Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

V slnku Eucharistie

Obraz slnka sa výborne hodí na Eucharistiu, pretože hostia je Ježiš, Boží Baránok a Slnko vychádzajúce z výsosti. Toto porovnanie podporuje aj skutočnosť, že už stáročia má hostia tvar bielej, okrúhlej oblátky. 

Vieme veľmi dobre, aké dôležité je slnko pre prírodu. Takisto aj eucharistické Slnko zohráva nenahraditeľnú úlohu pre duchovný život človeka: rozjasňuje dušu, osvecuje svedomie, zohrieva srdce, umožňuje, aby človek rástol smerom k Bohu.
Kniha proroka Malachiáša hovorí aj o ďalšej veľmi dôležitej úlohe: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“ (3, 20). Takže lúče „Slnka spravodlivosti“ prinášajú so sebou predovšetkým zdravie pre dušu, telo aj srdce.

Ježiš to zreteľne povedal svätej Gertrúde: „Tu, v Eucharistii, v štedrej dobrote môjho srdca, uzdravujem rany každého človeka: duchovne povzbudzujem hriešnika, duchovnú chudobu obohacujem darom čností a každého potešujem v jeho utrpení.“ 

Svätý Ján Zlatoústy hlboko veril v uzdravujúcu silu Eucharistie, o ktorej hovoril veriacim: „Keď pristupujete k Eucharistii, príďte všetci so svojimi chorobami, pretože tu môžete získať aj telesné uzdravenie.“

Poznáme mnoho svedectiev o zázračných uzdraveniach v lúčoch Eucharistie, takže ďalšie zázraky na nás už nerobia hlbší dojem. Niekedy to väčšmi prekvapuje ľudí, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, akým bol napr. Voltaire, ktorý v období francúzskeho osvietenstva použil všetku svoju inteligenciu na boj proti kresťanstvu. V liste istej dáme vyznáva – nie bez emócií, ba priam s dojatím –, že bol očitým svedkom zázraku, ktorý sa udial 31. mája 1725 v parížskej Farnosti svätej Margity.
Obyvateľka Paríža, Anna Lafosseová, trpela dvadsať rokov na krvotok. Kvôli vyčerpaniu už takmer nevstávala z lôžka. Na slávnosť Kristovho tela a krvi sa rozhodla prosiť o uzdravenie, ale keď sa procesia s Najsvätejšou sviatosťou blížila k jej ulici, zaplavili ju pochybnosti a strach.
Práve v tej chvíli k nej prišla priateľka, protestantka, ktorá neverila v skutočnú prítomnosť Krista v hostii. Avšak pri pohľade na utrpenie a obavy chorej ju začala povzbudzovať, aby vložila všetku dôveru do zmŕtvychvstalého Krista, ktorého moc v nebi nie je o nič menšia ako moc, s ktorou uzdravoval počas svojho pozemského života.
Anna prijala toto povzbudenie ako znamenie z neba. Požiadala, aby ju v kresle vyniesli na ulicu, kadiaľ mala prejsť procesia.
Keď bola monštrancia najbližšie, padla na kolená a začala kričať: „Pane, ak chceš, môžeš ma uzdraviť. Verím, že v hostii si ten istý, ktorý vošiel do Jeruzalema. Odpusť mi moje hriechy a budem zdravá!“ 
Ľudia sa ju snažili odsunúť z cesty, pretože si mysleli, že je psychicky narušená. Ale ona išla za monštranciou, najskôr pokľačiačky a neskôr vzpriamene. Sily jej pribúdali, hoci cestou stratila veľmi veľa krvi. Po procesii sa konala pobožnosť, počas ktorej bola úplne uzdravená. Biskup po uznaní, že išlo o nadprirodzený zázrak, nariadil, aby tento príbeh spísali a spis umiestnili v kostole.
Podľa archívnych spisov sa medzi rokmi 1725 a 1789 udialo vyše sedemdesiat zázračných uzdravení počas procesií na slávnosť Božieho tela.
A čo Voltaire? Čo sa stalo s jeho vierou? Medzi jeho ateistickými vyjadreniami znie trochu zázračne alebo aspoň prekvapujúco takéto vyznanie: „Táto udalosť vo mne vyvolala jemný záchvev nábožnosti – vo mne, ktorý Bohu slúžim rovnako ledabolo ako diablovi.“

Sestra Briege McKenna, írska rehoľníčka, ktorá už vyše dvadsaťpäť rokov vykonáva službu ohlasovania a modlitby príhovoru medzi kňazmi na celom svete, napísala knihu, v ktorej uvádza konkrétne príklady uzdravujúcej moci Eucharistie.
„Raz,“ píše rehoľníčka, „som sa po skončení liturgie modlila spolu s otcom Kevinom za uzdravenie. Medzi prítomnými bolo dieťa s rodičmi, ktoré malo ťažkú mozgovú chorobu. Pri pozdvihnutí Najsvätejšej sviatosti dieťa zdvihlo hlavu a vystrelo ruky smerom k Eucharistii. Na druhý deň ho choroba celkom opustila. Na tej istej pobožnosti bolo dievča, ktoré patrilo k mormonom. Hovorila som o reálnej prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána v Eucharistii a všetkých som horlivo povzbudzovala, aby sa pozerali naňho, prítomného v hostii. Dievča priviedli ku mne, aby som sa s ním pomodlila. Malo ochrnuté ruky. Keď pozdvihli hostiu, dievča vystrelo svoje zdeformované ruky a vnímalo, že sa s ním deje niečo mimoriadne. Skutočne, jej ruky sa úplne uzdravili.“

To však neznamená, že sa v nás nič nedeje, ak nevidíme podobné viditeľné uzdravenia. Lúče slnka Eucharistie vždy prinášajú do duše svetlo a teplo lásky, hoci rozum si to často neuvedomuje.

Odohráva sa v nás premena, ktorá nie je na prvý pohľad zjavná, podobne ako ovocie nedozrieva v slnečných lúčoch hneď, ale postupne. Tak aj naše dozrievanie pre večnosť vo svetle Eucharistie prebieha pomaly, ale zato dôkladne.
Keď si to uvedomíme, pochopíme, že pri adorácii potrebujeme predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť.

Belgický kráľ Baudouin radšej odstúpil, ako by mal podpísať interrupčný zákon. Trávil dlhé hodiny pred Najsvätejšou sviatosťou a takto opísal svoju skúsenosť modlitby:
„Takmer vždy bolo pre mňa náročné nehybne kontemplovať Boha v tichu suchej viery. Napriek tomu viem, že dušu treba vystaviť pôsobeniu Slnka a nebáť sa, že takto strácame čas v kaplnke, dokonca ani vtedy, keď nič necítime. Musíme dať Slnku čas, aby nás mohlo opáliť. Vyžaduje si to trochu trpezlivosti.“

Počas trpezlivej adorácie Boha prítomného v hostii nás premieňajú lúče, ktoré očami nevidíme. Pán niektorým ľuďom dovoľuje vnímať túto duchovnú skutočnosť, aby nás svojím svedectvom posilnili vo vytrvalej viere.
V tomto duchu svätá Faustína opisuje nasledujúci zážitok: „V ten istý deň, ako som bola v kostole, kým som čakala na spoveď, uzrela som tie isté lúče, ako vychádzali z monštrancie a rozbiehali sa po celom kostole. Trvalo to počas celej pobožnosti. Po požehnaní sa rozišli na obidve strany a potom naspäť do monštrancie. Boli jasné a priezračné ako krištáľ. Prosila som Ježiša, aby ráčil zapáliť oheň svojej lásky vo všetkých ľahostajných dušiach. Pod tými lúčmi sa rozohreje srdce, hoc by bolo studené ako kus ľadu, hoc by bolo tvrdé ako skala, rozdrobí sa na prach“ (Denníček 370).

Sestra Maria-Teresa Dubouché, zakladateľka Inštitútu odprosujúcej poklony, nadšene volala: „Existuje azda stvorenie, ktoré by sa vystavilo pôsobeniu tohto Slnka, a nezakúsilo by jeho zohrievajúce a oživujúce pôsobenie? Ktorú dušu, nachádzajúcu sa pod dohľadom eucharistického Ježiša, by mohla obísť jeho starostlivosť? Tajomstvom adorácie v duchu a v pravde, ktorá spočíva v dobrovoľnej účasti na poklone, akú koná Ježiš pred Otcom, je mlčky sa nechať opáliť a pohltiť do priepasti Ježišovej lásky.“

Eucharistia žiari osobitným svetlom zvlášť v hodinách tmy, keď hasnú všetky ostatné svetlá ľudskej nádeje a sily. V Denníčku sestry Faustíny nájdeme zvláštne slová: „Dnes som videla, ako sa vykonávali sväté tajomstvá bez liturgického rúcha a po súkromných domoch, pre chvíľkovú búrku. Videla som slnko, ktoré vyšlo z Najsvätejšej sviatosti, a ostatné svetlá zhasli, čiže boli zatemnené, a všetci mali oči obrátené k tomu svetlu. Ale význam toho v tejto chvíli nechápem“ (991).
Sestra Faustína nepochopila toto videnie, pretože zrozumiteľným sa stalo až počas vojnového šialenstva, ktoré už nezažila. Jej proroctvo sa však splnilo. Konečne utíchli zločinecké ideológie a vyšlo „Slnko spravodlivosti“.

Eucharistia neprestáva svietiť na nebi mučeníkov Cirkvi. Mnohé dokumenty z počiatočného obdobia kresťanstva svedčia o spojení, aké existuje medzi slávením Eucharistie a mučeníctvom za vieru. To druhé vyplýva z prvého: obeta kresťana čerpá silu z Kristovej obety; vernosť v láske až do krajnosti sa živí z lásky toho, ktorý nás prvý miloval vo svojej Eucharistii. Takto to bolo v počiatkoch kresťanstva a rovnako to bolo aj včera aj dnes. V Číne, Afganistane, na východe aj na západe... Desiatky katolíkov v Nigérii boli obeťami masakry počas slávenia ostatných Vianoc.
V lúčoch eucharistického Slnka nachádzajú silu kresťania, ktorí odolávajú totalitnému a falošnému ideálu „modernej Európy“.
Nijaká pastoračná iniciatíva neoživí Cirkev tak účinne a úspešne ako Eucharistia. Po období „revolučných“ zmien vo francúzskej Cirkvi sa mnohé kostoly vyprázdnili. Kde sa podeli ľudia hľadajúci Boha? Tam, kde ho naozaj môžu nájsť, kde ho prijímajú ako pokrm a svetlo.
Kostol, ktorý patrí mníšskemu spoločenstvu Jeruzalem a ktorý sa nachádza v centre Paríža, poskytuje počas eucharistickej liturgie pohľad, ktorý vyráža dych: modlí sa tam obrovské množstvo ľudí! Toto je jedno z miest skutočnej obrody kresťanstva v Paríži, jedno z mnohých vo Francúzsku a na Západe, jedno z premnohých... Tajomstvo príťažlivosti týchto duchovných oáz tkvie v ustavičnej adorácii, vo vernom a odvážnom otvorení srdca na „Svetlo sveta“, na Krista, ktorý je verný slovu, ktoré dal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]

Info /nielen/ o bohoslužbách