Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Zjavenia

[Zjavenia][bsummary]

Ježiš zvíťazil - skutočný príbeh

Boli to výnimočné duchovné cvičenia. Nezabudnem na ne do konca života. Práve sme končili týždenné stretnutia s chlapcami. Chcel som, aby naše záverečné rozjímanie každému z nich pomohlo zbaviť sa nejakého hriechu, preto som im predtým počas túry po horách povedal: "Vezmite si, chlapci, každý jeden kameň. Bude symbolom toho, čo vás od Ježiša vzďaľuje, toho, čo vám prekáža lepšie ho spoznať. Dnes večer ho položíte v kaplnke počas nášho posledného modlitebného stretnutia, a tak možno navždy premôžete jeden zo svojich hriechov ... "

Bolo neskoro večer pred slávnosťou Zjavenia Pána. Modlil som sa s nimi pred Pánom Ježišom v Najsvätejšej sviatosti. Dvadsať chlapcov, všetci stredoškoláci, mnohí z nich mali za štyri mesiace maturovať. 

"Akým smerom sa bude uberať ich život? Ježišu, nech sú pod tvojou ochranou. Duchu Svätý, veď ich život a prichádzaj k nim v daroch poznaní, rozumu, rady, sily." Takto som sa za nich modlil. 
Ticho modlitebného sústredenia zrazu prerušil strašný výkrik a zvuk kameňa, ktorý narazil na stenu za oltárom. 
Začul som slová: "Netrafil som, nikdy ho nemôžem trafiť!" 
Obrátil som sa. Uvidel som Artúra stočeného do klbka pri stene, jeho telo sa triaslo, tvár sa mu krivila strašným úškrnom. Bol to hrozný pohľad. Pristúpil som k nemu. Keď som sa nad ním sklonil, zasyčal mi rovno do tváre: "Odíď, kňažúr, alebo ťa zabijem." Po týchto slovách prebehol k oknu. 
Pomyslel som si, že z neho chce vyskočiť, a pocítil som strach, pretože kaplnka sa nachádzala na druhom poschodí. Nie som exorcista, ale to už som pochopil, kto použil Artúrovo telo. 
"Modlitba, spoločná modlitba," napadlo ma. Zavolal som na chlapcov: "Modlite sa!" Aj oni už pochopili. Spontánne sa chytili za ruky a nahlas, takmer s krikom ako jeden muž začali: "Otče náš, ktorý si na nebesiach ..." 
Chytil som Artúra a pritisol som ho na podlahu. Hádzal sebou, bol veľmi silný. Uve- domil som si, že sám ho neudržím. Poprosil som o pomoc. Prišiel Jacek, ktorého hneď zasiahol útok: "Poznám ťa, poznám tvoje hriechy, poznám tvoju minulosť, budeš sa hanbiť." 
"To nesmiem dovoliť," pomyslel som si. Reflexívne som Artúrovi zakryl ústa, ale len čo som ruku odtiahol, začul som spŕšku najohavnejších kliatob, urážky Boha, Ježiša, Márie, Svätého Otca. 
Rúhavé slová prehlušila hlasná modlitba chlapcov. Držali sa za ruky, len Peter sa modlil obďaleč. Artúr sa k nemu obrátil a pozrel sa mu do očí ... Tento pohľad odhodil Petra niekoľko metrov dozadu a ten, veľmi naľakaný, chcel utiecť z kaplnky. Jeden chlapec ho zadržal. Teraz už všetci utvorili modlitebný kruh. 
Z oltára som vzal relikvie sestry Faustíny, Honoráta Kožmiňského a Františka z Assisi a priložil som ich ku tvári posadnutého. Z Artúrových úst zaznelo kvičanie, potom rúhanie, smiech a uštipačná otázka zlého ducha: "To si si teda vymyslel exorcizmus. Na lepšie nemáš, čo?"
Artúrovo telo sa začalo šmýkať silnejšie. "Daj mi pol hodiny a uvidíš, koľko z nich pri tebe zostane," obrátil sa na mňa diabol. 
"Kto si, ako sa voláš?" spýtal som sa. 
"Nepoviem." 
"Rozkazujem ti, vyjdi z Artúra." 
"Vyjdem, ale vojdem do niekoho iného." 
"Ako sa voláš?" zopakoval som. 
"Belzebub." 
"V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, Belzebub, vyjdi z Artúra." 
"Je nás tu veľa," odpovedal. 
V myšlienkach som si zhrnul všetko, čo som o Artúrovi vedel, pripomenul som si, s akými problémami zápasil. Začal som ich poporiadku vymenovávať a pritom som ich nazýval zlými duchmi. Prikazoval som im, aby ho opustili, a stále som robil znamenia kríža Sviatosťou oltárnou v monštrancii. 
Trochu stíchol, preto som ho poprosil, aby so mnou opakoval: Ježiš je môj Pán! Bez prestania som ho žehnal a opakoval: "Artúr, povedz: Ježiš je môj Pán ..." 
Hádzal sebou, zvíjal sa, trhal sebou, ale bolo vidieť, že zlé sily slabnú. Po chvíli ticho, tichučko zašepkal: "Ježiš je môj Pán ..." 
Potom už hlasnejšie zopakoval: "Ježiš je môj Pán ..." 
"Ježiš zvíťazil, je dokonané, premohol diabla, zničil smrť," pridali sa chlapci. V srdci som pocítil nesmiernu radosť. 
A vtom Artúr zašepkal: "Otče, je tu ešte jeden." 
Boj v ňom sa znovu rozpútal. Zrazu sa zahľadel na jeden bod a stručne povedal: "Je tu Panna Mária." 
Zavolal som na chlapcov: "Modlime sa všetci k Panne Márii," a začal som sa modliť Zdravas Mária. 
Po niekoľkých minútach spoločnej modlitby Artúr trochu stíchol, ale nie natoľko, aby som sa o neho nemusel báť. Začal som usilovne premýšľať, čo by ho ešte mohlo spútavať. Akoby čítal v mojich myšlienkach, unaveným hlasom povedal, že nechce, aby ho ten posledný zlý duch opustil, pretože práve on mu dával všetko poznanie. Nedbal som na to, priblížil som monštranciu čo najbližšie k Artúrovej tvári a prikázal som tomu duchu, aby vyšiel z jeho tela. 
"Povedz: Panna Mária je mojou kráľovnou," prosil som Artúra. 
Už sa nepamätám, ako dlho som túto prosbu opakoval, cítil som však, že zasvätenie Panne Márii vyslobodí Artúra z posadnutosti. 
Keď konečne vyslovil tieto slová, upokojil sa a hlasom úplne vyčerpaného človeka zašepkal: "Koniec." 
Zdvihli sme ho a začali sme sa teraz už všetci spolu modliť. Ešte raz sme sa zasvätili Ježišovi a Márii. Chlapci sa modlili veľmi horlivo, niektorí z nich plakali, bolo vidieť, že túto udalosť veľmi hlboko prežívali. Napriek tichu a pokoji som sa nedokázal úplne sústrediť na modlitbu, znepokojoval ma strach o chlapca. 
"Kam sa podel ten zlý duch?" pýtal som sa sám seba. Vtedy mi Duch Svätý vnukol myšlienku, aby sa každý svedok exorcizmu dotkol monštrancie. Všetci sme to tak urobili a vtom v nás zavládla veľká radosť, akoby nám spadol kameň zo srdca. Začali sme sa objímať, plakať radosťou, priali sme si všetko najlepšie. Napĺňala nás Božia láska. Tak nás našli členovia záchrannej služby, ktorú sme už predtým zavolali. 
Keď nás zbadali, veľmi sa čudovali - dvadsať chlapcov a kňaz, chvíľu sa smejú, chvíľu plačú, padajú si do náručia a srdečne sa objímajú. To teda bol pohľad! 
Keď sme vychádzali z kaplnky, spýtal som sa Artúra, či vie, kde je ten, ktorý ho tak zneužíval. Rukou ukázal na kamene. Ešte tú noc sme ich vyhodili na smetisko za cintorínom. 
Tam, na smetisku sa odohral symbolický pohreb diabla. Artúr, aj keď unavený a celý pomlátený, ešte tú noc medzi prvými pristúpil k sviatosti zmierenia. 
Ráno každého z nás privítal s radostným úsmevom. Bohu vďaka! Toto všetko ma dlho znepokojovalo - ako sa to stalo, že zlý duch ovládol Artúra? 
Keď som ho viezol domov, rovno som sa ho na to opýtal: "Ako sa to stalo?" A počul som, ako už dávno uveril, že Boh ho prestal milovať a opustil ho. 
Keď bol raz večer sám v izbe, bol si istý, že niekto je u neho, niekto, kto ho už dlhšiu dobu sprevádza. Práve vtedy prijal rozhodnutie, ktoré malo také tragické následky: zložil kríž, ktorý nosil na prsiach, a oddal sa zlému duchu, aby ho viedol životom a aby bol jeho jediným pánom. 
Až do tejto udalosti som sa nikdy nezamýšľal nad týmto problémom, ale teraz viem, že čím viac sa ľudia vzďaľujú od Boha, tým častejšie sú prípady posadnutosti. Ak ľudia odmietajú Božiu lásku, sami sa otvárajú pôsobeniu zlých síl. 
Istý poľský exorcista povedal: "Stretol som sa s toľkými prípadmi posadnutosti, že by som s nimi nebol hotový, ani keby som sa im venoval celých dvadsaťštyri hodín každý deň v roku." 
Artúra som spoznal pred nejakým časom. Bol "dušou spoločnosti": spolužiaci a spolužiačky ho obdivovali, žasli nad jeho famóznou pamäťou a zvláštnou schopnosťou spoznať ľudí. Celé hodiny mohol radiť a ukazovať možné riešenia ťažkých problémov. Odkiaľ to všetko mal? Dnes už viem, že od zlého ducha. Tak by nám možno za pár rokov vyrástol ďalší veštec či bioenergoterapeut. 
Artúr po návrate domov navštívil psychiatra aj psychológa, ktorí nezistili žiadne anomálie a poslali ho k exorcistovi. Zlý duch počas exorcizmu rozprával s kňazom latinsky a hebrejsky. 
Artúr po niekoľkých stretnutiach s exorcistom bude úplne slobodným človekom. Po tom všetkom, čo sa stalo, Artúr povedal: "Nepôjdem spať do svojej izby, pretože je tam na stene nakreslený pentagram." 
Teraz už viem, že diabol si privlastňuje aj miesta a predmety používané pri hriechu, pretože hriechom mu boli zasvätené, podobne ako sú požehnaním zasvätené miesta a veci Bohu. 
Miesta, kde žijeme, je potrebné často zasväcovať Bohu. Koľko múdrosti je v tradícii Cirkvi, ktorá odporúča, aby sme aspoň raz do roka žehnali svoje príbytky. 
Kedysi som nechápal svoju tetu, ktorá sa na sviatok Obetovania Pána vracala domov zo svätej omše a plameňom zapálené hromničky robila znak kríža na dverách. Dnes už viem, prečo značíme dvere požehnanou kriedou a prečo nad ne vešiame kríž. Nie je dobré zabúdať, že kríže a obrázky svätých sú predovšetkým ochranou pred pôsobením zlých duchov. Je škoda, že sa z našich príbytkov vytrácajú kropáče a uctievanie relikvií sa pokladá za poveru. Ak to všetko opäť prijmeme ako dar, ktorý sme dostali na ochranu, pochopíme, ako hlboko Boh pokoril diabla, keď ho prinútil počúvať rozkazy ľudí, ktorí konajú v Ježišovom mene.

vložil: Masima
zdroj: P. Marek Jarzbek S.Chr.

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]