Na ceste do večnosti

Alexander Eben prednáša na Harvardskej univerzite a vyše dvadsať rokov pracuje ako neurochirurg v univerzitných nemocniciach, kde vykonal veľa operácií mozgu. Počas svojej choroby zažil klinickú smrť...

Vynikajúci neurochirurg Alexander Eben 10. novembra 2008 nečakane ochorel na silný zápal mozgových blán spôsobený baktériou Escherichia coli. Choroba úplne zastavila činnosť jeho mozgovej kôry a upadol do kómy. Z lekárskeho hľadiska sa jeho uzdravenie zdalo nemožným a lekárska veda by ho považovala za zázrak. Vo chvíli, keď upadol do kómy a jeho mozgová kôra prestala fungovať, sa Eben ocitol mimo svojho tela.
Predtým si myslel, že ľudské vedomie a zážitky z hranice smrti majú svoj pôvod v mozgu a že vo chvíli odumretia mozgu človek prestane existovať. Napriek tomu, že veda nedokáže vysvetliť, ako by milióny nervových buniek v mozgu mohli vytvoriť vedomie, bol Eben presvedčený, že v najbližšej budúcnosti vedci vyriešia aj túto záhadu.

Skúsenosť klinickej smrti spôsobila, že tento vedec úplne zmenil svoje dovtedajšie názory. Po tom, ako upadol do kómy, sa ocitol v čisto duchovnej realite a jeho myšlienky a videnie boli dokonale jasné.

Peklo ako realita: Najskôr sa Eben ocitol v akejsi hrôzostrašnej blatistej krajine, v ktorej sa cítil ako v pasci. Počul hrozný, mechanický, monotónny hrmot a videl, ako sa z blata vynárajú desivé, odporné, akoby zvieracie tváre, ktoré kričia a vrieskajú. Cítil odporný smrad krvi, výkalov a zvratkov. Obtierali sa oň drsné telá premiestňujúceho sa davu, ktorý pripomínal chrobákov a plazov. Vyvolalo to v ňom najvyšší odpor a zhnusenie.

Nezabúdajme, že naša reč nedokáže opísať realitu, ktorá presahuje zmyslové poznanie. Keď 13. júla 1914 zjavila Panna Mária fatimským deťom prvé tajomstvo (o tom, že definitívnym dôsledkom zavrhnutia Boha je peklo) a keď deti uvideli peklo, boli tak veľmi prestrašené, že nechceli vyjaviť obsah tajomstva. Až na dôrazný biskupov príkaz Lucia videnie opísala, ale predtým biskupovi povedala: „Ako mám opísať peklo? Nenachádzam vhodné slová na popísanie tejto skutočnosti, pretože to, čo dokážem povedať, je ničím a poskytne iba slabú predstavu.“

Veľa mystikov písalo o večnom zatratení. Napríklad svätá Faustína končí opis videnia pekla takto: „Nech hriešnik vie, že akým zmyslom hreší, takým bude mučený po celú večnosť. Píšem o tom na Boží rozkaz, aby sa žiadna duša nevyhovárala, že pekla niet alebo že tam nikto nebol a nevie, ako tam je. Ja, sestra Faustína, som bola na Boží príkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje... To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho, čo som videla. Všimla som si jednu vec: je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje. Keď som prišla k sebe, nemohla som sa spamätať zo zdesenia, ako strašne tam duše trpia. Preto sa ešte vrúcnejšie modlím za obrátenie hriešnikov. Ustavične vzývam Božie milosrdenstvo pre nich. Ó, môj Ježišu, radšej budem do konca sveta zomierať v najväčších mukách, než by som ťa mala uraziť čo i len najmenším hriechom“ (Denníček 741).

Kolumbijčanka Gloria Polo, ktorá sa ocitla v klinickej smrti po tom, ako ju zasiahol blesk, videla peklo, očistec aj nebo. Peklo opisuje ako hroznú, ľudskými slovami neopísateľnú priepasť, ktorá sa pred ňou otvorila. Táto priepasť nenávisti ju vťahovala. Zachvátil ju smrteľný strach z nenávratného zatratenia vo večnom pekle. Slabé svetielko ľútosti za hriechy, ktoré ešte mala v duši, démonov v priepasti tak rozzúrilo, že sa všetci na ňu zúrivo vrhli. Ich nenávisť ju pálila a spôsobovala jej hrozné muky. Neexistujú slová na opísanie hrozných múk, ktorých príčinou sú smrteľné hriechy a taký životný štýl, v ktorom niet miesta pre Boha a ktorý sa prejavuje zanechaním modlitby, sviatostí pokánia a Eucharistie, interrupciou, praktizovaním rôznych foriem okultizmu, hriechmi nečistoty, cudzoložstvom, používaním antikoncepcie, pornografiou a pod.

Vtom Gloria pocítila, že svätý Michal archanjel ju pevne chytil a zachránil pred potopením sa v hroznej priepasti zloby. Ježiš jej prostredníctvom tohto videnia ukázal, že dlhodobé, vedomé a dobrovoľné zotrvávanie v hriechu ju urobilo otrokyňou zlých síl a zatvrdilo jej srdce, takže nie je otvorené pre Božie milosrdenstvo. Takýto stupeň egoizmu vedie až k nenávisti voči Bohu, čiže do pekla.

Poučenie, aké nám Ježiš dáva, je jasné: hriechy v človeku ničia citlivosť na Božiu lásku, takže človek začne pohŕdať Božím milosrdenstvom a stane sa otrokom zlého. Vo chvíli smrti potom človek odvrhne Božie milosrdenstvo, pretože nenávidí Boha, a naveky sa zatratí v pekle. 
Sväté písmo hovorí, že bezbožníci budú navždy vylúčení z Božieho kráľovstva: „Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov, ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10; porov. Gal 5, 19; Ef 5, 5).

Ale vráťme sa k Ebenovmu zážitku. Treba zdôrazniť, že Božie milosrdenstvo mu dalo zakúsiť predchuť pekla, aby sa obrátil, vydával svedectvo a pozýval ľudí k návratu k Bohu.
Zdesený z toho, čo videl, sa chcel zo všetkých síl čo najskôr dostať z tohto hrozného miesta. Po istom čase sa tma, ktorá ho obklopovala, začala rozostupovať a zaznel zvuk najkrajšej hudby, akú kedy počul.

Nebo: Na konci tmavého tunela, v ktorom sa ocitol, zbadal točiace sa svetlo, z ktorého vyžarovalo teplo lásky. Začal sa pohybovať smerom nahor a dostal sa do úžasného, nádherného svetla, plného života, úchvatnej krásy, radosti a pokoja.
Vo Svätom písme sa dočítame: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 4 – 5); „A toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a vám zvestujeme: Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1, 5). Ježiš o sebe samom hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

V textoch, kde mystici opisujú svoje stretnutie s Bohom, nachádzame motív svetla. Slávny konvertita svätý Augustín opisuje svoje prvé stretnutie s tajomstvom Boha nasledovne: „Očami duše som uvidel svetlo, nesmierne svetlo. Nebolo to obyčajné svetlo, ktoré vidia všetci, ani podobné, hoci väčšie, žiarivejšie a všetko naplňujúce svetlo. Nie. Nebolo to takéto svetlo. Bolo iné, celkom odlišné od týchto všetkých. Nebolo nad mojou mysľou ako olej na hladine vody alebo ako nebo nad zemou, ale bolo vyššie, pretože ma stvorilo, a ja nižší, pretože som ním stvorený. Ten, kto pozná Pravdu, pozná toto Svetlo.“

Keď člen Francúzskej akadémie André Frossard vo chvíli svojho obrátenia ešte ako ateista prvý raz v živote hľadel na Najsvätejšiu sviatosť, hmatateľne zakúsil Božiu prítomnosť. Opísal to takto: „Bolo to duchovné, poučujúce svetlo; bol to jas pravdy. Definitívne obrátilo poriadok vecí. Môžem povedať, že od chvíle, keď som ho uvidel, existuje pre mňa iba Boh a všetko ostatné je iba hypotéza.“
A svätá Faustína opisuje videnie neba nasledovne: „Dnes som bola v duchu v nebi a obzerala som si tú nepochopiteľnú nádheru a šťastie, ktoré nás po smrti čaká. Videla som, ako všetky stvorenia neustále vzdávajú česť a slávu Bohu. Videla som, aké veľké šťastie je v Bohu, ako sa rozlieva na všetky stvorenia, robí ich šťastnými a ako sa všetka chvála a sláva z toho šťastia vracajú späť do prameňa. Duše vstupujú do Božích hlbín, kontemplujú vnútorný život Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, ktorého nikdy nepochopia ani nepreskúmajú“ (Denníček 777).

Alexander Eben napísal, že ľudský jazyk nedokáže vyjadriť nebeskú krásu a šťastie. Cítil tam blízkosť, nežnú, bezpodmienečnú lásku a všemohúcnosť trojjediného Boha, z ktorého vyžaruje radosť a srdečný súcit a ktorý je smutný, keď hrešíme a pohŕdame jeho láskou. Vtedy si Eben uvedomil, že celý materiálny vesmír je ako maličké zrnko piesku v porovnaní s duchovným rozmerom reality.

A napriek tomu, že na zemi prítomnosť zla vyvoláva obavy, v celom vesmíre vládne Božia láska, ktorá definitívne zvíťazí.

Najdôležitejším objavom z jeho zvláštnej duchovnej púte bola bezpodmienečná Božia láska. Takisto zistil, že sa netreba báť smrti. Obávať sa máme iba neochoty obrátiť sa, zotrvávania a záľuby v hriechoch a pohŕdania Božím milosrdenstvom.

Videnie neba a skúsenosť Božej prítomnosti umožnili Alexandrovi Ebenovi pochopiť, že jedným z najväčších omylov, akého sa ľudia dopúšťajú, je presvedčenie, že Boh je neosobná bytosť.
Namiesto toho vedec zakúsil osobný vzťah lásky s Bohom, ktorý je dokonalým spoločenstvom troch Božských osôb. Boh tak veľmi miluje človeka a stará sa oň, že sa sám stal človekom, vzal na seba utrpenie a hriechy nás všetkých, aby nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil, odpustil nám a daroval nám večnú spásu a svoje definitívne víťazstvo nad hriechom a smrťou.

Keď bol Eben mimo svojho tela, komunikoval s Bohom priamo – tak, ako sa to deje pri modlitbe. Pochopil, že bezprostredný, osobný kontakt s Bohom v modlitbe je našou najdôležitejšou a zároveň najprirodzenejšou úlohou.
Všemohúci, vševediaci, osobný Boh nás bezpodmienečne miluje a skrze modlitbu nám dáva všetko, čo potrebujeme k šťastiu, čiže život a lásku, a preto sa každý deň modlime. Kto sa nemodlí, stráca najväčšie poklady: lásku a večný život.

Návrat do pozemského života: Eben sa do pozemského života, ktorý odvtedy vníma ako veľké a bolestné ohraničenie, vracal s veľkým smútkom. Krátko nato, ako sa prebudil z kómy, sa mu obnovili všetky poznatky z neurobiológie, ktoré nadobudol štúdiom a dlhoročnou praxou. Do pamäti sa mu mocne vryli aj spomienky z pobytu mimo tela, ktoré mu vrátili vieru v osobného Boha a v posmrtný život. Odvtedy je viera preň zdrojom nekončiacej sa radosti.

Alexander Eben chce svojim kolegom vydávať svedectvo o tom, čo osobne zažil: chce im povedať, že existuje osobný Boh, ktorý je láska, a že každý človek má nesmrteľnú dušu (duchovnú myseľ), ktorá sa prejavuje cez materiálny mozog. Svojim kolegom sa snaží vysvetliť, že vedomie nie je výtvorom mozgu, ktorý je akousi redukčnou závorou alebo filtrom, ktorý duchovné vedomie prispôsobuje poznávacím schopnostiam človeka. Podľa Ebena je ľudské vedomie najväčším dôkazom o existencii duchovnej reality. Duchovná realita je reálnejšia ako hmotný svet a nie je vedľajším produktom fyzických procesov.

Vedec si po svojom uzdravení dôkladne prezrel lekársku dokumentáciu z času, keď bol v bezvedomí. Keď si pozrel výsledky z magnetickej rezonancie, uvedomil si, v akom vážnom zdravotnom stave sa nachádzal. Baktérie Escherichia coli ničili jeho mozgové bunky, a preto sa ocitol na hranici smrti. Jeho mozog nepracoval, takže zážitky z toho obdobia nemohli byť výsledkom projekcie, akú vytvoril mozog.

Asi po dvoch rokoch od uzdravenia navštívil svojho blízkeho priateľa Johna, známeho vedca a vedúceho jedného z najlepších oddelení neurobiológie na celom svete. John s údivom a pochopením počúval Ebenovo rozprávanie o zážitkoch z hranice života a smrti. Neskôr sa mu zdôveril, že pred rokom ležal jeho otec na smrteľnej posteli. Veľmi trpel a chcel čo najrýchlejšie zomrieť.
Jedného dňa zrazu ustúpila jeho starecká demencia a začal synovi hovoriť svoje úvahy o zmysle života. Vtom v jednej chvíli odvrátil hlavu a radostne sa začal rozprávať s akousi neviditeľnou bytosťou. Bola to jeho matka, ktorá zomrela pred 65 rokmi. John pochopil, že prišla, aby ho posilnila a potešila krátko pred smrťou.
Ebenovo svedectvo ho ešte väčšmi upevnilo v presvedčení, že existuje nesmrteľná ľudská duša a večný život, že život človeka sa smrťou nekončí, ale sa mení, a že pozemský život je iba časťou večného Božieho plánu a večnej existencie.

Nezabúdajme, že klinická smrť nie je skutočnou smrťou. Je to iba priblíženie sa k hranici smrti. Boh nám hovorí, že na zemi žijeme iba raz: „Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho)“ (Sir 38, 22);
„A je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd“ (Hebr 9, 27). Máme jeden neopakovateľný pozemský život, zo smrti sa už nedá vrátiť.

Keď človek zomrie, stretne sa s Kristom a koná sa súd, počas ktorého človek urobí neodvolateľné rozhodnutie, či spásu prijíma alebo odmieta. Neexistuje nijaká forma reinkarnácie. Všetci, ktorí v ňu veria, odmietajú Krista a idú za „filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi“ (Kol 2, 8).

Každý pokus opísať zážitky zo stavu klinickej smrti bude nedokonalý, pretože nadprirodzenú realitu nie je možné vyjadriť pomocou ľudských pojmov. Okrem toho existuje nebezpečenstvo zásahu zlého ducha, ktorý sa všemožne snaží sfalšovať pravdu o Bohu a o večnom živote. Takže jediné kritérium, pomocou ktorého môžeme zhodnotiť hodnovernosť zážitkov z hranice života a smrti, je Sväté písmo a učenie Katolíckej cirkvi. Iba Kristus, ktorý učí a pôsobí v Cirkvi, nám poskytuje ozaj dôveryhodnú odpoveď na otázky o posmrtnom živote, nesmrteľnej duši, súde vo chvíli smrti, nebi, pekle a očistci.

Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, bol prvý, kto víťazne prešiel skúsenosťou reálnej ľudskej smrti. Skutočne vstal z mŕtvych a žije vo svojom skutočnom oslávenom tele. Iba Ježiš je zárukou večného života pre každého z nás. Preto nám hovorí: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26); „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16);
„Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky“ (Jn 8, 51);
„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ,Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu“ (Rim 10, 9 – 10).

Ježiš nám ukazuje cestu do neba a vedie nás po nej, a preto mu dajme svoj život, podriaďme sa jeho prikázaniam, evanjeliu a učeniu Cirkvi, radikálne pretrhnime zväzky s hriechom, každý deň sa modlime, čítajme Sväté písmo, vstaňme z každého ťažkého pádu vo sviatosti pokánia a čo najčastejšie prijímajme Eucharistiu.

vložil: Masima