%20(1).jpg)
V roku 2004 blahorečená stigmatizovaná známa vizionárka Anna Katarína Emmerichová z kraja v oblasti Münsteru denne ponúkala Bohu zo svojho lôžka všetky modlitby a zmierne utrpenie za obrátenie hriešnikov a za duše v očistci.
Anna Katarína Emmerichová (1774 – 1824) videla najrozličnejšie stavy utrpenia dušičiek a počula bedákajúce volania o pomoc opustených, a to ju napĺňalo súcitom: „Je to smutné, ako málo sa pomáha dušiam v očistci! Pritom je ich bieda taká veľká, a ony samy si nevedia pomôcť. Ale keď sa niekto za ne modlí, niečo za nich vytrpí, daruje za nich almužnu, to im okamžite prospieva. Sú potom také šťastné, také blažené, ako umierajúci od smädu, ktorému podajú čerstvý nápoj. Žiadna dobrá myšlienka, žiadne úprimné želanie, ktoré obetuje žijúci človek za duše v očistci, nezostane bez účinku; a napriek tomu sa tak málo ľudí zaujíma o duše v očistci!“
46-ročná mystička píše v septembri 1820: „Dnes v noci som sa veľa modlila za duše v očistci a mnohé z nich som aj cítila. Videla som aj nepochopiteľné Božie milosrdenstvo, že sa nestratí nič z toho, čo je v človeku skutočne dobré.“
Často – a nebolo to inak ani na sviatok Dušičiek – videla, ako „duše z nižších stupňov vystupujú vyššie a akú veľkú milosť dostávajú, keď sa môžu niekomu zjaviť, aby si vyprosili pomoc. Ak by človek nerobil nič iné, len by sa plný lásky k Bohu modlil za týchto bratov, vykonal by veľkú, spásonosnú prácu, skutočnú náhradu za ich nedostatky. Už samotná naša túžba pomôcť im, sprostredkuje dušiam veľkú úľavu.“
Na cintoríne sa Anna Katarína už od detstva venovala apoštolátu za duše v očistci. „Často som mala pri návšteve hrobov pocit prekypujúceho požehnania a spásy. Pri iných hroboch som pociťovala rôzne stupne biedy a cítila som, ako ma niekto prosí o pomoc a o modlitbu, o pôst a o almužnu.
Čokoľvek my urobíme pre dušičky, to ony ponúkajú Ježišovi za nás. Stále sa mi zjavujú ako úbohí väzni, ktorí v nás chcú vzbudiť súcit svojím krikom a rukou vystrčenou spoza mreží.
Ach, keby to len všetci mohli vidieť, iste by sa za ne zasadzovali ešte usilovnejšie než ja! No keďže sa žiadna pomoc v núdzi nedeje bez boja..., zlý nepriateľ ma často rušil počas modlitby pri hroboch. Niekedy ma chcel dokonca násilne vytlačiť von z cintorína. No ja som mala tú milosť, že som sa nikdy nebála a neustúpila som pred nepriateľom ani o vlas. Keď ma vyrušoval, svoje modlitby som zdvojnásobila. Ó, koľko vďaky som dostala od dušičiek z očistca! Aký prebytok milostí je tu na zemi, ale ako sa na ne zabúda a ako sa nimi plytvá, kým duše v očistci po nich tak veľmi túžia! Všetko, čo pre ne robíme, plodí nekonečnú slasť.“
Kým Anna Katarína na svojom lôžku trpela umučenie a krvácala z rán po ukrižovaní, dovolil jej Pán Ježiš zároveň „podniknúť náročné cesty do očistca. Pritom musím s úpenlivými prosbami a modlitbami prechádzať ťažkými, kalnými cestami, čo je mojím zmiernym dielom za úbohé dušičky.“
V roku 1820, štyri roky pred svojou smrťou, mystickým spôsobom prešla táto stigmatizovaná dlhú „cestu“ cez Indiu, Perziu, Egypt a Sicíliu až do Ríma. „Videla a vykonala som toho ohromne veľa. Od vláčenia ťažkých duší som unavená a plná bolestí.“
S námahou „precestovala“ aj Holandsko „po vodách, po rovinách, slatinách a po kanáloch. Bola som na pustatine u chudobných ľudí, ktorí si v hodine smrti nemohli privolať kňaza, pretože boli od okolitého sveta odrezaní vodou. Utešovala som, pomáhala som, prosila som za nich. Áno, nedá sa vysloviť, akú veľkú útechu dušičky dostanú prostredníctvom malej obety a sebazaprenia.“
Preto Anna Katarína prosila predovšetkým kňazov: "Poučujte ľudí v spovednici, aby sa usilovne modlili za dušičky v očistci, pretože aj ony sa z vďačnosti budú veľa modliť za nás."
3. novembra 1820 vzývala Anna Katarína svätých priateľov o pomoc: „Dnes v noci som smelo pozvala moje milé blahoslavené sestry Columbu z Bambergu, Julianu z Lüttichu a Lidvínu, aby šli so mnou do očistca a pomohli dušičkám dostať sa z neho. A mohla som vidieť, ako mnohé z nich v novom, žiariacom odeve a s nekonečnou radosťou vchádzali do neba.“
