%20(1).jpg)
Je to príbeh zo začiatku 19. storočia, ktorý sa odohral na ostrove Akun, jednom zo 150 Aleutských ostrovov, ležiacich v Beringovom mori neďaleko Aljašky. Vít Johansen Bering preskúmal Aleuty koncom 18. storočia. Ostrovy patrili najskôr Rusku, ale v roku 1867 ich cár aj s Aljaškou predal Spojeným štátom americkým. Na tomto mieste sa chudobnému analfabetovi zjavil archanjel Gabriel.
Zjavenia archanjela Gabriela na Akune podrobne opísal pravoslávny misionár Ivan Venjaminov, ktorého Pravoslávna cirkev svätorečila 6. októbra 1977. Tento svätý misionár bol okrem iného aj známym vedcom, etnografom a jazykovedcom.
Začiatkom apríla 1828 sa k ostrovu Unalaska priplavili štyri loďky, ktoré mali otca Venjaminova previezť na ostrov Unimak. Misionár ich požiadal, aby išli najskôr na ostrov Akun, ktorý ešte nikdy nenavštívil. Takto sa ráno 12. apríla 1828 Venjaminov vydal na najdôležitejšiu a najzaujímavejšiu cestu v celej svojej misionárskej činnosti.
Preplavili sa asi 80 námorných míľ, ktoré ich oddeľovali od ostrova Akun, a s údivom zistili, že na kamenistom akunskom pobreží ich očakávajú takmer všetci obyvatelia ostrova.
Domorodí obyvatelia privítali otca Ivana s takou radosťou, že prekvapený misionár nedokázal zadržať otázku: „Odkiaľ ste sa dozvedeli o mojom príchode?“
„Otec Ivan,“ vysvetľovali mu, „netrpezlivo sme ťa čakali. Vedeli sme, že si včera vyrazil na misijnú cestu a že dnes budeš u nás. Preto sme sa tu všetci zhromaždili, aby sme ťa s radosťou privítali.“ „Kto vám povedal, že prídem práve dnes, a odkiaľ viete, že sa volám Ivan?“
„To všetko nám povedal starec Smirennikov. Povedal nám: ,Pripravte sa, dnes sa k vám priplaví kňaz, ktorý vás naučí, ako sa máte modliť k Bohu. Už je na ceste, choďte ho privítať.‘ Dokonca nám podrobne opísal, ako vyzeráš, a naozaj sa všetko zhoduje.“
„Mohol by som sa stretnúť s vaším šamanom?“
„Samozrejme. V tejto chvíli nie je s nami, ale určite za tebou príde.“
Otca Venjaminova veľmi prekvapilo, ako ho obyvatelia ostrova privítali, ale postupne, zaujatý apoštolskou prácou, na udalosť zabudol.
Na druhý deň ráno zvolal všetkých obyvateľov ostrova na stretnutie do veľkého stanu. Chcel ich naučiť, ako sa majú spovedať. Medzi zhromaždenými sedel mlčky aj starec Smirennikov.
Po niekoľkých dňoch, keď už prijal Eucharistiu, išiel za náčelníkom dediny a sťažoval sa na kňaza, ktorý sa ho ani len neopýtal, ako sa volá, a na dôvažok ho nazval šamanom, pričom on nie je nijaký šaman.
Samozrejme, že otec Venjaminov sa o jeho sťažnosti dozvedel, a preto obyvateľov požiadal, aby Smirennikova zavolali.
Medzitým už Smirennikov opustil svoj dom a vybral sa za misionárom, pretože mal „vnuknutie“, že otec Ivan naňho čaká.
Misionár ho očakával s veľkou zvedavosťou, pretože od prekladateľa sa dozvedel o nevšedných udalostiach, ktoré sa odohrali v Smirennikovom živote.
V októbri 1825 istá žena zomierala, pretože jej pasca na líšky pomliaždila nohu. Príbuzní chorej poprosili Smirennikova, aby sa pomodlil za jej uzdravenie, a starec im po dlhšej modlitbe povedal, že na druhý deň ráno bude žena zdravá. A naozaj, na druhý deň žena začala normálne chodiť a jej noha sa zázračne uzdravila. Všetkých to veľmi prekvapilo a potešilo.
V zime toho istého roku sa obyvateľom dediny minuli zásoby potravín a začali hladovať. V tejto dramatickej situácii niektorí poprosili Smirennikova o veľrybu. Starec im sľúbil, že sa bude modliť. Po istom čase im ukázal presné miesto, kde nájdu veľrybu. Okamžite sa tam vybrali a skutočne našli veľrybu, ktorá zahynula len pred krátkou chvíľou.
Keď otec Venjaminov počul tieto zvesti, veľmi netrpezlivo vyčkával na stretnutie s tajomným starcom a po dlhšom rozhovore s ním doslova žasol. Zistil, že starec dokonale pozná evanjelium a kresťanské modlitby, hoci nikdy neopustil ostrov a nevedel čítať ani písať, podobne ako všetci tamojší obyvatelia. Nenaučil ho to nijaký človek. Misionár veľmi rýchlo pochopil, že Smirennikov sa kresťanské pravdy nenaučil prirodzeným spôsobom.
Venjaminov sa starca opýtal: „Odkiaľ si vedel, ako sa volám, a kto ti podrobne opísal môj výzor, takže miestni obyvatelia ma bez problémov spoznali? Ba čo viac, ako si sa dozvedel presný čas môjho príchodu na váš ostrov?“
Smirennikov s úžasnou úprimnosťou odpovedal, že toto všetko sa dozvedel od dvoch ľudí, svojich spoločníkov, ktorí sú vždy oblečení v bielom.
„Ale kde sú teraz, kde bývajú? Čo sú to za ľudia? Ako vyzerajú?“ vypytoval sa Venjaminov.
„Bývajú neďaleko, v horách. Prichádzajú ma navštíviť každý deň.“ Starec dôkladne opísal výzor jedného z tých dvoch tajomných ľudí.
Tento opis zodpovedal výzoru archanjela Gabriela (odetého do bieleho odevu a s červenou stuhou) podľa toho, ako ho zobrazujú na pravoslávnych ikonách.
„Kedy ťa navštívili prvý raz?“ vypytoval sa ďalej misionár.
Vtedy mu Smirennikov vyrozprával prekvapivý príbeh, ktorý otec Ivan spísal a poslal svojmu biskupovi.
Príbeh znel nasledovne: Otec Makarius pokrstil Smirennikova niekedy koncom 18. storočia. Hneď po krste sa mu zjavil najskôr jeden anjel a neskôr druhý. Iní ľudia ich nevideli, iba Smirennikov. Anjeli mu povedali, že ich posiela Boh, aby ho vyučovali a starali sa oňho.
Tridsať rokov sa mu zjavovali takmer každý deň, pričom k nemu prichádzali iba vo dne, nikdy nie v noci.
Niekoľko hodín denne mu vysvetľovali kresťanskú teológiu a tajomstvá viery.
Počas epidémií a hladomoru mu prichádzali na pomoc.
Keď ich Smirennikov prosil za iných ľudí, vždy mu odvetili, že najskôr sa musia opýtať Pána Boha, či sa to zhoduje s jeho vôľou.
Niekedy mu povedali, čo sa deje na inom mieste, alebo mu oznámili, čo sa stane v budúcnosti. Avšak iba v tom prípade, ak to bola Božia vôľa. Vždy zdôrazňovali, že všetko robia iba z Božieho príkazu.
Venjaminov si chcel overiť povahu týchto duchov, a preto sa Smirennikova opýtal: „Vraveli ti, aby si sa modlil k nim alebo k Bohu?“
„Naučili ma, aby som sa nemodlil k nim, ale k Stvoriteľovi celého vesmíru, aby som sa modlil v duchu a srdcom. Niekedy sa aj oni dlho modlia so mnou.“
Na konci rozhovoru misionár starca poprosil, aby sa anjelov opýtal, či ich môže vidieť aj on. Starec pokojne odvetil: „Opýtam sa ich.“
Keď po niekoľkých dňoch opäť starca stretol, opýtal sa ho: „Súhlasia anjeli s tým, aby som ich videl aj ja?“
„Áno,“ odvetil starec. „Povedali, že sa tešia, že ťa budú môcť stretnúť, ale iba teba.“ A s úplnou jednoduchosťou dodal: „Prečo ich chceš vidieť, keď učíš to isté, čo oni? Poď, zavediem ťa k nim.“
Po týchto slovách sa Venjaminov zháčil a ozvali sa v ňom škrupule. Neskôr napísal svojmu biskupovi: „Naplnil ma strach a pokora. Pomyslel som si: ,Čo by sa stalo, keby som naozaj stretol týchto dvoch anjelov a keby mi potvrdili všetko, čo mi Smirennikov porozprával? Aké mám právo stretnúť sa s nimi? Som hriešnik, nie som hoden zhovárať sa s nimi. Keby som sa chcel s nimi stretnúť, bolo by to prejavom pýchy a trúfalosti. Nie, nie som toho hoden, radšej tam nepôjdem.‘“ Venjaminov sa rozhodol požiadať o radu svojho biskupa, ktorý žil v Irkutsku na Sibíri.
Keď po troch rokoch dostal od biskupa pozitívnu odpoveď, Smirennikov už nežil. Keď nadišiel posledný deň starcovho života, zhromaždil svojich príbuzných, zapálil sviecu pred ikonou a po dlhej, intenzívnej modlitbe sa so všetkými rozlúčil, sklonil hlavu a odovzdal ducha Bohu.
Masima
