Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]

sv. Ján z Kríža

Všeobecne známy ako "mystický učiteľ", sa narodil roku 1542 vo Fontiveros, malom kastílskom mestečku. /sviatok 14. decembra/

Už nežný ľudský príbeh jeho rodičov bol pre Jána takmer predpoveďou: otecko, Gonzalo de Yepes, zo šľachtického toledského rodu, sa oženil proti vôli svojich bohatých príbuzných s Katarínou Alvarezovou, chudobnou tkáčkou, do ktorej sa zamiloval.
Bol vydedený, a tak ho Katarína musela do svojho skromného domčeka a tiež naučiť remeslu tkáča. Narodili sa im tri deti, otec ich však opustil príliš skoro, pretože sa stal obeťou smrteľnej epidémie. Aj jedno z detí zomrelo z nedostatku. Jánovi, tomu najmladšiemu, ktorý po celý život niesol známky podvýživy, ktorou trpel, poskytol prístrešie školský internát pre siroty, kde mu aspoň bolo umožnené študovať. Súčasne, aby sa uživil, pracoval ako zriadenec v nemocnici pre chorých syfilisom v Medine del Campo.
Povedalo by sa "nešťastné" detstvo a dospievanie zaťažené útrapami. A zatiaľ práve z chudobného, ale nežného a intenzívneho z klímy, ktorú v rodine dýchal, získal Ján onú istotu, ktorá prežiarila celú jeho existenciu. Pochopil totiž, že život môže byť vznešeným dobrodružstvom lásky, hoci je tak často nasiaknutý utrpením. Bez toho, aby pohŕdal ľudskou láskou, cítil náklonnosť k objavovaniu tých divov lásky, zjavenej Ježišom a sľúbenej tým, ktorí ho budú nasledovať. 
V dvadsaťjeden rokoch teda požiadal o vstup do karmelitánskeho kláštora v Medine a začal tam štúdium, ktoré ho malo doviesť až ku kňazstvu. Mohol tak navštevovať prestížnu univerzitu v Salamanke.

Štúdium, jeho bystrý a argumentačne schopný rozum okúzľoval, zatiaľ čo modlitba a askéza ho vnútorne i telesne zdokonaľovali. K tomu účelu zvolil pre seba malú a tmavú celu, a to len preto, že mala okienko, z ktorého bolo vidieť na presbytérium kostola. Tu trávil dlhé hodiny pohrúžený do kontemplácie svätostánku. 
Keď bol vysvätený na kňaza, bol takmer rozhodnutý, že sa bude venovať ešte prísnejšej a osamelejšej forme života (taký viedli kartuziáni). A práve pri príležitosti jeho prvej svätej omše, slúženej v Medine, došlo k stretnutiu so svätou Teréziou z Avily. Bola to ona, kto ho vplyvom svojej svätosti a zrelosti vtiahol do svojho poslania reformátorky starobylého karmelitánskeho rádu. A bola to sama Terézia, ktorá mu nastrihala a ušila prostý habit z hrubej vlny a pomohla mu pri prvotnej organizácii nadmieru chudobného kláštora v Durvele, medzi hŕstkou radových domov, zapadnutého na vidieku. 
Tu sa začal príbeh prvých bosých karmelitánov (to znamená "reformovaných"), ktorí žili v takmer pustovníckej samote. Modlitbu prerušovali iba, aby niečo málo zajedli a aby šli do blízkych osád kázať prostým roľníkom vo všetkej cirkevnej starostlivosti. Avšak Ján v tej blaženej samote nemohol dlho zostať. Čoskoro bolo potrebné založiť ďalšie kláštory (jemu bola zakaždým zverená úloha vychovávateľa mladých rehoľníkov). Potom ho chcela mať Terézia pri sebe v Avile a nechala si pomáhať pri formácii mníšok, ktorých bola prevorkou. 
Činnosť dvoch reformátorov však nebola mnohými inými bratmi a mníškami, ktorí sa cítili takmer urazení ich počínaním, priaznivo vnímaná. Tu ich niekto obviňoval zo vzbury a tu zase iný z neposlušnosti predstaveným rádu. Vtedy bola všetka komunikácia ťažká a predpojaté správy sa šírili ľahko. 
A tak práve tichého a pokorného Jána z Kríža nespravodlivo obvinili z rebelantstva a "uväznili" vo veľkom kláštore v Tolede, kde bol zatvorený do vlhkej a tmavej komôrky. Zostal tam bezmála deväť mesiacov. Dostával len chlieb a vodu, mal jedinú tuniku, ktorá mu hnila na tele, zatiaľ čo ho zožierali blchy a stravovala horúčka - tak s ním zaobchádzali. 
V tej strašnej "temnej noci" ho však Boh zalial svetlom a láskou. Z roztrhnutého Jánovho srdca vytryskli svetlom prežiarené milostné básne, najvrúcnejšie, aké kedy boli v španielskom jazyku napísané. Skladal spamäti, aby vyjadril výkrik duše hľadajúci Boha, ako snúbenica hľadá svojho milého, ktorým sa cíti byť náhle opustená. 
Počas nocí tých desivých mesiacov väzenia, započal Ján postupne svoju cestu k srdcu Svätého písma, v ktorom sa nachádza Pieseň piesní - slovo lásky, ktorú Boh zjavil svojmu ľudu a svojej Cirkvi. Aj náš väzeň teda zložil svoju Duchovnú pieseň, takmer básnický komentár biblického textu znova utvoreného s bohatstvom obrazov, farieb, zvukov, krajiniek, spomienok a túžobného vzývania. Keď sa mu po deviatich mesiacoch podarilo z väzenia utiecť, odnášal si so sebou malý zošit. Do neho prepísal verše, ktoré mu pomohli veriť, dúfať, milovať ...
Nasledujúce roky strávil tak, že takmer bez prestania zastával úrad predstaveného, všeobecne milovaného a uznávaného, aj keď tak trochu bokom, vyhľadávaného tými, ktorí si priali byť vedení na ceste k Bohu. A tým (popredne mníškam, ale i niektorým laikom) vysvetľoval Ján z Kríža pálčivé nároky lásky Božej. Robil to spôsobom, akému sa naučil vo väzení: písal básne, ktoré komentoval, odvolával sa pri tom neustále na Sväté písmo a na svoju najosobitejšiu skúsenosť. 
"Zamilovaná duša," učil Ján, "je duša nežná, mierna, pokorná a trpezlivá."
Všetkým pripomínal, že "úmysel človeka má väčšiu cenu ako celý svet, a preto len Boh ho je hoden!" S rozhodnosťou vyučoval náročnosť cesty "nahej viery", ktorá si nežiada ničoho iného, ako Boha. Predovšetkým kláštory, založené Teréziou, prirodzene siahali po Jánovej ruke. Želali si prijať a mať za duchovného vodcu Jána z Kríža. Kontemplatívnym dušiam opakoval svoje prekrásne básne (a skladal nové) a potom sa pokúšal o ich výklad, komentár; použil k tomu všetku teológiu, ktorú vyštudoval (a Ján mal mimoriadne argumentačnú inteligenciu a silu!), v snahe vysvetliť nevypovedateľné. 
K Duchovnej piesni sa pripojila Temná noc, potom Plameň lásky horúcej s príslušnými komentármi, ktoré skoro všetky zanechal nedokončené. 
Na sklonku svojho života sa znovu ocitol zahalený v temnotách utrpenia a opustenosti. 
Nie všetkým sa darilo chápať jeho neuveriteľnú jemnosť, hoci zmiešanú s toľkou neústupnosťou, keď išlo o práva Boha a o úctu, ktorá patrila pravde. Vtedy znova niekto zašiel dokonca tak ďaleko, že ho ohovoril a pokúsil sa ho zhanobiť u predstavených. 
Jednej mníške, ktorá sa ho chcela zastať, povedal: "Nemyslite na nič iné, ako na to, že všetko je Bohom ustanovené. A kde nie je láska, vložte lásku a zožnete lásku." V tých neradostných rokoch komentoval svoje posledné dielo - Plameň lásky horúcej, ktorá je celá jediným planutím láskou. Cez fyzické a morálne utrpenie, do ktorých bol ponorený, dokázal vyspievať lásku Boha, aj lásku k Bohu, ktorý sa stal naskrze úplným a horúcim vlastníctvom, a z vlastnej skúsenosti popísať najsilnejšie objatie lásky, aké je na tejto zemi možné, keď posledný, len ľahučký závoj, ktorý sa už-už má roztrhnúť, oddeľuje stvorenie od večného života.
Ján mal štyridsaťdeväť rokov, keď vážne ochorel. Na priehlavku sa mu otvoril nádor, ktorý sa mu nedarilo hojiť. Ján prežíval svoju chorobu v túžbe viac a viac sa pripodobňovať svojmu ukrižovanému Pánovi. Stotožnenie bolo tak úplné, že sa ho zmocňovalo pohnutie počas obväzovania, keď sa zapozeral na svoju úbohú rozboľavenú nohu, lebo sa mu zdalo, že vidí tú Ježišovu, prebodnutú. Medzitým sa blížila smrť. 
13. decembra 1591, neskoro večer, keď spolubratia, zhromaždení okolo jeho lôžka začali odriekať modlitby za umierajúcich, Ján poprosil, aby ich prerušili: "Toto nepotrebujem. Prečítajte mi niečo z Piesne piesní." A zatiaľ čo v cele umierajúceho zneli verše lásky, zdal sa Ján okúzlený a vydýchol: "Aké vzácne perly!" Potom počul zvoniť polnočné zvony a povedal: "Odchádzam spievať matutínum do neba."

vložil: SiMa

Žiadne komentáre: