Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

"Panna Mária ma vytrhla z pazúrov diabla" - Bartolomeo Longo

Bartolomeo Longo sa narodil 10. februára 1841 v zbožnej rodine v Latiano, v blízkosti Brindisi, na juhu Talianska. /sviatok: 6. októbra/ 

Jeho matka Antónia bola zbožná žena, syna už od útlého detstva viedla k modlitbe ruženca. Bartolomeo bol veľmi živým a nadaným dieťaťom. Hral na klavír a flautu, bol dirigentom školského orchestra a mal aj veľké literárne nadanie, záujem prejavoval tiež o šerm a tanec.

 V roku 1858, po absolvovaní strednej školy, nastúpil na právnickú fakultu univerzity v Neapole. "Neapol je Neapol, tu diabol tancuje svoj pekelný tanec a naša doba prinesie katastrofu!" tvrdil rodinný priateľ a ako sa ukázalo, mal pravdu.
Taliansko v tej dobe prežívalo nepokojné obdobie. Katolícka cirkev sa dostala do protikladu so silným nacionalistickým hnutím. Cirkev v Európe sa tiež musela vyrovnávať s rastúcou popularitou špiritizmu a okultizmu.
Vysoké školy boli napadnuté vlnou ateizmu, materializmu a liberalizmu. Na univerzitách prevládalo proticirkevné zmýšľanie, verejne sa prezentovala nenávisť proti viere, volalo sa po odstránení náboženských symbolov z verejných miest alebo sa spochybňovala neomylnosť pápeža. Katolíckou teológiou sa otvorene pohŕdalo. Veľa študentov, a dokonca aj pedagógov, tiež skúšalo okultné a špiritistické praktiky.
Pod vplyvom ateistického prostredia sa viera Bartolomeja zrútila. Vrhol sa do raja mestského života: žil večierkami a zábavou. Náboženstvo, ktoré si priniesol z domova, sa stalo neatraktívnym, pripadalo mu ako folklór. Začal pochybovať o existencii Boha. Zapojil sa do protináboženského hnutia, a postupne sa stal agitátorom antiklerikalizmu.

Jeho novým náboženstvom sa stal špiritizmus, ktorý, ako sa mu zdalo, odpovedal na mnoho jeho otázok. Vstúpil do, vtedy populárnej špiritistickej sekty, v Neapole. Dúfal, že vďaka kontaktu s duchmi sa dostane k pravde. Dospel k záveru, že cirkev je príčina všetkého zla. Organizoval proticirkevné akcie a vyzýval veriacich, aby vystupovali z cirkvi.

V krátkej dobe urobil taký "pokrok", že anti-biskup sekty ho ustanovil kňazom satana. Počas jedného z rúhavých rituálov Bartolomej upísal svoju dušu diablovi. Stále viac sa prepadal do čiernej priepasti. Longo zotrval v tomto satanskom poblúdení rok a pol. Praktizoval rituály, ktoré parodovali sväté sviatosti, organizoval špiritistické seansy a zúčastnil sa protipápežských rečníckych vystúpení iniciovaných slobodomurármi. Po rituáloch čiernej mágie sa vždy niekoľko dní nemohol dostať k sebe. Tvrdil, že ho prenasledujú diabolské vízie a nočné mory. Jeho život sa točil len okolo špiritistických seáns a čiernych omší. Stratil orientáciu, čo je dobré a čo je zlé.

Po čase sa u Bartolomeja začali prejavovať príznaky depresie, paranoje a posadnutosti. Veľmi schudol. Dostal sa až na pokraj šialenstva.

Jedného dňa sa mu zdalo, že počuje prosebný hlas svojho mŕtveho otca, ktorý ho nabádal k návratu k Bohu. V zúfalstve požiadal o pomoc rodinného priateľa, profesora Vincenza Pepeho, a zveril sa mu so svojím žalostným stavom. Ten, šokovaný jeho vyznaním, sa ho otvorene spýtal, či chce zomrieť v blázinci a byť odsúdený navždy. Bartolomej odmietol. Dlhé rozhovory s priateľom ho presvedčili, aby sa vzdal satanizmu a opustil sektu.

Profesor Pepe zoznámil zúboženého Longa s odborníkom na filozofiu a teológiu, dominikánom Albertom Radentem. Pri tomto otcovi sa Bartolomej vyspovedal, a čoskoro si ho vybral ako svojho duchovného vodcu. Otec Radente učil mladého právnika základy teológie, podporoval jeho duchovný život, viedol ho k modlitbe a pôstu a neskôr ho prijal do dominikánskeho tretieho rádu. Ako svoje rádové meno si Bartolomej zvolil "Rosario" ("Brat ruženec").

V tej dobe začal konať pokánie. Navštívil svojich bývalých známych zo sekty a snažil sa ich obrátiť. Stretol sa však s výsmechom a pohŕdaním. To ho neodradilo. Navštevoval módne kaviarne a miesta stretnutí neapolských študentov a verejne sa zriekal svojich omylov. Naposledy tiež zašiel na špiritistickú seansu, držal v rukách medailu Panny Márie a zvolal:  "Zriekam sa špiritizmu, pretože je to len spleť lží a bludov!"

V roku 1864, po získaní doktorátu z práva, sa Bartolomej vrátil do svojho domova v Latiano, kde začal advokátsku prax. Mal v tom čase dve známosti, ktoré už smerovali k sobášu, ale dospel k názoru, že by mal slúžiť cirkvi iným spôsobom. Stretol sa s otcom Emmanuelom Ribéry, redemptoristom, ktorý mu predpovedal, že Boh chce skrze neho vykonať veľké dielo a že je povolaný k dôležitej misii. Pod vplyvom tohto kňaza "Brat ruženec" zložil sľub čistoty.

Otec Radente mu povedal, že musí napraviť škody, ktoré spôsobil ostatným svojim skorším životným štýlom. Ešte v Neapole preto Bartolomej začal pomáhať chudobným a chorým. Prehlboval tiež svoj duchovný život: pravidelne sa zúčastňoval svätej omše, modlil sa ruženec, prijímal sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Zároveň pôsobil ako právnik, pri výkone svojho povolania však neprežíval pokoj, lebo jeho práca často vyžadovala využitie právnych medzier alebo obranu zločinca.

Zoznámil sa tiež s Katarínou Volpicelli, ktorá vykonávala charitatívnu prácu a premýšľala o forme apoštoláte zasväteného Ježišovmu Srdcu. Prišiel k nej s úmyslom jej pomáhať. V jej dome začal spolupracovať s grófkou Mariannou de Fusco. Veľmi si porozumeli a Bartolomej sa stal jej oporou aj v rodinných záležitostiach, prevzal správu grófkinho veľkého majetku a stal sa zákonným zástupcom jej detí. Toto priateľstvo prinieslo do života Bartolomeja zásadný zlom, stali sa neoddeliteľnými spoločníkmi v charitatívnej činnosti. V roku 1885 spolu uzavreli manželstvo; zároveň si však sľúbili, že budú žiť v čistote, ako brat a sestra. Vzájomne si pomáhali, jeden druhého obdivovali a rešpektovali.

Vtedajšia tlač šírila ateizmus a nenávisť voči cirkvi, Bartolomej chcel prostredníctvom tlače hlásať Božie kráľovstvo. Aby bol na túto službu dobre pripravený, začal študovať gramatiku, literatúru a filozofiu a opustil advokáciu.

Prvýkrát sa Bartolomej vydal do Pompejí v októbri 1872 kvôli správe majetku grófky de Fusco. Stretol sa tu s veľkou duchovnou biedou. Longo tu našiel polorozpadnutý kostol, ľud neznalý viery a neschopný modlitby a nevzdelaného farára, ktorý sa staral o všetko iné než o farnosť. Bujnela tu veľká poverčivosť.
Pri prechádzke po okolí sa tu mladý advokát dostal do stavu rezignácie a zúfalstva. Bol presvedčený, že kňazstvo v službe satana je podobne ako kňazstvo v službe Boha večné, a dospel k názoru, že je navždy zatratený. 
Neskôr napísal: "Napriek pokániu som bol neustále prenasledovaný myšlienkou, že patrím satanovi a stále som jeho otrokom a že na mňa čaká v pekle. Keď som na to myslel, dostal som sa do stavu zúfalstva a bol som blízko samovraždy. Vtedy som v srdci začul ozvenu slov otca Alberta, ktoré opakoval po Panne Márii: "Ten, kto rozširuje môj ruženec, bude spasený." Tieto slová osvietili moju dušu. Padol som na kolená a zvolal som: "Ak sú tieto slová pravda, budem zachránený, pretože neopustím túto spustošenú krajinu, kým tu nerozšírm tvoj ruženec." V tej istej chvíli sa ozval zvon farského kostola, ktorý ľuďom ohlasoval čas modlitby Anjel Pána. Bolo to ako pečať môjho rozhodnutia. "

Bartolomej pochopil, že ho Boh priviedol na toto miesto, aby tu pomáhal chudobným vo viere. Premýšľal, odkiaľ začať a zvolil ruženec. 
Vtedy povedal: "Kráľovná neba, neodídem, kým tu neuvidím víťazstvo tvojho ruženca!" Ľudia tu slávili pohanské kulty a verili poverám. Len málo z nich chodilo do kostola. Bartolomej začal chodiť od domu k domu, učil roľníkov modlitby, vytvoril ružencové bratstvo. Začal s vyučovaním katechizmu a pozýval do kraja kňazov misionárov, aby mu pomohli kázať.

Vo Valle di Pompei sa nachádzal kostolík, určený na zbúranie. V roku 1873 Bartolomej začal kostol opravovať a skúšal rôzne spôsoby, ako do neho priviesť ľudí. Túžil tu mať obraz Panny Márie Ružencovej. V roku 1875 dostal poškodený obraz Božej Matky, Kráľovnej ruženca, pochádzajúci z neapolského starožitníctva. Postaral sa o jeho odbornú reštauráciu a plátno prizdobil drahokamami a korunkou, požehnanou pápežom Levom XIII.

13. februára 1876, kedy ho Bartolomej s veľkou úctou inštaloval ako oltárny obraz na podstavec z lurdského mramoru, tu došlo k prvému uzdraveniu dvanásťročnej Clorindy, ktorá bola považovaná za nevyliečiteľne chorú. Od tej chvíle prichádzalo do malého kostola pred Kráľovnú ruženca čoraz viac ľudí aj z širšieho okolia a ako rástol počet tých, ktorí sa pred obrazom spoločne modlili ruženec, rástol aj počet zázrakov uzdravenia.

Mariánske hnutie v Pompejach stále rástlo, dochádzalo tu k nespočetným obráteniam. Preto biskup poveril Bartolomeja postavením nového kostola, lebo pôvodný už veľkosťou nedostačoval. Začala sa vytvárať predstava pútnického miesta. Longo sa pustil do diela bez skúseností a bez prostriedkov. Z ľudského pohľadu nemohol uspieť. Začal organizovať zbierky, snažil sa získať pravidelných prispievateľov. Písal do časopisov, žobral. Žal chválu, ale prežíval aj útoky od novinárov, prejavy nenávisti zo strany ateistov a závisti od niektorých kňazov. Predsa sa však jeho dielu začalo dariť, Bartolomej veril, že je to na mocný príhovor Panny Márie.

V roku 1876, na sviatok sv. Kataríny Sienskej, bola podpísaná kúpna zmluva na pozemok, na ktorom mal stáť kostol a 8. mája bol položený základný kameň. V tomto roku začínal Bartolomej s tristo pravidelnými prispievateľmi, v roku 1883 na stavbu pravidelne prispievalo už dvanásť tisíc ľudí.
Stavba bola dokončená za 15 rokov; na svätenie kostola, ktoré sa konalo 6. mája 1891, sa zišiel nekončiaci zástup kňazov a veriacich, ktorí zaplnili celý chrám aj námestie.

V roku 1894 sa stal kostol v Pompejach najvýznamnejšou svätyňou Panny Márie ružencovej na svete a bol Levom XIII. povýšený na pápežskú baziliku.

Longo stále chodil s ružencom a spovedal sa dvakrát týždenne. Jeho modlitba bola tak intenzívna, že jeden človek, ktorý ho videl, ho opísal týmito slovami: "Videl som ho často s otvorenou náručou a očami upretými k nebu alebo k obrazu našej Matky Božej, bez toho, aby vedel, čo sa deje okolo neho. Na otázku, či videl Matku Božiu, Bartolomej zodpovedal: "Áno, ale nie tak, ako je v nebi."
Na príklade kontaktu dvoch priateľov ukazoval, ako nás môže ruženec meniť. Keď pri meditácii jednotlivých tajomstiev dôverne hovoríme s Kristom a Pannou Máriou, navykáme si žiť podľa ich pokorného, trpezlivého a dokonalého vzoru. Je to ako v živote dvoch blízkych priateľov, ktorí tým, že sú často spolu, sa prirovnávajú vo svojich návykoch. Tvrdil, že "ruženec je zároveň meditácia aj prosba. Vytrvalá modlitba k Matke Božej je založená na dôvere, že jej materský príhovor môže od Srdca jej Syna získať všetko. Matku Božiu preto označoval ako "všemohúcu z milosti".

V ružencovej šnúre videl Bartolomej "puto", ktoré nás zväzuje s Bohom; puto, ktoré je láskyplné a synovské. Vďaka jeho iniciatíve pápež Lev XIII. v roku 1883 ustanovil mesiac október ako mesiac modlitby ruženca.

Od roku 1884, kedy sa mu podarilo uviesť do prevádzky tlačiareň, začal Bartolomej Longo vydávať časopis "Ruženec a Nové Pompeje", ktorý sa z počiatočného trítisícového nákladu vyšplhal na dnešných tristo tisíc výtlačkov a je tlačený a rozosielaný do celého sveta.

Okrem budovania baziliky a pútnického miesta sa "Brat ruženec" snažil zlepšiť životné podmienky miestnych obyvateľov. Dbal o rozvoj mesta a pracovné príležitosti v ňom. Usiloval o budovanie sociálneho bývania pre robotníkov a chudobných. V roku 1887 založil pri bazilike sirotinec, neskôr to boli ďalšie útulky pre deti, večerná škola, zriadil tlačiareň a knihársku dielňu, v ktorej väčšie deti našli zamestnanie. Od roku 1891 sa staral o deti väzňov, ktoré boli ponechané svojmu osudu. V mestečku bolo postavené nádražie, telegraf, nemocnica a meteorologické observatórium.

V roku 1897 založil Kongregáciu Dcér svätého ruženca, ktoré mu pomáhali v sirotincoch. Sám pracoval so sirotami a deťmi väzňov, učil ich modlitby a remeslo. Hovoril: "Mojím učiteľom pri výchove detí nie sú slávni pedagógovia a ich školy, ale sám Kristus." Musel bohužiaľ bojovať s vtedajšími vedcami, ktorí spochybňovali možnosť vzdelávať deti zločincov a vychovať z nich "slušných ľudí".

Pod vplyvom listov, modlitieb a zbožnosti detí, ktoré boli v starostlivosti Longa a sestier, sa vo väzení obracali aj ich rodičia. V apoštolskej a dobročinnej práci mu verne mu pomáhala jeho žena Marianna, Katarína Volpicelli a doktor Josef Moscati.

Počas štyridsiatich rokov práce pre Pannu Márie Ružencovú v Pompejach sa mnoho ľudí obrátilo k Bohu, Bartolomej však získal aj mnoho nepriateľov. Bol obvinený zo súkromných záujmov a velikášstvo. Stal sa predmetom klebiet kvôli údajnému zneužitiu finančných prostriedkov, bol podozrievaný zo sprenevery zbierok a požiadaný, aby odstúpil zo všetkých pozícií, kde mal zodpovednosť za peniaze. K tomuto prenasledovaniu sa pridali niektorí členovia duchovenstva a ich hlasy dosiahli až k pápežovi. Hoci Lev XIII., Benedikt XV. a Pius XI. dielo podporovali slovami aj výsadami, Pius X. bol skeptickejší. Počas jeho pontifikátu sa preto Longo vzdal všetkého práva na dielo v Pompejach. Bola to nesmierne ťažká skúška, v pozadí stál politický konflikt a veriaci boli rozrušení z nezrozumiteľného rozhodnutia Svätej stolice. "Brat ruženec" to niesol dôstojne. Neskôr bol zbavený všetkých obvinení. 

V roku 1906 sa Bartolomej a grófka Marianna rozhodli, že všetky diela v Pompejach odkážu Apoštolskej stolici. Doteraz boli pozemky majetkom jeho ženy a bazilika bola písaná na zriaďovateľa. Odmietol návrh pápeža, aby sa stal správcom chrámu a pracoval v meste ako pokorný robotník.

V práci pre Cirkev neprestával ani vo vysokom veku. Navštevoval deti v sirotincoch a deti väzňov, pre ktoré bol druhým otcom. Venoval sa tiež spisovateľskej činnosti: "Kým mi bude tĺcť srdce, stále budem šíriť ruženec, knihy a časopisy k sláve Kráľovnej posvätného ruženca!"

9. februára roku 1924 zomrela Marianna de Fusco, milovaná priateľka a manželka Bartolomeja. Dedičia grófky zabrali jej domy a Bartolomej zostal bez prostriedkov. Táto situácia sa stala príčinou jeho veľkého utrpenia. Longo odišiel do rodného kraja, do Francavilla. Až po usilovnom prehováraní priateľov sa vrátil do Pompejí. Rovnako, ako v roku 1872, nemal nič. Ale tentoraz na neho čakalo jeho mesto. Obyvatelia svojho dobrodinca slávnostne a radostne privítali.

Za celoživotné dielo mu 30. mája 1925 kardinál A. Sili odovzdal pápežské ocenenie rytiera Veľkého kríža Rádu Svätého hrobu v Jeruzaleme. Pri odovzdávaní predniesol Bartolomej svoj závet, v ktorom uviedol, že už vlastní iba toto vyznamenanie, ktoré odkazuje svojim sirotám, aby nezabudli, že pre uvedenie cností do života je potrebné mať rytiersku odvahu. Správcovi baziliky odkázal svoje telo s prosbou, aby bolo uložené k nohám trónu jeho Kráľovnej.

Longo prežíval na konci svojho života krásne priateľstvo s doktorom Moscatim, ktorý bol aj jeho lekárom. Josef Moscati videl Bartolomeja naposledy ráno 5. októbra 1926. Ešte v ten deň sa vrátil do Neapola a hoci ešte nevedel, že Longo zomrel, povedal svojej rodine: "Bartolomej odišiel do neba." Posledné hodiny svojho života prežil tento bývalý právnik pri modlitbe ruženca, obklopený svojimi milovanými sirotami. 
Jeho posledné slová boli: "Mojou jedinou túžbou je vidieť Máriu, ktorá ma zachránila a vytrhla ma z pazúrov diabla." Zomrel vo veku 85 rokov na obojstranný zápal pľúc, úplne chudobný - o všetko zariadenie jeho bytu ho pripravili nepriateľsky ladení príbuzní jeho zosnulej manželky .

Ľudia si ho zapamätali ako veľmi srdečného a priateľského muža. Bol pochovaný v plášti rytiera Svätého hrobu na mieste, ktoré si prial - v krypte pod milovaným obrazom Panny Márie v Pompejach, ktorej zasvätil a obetoval všetko.

Už po ôsmich rokoch, 8. mája 1934 sa začal beatifikačný proces. 26. októbra 1980 bol tento bývalý satanista, ktorý konvertoval a stal sa šíriteľom modlitby ruženca, povýšený k úcte oltára. 
Ján Pavol II. vyhlásil, že život Bartolomeja Longa je "modelom pre dnešných laických katolíkov". Jeho pamiatka sa slávi 6. októbra. 

vložil: SiMa

Žiadne komentáre: