Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Obrátenie Rudolfa Hössa

Rudolf Höss, veliteľ nemeckého koncentračného tábora v Osvienčime, ako dvadsaťjedenročný oficiálne vystúpil z Katolíckej cirkvi. Takto sa začala cesta, na ktorej poprel svoju ľudskú dôstojnosť a ktorá ho doviedla až k zločinom genocídy.

Rudolf Höss sa narodil 25. novembra 1901 v Baden-Badene. V roku 1906 sa jeho rodičia Paulína a Franz Xaver, ktorí boli horliví katolíci, presťahovali do Mannheimu, kde Rudolf skončil základnú školu a gymnázium. Po rokoch na to spomína takto: „Vzťah medzi mojimi rodičmi bol plný dobroty, lásky a vzájomnej úcty.“

Rudolfov otec, Franz Xaver, vychovával svojho jediného syna v prísnej, vojenskej disciplíne. Potom, ako sa Hössovcom narodila najmladšia dcéra, zložil Franz Xaver sľub celibátu a svojho syna zasvätil Bohu a určil mu kňazské povolanie. Sám, bez toho, aby sa syna opýtal, rozhodol o jeho životnom povolaní. Neuvedomoval si, že vzťah človeka s Bohom je možný iba v úplnej slobode a že akékoľvek donucovanie v náboženských otázkach narúša základné ľudské právo na slobodu svedomia. 
Franz často pozýval do svojho domu misionárov a svojho syna brával navštevovať pútnické miesta v Nemecku, Švajčiarsku a Francúzsku. 
Rudolf bol horlivý miništrant a svedomito si plnil svoje náboženské povinnosti, bol však veľmi uzavretý a nedokázal nadväzovať vzťahy s druhými. 
„Nikdy som druhým ľuďom nedovolil, aby mi niečo vnucovali. Vždy som trval na svojom. Ak mi niekto ublížil, neuspokojil som sa, kým som sa za krivdu dostatočne nepomstil. V tomto som bol bezohľadný a neustúpil som.“ (Autobiografia, s. 33, citované podľa: Manfred Deselaers: Bóg a Zło (Boh a zlo), Varšava 1999).

Keď mal Rudolf 13 rokov, prežil vážnu krízu viery. Pri spovedi, ktorú si konal pravidelne každý mesiac, kňazovi vyznal, že v škole nechtiac zhodil zo schodov kamaráta, ktorému praskol členok. Rudolf prežil šok, keď ho otec na druhý deň požiadal, aby mu túto udalosť vysvetlil. Napadlo mu, že spovedník prezradil spovedné tajomstvo otcovi. Po rokoch vo svojej autobiografii napísal: „Bolo to pre mňa hrozné... Moja dôvera vo svätý kňazský stav sa zrútila.“ (Autobiografia, s. 34) Vtedy sa v Rudolfovom živote odohrala radikálna zmena: stratil dôveru vo sviatosť Božieho milosrdenstva, prestal sa modliť a spovedať sa. Tu sa začal jeho postupný odchod od viery, z Cirkvi a jeho ľudský úpadok.

V roku 1914 zomrel Rudolfov otec. Rudolf prijal túto skutočnosť chladne a ľahostajne. Za každú cenu chcel byť profesionálnym vojakom. 
V roku 1916 počas Prvej svetovej vojny opustil rodičovský dom a narukoval do armády. Tak veľmi chcel, aby ho prijali, že uviedol nesprávny rok narodenia: povedal, že je o rok starší. 
V roku 1917 ho bolestne zasiahla správa o smrti matky. 
Na jar 1918, čiže už ako 17-ročný mládenec bol seržantom a velil čate. Keď sa po skončení vojny vrátil domov, rázne odmietol splniť otcovu vôľu: nechcel byť kňazom. Zriekol sa časti majetku, ktorá mu pripadala, a plný smútku a bolesti odišiel do armády bez toho, aby sa rozlúčil s príbuznými.

V armáde našiel prostredie, ktoré mu vyhovovalo. Nadviazal kontakt s nacionalistickým hnutím a úplne sa odvrátil od Katolíckej cirkvi. 
V rokoch 1921/22 sa zúčastňoval na tajných stretnutiach vojenských a militantných nacionalistických organizácii, kde sa veľkej obľube tešila mágia a okultizmus
Bolo to obdobie charakterizované snahou o to, aby nemecké elity prijali neopohanstvo a zavrhli kresťanskú vieru. Vtedy sa Höss prvý raz stretol s Heinrichom Himmlerom, neskorším reichsführerom SS, a s Martinom Bormannom, neskorším Hitlerovým sekretárom. 
V novembri 1922 počul prvý raz Hitlerov prejav a vstúpil do národnosocialistickej strany. Niekoľko mesiacov predtým oficiálne vystúpil z Katolíckej cirkvi.

V noci z 31. mája na 1. júna 1923 Hössovi spolustraníci zavraždili učiteľa Waltera Kadova, ktorého podozrievali z príslušnosti ku komunistickej strane. Höss bol svedkom tohto zločinu. O mesiac nato všetkých uväznili. Höss vzal celú vinu na seba, aby ochránil hlavného aktéra zločinu Bormanna. Odsúdili ho na 10 rokov väzenia. Vo väzenskej cele veľa čítal, predovšetkým knihy venované národnosocialistickej a rasistickej ideológii. Vtedy si prečítal aj Hitlerov Mein Kampf.

V júli 1928 ho predčasne prepustili z väzenia a o niekoľko mesiacov nato vstúpil do spolku Artamanov, ktorý uvádzal do praxe ideológiu sociálneho darvinizmu a „rasovú hygienu“. Artamani tvrdili, že nordická rasa je tvorkyňou európskej kultúry, a preto treba dbať na čistotu árijskej rasy. Ľudia bez árijského pôvodu patrili do kategórie podľudí. Artamani ospevovali zdravý vidiecky životný štýl, praktizovali germánsky pohanský kult a nenávideli kresťanstvo. Ideologickým dedičom Artamanov bola Hitlerova polícia SS, do ktorej Höss vstúpil v roku 1933. Počas pobytu u Artamanov sa Höss zoznámil s Hedvigou Henselovou, s ktorou sa oženil 17. augusta 1929.

Dňa 30. januára 1933 bol Hitler zvolený za ríšskeho kancelára a 5. marca toho istého roku získali národní socialisti vo voľbách do ríšskeho snemu 52% hlasov. Dvadsiateho štvrtého marca 1933 schválili zákon o mimoriadnom udelení plnej moci vláde, ktorý otvoril cestu k totalitnému štátnemu zriadeniu. Následne boli zrušené všetky politické strany okrem hitlerovskej NSDAP. Už v roku 1923 vznikol oddiel, ktorého cieľom bolo chrániť NSDAP a ktorý sa v roku 1925 premenoval na SS. Mal črty náboženského „rádu“ s okultným charakterom. 
„Rád“ SS mal osobitné študijno-výskumné oddelenie Ahnenerbe (Dedičstvo predkov) a výkonný oddiel (Čierny rád). 
Oddelenie Dedičstva predkov okrem iného „skúmalo slobodomurárstvo, posvätné čísla, psychické účinky jogy a zenu, účinnosť magických a alchymistických praktík a pokúšalo sa lokalizovať centrum bájnej ríše Agarttha, čo sú klasické témy aj súčasnej ezoterickej literatúry“ (J. Vernete: New Age – u progu ery wodnika (New age – na prahu éry Vodnára). Varšava 1998, s. 148).

Mágia a okultizmus boli predmetom veľkého záujmu hitlerovských pohlavárov. Nejeden hitlerovec bol prívržencom tajného učenia alebo satanizmu. Profesor A. Zvoliński píše, že „väčšina autorov síce nepopiera vplyv, aký mal na Hitlera a na jeho najbližších spolupracovníkov okultizmus, lenže tento vplyv nedoceňuje. Dnes ťažko zhodnotíme, do akého stupňa bola genocída miliónov ľudí a takmer totálne zničenie Európy závislé od okultizmu. Isté je však jedno: na istý čas bola do svetového poriadku uvedená jednoznačne démonická sila.“ (Tajemne niemoce (Tajomné choroby) Varšava 2001, s. 59)

V knihe Francoisa Ribadeau-Dumasa Tajemne zapiski magów Hitlera (Tajné zápisky Hitlerových mágov) sa dočítame o veľkom vplyve, aký mal na Hitlera mág a propagátor árijskej nadradenosti generál Karl Haushofer, ktorý založil ezoterickú organizáciu Thule, ktorá sa venovala tibetskej mágii a vešteniu. Haushofer presvedčil Hitlera o dôležitosti magických obradov pre mutáciu árijskej rasy, z ktorej sa mal narodiť nadčlovek, a prostredníctvom tajných magických úkonov ho zasvätil do satanizmu. 
Vodca tretej ríše robil najdôležitejšie rozhodnutia pomocou tibetských tarotových kariet. Hitler, Rudolf Höss a ďalší pohlavári tretej ríše boli aktívni členovia Thule. 
Hitler celý život cvičil jogu „neznámych majstrov“.
„Toto bolo žriedlo nacistického programu a takéto sily pomáhali Hitlerovi pri jeho boji o moc.“ 

Po tom, ako Höss pretrhol všetky putá s Kristom a s Cirkvou, fanaticky a z celého srdca uveril v idey národného socializmu a v Adolfa Hitlera, „ktorého rozkazy a vyjadrenia boli pre mňa evanjeliom“, ako napísal vo svojej autobiografii. Absolútna vernosť Führerovi bola hlavným životným pravidlom členov SS. Nevernosť, čo len v myšlienkach, sa považovala za najväčší zločin. Esesák musel byť ochotný zabiť dokonca aj svojich najbližších, ak by sa prehrešili proti ríši alebo proti Hitlerovej ideológii. Členov SS zaväzovala slepá poslušnosť a úplná podriadenosť vlastnej vôle národnosocialistickému svetonázoru. 
Jeden z tvorcov tretej ríše, H. Göring, hovoril: „Nemám svedomie. Moje svedomie sa volá Adolf Hitler. “Nie kresťanské zjavenie, ale „hlas našej germánskej krvi, morálne sily nášho nemeckého národa, život a zákony prírody v nás a okolo nás nám dávajú istotu, že Boh existuje“. Išlo však o národného „nemeckého boha“ (der deutsche Gott), ktorý nebol bohom iných národov. Takejto ideológii z celého srdca veril a slúžil Rudolf Höss.

Podľa Hitlera bol národný socializmus viac než náboženstvo, pretože mal viesť k vytvoreniu „nového človeka“. Bola to rasistická koncepcia doslova chovu ľudí a očisťovania nemeckej rasy od slabých a chorých jedincov. S týmto zámerom bol schválený zákon o „predchádzaní potomstvu zaťaženému dedičnými chorobami“, ktorým sa začalo vraždenie telesne a mentálne postihnutých s cieľom očistiť nemecký národ od „zbytočného života“. Takto sa pripravila pôda pre holokaust Židov, genocídu Poliakov a iných neárijských národov. Najdôležitejšie bolo národné spoločenstvo, pričom jednotlivci nemali nijakú hodnotu. 
V Hössovom živote prevzala miesto patriace Ježišovi Kristovi rasistická ideológia, založená na myšlienke „krvi a zeme“, ktorá redukuje ľudskú bytosť na biologický materiál. Najposvätnejšie bolo preňho biologické spoločenstvo nemeckého národa, „zdravý“ životný štýl chápaný ako spojenie so zemou a „čistota krvi“.

Hitler nenávidel kresťanstvo a zvlášť Katolícku cirkev. Tvrdil, že „najťažší úder, aký kedykoľvek zasiahol ľudstvo, bolo kresťanstvo. Je to výmysel mentálne chorých ľudí, je to pliaga podobná syfilisu“. 
Jedno z hesiel hitlerovskej propagandy znelo: „Cirkev musí padnúť, aby Nemci mohli žiť.“ Polovojenské oddiely SA spievali pieseň s refrénom: „Súdruhovia z oddielov, vešajte Židov, kňazov postavte k stene“ (J. R. Nowak: Walka z Kościołem wczoraj i dziś (Boj proti Cirkvi včera a dnes). Szczecinek 1999, s. 97). Definitívnym cieľom nacistov bolo, spolu s vyhladením celých národov, zničenie Katolíckej cirkvi. 
Ideológovia SS hovorili: „To, čo je kresťanské, nie je germánske! Germánska je mužská hrdosť, odvaha a vernosť, a nie miernosť, pokánie, pocit hriechu a záhrobie s modlitbami a žalmami.“ Katolícki duchovní a Židia boli prví, ktorí mali byť úplne vyhladení.

Höss dostal za úlohu vytvoriť koncentračné tábory na Nemcami okupovanom poľskom území. Rozhodnutie vyhladiť poľskú inteligenciu padlo už pred začiatkom Druhej svetovej vojny. K Poliakom sa v koncentračných táboroch správali ako k podľuďom, ktorých treba zlikvidovať. 
Höss na svojom procese vyznal: „V Himmlerovom štábe v Berlíne bol vytvorený plán biologického vyhladenia slovanských národov, najskôr poľského a potom českého, v Osvienčime II.“ 
Pri čítaní Hitlerových, Goebbelsových a Rosenbergových spisov došiel Höss k presvedčeniu, že Židia a Slovania sú najväčší nepriatelia nemeckého národa, a preto ich treba zlikvidovať.

Tridsiateho apríla 1940 prišiel Höss do Osvienčima. Vymenovali ho za veliteľa koncentračného tábora a za veliteľa útvaru SS, ktorý mal 2000 členov. Nemecký koncentračný tábor v Osvienčime, výtvor nacistickej ideológie, bol najväčšou továrňou smrti v dejinách ľudstva, ktorá mala najskôr zabezpečiť likvidáciu poľskej inteligencie a potom likvidáciu Židov a iných národov. Priemerne tam väzni neprežili viac ako 7 mesiacov, pretože životné i pracovné podmienky, zaobchádzanie s väzňami a strava tam boli zúfalé. Potom, ako sa Hitler definitívne rozhodol vyhladiť židovský národ, Höss sa stal jeho hlavným splnomocnencom pri realizácii tohto zámeru. Napísal: „Železná dôslednosť, s akou vykonávame Führerov rozkaz, zabíja všetky naše ľudské city.“ Höss vykonával rozkaz s priam fanatickou horlivosťou: deportovaných Židov mali okamžite usmrcovať v plynových komorách. Tri štvrtiny deportovaných hneď smerovali do plynovej komory. Osvienčim bol bezkonkurenčnou továrňou genocídy.

Na jednej strane Höss chladne vydával príkazy na hromadné zabíjanie nevinných ľudí, a na druhej strane bol príkladný otec a dobrý manžel. Napísal: „Mal som dve hviezdy, ktoré určovali smer môjho života: vlasť a neskôr rodinu.“ Jeho dvaja synovia a tri dcéry vedeli, že v plynových komorách koncentračného tábora hromadne zomierajú ľudia a že ich telá spaľujú v krematóriách. Hössove deti vyrastali v atmosfére neľudskej ideológie a vysmievali sa z viery v Boha. Jeho päťročný syn sa rúhavo vyjadroval o Bohu a o kresťanoch a jeho mama sa z toho tešila.

Po páde tretej ríše, po Hitlerovej, Himmlerovej a Goebbelsovej samovražde stratili Hössovci zmysel života. Chceli sa otráviť, ale neurobili to kvôli deťom. Höss vedel, že ho čaká trest smrti. Skrýval sa ako poľnohospodársky robotník na gazdovstve pri Flensburgu. Jedenásteho marca 1946 ho anglická polícia zatkla. Po niekoľkých dňoch ho odovzdali medzinárodnému vojenskému súdu v Norimbergu.

Höss sa vo svojej výpovedi priznal k zodpovednosti za vyvraždenie 3 miliónov Židov a 2,5 milióna Poliakov a príslušníkov iných národností. Americký psychiater Martin Gilbert charakterizoval Hössa nasledovne: „V tomto apatickom nízkom mužovi nebolo nič, čo by viedlo k pripusteniu, že máme do činenia s najväčším vrahom, aký kedy žil na svete“ (Psychology, s. 231)
Dvadsiateho piateho mája 1946 odovzdali Hössa poľskej vláde. Počas jeho pobytu v poľskom väzení sa začala jeho duchovná premena. 
V liste manželke napísal: „Až v poľských väzeniach som spoznal, čo je ľudskosť. Mne, veliteľovi Osvienčimu, ktorý poľskému národu spôsobil toľko bolesti a škody... preukazovali ľudskú zhovievavosť, čo ma veľmi hlboko zahanbovalo. Správali sa tak nielen vyšší úradníci, ale aj najjednoduchší strážnici. Mnohí z nich boli bývalí väzni z Osvienčimu alebo iných táborov. Práve teraz, v posledných dňoch svojho života, zakusujem ľudské zaobchádzanie so mnou, čo som vôbec neočakával. Napriek všetkému, čo sa stalo, ešte stále vidia vo mne človeka“ (Autobiografia, s. 180). Predseda súdnej komisie otvoril hlavné súdne pojednávanie, ktoré sa konalo vo Varšave 3. marca 1947, nasledovne: „Napriek našej veľkej zodpovednosti pred zosnulými aj živými nestrácajme zo zreteľa to, za čo bojovali tí, ktorí milovali slobodu národov. Tým veľkým cieľom bola úcta k ľudskej dôstojnosti, a preto ju preukážme aj tomuto obvinenému, ktorý stojí pred súdom predovšetkým ako človek.“ Takto učí Kristus, ktorý nám káže, aby sme v každom, dokonca aj v najväčšom hriešnikovi a zločincovi videli najvyššiu hodnotu a dôstojnosť Božieho dieťaťa.

Láska k nepriateľom nie je nereálna teória. Kristus miloval tých, ktorí ho odsúdili na smrť, a modlil sa za nich. Skrze Ducha Svätého robí každého z nás schopným milovať nepriateľov a učí nás, že zlo sa premáha dobrom, klamstvo pravdou a nenávisť láskou. 
Hlboko kresťanský postoj, aký Höss zakúsil v poľských väzniciach, mu pomohol nanovo objaviť ľudskú dôstojnosť a hodnotu a neskôr aj nekonečné Božie milosrdenstvo, do rúk ktorého sa s dôverou vložil. Höss uznal svoju vinu a spoluzodpovednosť za osvienčimské zločiny: „Moja vina spočíva v tom, že som v tomto tábore, kde som pracoval so služobnou horlivosťou, nedokázal napriek všetkému nájsť ľudský, a nie pracovný prístup k ľuďom, ktorí tu boli väznení... Ako veliteľ tábora som niesol plnú a výlučnú zodpovednosť za všetko, čo sa tam dialo.“ Hössova autobiografia ukazuje, aký nebezpečný je odchod od Krista a pokus nahradiť ho ideológiou, ktorá spochybňuje Božie prikázania a hodnotu ľudského života.

Rozsudok smrti bol vynesený 2. apríla 1947. Höss ho prijal pokojne, poďakoval svojim advokátom a zriekol sa práva žiadať o milosť. Previezli ho do väzenia vo Wadowiciach, kde čakal na vykonanie rozsudku.

Prokurátor Jan Mazurkiewicz opisuje svoj rozhovor s Hössom, ktorý sa uskutočnil 4. apríla 1947 vo wadowickej väznici, takto: „V rozhovore sa Höss vyjadril, že dospel k presvedčeniu, že spáchal ťažké zločiny proti ľudskosti, zvlášť proti poľskému národu, a že, hoci je to už prineskoro, až v poľskom väzení našiel v sebe človeka, ktorého v dôsledku služby strane stratil.“ 
Vo väzení našiel hodnotu svojho človečenstva a vďaka tomu aj vieru v Boha. V liste manželke napísal: „Prebudilo sa vo mne množstvo pochybností, či aj moje odstúpenie od viery v Boha nevychádzalo z úplne zlých predpokladov. Bol to ťažký boj. Znovu som však našiel vieru v Boha“ (Autobiografia, s. 182).

Štvrtého apríla 1947 požiadal Höss, v tom čase väznený vo Wadowiciach, o možnosť stretnúť sa s kňazom. Desiateho apríla za ním prišiel z Krakova P. Vladislav Lohn, jezuita a profesor dogmatiky na rímskej Gregoriánskej univerzite, ktorý hovoril plynule po nemecky. 
Najskôr sa kňaz niekoľko hodín s väzňom rozprával, po čom Höss vyznal katolícku vieru a oficiálne sa vrátil do Katolíckej cirkvi. S veľkou ľútosťou a bolesťou vyznal vo sviatosti pokánia všetky svoje hriechy a zločiny. Keď na druhý deň prijímal Krista v Eucharistii, plakal kľačiac v strede väzenskej cely. 
Jedenásteho apríla 1947 prosil manželku v rozlúčkovom liste: „Môj nevydarený život kladie na Teba, milovaná, svätú povinnosť vychovať naše deti v duchu pravého človečenstva, ktoré plynie z hĺbky srdca“ (Autobiografia, s. 180).

Rudolf Höss prijal pravdu a s dôverou v Božie milosrdenstvo uznal svoju zodpovednosť za všetko, čo sa v Osvienčime udialo. Dvanásteho apríla 1947, tri dni pred vykonaním rozsudku, napísal: „Svedomie ma núti podať ešte nasledujúce vyhlásenie: Vo väzenskej samote som dospel k trpkému poznaniu, akých ťažkých zločinov proti ľudskosti som sa dopustil. Ako veliteľ vyhladzovacieho tábora v Osvienčime som uskutočňoval časť strašných vražedných plánov tretej ríše. Ľudstvu a človečenstvu som nevýslovne ublížil. Zvlášť poľskému národu som spôsobil nepredstaviteľné utrpenie. Za svoju zodpovednosť platím vlastným životom. Kiežby mi Boh raz odpustil moje činy. Prosím o odpustenie poľský národ. Až v poľských väzeniach som zakúsil, čo je ľudskosť. Napriek všetkému, čo sa stalo, zaobchádzali so mnou ľudsky, čo by som nikdy nepredpokladal, a hlboko ma to zahanbilo. Kiežby odhalenie a potvrdenie strašných zločinov proti ľudskosti a človečenstvu v budúcnosti navždy vystríhalo čo i len pred náznakmi činov, ktoré by mohli viesť k takým strašným udalostiam.“

Deň pred smrťou sa Rudolf Höss ešte raz vyspovedal u P. Lohna. Zmierený s Bohom pokojne čakal na vykonanie trestu. Šestnásteho apríla odvisol na šibenici medzi starým krematóriom a svojou vilou na území koncentračného tábora Osvienčim. Svedkovia potvrdili, že zomieral dôstojne.

Hössov morálny a ľudský úpadok sa začal vo chvíli, keď zavrhol Krista a Cirkev. Až v poľských väzeniach nanovo objavil, čím je človečenstvo, a to ho priviedlo k šokujúcej pravde o Božom milosrdenstve, ktoré viedlo Boha k tomu, že sa stal skutočným človekom a vzal na seba všetky naše hriechy a utrpenie a zakúsil na sebe dôsledky všetkých hriechov ľudstva, ba aj samotnú ľudskú smrť. Svojím zmŕtvychvstaní nám daroval odpustenie a definitívne porazil diabla a smrť a teraz nás pozýva, aby sme prijali dar jeho odpustenia, ktorý nám sprostredkuje Cirkev vo sviatosti zmiernia.

Ježiš Kristus hovorí: „Duše, ktoré sa odvolávajú na moje milosrdenstvo, mi spôsobujú rozkoš. Takým dušiam dám viac milostí, než si želajú. Nemôžem trestať, hoci by bol niekto aj najväčším hriešnikom, ak sa odvoláva na moje zľutovanie, ale ospravedlňujem ho vo svojom nepochopiteľnom a nevyspytateľnom milosrdenstve. Napíš: Kým prídem ako spravodlivý sudca, najprv otváram dokorán dvere môjho milosrdenstva. Kto nechce prejsť dverami môjho milosrdenstva, musí prejsť dverami mojej spravodlivosti.“ (Denníček 1146)

Rudolf Höss neopovrhol Božím milosrdenstvom. V posledných dňoch svojho života sa vyspovedal a Boh mu odpustil všetky hriechy. Odpustil mu, lebo v mučených a zabíjaných väzňoch trpel a zomieral sám Kristus, ktorého utrpenie sa však sprítomňovalo aj v srdciach a svedomiach osvienčimských mučiteľov, ktorí ponížili a zabili svoje človečenstvo. 
„Viac treba plakať nad tým, kto pácha zlo, než nad tým, kto ho znáša, lebo zloba privoláva na bezbožného trest, zatiaľ čo trpezlivosť vedie spravodlivého do chvály,“ napísal svätý Lev Veľký. 
Rudolf Höss prijal vo sviatosti zmierenia dar odpustenia hriechov, to však z neho nesňalo zodpovednosť za utrpenie toľkých ľudí. Až kým nebudú celkom odstránené dôsledky jeho hriechov, musí prejsť očistcovým utrpením spolu so všetkými pokoleniami ľudí, ktorí pre dôsledky jeho hriechov trpia. Potom vojde do nebeskej blaženosti spasených.

Citované texty pochádzajú z Autobiografie a zo súdneho procesu opísaného v knihe Manfreda Deselaersa Bóg a Zło (Varšava 1999).

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]