Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

Veľkonočný starec

Rusko-ortodoxný kňaz a mních Ján Kresťankin, ktorý zomrel v roku 2006 ako 95-ročný v jaskynnom kláštore Pskovo-Pečerskij na hranici Estónska, bol starcom, svätým Božím mužom, „Serafimom Sarovským našich čias“.

Pri najrozličnejších okolnostiach svojho bohatého života zakúsil veľkonočné víťazstvo Kristovej lásky. Sprostredkoval ho ľuďom svojím darom proroctva a svojím prirodzeným dobrotivým a radostným bytím.

V roku 1910, ešte v časoch ruského cára, kým ešte náboženský život prekvital, prišiel na svet Ivan ako ôsme a najmladšie dieťa skromných manželov Kresťankinovcov v centre Ruska v meste Oriol. 
Po predčasnej smrti otca žila celá rodina veľmi chudobne v maličkej drevenici, no napriek tomu bola malému Ivanovi vlastná matka vždy pravým príkladom pohostinnej a obetavej kresťanskej lásky, takže i pre toto citlivé, chorľavé dieťa sa v budúcnosti stalo najväčšou samozrejmosťou robiť druhým ľuďom radosť. 
Ako šesťročný mohol začať miništrovať a odvtedy vo svojej duši stále jasnejšie spoznával Božie volanie ku kňazstvu.

Po Októbrovej revolúcii v roku 1917 zavládol v meste Oriol stupňujúci sa chaos. Kostoly a kláštory boli zatvorené. Ivan však stále túžil stať sa mníchom. Miestny biskup ešte pred svojím uväznením vyriekol pri požehnaní 12-ročného chlapca prorocké slová: „Najskôr dokončíš školu, potom budeš pracovať, potom ťa vysvätia za kňaza a budeš slúžiť. V určenom čase sa istotne staneš mníchom.“ 
A naozaj sa tak stalo: Neotrasiteľná viera mnohých duchovných a neskorších mučeníkov i osvietené rady niektorých starcov ukázali chlapcovi cestu k jeho povolaniu. 

Neskoršie si Ivan s veľkou úctou spomínal na všetkých a rád opakoval: „Slová poúčajú, príklady priťahujú!“
Najskôr sa ako 19-ročný vyučil, potom odišiel do Moskvy, kde ako 22-ročný dostal miesto vedúceho účtovníka v istom malom závode. Tento vrúcne sa modliaci človek opätovne zakúšal jasné Božie riadenie. 

Na začiatku druhej svetovej vojny bol vďaka vážnej očnej chorobe oslobodený od povolávacieho rozkazu na front. V roku 1944 začal v jednom moskovskom kostole pomáhať s takým zápalom a s takou horlivosťou, že tamojší farár už po šiestich mesiacoch nechal tohto vychudnutého mladého muža vysvätiť za diakona. 
Prvé evanjelium, ktoré Ivan ako diakon na sviatok svätého Serafima Sarovského čítal, by mohlo byť vhodným opisom jeho ďalšieho životného úseku: „Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.“ 
Koncom roka 1945 prijal ako 35-ročný kňazskú vysviacku.

Po vojne, po dlhých rokoch ťažkého útlaku a hlbokej materiálnej núdze, Rusko zažilo krátky okamih rozkvetu náboženského života. Každú nedeľu, predovšetkým ale vo veľkonočnom období udelil otec Ivan takmer 150 ľuďom sviatosť krstu a sám sa s neuveriteľnou dobrotou a láskou venoval duchovne vyhladovanému ľudu: vo svätej spovedi, v kázňach a v slávení svätej liturgie, ktorú sa snažil konať čo najkrajšie a najslávnostnejšie, ako sa len dalo. 
To málo, čo mal, daroval biednym, a preto sám žil neustále na pokraji chudoby. Ako kaplán tak veľmi priťahoval ľudí i mnohých mladých, že čoskoro začal pociťovať závisť zo strany svojho farára. 
Keď sa ho pýtali, či ho to neuráža, odvetil: „Čas mi nepostačuje na to, aby som miloval, ako by som ho potom mohol premárniť urážaním sa?!“

V čase Stalinovej vlády opäť zosilnel boj proti Cirkvi, krsty boli zakázané. Napriek tomu sa otec Ivan v roku 1949 rozhodol, že na Veľkú noc pri slávení liturgie vzkriesenia, počas procesie okolo kostola bude zmŕtvychvstalého Krista premietať farebným svetlom na nočnú oblohu. Táto veľkolepá hra svetla sa podarila nad všetky očakávania, avšak kňazovi bolo jasné, že komunistické úrady ho sledujú. 

Koncom apríla 1950 ho jednej noci skutočne zaistili – pre „protisovietsku propagandu“. Udal ho jeho vlastný farár spoločne s vedúcim chrámového zboru a diakonom. Ivan bol však hlboko presvedčený: „Čím rýchlejšie srdcom prijmeme to, čo nám bolo od Boha dané, o to ľahšie dokážeme niesť príjemné Božie jarmo a jeho ľahké bremeno. Ťažkým sa oboje stáva iba naším vnútorným odporom a vzpieraním sa.“
Počas polročnej vyšetrovacej väzby v tmavej izolácii zlopovestného väzenia KGB na Lubianke musel 40–ročný otec Ivan znášať nekonečné výsluchy a kruté mučenie. Hlavný vyšetrovateľ, za ktorého sa Ivan denne modlil a o ktorom neskôr bez akéhokoľvek hnevu povedal: „Polámal mi všetky prsty“, sa nakoniec rozhodol, že postaví tohto „politického väzňa“ zoči-voči jeho farárovi.
Otec Ivan vedel, že tento človek je spoluvinníkom všetkého jeho utrpenia. Len čo farár vkročil do miestnosti, naplnila Ivana taká úprimná radosť z toho, že môže opäť vidieť svojho spolubrata v kňazskej službe, s ktorým tak často slávil svätú liturgiu, že mu padol okolo krku. 
Farár, zdesený takýmto neslýchaným a neočakávaným gestom odpúšťajúcej a zabúdajúcej lásky, v Ivanovom náručí padol do bezvedomia.

Neskôr Ivan s jednoduchosťou vyznal: „Pán nám prikázal milovať nášho blížneho. Či nás on miluje, alebo nie, o to sa nesmieme starať. Našou jedinou starosťou musí byť to, aby sme my milovali jeho.“
Zo siedmich rokov trestaneckého tábora, na ktoré bol otec Ivan odsúdený, si nakoniec odpykal päť rokov na severe Ruska a pri Volge. Ako kňaz chápal čas strávený vo väzení ako svoju misiu: „Nuž, Pán ma posiela k iným stádam,“ do tábora, k veriacim i neveriacim. 

Svoje neskoršie duchovné deti ubezpečoval: „Roky v gulagu boli najšťastnejšími rokmi môjho života, pretože Boh mi bol vždy nablízku! Tvrdý život človeka najlepšie naučí modlitbe. V zajatí som prežíval opravdivú modlitbu, pretože som bol neustále, každý deň na prahu smrti. Modlitba bola tou neprekonateľnou závorou, ktorú nedokázali zdolať ani surovosti tábora. Z nevysvetliteľnej príčiny sa viac nedokážem rozpamätať na nič zlé – iba na to, ako som sa tam modlil: Nebo bolo otvorené a anjeli spievali! Dnes túto neobyčajnú milosť modlitby už nemám, ale skúsenosť takejto modlitby a hlbokej viery, ktorú som vtedy zakúsil, ostane v človeku navždy, vtlačená doňho po celý život. Ako často sa duša modlila k Bohu bez slov!“ 

O to presvedčivejšie zaznievala zo starcových úst jeho vzácna rada: „Modlite sa a proste o dar lásky, aby sa stala pre vás kompasom, ktorý vás povedie v každej situácii správnym smerom a premení každého človeka na vášho priateľa. Presvedčil som sa o tom dokonca počas deportácie.“ 

Jeden zo spoluväzňov, ktorý trpel spolu s ním, dosvedčil: „Poznal som mnohých pravoslávnych kňazov, ale len u neho som zažil, čo znamenajú jednoduché slová: Boh je láska.“

Počas nasledujúcich dvanástich rokov po prepustení na slobodu začiatkom roka 1955 pôsobil otec Ivan ako dedinský farár v šiestich rôznych farnostiach. Všade nachádzal farníkov s vychladnutou vierou a kostoly v dezolátnom stave. Tajne ich s pomocou svojich starých dobrých priateľov reštauroval a nanovo zariaďoval. 

Vďaka dobrote otca Ivana a jeho sile presvedčenia čoskoro ožila aj viera obyvateľov obcí – na veľké znepokojenie štátnych úradov, ktoré vždy po krátkom čase zariadili preloženie otca Ivana do inej farnosti. Boh to teda dopustil; no namiesto toho, aby bola Cirkev zničená, čo komunisti neustálym prekladaním farára mali v úmysle, všetko to prispelo k obnoveniu životnej sily Cirkvi, hoci ju vlastne chceli zničiť. A počet duchovných detí otca Ivana rástol. Neskôr starec napomínal: „Nezabudnite, Božie deti, ... nad svetom vládne Boh, Boh sám a nik iný.“ 

Otec Ivan však veľmi trpel pre všeobecné prenasledovanie a brutálne útoky namierené proti nemu. Duchovné útočisko nachádzal v osobe kňaza a mnícha Serafima, ktorý ho konečne v lete roku 1966 po 44 rokoch trpezlivej nádeje vymenoval mníšskou vysviackou za mnícha. 56-ročnému kňazovi dal nové meno Ján.

S požehnaním moskovského patriarchu a s povolením utiahnuť sa do kláštora odišiel otec Ján na jar v roku 1967 do Kláštora Usnutia Bohorodičky, do Pskovo-Pečorského kláštora. 
Rokmi sa otec Ján stal starcom, skutočným pravým svätým Božím mužom, a to vďaka stále hlbšiemu očisťovaniu svojej duše a hlbokému osobnému zjednoteniu s Bohom. Stovky ľudí ho denne prosili o radu a o pomoc.
Keď sa dopoludnia po liturgii vracal z kostola do svojej cely, ľudia čakali hodinu, niekedy i dve, aby od neho prijali požehnanie. Bol obklopený ľudom; podobne ako páter Pio v San Giovanni Rotondo. Pútnici nahlas vyjadrovali svoje úmyly, núdze a otázky, na ktoré on stručne odpovedal.
Po krátkej úpenlivej modlitbe pred svojou milovanou ikonou Panny Márie s nesmiernou otcovskou trpezlivosťou a láskavosťou, často aj po polnoci, po celý rok prijímal vo svojej cele ľudí obťažených starosťami. 

Na prvý pohľad by sa človek mohol ľahko zmýliť v tomto detsky jednoduchom, horlivom a veselom „starcovi“, ako sa to stávalo novicom, ktorým sa iní mnísi vo svojej asketickej prísnosti zdali oveľa váženejšími. Predsa však človek rýchlo zbadal, že múdrosť, s akou tento starec rozprával, nebola ľudská.

Mnohé veci, minulé i budúce, videl tak jasne ako prítomnosť. V dušiach čítal ako z otvorenej knihy.  Jedinou túžbou otca Jána bolo otvoriť ľudské srdcia pre Božiu vôľu, ktorú v Božom svetle spoznal pre ich život. 

Veľkú pokoru a rešpekt mal tento svätý muž pred ľudskou slobodou. Nikdy nikomu nechcel svoju radu nanútiť, naopak, prosil, ba až žobral, aby konali to, čo on spoznal ako Božiu vôľu.  Dokázal však byť i veľmi prísny a priamy, pokiaľ to bolo nevyhnutné pre spásu duše. 

Keď sa ho ako 80-ročného pýtali na jeho „tajomstvo“, vysvetlil: „Je to láska. Začnite milovať a budete sa tešiť spolu s inými a kvôli nim. Začnite milovať blížneho a budete milovať Krista. Začnite milovať nepriateľa a toho, ktorý vás uráža, vtedy sa pre vás dokorán otvoria dvere radosti, zmŕtvychvstalý Kristus sa v láske zmocní vašej zmŕtvychvstalej duše. To je náš raj! Toto je naše vzkriesenie! Žite lásku, potom budete žiť so Spasiteľom, ktorý cez utrpenie z lásky vstal z mŕtvych.“

Do roku 1999, pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo, sa otec Ján zúčastňoval na každodennom kláštornom programe. Keď už starček nemohol prijímať návštevníkov, mali častejšie k nemu prístup jeho spolubratia. Láskyplne ho nazývali „veľkonočný báťuška“ – „veľkonočný otecko“.
Jeden z mníchov sa ho raz spýtal: „Báťuška, prečo máte stále takú radosť?“ 
„Dieťatko moje,“ odpovedal mu, „každý deň mám vo svojej duši Veľkú noc.“ Postupným ubúdaním jeho telesných síl sa ukazovalo, ako rastie jeho duchovná sila.

V posledných rokoch žil starec Ján stále viac v neviditeľnom svete, a to hlavne počas nocí. Tak to bolo i koncom decembra roku 2000, keď bol otec Ján „vtiahnutý“ do skutočnosti nebeskej veľkonočnej liturgie, hoci sa nachádzal vo svojej cele. 
Na druhý deň, hlboko dotknutý tým, čo zažil, naplnený radosťou pozdravil svoju dlhoročnú sekretárku typickým ruským veľkonočným pozdravom: „Kristus vstal z mŕtvych!“ Odvtedy boli ráno čo ráno tieto slová prvé, ktoré bolo počuť z jeho úst.

V novembri 2005 ho našli, ako s prežiarenou tvárou spieval hymnus Panna počne syna. A vzápätí celkom ticho oznamoval: „Ona prišla.“ 
„Kto?“ pýtali sa ho. 
„Nebeská cárovná.“ 
Následne koncom decembra trikrát za sebou tento 95-ročný muž vyslovil slabým hlasom: „Zomieram.“
Zvolali teda celé kláštorné spoločenstvo, aby sa s ním rozlúčilo. Jeden z mníchov sa rozpomenul na obľúbený sviatok otca Jána a začali mu spievať veľkonočné spevy. Vtom sa udialo niečo nečakané: Jeho tvár, ktorá už bola poznačená smrťou, sa odrazu prežiarila ružovkastým svetlom.

Počas trojnásobného zvolania veľkonočného pozdravu: „Kristus vstal z mŕtvych!“ bolo pri prvej odpovedi počuť iba slabý šepot: „Naozaj vstal z mŕtvych!“, sa skutočným veľkonočným zázrakom pozvoľna vracal do neho život. 
Ale o niekoľko dní nato starec Ján prosil Ježiša, ktorého videl iba on: „Pane, vezmi ma odtiaľto rýchlo preč.“ 

5. februára 2006, keď sa slávi spomienka nových ruských mučeníkov a vyznávačov, prijal vyčerpaný mních ešte raz sväté prijímanie. Zvonček práve ohlasoval začiatok svätej liturgie, keď bola prosba otca Jána konečne vyplnená.

vložil: Masima

Žiadne komentáre: