%20(1).jpg)
Na pátra Maxa Konrada Gietzingera (1912-1987) z Unterechingu si ešte aj dnes jeho spolubratia z Marianhillského misijného spoločenstva, ako aj kňazi, príbuzní a veriaci z jeho vlasti a možno dokonca aj niektorí z jeho ešte žijúcich vojnových druhov, spomínajú ako na pozoruhodnú osobnosť, ako na pozoruhodného kňaza.
Sotva bol v roku 1939 vysvätený za kňaza, musel už o niekoľko mesiacov odísť mladý kaplán ako sanitár na front do Francúzska, Ruska a na Balkán. Salzburský novokňaz, človek modlitby, ochotný vždy pomáhať, bol taký obľúbený medzi všetkými vojnovými druhmi, že neskôr jeden z nich – kňaz Josef Keryi z Freiburgu sa o ňom zmieňuje takto: „Ty si bol najlepším a najnezištnejším ošetrovateľom v celej prvej horskej divízii a nikdy nebola pre teba žiadna obeť priveľká. Pre mnohých si sa stal pomocníkom a záchrancom. Pomáhal si telu i duši, ale predovšetkým si pomáhal s ružencom v ruke; áno, práve tým!“
O moci ruženca hovorí aj správa, ktorú poslal duchovný Herbert Kessel z Türkheimu v roku 1987 Marianhillským misionárom pri príležitosti úmrtia svojho spoločníka. Farár Kessel hovoril s vďačnosťou o Maxovi Gietzingerovi ako o „sväto žijúcom mužovi“, ktorý sa oňho v roku 1943 staral a „ktorý je hoden toho, aby sme na neho nezabudli.“
„Neďaleko dedinky Petrovskaja bolo v nemeckej rote 20 ťažko ranených vojakov, a pretože sa Rusi približovali, jedinou možnou záchranou v danej situácii bolo dať sa na ústup, stiahnuť sa čím skôr. Veliteľ, ktorý bol zároveň aj lekárom, stál pred ťažkým rozhodnutím: buď sa stiahnu spolu s ranenými, čo by – samozrejme – muselo ústup spomaliť a pre všetkých by to znamenalo smrť, zajatie alebo deportáciu na Sibír, alebo opustiť 20 ranených vojakov, aby sa ostatných 200 mužov mohlo rýchlym ústupom zachrániť. Stmievalo sa a čas súril.
Dôstojník teda prikázal vojakom nastúpiť a celej rote oznámil, že sa s ťažkým srdcom rozhodol pre druhú možnosť – opustiť ranených a odísť bez nich, aby sa ostatní zachránili. V prípade, že niekto z vojakov by bol ochotný dobrovoľne zostať s ranenými, má na to jeho povolenie.
Medzi vojakmi zavládlo hrobové ticho!
Potom zrazu vystúpil bledý sanitár, slobodník Max Gietzinger, mladý kaplán z diecézy Salzburg, a trasúcim sa hlasom povedal, že chce zostať pri ranených druhoch. Aj napriek veliteľovmu upozorneniu, že v tomto prípade musí takmer naisto rátať so smrťou a že by mu nikto nemohol zazlievať, ak by stiahol svoje rozhodnutie späť, kaplán Gietzinger na svojom rozhodnutí nič nezmenil.
Vzápätí premiestnili ranených vojakov do najväčšieho domu na hlavnej ulici v strede dediny. Potom sa ostatní rýchlo vzdialili z dediny Petrovskaja, aby sa zachránili pred blížiacim sa nepriateľom.
V noci sa odohralo to najpodstatnejšie: Rusi vpochodovali na hlavnú ulicu a obsadzovali dom za domom, jeden po druhom. Zdalo sa, že jeden jediný dom úplne prehliadli, a to práve ten najväčší v strede dediny, kde ležalo na holej zemi v bolestiach a v smrteľnej úzkosti 20 nemeckých vojakov. Mladý kaplán s ružencom v ruke kľačal uprostred nich! Gietzinger sa spoliehal iba na modlitbu ruženca a modliac sa ošetroval jedného raneného za druhým. Len sem-tam sa ustráchane pozrel cez okno na ulicu, kde medzi ruskými vojakmi vládol ruch a zhon. Nato ešte rozhodnejšie stisol ruženec v ruke. Nepochopiteľným zostalo, prečo ani jeden z nepriateľských vojakov nevstúpil práve do tohto veľkého domu, kde boli schovaní ranení vojaci.
A nielen to!
Ráno sa nemecké vojsko odvážilo na protiútok a podarilo sa oslobodiť 20 ranených vojakov a ich sanitára, ktorý sa ešte stále modlil. Všetci boli vtedy pevne presvedčení: Mária ich zachránila!“
Určite to nebola náhoda, že Max Gietzinger sa na konci vojny vrátil domov práve 31. mája 1945, ešte práve včas, aby stihol poslednú májovú pobožnosť v Oberechingu.
Masima
