%20(1).jpg)
...oni sa prví klaňajú Slovu, ktoré sa stalo Človekom
7. jún 1944. Vigília Božieho tela.
Trochu neskôr vidím rozľahlé pole. Mesiac je v zenite a pokojne pláva po nebi plnom hviezd. Pripomínajú diamantové špendlíky zapichnuté do obrovského tmavomodrého zamatového baldachýnu. Uprostred nich sa usmieva mesiac so svojou belostnou tvárou, z ktorej vychádza záplava mliečneho svetla a sfarbuje zem dobiela. Stromy bez listov vyzerajú vyššie a tmavšie v tejto belosti zeme, zatiaľ čo múriky, ktoré sa tu i tam vynárajú, majú farbu mlieka a vzdialený domček pripomína blok kararského mramoru.
Po svojej pravici vidím miesto z dvoch strán ohradené živým plotom z ostružín a z ďalších dvoch nízkym a drsným múrikom. Tieto múriky držia strechu akéhosi širokého a nízkeho prístrešku, ktorý je vo vnútornej časti ohrady sčasti murovaný a sčasti postavený z dreva. V lete sa drevená časť môže odstrániť a prístrešok sa zmení na arkier. Z tohto uzavretého priestoru sa občas ozve krátke prerušované bľačanie. Sú to asi ovce, ktorým sa sníva alebo v nich silný mesačný svit vyvoláva predstavu skorého rána. Jas mesiaca je nezvyčajný, veľmi silný a stále rastie, akoby sa nejaká planéta približovala k zemi alebo akoby žiaril akýmsi záhadným požiarom.
Z dverí vychádza pastier. Jednu ruku si priloží na čelo, aby si chránil oči, a hľadí do výšky. Zdá sa nemožné, že sa musí chrániť pred prudkým svetlom mesiaca. Je však také živé a veľmi oslňuje najmä toho, kto vyjde z uzavretej miestnosti, kde je tma. Všade je ticho. Toto svetlo však udivuje.
Pastier volá svojich druhov. Všetci sa nahrnú k dverám. Húf drsných mužov rôzneho veku. Sú medzi nimi dospievajúci, ale aj šediví. Hovoria o tomto zvláštnom jave a tí najmladší sa boja. Najmä jeden z nich, asi dvanásťročný chlapec sa pustí do plaču, čím pritiahne na seba posmech starších.
„Čoho sa bojíš, hlupáčik?“ opýta sa najstarší. „Nevidíš, že vzduch je pokojný? Čo si nikdy nevidel svietiť mesiac? Vždy si sa držal maminej sukne ako kura pod kvočkou, všakže? Ale ešte uvidíš veci! Raz ma to hnalo až k libanonským horám, ba ešte ďalej, vyššie. Bol som mladý a chôdza ma nezaťažovala. Bol som vtedy aj bohatý... Jednej noci som videl také svetlo, že som si pomyslel, že sa to Eliáš vracia na svojom ohnivom voze. Celé nebo bolo ako v ohni. Nejaký starec - vtedy bol starcom on - mi povedal: ,Na svete dôjde skoro k veľkej udalosti.“ A pre nás to bolo nešťastie, lebo prišli rímski vojaci. Ó, ešte uvidíš, ak budeš...!“
Ale pastierik ho už nepočúva. Zdá sa, že sa už ani nebojí, lebo zíde z prahu, vykĺzne spoza chrbta silného pastiera, za ktorým sa schovával, a vyjde do trávnatej ohrady pred prístreškom. Hľadí dohora a ide ako námesačný alebo ako keby bol zhypnotizovaný niečím, čo ho úplne priťahuje.
V istej chvíli vykríkne: „Ó!“ a zostane ako skamenený s mierne roztvoreným náručím.
Ostatní hľadia na seba úplne zarazení.
„Čo má ten hlupáčik?“ vraví jeden.
„Zajtra ho pošlem späť k jeho matke. Nechcem bláznov na stráženie oviec,“ vraví druhý.
A starec, ktorý predtým hovoril, povie: „Poďme sa pozrieť prv, než budeme súdiť. Zavolajte i ostatných, ktorí spia, a vezmite si palice. Aby to nebola nejaká dravá šelma alebo zbojníci...“
Vojdú dnu, zavolajú ostatných pastierov a odchádzajú s fakľami a palicami. Dostihnú chlapca.
„Tam, tam,“ zamrmle a usmieva sa. „Pozrite nad stromom na to svetlo, čo prichádza. Akoby kráčalo po mesačnom lúči. Hľa, ako sa blíži. Aké je krásne!“
„Ja vidím len trochu živý jas.“
„Ja tiež.“
„Aj ja,“ vravia ostatní.
„Nie. Ja vidím čosi ako postavu,“ vraví ďalší. Spoznávam v ňom pastiera, ktorý dal mlieko Márii.
„Je to... je to anjel!“ kričí dieťa. „Pozrite sa, ako zostupuje a približuje sa... Dolu! Na kolená pred Božím anjelom!“
Zo skupiny pastierov, ktorí padajú tvárou na zem, sa ozve zdĺhavé úctivé „ó!“ Čím sú pastieri starší, tým väčšmi vyzerajú ohúrení žiarivým zjavením.
Mladí sú na kolenách, ale hľadia na anjela, ktorý je čoraz bližšie pri nich. Zastaví sa vo vzduchu nad múrom ohrady s veľkými rozprestretými perleťovo bielymi krídlami v bielom mesačnom svite, čo ho obklopuje.
„Nebojte sa. Neprinášam vám nešťastie. Nesiem vám veľmi radostnú zvesť pre ľud Izraela a pre všetkých ľudí na zemi.“ Anjelský hlas je harmóniou harfy, na ktorej spievajú hrdlá slávikov.
„Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spasiteľ.“ Pri týchto slovách anjel roztvorí ešte väčšmi krídla a radostne nimi zamáva, pričom akoby z nich spŕchol dážď zlatých iskier a drahocenných kameňov. Skutočná dúha, ktorá vytvára víťazný oblúk nad biednou ohradou.
„... Spasiteľ, ktorý je Kristus.“ Anjel zažiari ešte prenikavejším svetlom. Jeho dve krídla, teraz nehybné a vystreté k nebu ako dve nehybné plachty na zafírovom mori, pôsobia ako dva dvíhajúce sa plamene.
„... Kristus, Pán.“ Anjel si zloží obe jagavé krídla a prikryje sa nimi ako diamantovým plášťom prehodeným na odeve z perál, skloní sa ako na poklonu s rukami skríženými na srdci a tvárou sklonenou na prsiach, ktorá sa skrýva v tieni vrcholov zložených krídel. Vidno len podlhovastú žiarivú postavu, nehybnú po dobu jedného „Glória“.
Ale hľa, už sa znova hýbe. Rozprestiera krídla, dvíha tvár, ktorej svetlo sa rozlieva do rajského úsmevu, a vraví: „Spoznáte ho podľa týchto znamení - v biednej maštali za Betlehemom nájdete dieťa v plienkach uložené v jasliach pre zvieratá, lebo pre Mesiáša sa v Dávidovom meste nenašla strecha nad hlavou.“ Pri týchto slovách anjel zvážnie, ba až zosmutnie.
Ale teraz z nebies zlieta toľko, ó, toľko anjelov, jemu podobných, zostupuje celý zbor jasajúcich anjelov, ktorí svojou rajskou žiarou zatieňujú mesiac. Zhromažďujú sa okolo anjela zvestovateľa, mávajú krídlami, šíria vôňu a ľúbezný zvuk, v ktorom sa zlievajú najkrajšie hlasy stvorených bytostí, dovedené k dokonalému súzvuku. Ak je maľba úsilím hmoty, aby sa stala svetlom, tu je melódia úsilím hudby, aby umožnila
ľuďom spoznať záblesk krásy Boha. Počúvať túto melódiu znamená poznávať raj, kde je všetko harmóniou lásky, ktorá pramení od Boha, aby potešovala blažených ľudí a aby sa od nich navracala k Bohu a vravela mu: „Milujeme ťa!“
Anjelské „Glória“ sa rozlieva spolu so svetlom v stále väčších vlnách po tichom kraji. Vtáky svojím spevom a ovce svojím bľačaním sa pripájajú pozdraviť toto predčasné svetlo. Ale mne sa páči myšlienka, že podobne ako v jaskyni vôl a somárik zvieratá pozdravujú svojho Stvoriteľa, ktorý prišiel k nim, aby ich miloval nielen ako Boh, ale aj ako Človek. Spev i svetlo slabne, zatiaľ čo anjeli vystupujú do nebies...
... Pastieri prichádzajú k sebe. „Počul si?“
„Ideme sa pozrieť?“
„A zvieratá?“
„Ó, nič sa im nestane! Poďme a poslúchnime Božie slovo...!“
„Ale kam pôjdeme?“
„Povedal, že sa narodil dnes? A že nenašiel nocľah v Betleheme?“
Teraz hovorí pastier, ktorý dal mlieko. „Poďte, ja viem. Videl som ženu a bolo mi jej ľúto. Vysvetlil som im, kde nájdu miesto pre ňu, lebo som si myslel, že nenájdu nocľah. A mužovi som dal mlieko pre ňu. Je mladá a krásna a musí byť dobrá ako anjel, ktorý k nám prehovoril. Poďte, poďte. Vezmime mlieko, syr, baránkov a vypracovanú kožušinu. Určite sú veľmi chudobní... a ktovie, ako je zima tomu, ktorého sa neopovážim menovať! A keď si pomyslím, že som s matkou hovoril ako s nejakou chudobnou ženou...! “
Idú do prístrešku a o chvíľu opäť vychádzajú, niektorí s nádobami mlieka, iní so sieťkami, v ktorých majú okrúhle syry, ďalší s košíkmi s bľačiacimi baránkami a ďalší s vypracovanou ovčou kožušinou.
„Ja beriem so sebou ovcu. Pred mesiacom mala malé a má výborné mlieko. Môže im poslúžiť, ak žena nemá mlieko. Pripadala mi ako dievčatko, a taká bledá...! Tvár mala ako jazmín v mesačnom svite,“ vraví pastier, čo nesie mlieko a vedie ich.
Zavrú prístrešok a ohradu a kráčajú za svetla mesiaca a fakieľ. Idú po poľných chodníkoch medzi živými plotmi, teraz v zime bez lístia.
Obídu Betlehem. Prídu k maštali, nie však z tej strany, z ktorej prišla
Mária, ale z opačnej, takže neprechádzajú okolo krajších maštali, ale
nájdu túto ako prvú. Priblížia sa k diere.
„Vojdi!“
„Neopovážim sa.“
„Vojdi ty.“
„Nie.“
„Aspoň pozri.“
„Ty, Lévi, si prvý videl anjela, čo je znakom, že si lepší než my. Pozri!“
Najskôr ho mali za blázna... ale teraz im vyhovuje, že on sa odváži na to, na čo sa oni neodvážia.
Chlapec váha, ale potom sa rozhodne. Priblíži sa k diere, trochu odhrnie plášť, hľadí... a ostáva vo vytržení.
„Čo vidíš?“ dychtivo sa ho potichu pýtajú.
„Vidím mladú a krásnu ženu a muža, obaja sú sklonení nad jasľami a počujem... počujem plakať malé bábätko a žena sa mu prihovára hlasom... ó, akým hlasom!“
„Čo hovorí?“
„Zavolaj na ňu! Nech ťa počuje!“
„Ja nie. Zavolaj ty, čo si nás viedol a poznáš ju.“
Pastier otvorí ústa, ale dokáže zo seba vydať len akýsi ston.
Jozef sa obráti a ide k dverám. „Kto ste?“
„Pastieri. Nesieme vám jedlo a vlnu. Prichádzame pokloniť sa Spasiteľovi.“
„Poďte ďalej.“
Vojdú dnu a maštaľ sa rozjasní svetlom fakieľ. Starí postrkujú pred sebou deti.
Mária sa obráti a usmeje sa. „Poďte,“ vraví. „Poďte!“ a pozýva ich rukou i úsmevom. Vezme za ruku toho, čo videl anjela, a pritiahne ho k sebe, takmer až k jasliam. A chlapec sa pozerá celý blažený.
Ostatní, pozvaní aj Jozefom, pristúpia bližšie so svojimi darmi a v hlbokom dojatí so stručnými slovami ich kladú k Máriiným nohám. Potom sa pozerajú na Dieťatko, ktoré ticho plače, a usmievajú sa dojatí a blažení.
A jeden, smelší, povie: „Vezmi si, matka. Je jemná a čistá. Pripravoval som ju pre svoje dieťa, ktoré sa má narodiť. Ale darujem ju tebe. Polož svojho Syna na túto vlnu, bude mäkká a teplá.“ A ponúka jej ovčiu kožušinu, krásnu kožušinu s hustou a dlhou bielou vlnou.
Mária zodvihne Ježiša a zavinie ho do nej. Ukazuje ho pastierom, ktorí kľačiac na zemi so senom hľadia naň vo vytržení.
Osmelia sa viac a jeden navrhne: „Bolo by mu treba dať dúšok mlieka alebo radšej vodu s medom. Ale med nemáme. To sa dáva maličkým. Mám sedem detí a viem...“
„Tu je mlieko. Vezmi si, žena.“
„Ale je studené. To by chcelo teplé. Kde je Eliáš? On má ovcu.“
Eliáš je určite ten pastier s mliekom. Ale nie je tam. Zostal vonku a pozerá sa cez štrbinu, no v nočnej tme sa stráca.
„Kto vás sem priviedol?“
„Anjel nám povedal, aby sme išli sem, a Eliáš nás sem doviedol. Ale kde je teraz?“
Prezradí ho zabľačanie ovce.
„Poď ďalej, teba tu treba.“
Vojde so svojou ovcou, zahanbený, že si ho najviac všímajú.
„To si ty?“ vraví Jozef, ktorý ho spozná, a Mária sa naň usmeje a vraví: „Si dobrý.“
Podoja ovcu a Mária ovlaží pery Dieťaťa končekom plátna namočeného do teplého a peniaceho sa mlieka. Dieťa saje túto smotanovú sladkú dobrotu. Všetci sa usmievajú a ešte väčšmi, keď Ježiš zaspí v teple vlny, ešte s končekom plátna v ústach.
„Ale tu nemôžete zostať. Je tu chladno a vlhko. A potom... je tu veľký zápach od zvierat. Nerobí to dobre... a... nehodí sa to pre Spasiteľa.“
„Viem,“ vraví Mária so silným povzdychom. „Ale v Betleheme nie je pre nás miesto.“
„Neklesaj na mysli, žena. Nájdeme ti nejaký dom.“
„Poviem to svojej pani,“ vraví Eliáš.
„Je dobrá. Prijme vás, aj keby vám mala prepustiť vlastnú izbu. Len čo sa rozodní, poviem jej to. Dom má plný ľudí, ale vám dá miesto.“
„Aspoň pre Dieťa. Ja s Jozefom môžeme spať aj na zemi. Ale pre maličkého...“
„Netráp sa, žena. Postarám sa o to. A budeme rozprávať mnohým o tom, čo nám bolo povedané. Nebude vám nič chýbať. Nateraz si vezmite to, čo vám naša chudoba môže poskytnúť. Sme pastieri...“
„My sme tiež chudobní. A nemôžeme vám to odplatiť,“ vraví Jozef.
„Ó, my nič nechceme! Aj keby ste mohli, nechceli by sme nič! Pán nám to už odplatil. Sľúbil všetkým pokoj. Anjeli hovorili takto: ,Pokoj ľuďom dobrej vôle.‘ A nám ho už dal, lebo anjel povedal, že toto Dieťa je Spasiteľ, Kristus, Pán. My sme chudobní a nevzdelaní, ale vieme, že proroci hovoria, že Spasiteľ bude Knieža pokoja. A nám povedal, aby sme sa mu išli pokloniť. A preto nám dal svoj pokoj. Sláva Bohu na výsostiach a sláva jeho Kristovi! Buď požehnaná ty, žena, ktorá si ho porodila! Si svätá, lebo si si zaslúžila nosiť ho! Rozkazuj nám ako kráľovná a my ti radi poslúžime. Čo môžeme urobiť pre teba?“
„Milovať môjho Syna a mať vždy v srdci myšlienky, ktoré v ňom máte teraz.“
„Ale pre teba? Nič si neželáš? Nemáš príbuzných, ktorým treba dať vedieť, že sa narodil?“
„Áno, mám. Ale nie tu nablízku. Sú v Hebrone...“
J a tam pôjdem,“ povie Eliáš. „Kto sú to?“
„Kňaz Zachariáš a Alžbeta, moja sesternica.“
„Zachariáš? Ó, toho poznám dobre. V lete chodievam do tých hôr, pretože sú tam bohaté a krásne pasienky a som priateľom jeho pastiera. Keď uvidím, že si sa už niekde ubytovala, pôjdem k Zachariášovi.“
„Vďaka, Eliáš.“
„Niet za čo. Pre mňa, biedneho pastiera, je to veľká česť ísť ku kňazovi a povedať mu, Narodil sa Spasiteľ.“
„Nie. Povieš mu :,Mária z Nazareta, tvoja sesternica, povedala, že Ježiš sa narodil, a aby si prišiel do Betlehema.“
„Tak poviem.“
„Boh ti to odplatí. Budem si spomínať na teba, na vás všetkých...“
„Povieš o nás aj svojmu Dieťaťu?“
„Poviem mu.“
„Ja som Eliáš.“
„A ja Lévi.“
„Ja Samuel.“
„Ja Jonáš.“
„A ja Izák.“
„A ja Tobiáš.“
„Ja Jonatán.“
„A ja Daniel.“
„Ja som Simeon.“
„Ja sa volám Ján.“
„Ja sa volám Jozef a môj brat Benjamín, sme dvojčatá.“
„Budem si pamätať vaše mená.“
„Musíme už ísť... Ale vrátime sa... A privedieme ďalších, aby sa prišli pokloniť...!“
„Ako sa môžeme vrátiť do ovčinca a nechať tu toto Dieťa?“
„Sláva Bohu, že nám ho ukázal!“
„Dovoľ, aby sme mu pobozkali šaty,“ vraví Lévi s úsmevom anjela.
Mária pomaly dvíha Ježiša a sediac na sene ponúkne pastierom, aby mu bozkali nožičky zavinuté do plátna. A pastieri sa poklonia až po zem a bozkávajú tie maličké nožičky zakryté plátnom. Ten, kto má bradu, najprv si ju utrie a takmer všetci plačú. Vychádzajú pospiatky a zanechávajú tam svoje srdcia...
Videnie prestáva tak, že Mária sedí na slame s Dieťaťom v lone a s Jozefom, ktorý sa lakťom opiera o jasle a hľadí a klania sa.
Ježiš hovorí: „Dnes budem hovoriť ja. Si veľmi unavená, ale maj ešte trocha trpezlivosti. Je vigília Božieho tela. Mohol by som ti rozprávať o Eucharistii a o svätých, ktorí sa stali apoštolmi jej úcty, tak ako som ti rozprával o svätých, ktorí sa stali apoštolmi Najsvätejšieho Srdca. Ale chcem ti rozprávať o inom, o kategórii ctiteľov môjho tela, ktorí sú predchodcami tejto úcty.
Sú to pastieri. Prví ctitelia môjho tela zo Slova, ktoré sa stalo Človekom.
Raz som ti povedal, a to hovorí i moja Cirkev, že sväté Neviniatka sú prvomučeníci Krista. Teraz ti vravím, že pastieri sú prví ctitelia Božieho tela. Majú všetky vlastnosti potrebné na to, aby boli ctiteľmi môjho tela, tieto eucharistické duše.
Pevnú vieru - okamžite a slepo uveria anjelovi.
Veľkodušnosť - dajú všetko svoje bohatstvo svojmu Pánovi.
Pokoru - prídu k ľuďom ľudsky chudobnejším než sú oni sami, so skromným správaním, ktoré neponižuje, a vyhlásia sa za ich služobníkov.
Túžbu - keď nemôžu dať zo svojho, usilujú sa svojou horlivosťou a námahou zabezpečiť to inde.
Okamžitú poslušnosť - Mária si želá, aby oznámili Zachariášovi, a Eliáš tam ihneď ide. Neodkladá to.
A nakoniec lásku - nevedia sa odtiaľ odtrhnúť a ty hovoríš: Zanechávajú tam svoje srdce. Správne hovoríš. Ale netreba sa tak správať aj voči mojej sviatosti?
Ďalej, len pre teba - všimni si, komu sa ako prvému zjaví anjel a kto si zaslúži, aby počul láskyplné Máriine city. Malý chlapec - Lévi.
Tomu, kto má dušu dieťaťa, sa ukáže Boh a ukáže mu i svoje tajomstvá. Dovolí mu, aby počúval Božie a Máriine slová. A kto má dušu dieťaťa, má i svätú vrúcnosť Léviho a vraví: ,Dovoľ mi pobozkať Ježišove šaty. Hovorí to Márii, pretože Mária je vždy tou, ktorá vám dáva Ježiša. Ona je nositeľkou Eucharistie. Ona je živé cibórium. Kto ide k Márii, nájde mňa. Kto ma od nej žiada, od nej ma dostane.
Úsmev mojej matky, keď ju nejaké stvorenie žiada: ,Daj mi svojho Ježiša, aby som ho miloval,' rozžiari nebesia ešte živšou a radostnejšou nádherou, taká je z toho šťastná.
Povedz jej teda: ,Dovoľ mi pobozkať Ježišove šaty. Dovoľ mi pobozkať jeho rany. A odváž sa ešte viac. Povedz: ,Dovoľ mi položiť si hlavu na Srdce tvojho Ježiša, aby som bola blažená.
Poď. A odpočívaj. Ako Ježiš v jasliach medzi Jozefom a Máriou.“
zdroj: Maria Valtorta
