Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]

Hildegarda z Bingenu - rehoľníčka, mystička, vizionárka, skladateľka

Hildegarda z Bingenu /1098-1179/ je bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv v dejinách katolíckej spirituality. Jej osoba zažíva od 20. storočia čoraz väčšiu popularitu, a to ako v rámci kresťanstva, tak aj mimo neho. Hoci žila v období stredoveku, išlo o "renesančnú osobnosť": Hildegarda je autorkou diel nielen z oblasti duchovného života a teológie, ale aj z oblasti prírodovedy a medicíny, komponovala hudbu, písala hymny a dokonca aj jednu drámu. Okrem toho "vymyslela" úplne novú abecedu.

Meno Hildegarda je odvodené z nemeckého Heldin, ktoré znamená "hrdinská panna", "záchrankyňa", "hrdinka".

Hildegarda sa narodila v roku 1098 v Bermersheim v Hesensku ako dcéra vysokého cisárskeho úradníka, Hildegarda bola jeho desiatym potomkom. V 8 rokoch bola zverená rehoľníčke Jutte, ktorá okolo seba zhromaždila malú komunitu v kláštore v Disibodenbergu. Tam Hildegarda v 15 rokoch prijala závoj a neskôr bola určená za nástupkyňu abatyše, na ktorej miesto nastúpila v roku 1136. 
V roku 1147 sa na základe videnia usadila so svojimi osemnástich rehoľníčkami v Bingene, kde na vrchu sv. Ruperta zakladá kláštor, ktorý bol vysvätený r. 1151. 
Potom založila ďalší konvent v Einbingene, v ktorom je dnes sídlo opátstva benediktíniek sv. Hildegardy. 
Hildegarda neustále chorľavela. Napriek tomu však podnikala mnohé cesty po Nemecku i mimo neho, napr. do Francúzska, kedy pri veľkých kázňach napomínala klérus, zasvätené osoby i laikov. Mnohí ju žiadali o radu, ona však aj napriek tomu zostávala pokorná. Viedla k opatrnému asketizmu a kláštor pod jej vedením prosperoval.

Hildegarda zomrela 17. septembra 1179, tak ako sama vopred predpovedala. Oficiálne nebola nikdy svätorečená. Jej zjavenie schválili 3 pápeži a koncil v Trèves. Proces jej svätorečenia sa začal v 13. stor., ale ešte nie je dokončený. Napriek tomu je uctievaná ako svätica, obzvlášť v Nemecku. 
V 15. stor. bola zapísaná do martyrológia. 
Od r. 1979 je v katolíckej cirkvi snaha ju kanonizovať a dokonca aj vyhlásiť za učiteľku Cirkvi (popri veľkých ženách katolíckej cirkvi Terézie z Avily, Kataríny Sienskej a Terézia z Lisieux).

Vizionárka, prorokyňa, mystička: Hildegardine dielo má silne prorocký a vizionársky charakter. Podobne ako proroci Starého zákona vnímala, že dostala od Pána poslanie burcovať ľudí svojej doby, aby sa odvrátili od vtedajšej silnejúcej bezbožnosti a obrátili sa k Bohu. 
Dostala poslanie zapisovať svoje vízie, "aby tak človek poznaním tých vecí bližšie spoznal Stvoriteľa a neupieral Bohu onú úctu, ktorá mu patrí". 
Hildegarda seba samu vnímala ako Božieho obhajcu. "Jej videnia neobsahujú žiadne predvídanie v zmysle poznať niečo vopred, ale napomínanie, poučenie zo svetla viery o dejinách spásy a o určení človeka k spáse."

Hildegarda tvrdila, že má už od troch rokov videnia a že v štyridsiatich rokoch jej vnútorný hlas prikázal, aby svoje videnie zapísala. 

V jednom liste svojmu neskoršiemu sekretárovi o povahe svojich videnie píše: "Od svojho detstva, skôr, než sa spevnili moje kosti, moje nervy a moje žily, až do veku viac než sedemdesiatich rokov vidím stále vo svojej duši toto videnie. 
Vďaka Božej dobrote moja duša niekedy stúpa do výšky k nebu v rôznych oblastiach povetria, inokedy sa prechádza medzi rôznymi národmi, hoci obývajú vzdialené končiny, neznáme miesta ... Tieto veci nepočujem svojimi ušami, nevnímam ich myšlienkami svojho srdca, ani spoločnou činnosťou svojich piatich zmyslov, vidím ich len vo svojej duši, a moje telesné oči zostávajú otvorené, pretože som nikdy neupadla do extázy, vidím ich v bdelom stave, vo dne aj v noci ... Svetlo, ktoré vidím, nie je ohraničené, ale je nekonečne jasnejšie ako oblak obklopujúci slnko ... Pre mňa sa toto svetlo volá tieň živého svetla. 
Ako sa slnko, mesiac a hviezdy odrážajú vo vode, tak aj v tomto svetle pre mňa žiaria spisy, reči, cnosti a isté ľudské diela. Dlho si držím v pamäti všetko, čo som videla, alebo sa naučila v tomto videní, tiež si pamätám, kedy som to videla a počula. Zároveň vidím, počujem, spoznávam, a v okamihu chápem to, čo viem. Čo nevidím v tomto svetle, to nepoznám." 

Imaginácia Hildegardy je veľmi formovaná aj čítaním Písma, obzvlášť proroka Ezechiela a knihy Zjavenie, čo sa odrazilo v jej trilógii (Sci vias Domini, Liber vitae meritorum a Liber divinorum operum simplicis hominis). Hildegarda svojimi videniami trpela, kým jej jeden opát neporadil, aby zaznamenala, čo jej Boh vnuká. Akonáhle začala sa písaním, vrátili sa jej telesné sily a opäť povstala z lôžka. Videnia začala zapisovať v r. 1141.

Obrazy jej vízií neruší pútnický charakter viery, ale ho posilňujú: To, čo vidím, nemôžem dokonale vedieť, kým som vo služobnosti tela a neviditeľné duše. Jej videnia majú dve fázy: 1. popis - videnie, 2. náväzné alegorické vysvetlenie Božím hlasom - počutie.

Hildegarda sa obracia na sv. Bernarda z Clairvaux pre obdržanie úsudku o svojich skúsenostiach a pápež Eugenius III. potom, čo za prítomnosti sv. Bernarda sám z prijatých častí knihy Scivias čítal kardinálom, jej v r. 1148 na synóde v Trieri dáva výslovné cirkevné uznanie a posiela jej pozdravný list.

Hildegardina mystika má rysy zdravej duchovnosti: "Hildegarda dokazuje, že mystika neopovrhuje svetom; ani z neho neuteká."
Jej mystika sa stáva prorockou: "Pudenie od mlčania k tomu vyjadriť sa a mať vzťah k svetu sa nachádza u mnohých mystikov a dokazuje pozitívnu orientáciu mystiky k svetu." 
Hildegarda podala prekvapivo presný výpočet svojich mystických skúseností a tvrdila, že mystická kontemplácia je dostupná všetkým, kto zvíťazí nad svojimi neresťami a nechajú sa zapáliť ohňom Ducha svätého. 
Predpokladom ku kontemplatívnej modlitbe sú podľa Hildegardy duchovné čítanie a následné rozjímanie o prečítanom, ale ešte lepšie je posvätné ofícium (modlitba breviára).

Hudba: chválorečenie a harmónia podstatné pre život človeka i Cirkvi boli pre Hildegardu podstatné. 

"Tí, ktorí bez oprávneného dôvodu zavádzajú mlčanie do kostolov zvyklých spevom ku cti Božej, si ani nezaslúži, aby v nebi počuli obdivuhodnú symfóniu, ktorou budú anjeli velebiť Boha." 

"Hudbou sme spojení s harmóniou neba." 

Najjasnejšie svoj názor na hudbu a spev vyjadrila Hildegarda v liste mníchovským prelátom potom, čo nad jej kláštorom vyslovili interdikt: "Vy a všetci preláti musíte najprv preukázať bdelosť, a skôr než Cirkvi, ktorá Bohu chválu spieva, zatvoríte ústa svojím mocným výrokom, alebo ju zoberiete na čas z rozdelenia a prijímanie sviatostí, s najväčšou usilovnosťou so všetkých strán prehľadávajte príčiny, ktoré vás k tomu pohli. Musíte dať pozor, aby vás k takémuto kroku viedla len horlivosť pre Božiu spravodlivosť a nie hnev, pomstychtivosť, alebo iné nešľachetné hnutia mysle. Musíte vždy stáť na stráži, aby vo vašich výrokoch vás nepreľstieval satan, ktorý ľudstvo pripravil o nebeskú harmóniu a rozkoš raja. Uvážte teda: Ako telo Ježiša Krista Duchom Svätým počaté a z Márie Panny bolo zrodené, tak chválospev Boha ako napodobenie nebeskej harmónie skrze Ducha Svätého je v Cirkvi zrodený. A pretože telo je len šatom duše, ktorá má živý hlas, tak sa sluší, aby telo spolu s dušou akoby jedným hlasom spievalo chválu Božiu. Preto nám dáva prorocký duch najavo, že máme Boha chváliť na cimbale a iných hudobných nástrojoch, ktoré múdri a usilovní ľudia vynašli k úžitku a potrebe ľudí. Lebo všetky umenia, ktoré k úžitku a potrebe ľudí bola vynájdené, sú vynájdené z dychu životného, ktorý bol Boh v telo človeka vdýchol."

Hildegardina hudobná tvorba sa vymyká vtedajšiemu hudobnému štandardu a nemožno ju jednoducho zaradiť do gregoriánskeho chorálu. Zvláštnosť jej hudby podľa svedectva jej i niektorých ich súčasníkov vyplýva z inšpirovaného charakteru celej jej tvorby: "Takisto som zložila a zaspievala piesne zároveň s melódiami ku cti Boha a svätých, hoci som sa nikdy neučila ani noty, ani spev." 

Prírodoveda, liečiteľstvo: mimo kresťanstva vošla Hildegarda na známosť predovšetkým ako liečiteľka a znalkyňa přírody. Sú známe jej popisy rastlín, zvierat a kameňov, a liečenie stravou, drahými kameňmi či bylinkami. V jej spôsobe liečenia však mal výrazné miesto predovšetkým vzťah k Bohu, čo je v mnohých nekresťanských knihách o liečení Hildegardy buď často úplne opomenuté, alebo výrazne skreslené. Jej liečiteľské znalosti sa neopierajú iba o jej znalosti prírodných vied, ale aj o zážitky zjavení.

Niekedy možno však v jej spisoch o liečení nájsť predpisy, ktoré by sme dnes nazvali poverou. Jedno z viacerých vysvetlení je to, že jej spisy, ktoré dnes máme k dispozícii, nie sú originálne rukopisy, ale neskoršie odpisy, a aj preto sa s istou pravdepodobnosťou jedná o určité neskoršie kompilácie ako Hildegardiných originálnych textov, tak textov iných autorov, oi. aj antických, arabských a pod., ako bolo vo vtedajšej dobe zvykom.

Hildegarda je tiež považovaná za prvú spisovateľsky činnú nemeckú lekárku a zakladateľku vedeckej prírodovedy v Nemecku.

Boh: Boh Hildegardy z Bingenu je Stvoriteľom všetkého, darcom života všetkým stvoreným veciam a tiež ich svetlom, ktoré v týchto veciach jasne ukazuje na Darcu svojho bytia: "Ja, moc najvyššia a plamenná, zapálil som každú živú iskru a nič, čo vzišlo z môjho vydýchnutia, nemôže zahynúť. A som to ja, kto určuje beh všetkých vecí ... Som však tiež plamenným životom božskej podstaty - plameňom horím nad krásou polí a blýskam sa vo vodách. V lúčoch slnka, mesiaca i hviezd žiarim..." 

Stvorenie je výpoveďou o svojom Stvoriteľovi a zjavuje jeho nesmiernu a večnú krásu: "Nebesia svojou dráhou napodobňujú moc Božiu, ktorá nikdy nekončí a nikdy nezačína ... Lebo trónom Božím je večnosť a na tom tróne sedáva Boh sám. A všetky iskry života sú lúče Božej žiary, tak ako lúče slnka vychádzajú zo slnka samotného. A ako inak by sme mohli spoznať, že Boh je život, než skrze veci živé, ktoré ho oslavujú, lebo tvorovia, ktorí chvália Božiu slávu, pochádzajú od Boha."

Stvorenie je tiež stvorené ako dobré: "Všetkému, čo Boh stvoril, vdýchol lásku, pokoru a mier."

Boh miluje svoje stvorenie, ktoré tvoria skrze svoje Slovo: "Keď zaznelo Slovo, začalo dielo stvorenia, určené (...) na veky vekov. Jeho zvuk prebudil všetko k životu, podobne ako to Boh urobil v človeku, ktorý si slovo najprv povie v duchu, než ho vysloví nahlas, ono slovo, ktoré hoci vyslovené v ňom stále zostáva, a tak vlastne vysloví to, čo zamýšľal. A keď zaznelo Slovo Božie, tu sa prejavilo toto slovo v každom tvorovi, a tento zvuk vdýchol všetkým stvoreniam život."

Boh je tiež úplne zvrchovaným vládcom vesmíru, ktorého hlbinu nikto nedokáže preskúmať: "Jeho tvár žiari takou nádherou, že ho nemôžeš vidieť celkom a úplne, pretože sväté božstvo horí a vyžaruje vo všetkej dobrote a spravodlivosti tak, že ho nikto nemôže preskúmať. Pretože niet boha okrem Boha, pretože v okruhu jeho pôsobnosti sa mu nikto nevyrovná. Vo všetkých divoch je len on sám Boh. Preto ho nemožno pochopiť. Božie divy na nebi, na zemi, alebo v podsvetí sú tak početné, že ich nemožno vymenovať. 
... Boh všetko správne zariadil a hĺbka tajomstva, ožarujúca jeho tvár, je ľudskému vedomiu nevyspytateľná. Akokoľvek vysoko človek tróni na svojej hore poznania a preniká do výšky hôr, aby ho napodobnil, nemôže prehliadnuť pohorie Božieho poznania, ani jeho vrcholky, ani tajomné hlbiny, nieto nahliadnuť do tajomstva anjelov, slúžiacich pred tvárou Boha. Len niekoľko málo prorokov a svätcov, inšpirovaných Božím vnuknutím, smelo zakúsiť niektoré jeho tajomstvo."

V súlade s kresťanskou tradíciou Hildegarda celkom samozrejme vidí Boha ako spoločenstvo troch rovných Osôb: "Otec nie je bez Syna a Svätého Ducha, Svätý Duch nie je bez Otca a Syna a Syn nie je bez Otca a Svätého Ducha. Lebo tieto tri postavy sú jediným Bohom a nie je možné ich oddeliť. Lebo Otec je Otec, Syn je Syn a Duch Svätý je Duch Svätý: tri osoby, ktoré žijú neoddeliteľne v jednom Božstve."

Človeka považuje Hildegarda za korunu stvorenia pre jeho podobnosť Stvoriteľovi a učí, že človek je obrazom Najsvätejšej Trojice. Človek má preto veľkú dôstojnosť: "Uprostred všehomíra stojí človek. Je významnejší než všetci ostatní tvorovia, ktorí sú závislí na usporiadaní tohto sveta. Postavou je tento človek síce malý, ale silou duševných schopností je mocný."

Zároveň však vyzýva človeka k pokore pred svojím Bohom: "Povedz mi, človeče, čo si bol, kým si ešte nebol živ? Nevieš, ako si bol sám stvorený a chceš preskúmať nebo a zem!"

"Prečo ťa pýcha napadne svojou žiadostivosťou tak, že sa pokladáš za múdrejšieho a cennejšieho než sú druhí? Tak mysli na to, že si popol a že sa v popol vrátiš." 

"Prepáš sa pravou pokorou, odhoď od seba ničotnosti a pripodobníš sa jasnému dňu, ktorý nezatemní žiaden mrak." 

"Láska človeka stvorila, pokora ho spasí." 

"Tak, ako šľachy držia ľudské telo vcelku, aby sa nerozpadlo, tak drží pokora dobré skutky, aby neboli rozptýlené pýchou." 

Človek je podľa Hildegardy v súlade s kresťanskou tradíciou narušený pádom Adama a potrebuje spasenie: "Každý človek potrebuje bozk a objatie svojho Stvoriteľa." 

K vyskúšaniu a vyzretí jeho krásy však Boh zosiela na človeka mnohé skúšky: "Ako by mohli taká veľká nádhera a česť, ktoré vám boli dané, zostať bez skúšky, ako by boli ničotné a márne? Zlato musí byť čistené ohňom." 

"Mysli na to, že v tomto živote je tvojím údelom zápas. Mysli aj na to, že ti bude po neustálych bojoch stanovená odplata."
"
Buď statočný a silný v krivom svete a v ťažkých bojoch proti nespravodlivosti. Potom budeš na večnosti žiariť ako jasná hviezda." 

"Skrze ohrozenia tela dosahuje človek nezriedka duchovných pokladov a skrze tieto poklady sa dostáva do nebeského kráľovstva." 

Boh však už v skúške, ktorú na človeka zosiela, pri ňom stojí a je mu oporou: "Keď Boh vidí, že človek smeruje k svetlu a dvíha sa z temnoty, bude pri ňom vo všetkom stáť a nadchne ho pre spravodlivé a sväté činy."
Veď to je aj účelom takýchto testov, aby sa v nich človek primkol k Bohu: "Neposiela azda Boh ľuďom často búrku, aby bol o to naliehavejšie nimi volaný o pomoc?"

Hildegarda však vidí človeka tiež tesne spojeného s celým stvorením a v jeho telesnosti "utkaného" zo štyroch živlov, oživeného však dychom Božím a napriek jeho telesnosti, a dokonca spolu s ňou, stále určeného pre Boha, ku ktorému človek stále vo viere upiera svoj pohľad a vidí tak aj Boha v každom stvorení.

Či hriešnik, či svätec, každý človek má svoju Bohom danú dôstojnosť a jedinečnosť, čo dokresľuje aj Hildegardin postoj k vtedajším heretikom, tak sa vymykajúce vtedajšiemu dobovému zmýšľaniu: "Vyháňajte týchto ľudí z cirkvi tak, že ich vypudíte, a nie tak, že ich zabijete, lebo aj oni sú stvorení na Boží obraz."

Cirkev je častou témou Hildegardiných spisov. Vidí ju ako čistú nevestu Kristovu, ako matku všetkých veriacich, ako tú, pred ktorou sa pre moc Kristovej krvi trasie diabol.

"Pozoruj slnko, mesiac a hviezdy. Urobil som slnko, aby svietilo vo dne. Mesiac a hviezdy som utvoril, aby dávali svetlo v noci. Slnko znamená môjho Syna.
Keď sa noc blíži ku koncu, vyjde slnko a ožaruje krajinu. Tak bol môj Syn, ktorý vychádza z môjho srdca, na konci času zrodený z Panny ako svetlo sveta. Mesiac predstavuje Cirkev, ktorá môjmu Synovi je zasnúbená ako pravá, svätá nevesta ... 
Ako mesiac ustavične rastie a zas ubúda, ale nehorí sám zo seba, ale jeho svetlo od slnka sa zapaľuje, tak aj Cirkev je v ustavičnom pohybe. Mnohé z jej detí rastú v cnostiach. Iné mi slabnú, pretože ich mravy sú nestále, alebo že ich sily trieštia protivenstvá. Často býva Cirkev vo svojom tajuplnom bytí napádaná ničivými vlkmi. Zlí ľudia, či už sú to zlí kresťania, Židia, alebo pohania, pripravujú jej ťažké boje. Ale vnútorný žiar, s ktorým to všetko dokáže zniesť, dostáva nie sama zo seba, ale vo mne je mojím Synom osvietená, aby v dobrom zotrvala. Hviezdy potom, ktoré v rôznych jasnostiach svietia, znamenajú rozličné stavy v jednote jedinej Cirkvi."

Hildegarda však tiež, podobne ako neskôr Katarína Sienská, vo svojej láske k Bohu aj k Cirkvi bez okolkov pranieruje nešváry vtedajšej cirkvi, bez ohľadu na to, aký tá-ktorá osoba zastáva post v cirkvi. Robí tak z túžby po spáse každého človeka, túžby, ktorú vníma v samotnom Bohu, ale aj z vedomia zodpovednosti Cirkvi za spásu sveta.

Jej vernosť Cirkvi možno vydedukovať aj z toho, že sa v období pápežského rozkolu držala právoplatného pápeža.

Predslov Hildegardy z Bingenu ku knihe Scivias: Ajhľa, v štyridsiatom treťom roku časnej púti svojej, keď do nebeského videnia s veľkou bázňou a s chvejúcim sa napätím bola som ponorená, uzrela som velikánsky jas, v ktorom ozval sa ku mne hlas z neba, ktorý hovoril: Ó človeče krehký, a popol popola, a hniloba hniloby, hovor a píš, čo vidíš a počuješ. Ale pretože si bojazlivá k reči, a jednoduchá na výklad, a neučená k spísaniu vecí týchto, hovor a píš ich nie podľa úst človekových, ani v zmysle ľudského slohu, ale tak, ako to v nebeských z hora divoch Božích vidíš a počuješ, tak to vypovedajúc a prenášejúc, ako aj poslucháč slová učiteľa svojho si osvojac, odrieka ich presne po ňom, ako on chce, ako navádza a prikazuje. Tak teda aj ty, ó človeče, hovor to, čo vidíš a počuješ, a píš to nie podľa seba, a nie podľa iného človeka, ale podľa vôle vševedúceho, vidiaceho a usporiadajúceho všetko v tajomstvách mystérií svojich.

A opäť začula som hlas z neba: Hovor teda divy tieto, a píš ich, takto kolom dookola poučená a povedz: Stalo sa v tisíc jedno sto štyridsiatom prvom roku Vtelenia Božieho Syna Ježiša Krista, keď mi bolo dva a tridsať rokov a sedem mesiacov, najjagavejšie ohnivé svetlo, z otvoreného neba vyšľahnuvšie, celý mozog mi zaplavilo, a celé srdce a celú hruď moju, ako plameň, nie však spaľujúci, ale zahrievajúci, tak zanietilo, ako slnko zahrieva nejakú vec, na ktorú kladie svoje lúče.

A náhle chápala som zmysel výkladných kníh, totiž žaltára, evanjelia, a iných spisov katolíckych, ako starého, tak nového Zákona, hoci som bola nepoznala ani výklad slovných textov tých, ani rozdelenie slabík, ani udalostí a časov.

Ale silu mystérií, tajomných a podivuhodných videní od útlej mladosti, od onej totiž doby, kedy mi bolo päť rokov, až po dobu prítomnú, neobyčajne v sebe som znamenala, ako že doteraz: lenže žiadnemu človeku som sa s tým nezverila, okrem niekoľkých duchovným osobám, ktoré žili v tom istom ráde ako ja, ale zatiaľ až po tento čas, kedy Boh z milosti svojej chcel, aby sa to zjavilo, pokojne som to zamlčovala.

Videnie potom týchto nedostalo sa mi ani vo sne, ani v spánku, ani v horúčkovitom blúznení, ani telesnými očami, ani ušami vonkajšieho človeka, ani na miestach skrytých, ale v stave bdelosti, v plnom vedomí a rozvahe, s mysľou čírou, očami a ušami vnútorného človeka, na miestach otvorených podľa vôle Božej som ich dostala. Ktoré však, neľahko skúmati človeku telesnému.

Ale preskočiac hranicu detstva a dospejúc povedaného veku dokonalé statnosti, začula som hlas z neba: Ja svetlo žijúce a temnoty osvetľujúce, človeka, ktorého som chcel, a ktorého podivuhodne, podľa toho, ako sa mi zapáčilo, som vytriasol, do veľkých divov nad mieru vzácnosť ľudí, ktorí vo mne mnoho tajov uvideli, som ustanovil: na zem, ovšem, prestrel som ho, aby sa nevypínal v žiadnom povznesení mysli svojej. Svet tiež nemal radosti v ňom, ani svojvôle, ani výcviku vo veciach, ktoré sa k nemu odnášajú: odtrhol som ho od odvahy tvrdohlavej, bojazlivej a v prácach i útrapách poddanej. Trpel teda v špiku aj žilách tela svojho, na duchu i mysli skľúčený bol, a mnoho telesných útrap zakúšal, takže žiadnej nebezpečnosti nebolo v ňom zatajené, ale v každej svojej prinútil sa byť vinníkom. Lebo trhliny srdce jeho dookola som ohradil, aby myseľ jeho pýchou alebo márnou slávou sa nevynášali, ale cítili v tom vo všetkom viac bázeň a bôľ, než radosť, alebo zbujnelosť.

Preto v láske mojej pátral v duchu svojom, kde by našiel toho, ktorý by bežal cestou spásy. A našiel kohosi, a miloval ho, poznávajúc, že jest to človek verný a trochu mu podobný v onej práci, ktorý smeruje ku mne, a pridŕžajúc sa ho, spolu s ním vo všetkom tom nebeskom umení sa pričiňoval, aby skryté divy moje boli zjavené.

Ktorý človek sa sám nad seba nedosahoval, ale s mnohými vzdychmi priklonil sa k onomu, ktorý našiel na vzostup pokory v úmysle dobrej vôle. Nuž, ty, ó človeče, ktorý toho prijímaš nie v nepokoji klamu, ale v rýdzej prostote, aby vyjavené boli veci skryté, píš, čo vidíš a počuješ.

Ale ja, hoci som to videla a počula, predsa pre pochybnosť a zlú domnienku a pre rôzny význam ľudských slov, tak dlho, a to nie z tvrdošijnosti, ale v službe pokory písať som sa zdráhala, až na lôžko choroby, bičom Božím zrazená, som padla: takže konečne mnohými chorobami dohnaná, podľa svedectva istej vznešenej a dobrých mravov dievčaťa, a onoho človeka, ktorého som tajne (ako už je povedané) bola hľadala a našla, ruky na písanie som priložila. A keď som to robila, vysokú hlbokosť výkladu kníh, ako prvé povedala som, znamenajúce, a znova naberúc síl, a z choroby sa zotavujúc, ťažko dielo toto v desiatich rokoch som dokončila.

Za dní potom Henricha, arcibiskupa mainzského, a Konráda, kráľa Rímskeho, a koróna, opáta na hore blaženého Disibora veľkňaza, za pápeža Eugenia, toto videnie a slová stali sa.

A vypovedala a napísala som veci tieto nie podľa výmyslu srdca svojho, alebo iného človeka, ale ako som ich v nebesiach videla, počula a dostala, skrze skryté tajomstvá Božie. A opäť začula som hlas z neba, ktorý mi hovoril: Nuž, krič a píš takto./Videnie a zjavenia svätej Hildegardy, 1911/

List Bernarda z Clairvaux Hildegarde z Bingenu: Brat Bernard, povolaný za opáta v Clairvaux, modlí sa za Hildegardu, v Bohu milovanú, pokiaľ však modlitba hriešnika niečo dokáže. Keď sa zdá, že niektorí ľudia o našej nepatrnosti zmýšľajú inak, než naše svedomie o sebe môže dosvedčiť, potom je to nutné pripočítať nie našej zásluhe, ale ľudskej pochabosti. Ponáhľal som sa poslati list Tvojej sladkej, zbožnej láske, no mnohá práca ma núti k väčšej stručnosti, než by som rád videl. 
Blahoželáme Ti k milosti Božej, ktorá je v Tebe, a napomíname Ťa, aby si ju tiež za milosť považovala a snažila sa pestovať ju s plným pocitom pokory a zbožnosti, vediac, že Boh sa pyšným protiví, ale pokorným udeľuje milosť. 
Pokiaľ na nás jest, napomíname a zaprisahávame Ťa. Ostatne, čo môžeme urobiť a napomínať tam, kde je vnútorné uvedomenie a pomazanie, ktoré o všetkom poučuje. Vypravuje sa o Tebe, že dokážeš vypátrati nebeské tajomstvá a poznati osvietením Ducha Svätého, čo čaká na ľudí. Preto žiadame a prosíme ťa čo najvrúcnejšie, aby si bola u Boha pamätajúca nás aj tých, ktorí sú s nami spojení v duchovnom spoločenstve. Lebo keď sa Tvoj duch spojí s Bohom, máme nádej, že nám budeš môcť v mnohom prospieť a pomôcť. Lebo veľa zmôže vytrvalá modlitba spravodlivého. 
Aj my sa za Teba modlíme vytrvalo, aby si sa v dobrom posilnila, vo vnútorných veciach vzdelala a k večnu bola pudená, aby tí, ktorí svoju nádej na Boha vložili, v beznádeji nad Tebou neochabla, ale posilnení vzrastom požehnania, ktoré si od Boha prijala, kráčala od dokonalosti k dokonalosti. /Listy sv. Hildegardy z Bingen, 1948/

List Hildegardy z Bingenu Bernardovi z Clairvaux: V duchu tajomstva hovorím k Tebe, ó ctihodný otče, ktorý súc podivuhodným vo veľkých poctách sily Božej, si mocným postrachom bláznov tohto sveta, keď sa vznešenou horlivosťou v blčiacej láske Syna Božieho v Kristovom vojenskej službe vytiahneš do boja proti krutosti tyranov. 
Som tesne spútaná videním, ktoré sa však nedotýka vonkajšieho zraku telesnosti. Ja úbohá, a viac ako úbohá žena, videla som od svojho detstva veľké divy, ktoré by môj jazyk nikdy nevypovedal, keby ma Duch Boží nepoučil, ako mám o nich hovoriť. Najspoľahlivejší a najláskavejší otče, počuj ma, svoju nehodnú služobnicu, počúvaj vo svojej dobrote mňa, ktorá som nežila od svojho detstva nikdy v bezpečnosti, a poznávaj vo svojej múdrosti a zbožnosti to, čo hovorím, podľa toho, ako Ťa o tom poučí Duch Svätý, pretože také je to, čo bolo Tebe a mne povedané, spoznávam totiž v čítaní vnútorný zmysel výkladu žaltára, evanjelií a iných kníh, ktoré sú mi v tomto videní zjavované a ktoré sa mojich pŕs dotýkajú. Toto videnie uchvacuje moju dušu ako nejaký plameň, poučujúc ma o hĺbkach výkladu. 
Ale v písme nemeckej reči ma necháva nepoučené. Viem len proste čítať, ale neviem to čítané rozvádzať do podrobností. Lenže vnútorne vo svojej duši som poučená. Preto hovorím k Tebe, lebo o Tebe nemám pochybností. Skôr sa chcem potešiť Tvojou múdrosťou a zbožnosťou, jezto je tak veľa roztržiek medzi ľuďmi, ako ich počujem o tom hovoriť. 
Povedala som to všetko už skôr istému mníchovi, ktorého osvedčený život som vyšetrila, a všetky svoje tajomstvá som mu ukázala. Ten ma potešil a povedal, že sú veľké a hodné obdivu. 
Prosím, otče, aby si na mňa pamätal pre lásku Božiu vo svojich modlitbách. Zbadala som Ťa pred dvoma rokmi v takomto videní: Videla som Ťa ako človeka na slnku, ktorý bol bez bázne, naopak bol úplne odvážny. Ja som však zaplakala, že som sa červenala hanbou a že som bola tak málo srdnatá. Dobrý, najláskavejší otče, uzavri ma do svojej duše. Modli sa za mňa, pretože som v tom videní mala veľké trápenie vypovedať to, čo vidím a počujem. Občas som týmto videním uvrhnutá na lôžko do ťažkých chorôb, pretože mlčím, a nemôžem sa pozdvihnúť. 
I nariekam si teda pred Tebou celá zarmútená, že som na spôsob vínneho lisu, nepokojnej povahy, vychádzajúcej z koreňa, ktorý vyrástol z Adama, ktorý vinou diabolského vnuknutia bol vypovedaný do cudzieho sveta. 
Hovorím Ti: si nepokojnej prirodzenosti, ale ustavične činný v zdvíhaní stromu. Si víťazom vo svojej duši, pozdvihujúc nie len sám seba, ale aj iných ľudí k spáse. Si orol, ktorý hľadí do slnka. Prosím Ťa pri vznešenosti Otca a pri jeho obdivuhodnom Slove, pri sladkej rose skrúšenosti, totiž pri Duchu pravdy a svätom zvuku, v ktorom sa ozýva každé stvorenie, pri Slove, z ktorého povstal svet, pri výsosti Otca, ktorý zoslal do lona Panny Slovo s telesnou silou, aby vyklíčili, odkiaľ vytryskla oná pieseň, ako keď sa nalieva med do plástu ..., hľa, pri tom všetkom ťa prosím, aby si nezostal nečinný a nehybný pri týchto mojich slovách. Skôr ich prijmi do svojho srdca a neustávaj vo svojej snahe a kráčaj v útvare svojej duše k Bohu, ktorý Ťa chce mať. Ži blažene, blažený vo svojej duši a buď mocný v Bohu vo svojom zápase. /Listy sv. Hildegardy z Bingen, 1948/

List pápeža Eugeniusa III. Hildegarda z Bingenu: Eugenius, sluha sluhov Božích, posiela svoje, v Bohu milovanej dcére Hildegard, predstavenej kláštora na hore svätého Roberta, pozdrav a apoštolské požehnanie. Zmocňuje sa nás, dcéra moja, úžas, a to väčší, než možno veriť, že Boh tiež v našej dobe zjavuje nové divy, keď Ťa svojím duchom tak prenikol, že sa o Tebe vypravuje, ako mnohé tajomstvá vidíš, prenikáš a zvestuješ. 
Že je tomu tak, dozvedeli sme sa od vierohodných osôb, ktoré tvrdia, že Ťa videli a počuli. 
Čo môžeme na to povedať my, ktorí síce máme kľúče poznania, takže môžeme zatvárať a otvárať, ale v pochabosti svojej zanedbávame to rozumné konati? Prajeme Ti preto milosti Božej, prajeme Tvojej láske šťastie a pripomíname len, že sa Boh protiví pyšným, pokorným dáva milosť. 
Tú milosť potom, ktorá je v Tebe, zachovávaj a stráž, aby si dala vyjsť najavo tomu, čo musíš podľa svojho cítenia vyjaviť, načúvajúc slovám Písma: Naplň ústa mojou chválou, aby som ospevoval Tvoju slávu. (Žalm LXX.) 
Buď vyhovené Tvoje prosbe o miesto, ktoré si v duchu predzvedela, k čomu Ti ja i Tvoj biskup žehnáme, aby si tam podľa rehole svätého Benedikta v klauzúre smela žať. /Listy sv. Hildegardy z Bingen, 1948/

Rôzne citácie

Pretože som v sebe nenašla žiadnu istotu, stavila som všetku svoju nádej a celú svoju dôveru jedine na milosrdenstvo Božie.

Birmovaním je kresťan posilnený: to znamená napojený na pevnú skalu.

Tak ako má stvorenie slúžiť telu človeka, rovnako tak má slúžiť aj spáse jeho duša.

Ak duša s telom spolu vzájomne dobre zaobchádza, potom duša telo činí šťastným.

Nech človek vystupuje k Bohu prostredníctvom jemu stanovený zákon, a takto ho nájde.

Sotva vykročíte po Božej ceste, zastraší vás späť bzučanie komárov a múch.

Ako obchodník vystavuje svoj tovar, tak ponúka diabol ničotu a preceňuje ju. Kupujúci sú polapení a platia svojím dobrým svedomím.

Zanietenie v dobrom je ako deň, v ktorom je všetko vidieť. Pohodlnosť je však ako noc, v ktorej sa nič nespozná.

Buď pozdravená, ó Panna, vznešená, neporušená, slávna, zrenica ty nepoškvrnená, materské lono svätosti, zaľúbenie Božie!

vložil: Masima

2 komentáre:

  1. Velmi pekne dakujem tvorcom tohto blogu, velmi pekne, s laskou, uctou vytvorene, preklady kvalitne urobene, nech Vam Pan Boh zehna.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. P.s. celkom som zabudla napisat, ako nesmierne mi pomohli liecebne rady Svätej Hildegardy, bola som velmi chora, uz som nemohla nic jest, spaldovu polievku Svätej Hildegardy som ale zjedla a velmi mi pomohla, to su uvaria zrnka spaldy, prida sa kusok masla a zje sa to, nemusi sa hryzt, len prehltat, kto uz nevie, nevladze ani hryzt, tato polievka doda silu, radost ducha, nadalej sa stravujem podla jej rad, som za ne velmi vdacna.

    https://www.zachej.sk/produkt/4018/zdravie-z-lekarne-sv-hildegardy/

    OdpovedaťOdstrániť