poľsku.
Po atentáte naňho znovu dostala dar bilokácie a strávila niekoľko hodín pri pápežovom lôžku na klinike Gemelli.
Potom prišla informácia o smrti „brata Stefana“, drahého primasa Wyszyńského. Mystička pocítila, že sa blíži aj hodina jej odchodu.

Táto neúnavná orodovníčka a pomocníčka umlčanej Cirkvi, veľká dcéra Katolíckej cirkvi, zomrela 17. januára 1983. 

Na jej pohrebe sa biskup Jaroslav Škarvada z Prahy takto prihovoril zosnulej: „Ďakujem ti, Mária Terézia, za všetko, čo si urobila pre mňa, čo si urobila pre nás všetkých a pre našich bratov. Tvoja obeta a tvoje utrpenie sú semenom, ktoré prináša plody všade, kde kvitne viera, ktorej rast nikto nezastaví.“

vložil: Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre