Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Rozumieš prvému prikázaniu?

„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“ (Ex 20, 2-5).

Apoštol Matúš nám to pripomína aj v Novom zákone: „Je napísané: ,Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť‘“ (Mt 4, 10). 

„Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu budeš slúžiť“ - čo to pre nás znamená? 

Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia: „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6). 
Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14). 
Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal.

Klaniaš sa mu denne? Alebo si myslíš, že ak nie si v kostole klaňať sa už netreba? Boh je skutočne všade, i v tvojom dome, či byte, chate, ale aj v hotelovej izbe, kde práve tráviš dovolenku. 

„Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. 

Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ 

Dôveruješ úplne, či niekedy aj zapochybuješ? Miluješ ho tak, že mu oddávaš celé svoje srdce? Vidíš vo všetkom len skutky Božie? Vidíš aj v tom škaredom, čo sa ti prihodí, vôľu Božiu a prijímaš ju s pokorou a poslušne? Máš skutočne silnú vieru? Veríš, dúfaš, miluješ ho? 
Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. 
Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi: 
- Dobrovoľné pochybovanie o viere zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. 
- Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.

Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. 
„Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; 
Apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; 
Schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“ 

Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. 
Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest. 

Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť: 
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu. 
Sú dva druhy opovážlivosti: 
- buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), 
- alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy). 

Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu. 
Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: 
- Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. 
- Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. 
- Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. 
- Znechutenosť alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. 
- Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy. Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty. 

„Jedine jemu sa budeš klaňať“ 

Božské čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti. 

Máš stále v sebe dostatok lásky pre Boha? Odplácaš sa mu láskou za Jeho lásku? Chodievaš za ním, alebo ho prijímaš iba ľahostajne? Chodievaš pravidelne na svätú omšu? Ďakuješ mu? Patria tvoje prvé ranné myšlienky Bohu? 

Medzi čnosti nábožnosti patria:
Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium. 

Klaňať sa Bohu znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. 

Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. 

Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta. 

Modlitba: úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. 
Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. 
Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“. 

Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním. „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu, teda je zameraný na ten cieľ dobra, vďaka ktorému môžeme byť naozaj blaženými.“ 
„Obetou Bohu milou je duch skrúšený“ (Ž 51,19). Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. 
Ježiš pripomína: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu. Keď sa spájame s jeho obetou, môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu. 

Netreba zabúdať, že ak sme už raz dali Bohu nejaký sľub, treba ho aj dodržať, lebo náš Pán svoje sľuby plní. Sme na tom rovnako?
Medzi sľuby a prisľúbenia patria: 
- Krst a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka – tie ich vždy zahŕňajú. 
Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod. Vernosť prisľúbeniam daným Bohu je prejavom povinnej úcty voči Božej velebnosti, ako aj prejavom lásky k vernému Bohu. 

Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil. 

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ 

Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok – proti čnosti nábožnosti. 

Čo tá červená šnúrka na ruke? Uhlíková voda... veríš, že ťa ochránia lepšie ako samotný Boh? Piatok trinásteho... čierna mačka... atď.

Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad, keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. 
Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery. 

Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. 
Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. 
Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 115,4-5.8). Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3,10), ktorý dáva život a zasahuje do dejín. 

Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. 
„Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“ hovorí Ježiš (Mt 6,24). Mnoho mučeníkov zomrelo, lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. 
Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom. 
Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. 
Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha.“ 

Veštenie a mágia - Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. 
Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti. Preto:
- Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu. 
- Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. 
Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. 
Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných. 

Neúcta voči Bohu - Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo. 

Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť. Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ 
Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. 
Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. 
Svätokupectvo sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20). Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ 
Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho. 

Ateizmus - Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. 
Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín.“ 
Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“. 
Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. 
Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“. 
Ateizmus sa často zakladá na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“. Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“. 

Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu - Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. 
V iných prípadoch sa agnostik nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť. 
Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť, útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. 

„Neurobíš si kresanú modlu...“ 

Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz.“ 
A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov. 
Na základe tajomstva vteleného Slova siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov. 
Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.

„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ 

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]