%20(1).jpg)
Dnes svätá Mária Egyptská, bola egyptské dievča Mária, ktorá veľmi mladá odišla od rodičov do Alexandrie, kde žila nemravným spôsobom života. Ten ju priviedol aj na loď s pútnikmi do Jeruzalema. Chcela s nimi vstúpiť aj do Božieho hrobu, ale podarilo sa jej to až po tom, čo si uvedomila svoju hriešnosť a všetkého ľutovala. Potom odišla ako kajúcnica do púšte. Tam ju našiel a pred smrťou jej podal sviatosti mních Zosi.
Narodila sa v Egypte a vyrástla v krásnu dievčinu. Legendy rozprávajú, že už v 12 rokoch utiekla z domu do Alexandrie. Zneužívala svojho pôvabu a začala žiť hriešnym životom. Veľmi skoro sa z nej stala kurtizána. Podľa niektorého rozprávania sa živila niekedy aj ako práčka. Kvôli rozkošníckej zábave hrešila s najrôznejšou klientelou, ktorej ponúkala svoje erotické služby.
Po sedemnástich rokoch išla za námorníkmi na loď, ktorá naberala pútnikov do Jeruzalema na sviatok Povýšenia svätého kríža. Počas cesty ešte s prostitúciou nemienila prestať a necestovala ani kvôli sviatku. Len si chcela pozrieť tie posvätné miesta, keď videla, ako všetci skoro ráno odchádzajú do chrámu.
Išla s nimi na nádvorie pred chrámom a keď s ostatnými chcela vstúpiť dovnútra svätyne, tajomná sila ju tlačila proti vstupujúcemu davu.
Opakovane sa pokúšala vojsť.
Trikrát márne, potom unavená klesla v kúte nádvoria.
Keď sa spamätala, začala uvažovať, čo jej bráni vstúpiť. A tu sa jej srdca dotkla Božia milosť a ona spoznala, že je to veľkosť jej hriechov.
Hlas svedomia ju informoval, že nie je hodná priblížiť sa k drevu svätého kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.
Uvedomila si celú hrôzu stavu svojej duše a horko sa rozplakala. Prvýkrát ľutovala svojich hriechov a zatúžila po očiste od nich. Všimla si nad sebou si obraz Panny Márie, ktorú požiadala o pomoc so svojim obrátením.
Niekde je do jej úst vkladaná modlitba: „Matka Božia, nie som hodná pre svoju nečistotu k Tebe ani pozrieť, ale počula som, že si matkou milosrdenstva a útočiskom hriešnikov a že Tvoj božský Syn, ktorý sa z Teba narodil, stal sa človekom, aby hriešnikov volal k pokániu. Prosím, ujmi sa ma a vyžiadaj mi milosť, aby som mohla vstúpiť do chrámu a uctiť svätý kríž. Ak mi to bude dovolené, pôjdem oplakávať svoje hriechy kamkoľvek mi prikážeš.“
Táto modlitba má nielen naznačiť, čo sa odohrávalo v jej duši, ale ide aj o pravdivé katechetické jadro, upozorňujúce na najjednoduchší spôsob ako dôjsť k milosti obrátenia: uznanie konkrétnej viny, odvolávajúc sa pomôcť s dôverou v srdci a predsavzatí. (Nevyhnutná ľútosť bola naznačená pred modlitbou.) Ide o kroky, bez ktorých by Magdaléna nebola schopná pokročiť k skutočnému obráteniu, ktoré bolo nakoniec heroickým pokáním.
Po vzbudenej ľútosti a prosbe k Matke Božej znova skúsila vstúpiť a už žiadne zábrany nepocítila. Po pobožnosti pri vyjdení z chrámu vnímalo jej srdce výzvu: „Choď za Jordán a dôjdeš k pokoju!“
Znovu sa zverila ochrane Matky Božej, kúpila si vraj tri chleby a vydala sa na cestu. Navečer došla do chrámu Jána Krstiteľa pri Jordáne, strávila noc v ľútosti nad svojimi hriechmi, potom prijala sviatosť zmierenia a Eucharistiu a takto posilnená odišla za Jordán do púšte.
Tam vraj žila 47 rokov, živiaca sa rastlinnou stravou. Legenda uvádza, že 17 rokov hriešneho života vyvažovala 17 rokmi vnútorných bojov na púšti a až potom bola úplne oslobodená od minulosti. Po celý čas žila len v modlitbách a v ľútosti nad skorším životom.
Na začiatku Pôstneho obdobia roku 520, otec Zosimus odišiel do púšte, ako bolo zvykom, zotrvávať v nej cez Pôstne obdobie a po dvadsiatich dňoch sa vraj stretol s kajúcnicou, ktorej chýbal odev a zdiaľky ho požiadala o časť jeho odevu. Až potom sa spolu viac rozprávali.
Mária mu zverila svoj životný príbeh s tým, že ho smie povedať ďalej až po jej smrti. Vyspovedala sa a poprosila ho, aby jej na Zelený štvrtok priniesol sviatosť oltárnu, čo potom urobil. Tiež sa dohodli, že po roku zase príde na Zelený štvrtok.
Po roku ju však Zosimus už našiel mŕtvu a v piesku napísanú prosbu, aby bola pochovaná. V legendárnom rozprávaní je uvedené, že hrob pre ňu vyhrabal lev. Preto sa aj ten niekedy objavuje na jej obraze.
Máriin hrob bol od 6. storočia cieľom mnohých pútnikov. Úcta k nej v 7. storočí prekročila spolu s palestínskymi utečencami hranice Talianska. V Ríme a v Neapole sú údajne uchovávané jej relikvie.
Obrátená hriešnica Mária Egyptská na Východe bola zobrazovaná väčšinou ako stará žena, na Západe naopak ako mladá, zahalená do dlhých vlasov. Jej atribútom sú tri pecne chleba.
- Úryvok -
V roku 520 odišiel Zosim s mníchmi opäť na druhú stranu Jordánu. Išiel ďalej ako zvyčajne v nádeji, že v púšti nájde nejakého pustovníka, ktorý na ceste k dokonalosti dosiahol väčší úspech, ako mnísi jeho kláštora. Idúc čoraz ďalej do púšte, keď na dvadsiaty deň na poludnie si sadol, aby si trocha odpočinul a podľa svojho zvyku sa pomodlil niekoľko žalmov, znenazdajky uzrel čudného tvora, ktorý ho z počiatku prestrašil, pretože si myslel, že pred sebou vidí nejakú podobu zlého ducha. Preto sa prežehnal znakom svätého kríža. No keď sa lepšie prizrel, spoznal, že je to akýsi človek, ktorého telo je spálené slnkom a hlava je pokrytá vlasmi bielymi ako sneh. Zosimus vstal zo zeme, aby sa priblížil k tomuto záhadnému stvoreniu, no ono pred ním začalo hneď utekať.
Zosimus, uvažujúc, že to musí byť nejaký pustovník, sa ponáhľal za ním a volal, aby sa zastavil a dal mu požehnanie. No tu počul odpoveď: "Igumen ( monastier v gréckokatolíckej alebo pravoslávnej cirkvi, paralelou v rímskokatolíckej cirkvi je opát) Zosim, vedz, že ja som žena a s mužom sa nemôžem rozprávať, pretože som nahá. Ak chceš, aby som sa s tebou rozprávala, hoď mi svoj plášť, aby som ním zakryla svoju nahotu a mohla prísť pred teba."
Zosimus urobil, čo žiadala, ale nemálo sa čudoval, že vie jeho meno a hodnosť. Z toho usudzoval, že má pred sebou Bohom vnuknutú pravdu. Žena, keď sa zaodela plášťom, nesmelo prišla k nemu a začala sa s ním rozprávať a modliť.
Mních, ktorého údiv rástol každou chvíľou, zaprisahával ženu menom Ježiša Krista, aby mu rozpovedala, ako prišla do tejto divokej púšte a ako dlho v nej žije. Žena sa dlho vzpierala, no nakoniec začala takto hovoriť.
"Zomriem od hanby, keď ti poviem, kto som. A keď ti aspoň zbežne vyrozprávam svoj život, budeš mnou opovrhovať a utekať, ako pred jedovatým hadom. Tvoje uši nebudú môcť zniesť ohavné nezákonnosti a ťažké previnenia, ktorých som sa dopustila, a ktorými som poškvrnila svoj život. Jednako chcem ti všetko vyrozprávať, ak mi neodmietneš svoje modlitby, aby ma Pán Boh v posledný deň nesúdil podľa množstva mojich hriechov, ale podľa svojho preveľkého milosrdenstva.
Narodila som sa v Egypte a keď som mala dvanásť rokov utiekla som svojim rodičom do Alexandrie, mesta každej hriešnej rozkoše. Celá sa trasiem a chvejem, keď si pripomínam nehanebný život, ktorý som v tomto meste začala viesť. V krátkosti, stala som sa pobehlicou. Ó, nie preto, že som v tom chcela hľadať zárobok a zisk, ale preto, aby som uspokojila nepekné žiadostivosti tela a nevinných ľudí priviedla do hriechu nečistoty.
Tak sedemnásť rokov som sa váľala v blate rozpustilosti a telesnej nečistoty. Celý čas som ani raz nepomyslela na Boha a večnosť."
Jedného dňa, keď som sa prechádzala po meste, videla som, ako sa ľudia vo veľkom množstve ponáhľajú k morskému prístavu. Na moju otázku, kam idú, mi odpovedali, že idú na loď plávajúcu do Jeruzalema, aby tam prežili približujúci sa sviatok Povýšenia čestného kríža. Hneď mi prišlo na myseľ, aby som tam išla aj ja, pretože som si myslela, že pri takom veľkom stretnutí ľudí budem mať lepšiu príležitosť slúžiť rozpustilosti a hrešiť.
Nespočetné, ako piesok na morskom brehu, sú hriechy, ktoré som vykonala cestou, a potom aj v samotnom Jeruzaleme.
V deň Povýšenia svätého kríža, keď som ráno videla, že všetci ľudia idú do chrámu, aby svätý kríž, ma ktorom zomrel Spasiteľ, si obzreli a poklonili sa tomu životodarnému drevu, išla som tam aj ja, neverná medzi vernými, nečistá medzi čistými.
Pre množstvo ľudí bol pred dverami stisk, a predsa sa všetci akosi vošli do chrámu. Len ja jediná som nemohla prestúpiť prah, pretože sa mi zdalo, akoby nejaká tajomná sila mi bránila vojsť a nejaká neviditeľná ruka ma nasilu odtrhovala od dverí. Nedala som sa tým odstrašiť, ale tlačila som sa a strkala, aby som vošla do chrámu, no všetko nadarmo, lebo na hanbu som sa každým razom stala nemohúcou.
Prekvapená tým som sa seba samej pýtala: "Keď všetci ľudia bez problémov vchádzajú do chrámu, prečo ja jediná tam nemôžem vojsť?"
Trocha porozmýšľajúc vo svojej duši som pochopila, že nič iné, ako neslýchané hriechy môjho života ma odstrkujú od dverí Božieho chrámu. Zalievaná horkými slzami hanby som ako nehodná utiekla a postavila som sa vo výklenku pod chrámom. Tam som na múre nad sebou zbadala obraz prečistej Panny Márie a zdalo sa mi, že na mňa pozerá očami milosrdenstva a lásky. Náhle sa vo mne zobudili spomienky na moje detstvo, ako som sa vtedy s nevinným srdcom často modlila k presvätej Bohorodičke o jej ochranu a zástupníctvo. Myslela som si, že súcitné srdce bude aj teraz milosrdné k mojej ťažkosti a neopustí ma v mojej potrebe.
S nádejou na jej dobrotu som padla na zem a úprimne som sa modlila k Nebeskej kráľovnej, aby u Pána Boha vyprosila milosť úprimného pokánia, a na ceste pokánia, na ktorú som sa teraz rozhodla pustiť, ma nikdy neopúšťala. Pritom som jej so slzami sľúbila, že zmením svoj život a odteraz tak, ako Mária Magdaléna, budem milovať iba Boha a jedine jemu slúžiť.
Po skončení modlitby sa moje srdce stalo ľahším a ja som bez akejkoľvek prekážky vošla do chrámu a vzdala úctu čestnému životodarnému krížu.
So žiaľom a pokorou som zložila ťarchu svojich hriechov pri tomto kríži a úprimne som prosila Baránka Božieho, ktorý na seba zobral hriechy sveta, aby na seba zobral aj moju vinu a ráčil ju zmazať.
Potom som sa vrátila naspäť k tomu obrazu pod chrámom a prosila som Matku milosrdenstva, aby mi vyjavila, čo mám teraz ďalej robiť. A ozval sa ku mne hlas vo vnútri môjho srdca: „Choď na druhú stranu rieky Jordán a tam nájdeš dokonalý pokoj.“ Hneď som sa pustila na cestu, kúpila som si tri chleby a vyšla som bránou, ktorá vedie k Jordánu.
Pred večerom som prišla k chrámu sv. Jána Krstiteľa, ktorý stojí na brehu tej rieky. Tam som celú noc prežila v modlitbách.
Nasledujúceho rána som sa očistila úprimnou spoveďou a prijala som prečisté Telo a Krv Pána.
Potom som sa preplavila cez Jordán a vošla som do púšte. Od toho času až doteraz som nevidela ľudskú tvár.“
Zosimus sa opýtal pustovníčky, či tu prežila veľa rokov a čím sa živila celý ten čas. Odpovedala: „Myslím, že je tomu štyridsaťsedem rokov, ako som vyšla z Jeruzalema. Zo začiatku som sa živila chlebmi, ktoré som si tu priniesla, tak dlho, ako mi vydržali. Potom divými korienkami a zelinami, ktoré tu rastú. Odev na mne zhnil a po kusoch poodpadával z tela. Veľa som trpela, raz od páľavy slnka, raz od tuhého mrazu. Neraz som sa cítila tak slabo, že som sa nemohla udržať na nohách.“
Na otázku, či časom musela znášať aj vnútorné boje, kajúcnica odpovedala: „Ešte aj teraz sa bojím, keď si spomeniem na nebezpečenstvá, akým som bola vystavená, a útoky, ktoré som musela znášať od premeny môjho srdca.
Sedemnásť rokov som slúžila hriechu a opäť toľko rokov som musela podľa Božej vôle pre svoje očistenie vydržať najťažšie boje a prekonať najsilnejšie pokušenia.
Keď som začínala jesť, zachcelo sa mi hrncov a egyptských mäsitých pokrmov. Keď som čerpala vodu z prameňa, želala som si vína, lebo vo svete som tento nápoj tak veľmi milovala, že som ho užívala nad mieru.
A nepekné chute mojich hriešnych časov ma v noci často budili z môjho sna a moju dušu napĺňali nečistými myšlienkami.
Vtedy som plakala, bila sa do pŕs a s pokušeniami som bojovala zbraňou modlitby. Osobitne som neprestávala pozývať na pomoc prečistú Pannu Máriu, zástankyňu všetkých kresťanov, útočište všetkých kajúcich hriešnikov.
Keď som už dlho plakala a moje telo dosýta nabila, náhle som bývala obkolesená jasným svetlom a v mojom vnútri som cítila nadpozemské uspokojenie.
Keď prešlo sedemnásť rokov, Pokušiteľ so všetkým odo mňa odstúpil a odvtedy v neprerušovanom pokoji slúžim svojmu Bohu a Spasiteľovi.
Teraz, svätý otče, poznáš všetky okolnosti môjho života, zachovaj ich v tajnosti, kým ma Pán z tohto sveta nezavolá k sebe. A ešte jednu prosbu mám k tebe. Vo Veľký Štvrtok nasledujúceho roka príď nad rieku Jordán a prines so sebou sväté prijímanie prečistého Tela a krvi Krista, Boha nášho, ktoré som neprijala od vtedy, ako som ich prijala v chráme sv. Jána Krstiteľa. Po týchto slovách sa vzdialila od Zosimusa a stratila sa v púšti.
Zosimus padol na kolená, aby poďakoval Bohu za všetko to, čo videl a počul, a keď pobozkal stopy svätej kajúcnice, vrátil sa naspäť do svojho monastiera.
Vo Veľký štvrtok nasledujúceho roku sa igumen Zosimus vybral na breh Jordánu a so sebou mal sväté prijímanie.
K večeru sa na druhom brehu ukázala aj svätá. Oboch ich rozdeľovala rieka a zdalo sa nemožné podať jej sväté prijímanie. No ako sa zadivil Zosimus, keď ona urobila nad vodou znak svätého kríža, a potom prešla po vode tak, ako po suchu. Postavila sa pred neho, prosila ho o požehnanie a aby sa s ňou pomodlil vyznanie viery a modlitbu Pána.
Potom prijala sväté prijímanie, ruky vďakou pozdvihla k nebu volajúc : „Teraz dovoľ, Pane, mne, tvojej služobníčke, zomrieť v pokoji, lebo moje oči videli spásu mojej duše!“
Zosimusovi povedala: „Odpusť mi, svätý otče, tú námahu, akú si mal kvôli mne, a neodmietni moju prosbu, aby si na Veľký pôst nasledujúceho roka prišiel na miesto, kde som s tebou hovorila prvý krát.“
Igumen jej to prisľúbil, podal jej ovocie, ktoré priniesol v koši. No ona si z neho zobrala iba máločo a opäť po vode odišla do púšte.
Na druhý rok vo Veľkom pôste, Zosimus so svojimi mníchmi, podľa zvyku ich monastiera odišiel do púšte. Jeho prvým záujmom bolo nájsť svätú a dozvedieť sa jej meno, pretože doteraz tak ešte neučinil. Ale keď prišiel na dohodnuté miesto, našiel už iba jej mŕtve telo.
Neďaleko tela boli v piesku napísané slová: „Otče Zosim, pochovaj telo Márie, odovzdaj zem zemi a pomodli sa za mňa, hriešnu Máriu.“
Zosim to za pomoci Božej urobil, ako len mohol. Divil sa, kto napísal tie slová v piesku, pretože vedel, že Mária nevedela ani čítať ani písať. Ale tak, ako iné divy, ktoré videl, tak aj tento pripisoval Božej sile.
Radoval sa, že Pán Boh mu takýmto spôsobom dovolil zistiť jej meno. O tom všetko Zosimus vyrozprával, keď sa vrátil do monastiera, kde o krátky čas aj on sám vo veku sto rokov zakončil svoj život.
(Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 127-133, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský, farnosť Furča)
