%20(1).jpg)
Keď don Bosco (1815-1888) rozprával pápežovi Piovi IX. na audiencii v roku 1858 o vzniku svojho rozkvitajúceho diela s mladými v Turíne, pápež ho poprosil, aby presne spísal všetky výnimočné udalosti, ktoré s tým boli spojené.
Don Bosco teda poslušne písal svoje Spomienky, ktoré sa začínajú prvým z jeho 180 snov, v ktorých dostal nadprirodzené poznanie skrytých vecí i budúcnosti.
Prvý vizionársky sen z detstva, v ktorom hrala Panna Mária ústrednú úlohu, zanechal v deväťročnom Jankovi nezabudnuteľný dojem na celý život. V prorockej vízii videl Giovanni veľký zástup veselých chlapcov, ktorí sa smiali a hrali. Tých, ktorí nadávali a kliali, sa on sám snažil umlčať údermi a tvrdými slovami. Vtedy sa mu zjavil vznešený muž, ktorému žiarila tvár a mal oslnivo biely odev.
Chlapca oslovil menom a priateľsky mu povedal: „Postav sa na čelo chlapcov! Nie údermi, ale dobrotou a láskou ich získaš za priateľov. Začni teda ihneď, poučuj ich o ošklivosti hriechu a o vzácnosti čnosti.“
Vtedy mu muž odpovedal: „Dám ti učiteľku. Pod jej vedením získaš múdrosť. Bez nej je všetka múdrosť hlúposťou.“
„Ale kto ste vy?“
„Som Synom tej, ktorú ťa tvoja matka učila zdraviť trikrát za deň.“
V tom okamihu uvidel Giovanni paniu s majestátnym výzorom, v plášti posiatom žiarivými hviezdami. Vzala ho láskyplne za ruku a upriamila jeho pozornosť na skupinu chlapcov; no namiesto nich tam teraz stáli capy, psy, mačky, medvede a iné zvieratá.
„Toto je tvoje pôsobisko,“ povedala. „Staň sa pokorným, silným a smelým. Čo sa teraz stane s týmito zvieratami, to ty neskôr urobíš s mojimi synmi.“
Zrazu sa pred očami malého chlapca zmenili všetky divé zvieratá na krotké baránky, ktoré okolo žiariaceho muža a krásnej panej teraz poskakovali a radostne bľačali. Nič z toho nepochopil a s plačom prosil nebeskú paniu o vysvetlenie.
Vtedy mu ona priateľsky položila ruku na hlavu a povedala: „V správnom čase všetko pochopíš.“ V tom momente sa chlapec prebudil.
Bol ešte stále akoby omámený; ruky ho boleli od uštedrených úderov a na tvári cítil bolesť z úderov, ktoré dostal on. Omnoho viac sa však zamýšľal nad slovami toho muža a onej panej, takže už zaspať nemohol. Keď o tom ráno rozprával svojej rodine, jeho matka vážne povedala: „Ktovie, raz možno bude z teba kňaz.“
Keď si Giovanni neskôr ako 16-ročný gymnazista robil starosti, že kvôli chudobe bude musieť štúdium ukončiť, a tým sa zriekne aj svojej túžby stať sa kňazom, opäť videl vo sne Pannu Máriu, tentoraz ako pastierku. Kráčala pred veľkým stádom a hovorila: „Giovanni, celé toto stádo zverujem do tvojej starostlivosti.“
„Ale ako to mám urobiť – nakŕmiť a ustrážiť toľko oviec a baránkov?“ pýtal sa. „Kde pre ne nájdem potrebnú pašu, kam ich mám zaviesť?“
„Neboj sa! Budem stáť pri tebe,“ upokojila ho Panna Mária a svoje slovo aj dodržala. Zázračným spôsobom sprevádzala dona Bosca v jeho veľkom diele pri záchrane ohrozenej mládeže.
Všetko sa začalo jedným Zdravas’ Mária: Určite to bola nebeská Pastierka, ktorá mu na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie (8. decembra 1841) priviedla prvého zverenca.
Keď sa v sakristii františkánskeho kostola v Turíne don Bosco ako 26-ročný novokňaz pripravoval na svätú omšu, zrazu mal pred sebou neznámeho chlapca. Ten však nevedel miništrovať, a preto ho nahnevaný kostolník hnal von z kostola.
„Prečo bijete toho chlapca?“ pýtal sa don Bosco. „Je to môj priateľ!“
„Tento tulák je váš priateľ?“
„Áno, zavolajte ho späť, musím sa s ním porozprávať.“ A tak zostal vystrašený chlapec na svätej omši.
Z rozhovoru sa potom don Bosco dozvedel, že tento 16-ročný chlapec je sirota, volá sa Bartolomeo Garelli a pochádza z mesta Asti. Bol murárskym učňom, no nevedel čítať ani písať a nevedel sa ani modliť.
„Vieš spievať?“ spýtal sa ho mladý kňaz.
„Nie!“
„Vieš pískať?“ a vtedy prebehol chlapcovou tvárou úsmev a don Bosco vedel, že si získal jeho dôveru.
Bartolomeo nebol ani na prvom svätom prijímaní a nepoznal ani katechizmus. „Prišiel by si, keby som ti ho vysvetlil?“
„To áno, veľmi rád!“
„Dnes večer?“
„Áno!“
„Alebo aj teraz?“
„S potešením!“
Skôr ako don Bosco začal túto nezvyčajnú katechézu, kľakol si a vrúcne sa pomodlil jeden Zdravas’. Prosil Pannu Máriu o pomoc, aby mu vyprosila milosť zachrániť dušu tohto úbohého chlapca.
O 45 rokov neskôr, dva roky pred svojou smrťou a pri pohľade na všetko dobré, čo so svojimi duchovnými synmi vykonal, povedal tento určite najúspešnejší vychovávateľ svojej doby: „Všetko je dielom Panny Márie. Všetko vyšlo z toho jediného Zdravas’, Mária, ktorý som sa vrúcne a s čistým úmyslom pomodlil s jedným chlapcom.“
Rozvíjajúce sa priemyselné mesto Turín lákalo masy ľudí, ale iba málokto tu našiel svoje šťastie. Poľom pôsobnosti dona Bosca boli osirelé a zanedbané deti, ktoré sa bezcieľne potulovali ulicami; vykorisťovaní učni a nezamestnaní výrastkovia, zanedbaní chlapci, ktorí žobrali na uliciach mesta, kradli alebo si krátili čas krvavými bitkami v bandách. Okrem toho tu boli aj húfy chlapcov od 12 do 18 rokov, ktorí boli vo väzniciach. Niet divu, že don Boscova veselosť a povestná všestrannosť mnohých mladých priťahovala; ich počet rástol z nedele na nedeľu.
Keď už prácu so stovkami mladých nevládal vykonávať sám, Panna Mária ho podnietila k tomu, aby si vychovávateľov a aj kňazov sám vyformoval zo svojich duchovných synov. A tak sa pod vedením 44-ročného dona Bosca 18. decembra 1859 zrodila kongregácia saleziánov. Mala sedemnásť členov, medzi nimi boli aj dvaja kňazi.
K saleziánom sa pridávali mladí muži zo všetkých strán a zo všetkých spoločenských vrstiev. Duchovným centrom tejto saleziánskej rodiny sa už čoskoro mal stať známy mariánsky kostol, o ktorom donovi Boscovi hovorila Panna Mária v jednom sne z r. 1844; vtedy mu ukázala aj pole, na ktorom mal kostol stáť: „Prajem si, aby sa na tomto mieste, na tejto pôde, ktorá je presiaknutá krvou slávnych turínskych mučeníkov, svätých mužov Solutora, Adventora a Octavia, uctieval Boh výnimočným spôsobom.“
Don Bosco tam vo sne videl nádherný kostol s nápisom „Tu je môj dom, odtiaľto sa bude šíriť moja úcta.“
Don Bosco tam vo sne videl nádherný kostol s nápisom „Tu je môj dom, odtiaľto sa bude šíriť moja úcta.“
Počas rokov výstavby don Bosco často opakoval: „Panna Mária si praje, aby sme na jej počesť postavili kostol a aby sme si ju uctievali ako ‚Pannu Máriu - Pomocnicu kresťanov‘. Časy sú smutné. Skutočne potrebujeme pomoc Panny Márie, aby sme si zachovali a obránili svätú katolícku vieru. Tento kostol sa stane materským kostolom našej kongregácie a tiež centrom, z ktorého budú vychádzať všetky ostatné diela v prospech úbohej mládeže, ktorá je ponechaná sama na seba.“
História vzniku kostola patrí k najpozoruhodnejším udalostiam v živote dona Bosca. Panna Mária musela pomáhať svojmu synovi, aby uskutočnil to, čo si ona sama priala. Pri prvej splátke, keď mal iba niekoľko mincí, staviteľovi s úsmevom povedal: „Buďte bez starostí, Panna Mária sa postará o peniaze, ktoré sú na stavbu potrebné. Ja som iba jej pokladníkom.“
Keď sa mala vyplácať robotníkom prvá mzda, spomenul si don Bosco na istú chorú zámožnú dámu. Navštívil ju a poradil jej, aby sa pomodlila novénu k Pomocnici kresťanov. Na záver dodal: „Ak by sa váš stav zlepšil a vy to uznáte za vhodné, môžete prispieť na stavbu kostola Pomocnice kresťanov, ktorý staviame na predmestí Valdocco.“
Správa o tomto prvom zázračnom uzdravení sa rýchlo rozšírila a všade vzbudila dôveru k Panne Márii, Pomocnici kresťanov.
Mnohí prichádzali so svojimi potrebami k donovi Boscovi, ktorý vzýval Pomocnicu kresťanov a sprostredkoval jej požehnanie, vyprosoval jej pomoc pri obdivuhodných uzdraveniach a iných zázrakoch.
V Janove, Florencii, Miláne, Ríme a Neapole, ako aj vo Viedni, Paríži a v Londýne, všade tam sa utiekali k Pomocnici kresťanov a ako prejav vďaky za mnohé uzdravenia prichádzali do Turína veľkodušné príspevky.
Stavba kostola trvala iba štyri roky, a keď ho v roku 1868 slávnostne posvätili, don Bosco bol šťastný: „Pán a jeho Matka si chceli poslúžiť úbohým kňazom na uskutočnenie tohto diela. Panna Mária si sama postavila dom. Každý kameň, každý predmet v kostole je dôkazom jednej Máriinej milosti.“
Patagónia a Ohňová zem patria k najjužnejším častiam Južnej Ameriky. Don Bosco vo svojom sne z roku 1872 videl nádhernú, širokú trávnatú step ohraničenú pohorím Ánd. Videl, ako na týchto stepiach lovili neznámi, hnedo opálení ľudia vysokého vzrastu s dlhými, nepoddajnými vlasmi. O Indiánoch žijúcich v pampách don Bosco dovtedy vôbec nevedel.
„Z diaľky sa k nim blížila skupinka misionárov, ktorí s radosťou pozerali okolo seba. Pred nimi kráčal zástup mladých. Keď som sa lepšie pozrel, spoznal som v týchto kňazoch našich saleziánov... Ich príchod vyvolal medzi domorodcami radosť. Odložili zbrane, misionárov s úctou prijali a pozorne počúvali, čo im hovorili... Kým sa misionári modlili ruženec, Indiáni sa zbiehali zo všetkých strán... a spolu s nimi sa modlili... Nakoniec svoje zbrane zložili k nohám misionárov a kľakli si. Keď jeden salezián začal spievať známu mariánsku pieseň, Indiáni sa k spevu pridali s takou intenzitou, až som sa zľakol a prebudil som sa.“
Don Bosco mal veľké misionárske prianie – priniesť svetlo evanjelia do tých krajín, kam ešte žiaden misionár nevkročil. A hoci neustále prichádzali naliehavé prosby z Afriky, Ázie a Ameriky, don Bosco s vyslaním prvých saleziánov váhal; až do roku 1874, keď jasne pochopil, že Indiáni, ktorých mu Panna Mária pred dvoma rokmi v jeho prvom misionárskom sne ukázala, sú pôvodní obyvatelia Patagónie.
A tak sa 11. novembra 1875 konala v turínskom Kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov rozlúčka s prvými saleziánskymi misionármi, ktorí odchádzali do Južnej Ameriky.
Don Bosco šťastne predpovedal: „Teraz sa začínajú uskutočňovať slová: ‚Odtiaľto sa bude šíriť moja úcta.‘“
Odvtedy sa každoročne vo svätyni Pomocnice kresťanov opakovala slávnosť vysielania nových misionárov do sveta. Dnes popri jezuitoch a františkánoch patria saleziáni k trom najväčším mužským reholiam Rímskokatolíckej cirkvi a pôsobia po celom svete. Napriek úspechom a rozkvetu nemožno zabúdať na to, čo mal don Bosco neustále na pamäti a čo dosvedčil aj na konci svojho života: „Nikdy sme neurobili jediný krok, ktorý by nám predtým nebola ukázala Panna Mária. Všetko v mojom živote uskutočnila Panna Mária.“
Don Bosco mal veľké misionárske prianie – priniesť svetlo evanjelia do tých krajín, kam ešte žiaden misionár nevkročil. A hoci neustále prichádzali naliehavé prosby z Afriky, Ázie a Ameriky, don Bosco s vyslaním prvých saleziánov váhal; až do roku 1874, keď jasne pochopil, že Indiáni, ktorých mu Panna Mária pred dvoma rokmi v jeho prvom misionárskom sne ukázala, sú pôvodní obyvatelia Patagónie.
A tak sa 11. novembra 1875 konala v turínskom Kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov rozlúčka s prvými saleziánskymi misionármi, ktorí odchádzali do Južnej Ameriky.
Don Bosco šťastne predpovedal: „Teraz sa začínajú uskutočňovať slová: ‚Odtiaľto sa bude šíriť moja úcta.‘“
Odvtedy sa každoročne vo svätyni Pomocnice kresťanov opakovala slávnosť vysielania nových misionárov do sveta. Dnes popri jezuitoch a františkánoch patria saleziáni k trom najväčším mužským reholiam Rímskokatolíckej cirkvi a pôsobia po celom svete. Napriek úspechom a rozkvetu nemožno zabúdať na to, čo mal don Bosco neustále na pamäti a čo dosvedčil aj na konci svojho života: „Nikdy sme neurobili jediný krok, ktorý by nám predtým nebola ukázala Panna Mária. Všetko v mojom živote uskutočnila Panna Mária.“
Masima
