Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Cesta Karola Wojtylu k Pápežovi Jánovi Pavlovi II.

Karol Wojtyła, otec Jána Pavla II., bol kapitánom päťdesiateho pešieho pluku rakúsko uhorskej armády. V roku 1905 sa oženil s Emiliou Kaczorowski. Nasťahovali sa vo Wadowiciach do Kostolnej ulice 7. Z okna ich bytu boli vidieť slnečné hodiny na stene kostola s nápisom: "Čas beží - večnosť čaká." Ich prvý syn Edmund sa narodil 28. augusta 1906. Tento veľmi schopný pekný športovec dokončil medicínu na Jagelonskej univerzite v roku 1930 s titulom medicinae universae doctor. Niekoľko rokov po Edmundovom narodení prišla na svet dcéra, ktorá žila len pár týždňov. Ich najmladší syn Karol, budúci pápež, sa narodil 18. mája 1920 a bol pokrstený 20. júna v kostole Obetovania Panny Márie.

Malý Karol vyrastal v ovzduší hlbokej viery svojich rodičov. Mimoriadny vplyv na neho mal otcov príklad modlitby a sebadisciplíny. Videl, ako horlivo sa modlil a ako vedel byť na seba náročný. Po rokoch už ako Ján Pavol II. napísal: "Moje detské a mladé roky sa spájajú predovšetkým s postavou otca. Videl som zblízka jeho život, videl som, ako bol na seba náročný, videl som, ako pokľakol k modlitbe. To bolo najdôležitejšie v oných rokoch, ktoré znamenajú veľa v období dospievania mladého človeka. Otec, ktorý bol na seba náročný, v určitom zmysle nemusel byť náročný na syna. Ako som sa na neho pozeral, naučil som sa, že človek má klásť požiadavky sám na seba a snažiť sa svoje povinnosti splniť." Tak sa teda už od skorej mladosti Karol od otca učil vernosti modlitbe a súčasne vysokým požiadavkám a svedomitému plneniu povinností.

Karol mohol počuť Krista, ktorý ho povolával ku kňazstvu, pretože rástol v atmosfére viery a modlitby, ktorá v rodnom dome panovala.
"Nejako k tomu prispeli moji rodičia v rodnom dome, najmä môj otec, ktorý čoskoro ovdovel," napísal Ján Pavol II.
"Matku som stratil ešte pred prvým svätým prijímaním vo veku 9 rokov, a preto si ju menej pamätám a menej som si vedomý jej vkladu do mojej náboženskej výchovy, ale bol nepochybne veľký. Po jej smrti (roku 1929 zomrela vo veku 45 rokov) a ďalej po smrti môjho staršieho brata (roku 1932) sme zostali sami s otcom.
Mohol som byť denne svedkom jeho života, ktorý nebol ľahký. Bol vojakom z povolania, a keď ovdovel, stal sa jeho život ešte viac životom ustavičnej modlitby. Často sa stalo, že som sa v noci zobudil a pristihol som svojho otca na kolenách, tak ako som ho vždy vídaval vo farskom kostole. Nikdy sme spolu nehovorili o kňazskom povolaní, ale tento príklad môjho otca bol istým prvým domácim seminárom."

Kapitán Wojtyła hovoril plynne nemecky, a preto doma systematicky tomuto jazyku Lolka učil. Čítavali spolu Bibliu a modlili sa spolu ruženec.
"Pamätám si," píše Ján Pavol II., "že mi otec raz dal knižku do náboženstva, v ktorej bola modlitba k Duchu Svätému. Povedal mi, aby som sa túto modlitbu denne modlil. A od tej doby sa to snažím robiť. Vtedy som prvýkrát pochopil, čo znamenajú Kristove slová adresované Samaritánke o pravých Božích ctiteľoch, to znamená tých, ktorí ho uctievajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23). Myslím si však, že podstatnú úlohu tu zohrali slová môjho otca, pretože ony ma nasmerovali k tomu, aby som bol naozajstný ctiteľ Boha. Nasmerovali ma hľadať spolupatričnosť s jeho ozajstnými ctiteľmi, tj. s tými, ktorí ho uctievajú v Duchu a v pravde. Našiel som Cirkev ako spoločenstvo spásy. Našiel som v tejto cirkvi svoje miesto a svoje povolanie. Postupne som pochopil význam Kristovho vykúpenia a skrze to význam sviatostí, najmä svätej omše. Porozumel som, za akú cenu sme boli vykúpení. A toto všetko ma uvádzalo ešte viac do tajomstva Cirkvi, ktorá práve ako tajomstvo má neviditeľný rozmer."

Je vidieť, ako už od mladosti bol Karol fascinovaný poznaním, objavovaním najväčšieho a najpríťažlivejšieho tajomstva, ktoré zjavil Ježiš Kristus, pravdou o Bohu a o človeku, o jeho povolaniu a poslednom cieľu. Vstupoval do tohto veľkého tajomstva a poznával ho predovšetkým vytrvalou modlitbou a ustavičným získavaním vedomostí. Už vtedy Karol začal odhaľovať realizmus a samotný koreň evanjelia, ktoré nesľubuje ľahký život a lacný zisk. Veľký vplyv na neho mali Ježišove slová adresované učeníkom: "Neboj sa, maličké stádo! Váš Otec rozhodol, že vám dá kráľovstvo" (Lk 12,32). Karol pochopil, že Kristus nepripravil apoštolov na ľahké a teatrálne úspechy.

Najdôležitejšími sprostredkovateľmi pokladu viery Karolovi v rokoch jeho detstva a mladosti boli rodičia a po matkinej smrti sám otec. Lolek veľmi trpel, pretože mu chýbala matka.
Na prvé výročie jej smrti vzal kapitán Wojtyła svojho najmladšieho, vtedy už desaťročného syna, na púť do chrámu Panny Márie v Kalvárii Žebridovskej. Chcel, aby Lolek, poznačený utrpením siroty, nadviazal osobný vzťah s Pannou Máriou, aby ju začal vnímať ako svoju Mamičku.
Táto púť mala na Karola veľký vplyv. Zistil, že Mária je milujúci a o neho starajúca sa Matka a celým svojím srdcom k Panne Márii uctievané na Kalvárii Žebridovskej priľnul.
Možno povedať, že od tej doby sa datuje zvláštna väzba Karola s Pannou Máriou a jej kostol sa pre neho stal obľúbeným pútnickým miestom.
Už ako študent, potom ako kňaz, biskup aj kardinál, tu robil najdôležitejšie rozhodnutia a hľadal tu oporu v ťažkých chvíľach svojho života, kedy sa rôzne veci komplikovali.
Po rokoch napísal: "Videl som, že sem musím prichádzať čoraz častejšie, pretože po prvé, bolo takých záležitostí stále viac, za druhé - je to zvláštne - obvykle sa po tejto mojej návšteve vyriešili."
Už ako Ján Pavol II. hovoril o pútnickom mieste v Kalvárii: "Jednoducho neviem, ako poďakovať Božej Prozreteľnosti za to, že mi odovzdal ešte raz navštíviť toto miesto: Kalváriu Žebridovskú, kostol Matky Božej. Navštívil som ju mnohokrát počnúc mojimi detskými rokmi a mladosťou."

V roku 1930 ukončil základnú školu a začal študovať na gymnáziu Martina Wadowity. V tom čase jeho starší brat Edmund končil medicínu v Krakove. Mohol častejšie jazdiť domov a vďaka tomu sa veľmi spriatelil s Karolom. Bral ho na futbalové zápasy a posadzoval si ho na chrbát, aby Karol lepšie videl. Keď začal Edmund pracovať v nemocnici v Bielsku Białe, Lolek ho navštevoval a hral chorým divadlo jedného herca. Bohužiaľ, Edmund sa od jedného svojho pacienta nakazil šarlachom a zomrel 5. decembra 1932 vo veku 26 rokov. Po smrti matky a brata zostal Karol doma len so svojím otcom. Bola to pre neho veľmi bolestná rana.

Príkladom svojho života učil kapitán Wojtyła Lolka základným princípom práce na sebe. Predovšetkým určil plán povinností na každý deň.
Keďže Karol začínal v škole o 8,00, vstávali skoro, aby mali čas na spoločnú modlitbu, cvičenie a raňajky. Keď sa stal Karol miništrantom, zúčastnil sa ráno o 7,00 hodín svätej omši. Po škole spolu s otcom zjedli obed v blízkej jedálni. Po obede boli dve hodiny zábavy alebo nejakého športu a potom robil Karol domáce úlohy. Večer otec pripravoval večeru, po ktorej obvykle šli na krátku prechádzku, pomodlili sa spolu ruženec a pred spaním čítali Písmo sväté a inú literaturu.

Klasické lýceum bolo známe veľmi vysokou úrovňou. Lolek sa učil latinčinu, gréčtinu, poľštinu i poľskú literatúru, dejiny a matematiku. Vyznačoval sa veľkými schopnosťami a pritom bol veľmi pracovitý a svedomitý v domácich úlohách.

V posledných dvoch gymnaziálnych rokoch bol vybraný ako vedúci mariánskeho združenia. Bol to mládežnícky spolok, ktorý mal za cieľ prehlbovať zbožnosť k Panne Márii.

V lete 1937 Lolek absolvoval povinný kurz vojenskej prípravy na mládežníckom tábore. V poslednom roku gymnázia sa pripravoval na prijatie sviatosti birmovania, ktorú prijal 3. mája 1938.
Antoni Bohdanowicz, jeho spolužiak, spomínal: "Karol mal taký zvyk, že keď sa naučil nejaký predmet, odišiel do druhej izby a odtiaľ sa vracal po niekoľkých minútach. Raz boli dvere nedovreté a všimol som si, že sa Karol modlí na kľakadle ..." 

Veľkou oporou bol pre Lolka otcov silný a ušľachtilý charakter. Mal ho na očiach a učil sa čerpať duchovnej sily v modlitbe aj to, aby sa vo všetkých životných skúškach opieral o Boha, lebo potom z každej ťažkej skúšky vyjde víťazne a utvrdený v dobru. Od otca sa Lolek naučil tiež žiť podľa tvrdých morálnych zásad plynúcich z kresťanskej etiky. Chápal, že láska k Bohu sa prejavuje plnením jeho prikázania. Preto vzťahoval na seba Ježišovu výzvu: "Ostaňte v mojej láske. Ak zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske" (Jn 15,9-10).

V prvom ročníku gymnázia sa stretol s P. Figlewiczem, ktorý ho učil náboženstvo a stal sa jeho mnohoročným spovedníkom a vychovávateľom. Jeho mimoriadna osobnosť mala na Karola veľký vplyv.
V rozhovore s André Frossardom, Ján Pavol II. spomínal: "Som veľmi vďačný kňazom, najmä jednému, dnes už šedivému, ktorý svojou obrovskou prostotou a dobrotou mi ešte v chlapčenských rokoch približoval Krista, a potom vedel, v ktorú chvíľu mi mohol ako spovedník povedať: Kristus ti ukazuje cestu ku kňazstvu." 

V onej dobe sa stala ešte jedna dôležitá udalosť. "V čase, keď som študoval na gymnáziu, navštívil farnosť Wadowice krakovský metropolita, arcibiskup Adam Stefan Sapieha. Môj učiteľ náboženstva P. Edward Zacher mi dal za úlohu, aby som ho privítal. Tak som mal prvýkrát príležitosť stať pred týmto mužom, ktorého si všetci veľmi vážili. Viem, že arcibiskup sa po mojej krátkej uvítacej reči pýtal profesora náboženstva, akú fakultu som si zvolil po maturite. P. Zacher odpovedal: ,Ide na polonistiku.' Arcibiskup na to vraj povedal: ,Škoda, že nie na teológiu.' "

Karol miloval šport, mal rád futbal, lyžovanie a horskú turistiku. Intenzívne študoval a získaval vedomosti. Bol úplne zaujatý láskou k literatúre, najmä dramatickej, k divadlu. Počas gymnázia venoval veľa času príprave na divadelné predstavenie, ktoré sa hrali ako v škole, tak vo farskom kostole. Karol hral v Antigone, v Balladyne a ďalších hrách, ktoré spoločne naštudovali dve wadowická gymnázia, chlapčenské a dievčenské. Spoločne režíroval a súčasne hral grófa Henricha v Krasinského Nebožskej komédii vo farskom katolíckom dome.

Veľký vplyv mal na Karola Mieczysław Kotlarczyk, doktor filozofie a zakladateľ "divadla vnútorného slova" a neskôr počas okupácie Rapsodického divadla.
Bol hlboko veriacim kresťanom, pre ktorého bolo dramatické umenie cestou, ako odovzdávať pravdu o živote, o dokonalosti a o tom, ako odovzdávať Božie slovo.
Bol presvedčený, že funkcia herca sa podobá kňazskej funkcii a má približovať transcendentnú pravdu a univerzálne morálne hodnoty.
Fascinácia divadlom v Karolovi neoslabila túžbu stále prehlbovať a rozvíjať vieru.
U bosých karmelitánov na Górce vo Wadowiciach prijal karmelitánsky škapuliar. Tam si prežil svoje prvé uzavreté rekolekce.Vždy sa zúčastnil novény pred sviatkom Panny Márie škapuliarskej.
Už ako biskup spomínal: "Do svojho odchodu z Wadowic som počas novény nikdy nechýbal na popoludňajších pobožnostiach. Niekedy bolo ťažké sa odtrhnúť od kolegov, vyjsť z osviežujúcich vĺn milovanej Skavy, ale melodický hlas karmelských zvonov bol tak silný, tak do hĺbky duše prenikajúci, a tak som išiel. Áno, býval som vedľa farského kostola, ale rástol som v kostole sv. Jozefa." 

Učil sa v tichosti kontemplovať tajomstvo prítomnosti Boha. Ako pápež povedal: "Je potrebné byť vždy tým, čím chce Boh, aby človek bol. Inak nikdy nie je ničím! V plnení Božej vôle je veľkosť človeka, láska a ... svätosť." 

Svoje školské vzdelanie Karol ukončil vo Wadowiciach zložením maturity 27. mája 1938.
V septembri toho istého roku opustil osemnásťročný maturant spolu s otcom natrvalo Wadowice a presťahovali sa do Krakova. Nasťahovali sa do domu príbuzných, dvoch Karolových tiet (sestier jeho matky) do Týneckej ulici 10. Ich byt bol v suteréne, bol tmavý a vlhký.
Karolovo nadšenie a horlivosť pre štúdium poľskej filológie na Jagelonskej univerzite kvôli obtiažnym podmienkam neochabli. Počas prvého ročníka mal Lolek veľmi veľa povinností, konal ich však s veľkou svedomitosťou a využíval čas na vzdelanie. Rozvrh hovoril o 10 povinných hodinách týždenne, ale Karol sa zaviazal ku 36 hodinám. Zúčastnil sa prednášok najlepších profesorov v Poľsku. Začal písať literárne diela a verše, venoval sa divadelnej činnosti.

Cez veľké množstvo povinností počas prvého roka štúdií nezanedbával svoj duchovný život. Pomáhal mu v tom úzky kontakt s P. Figlewiczem, ktorý pôsobil vo wawelskej katedrále. Chodil k nemu pravidelne na spoveď, posluhoval mu pri svätej omši, využíval jeho duchovné vedenie a hovoril s ním.

Vynikajúci prednášajúci na univerzite i bohatstvo krakovskej duchovnej kultúrnej tradície spôsobilo, že Karol prijímal všetko. Práve vtedy ho fascinovala činnosť a osoba svätca Alberta Chmielowského.
Ako pápež o ňom napísal: "V čase môjho nadšenia pre rapsodické divadlo a umenie na mňa mala postava tohto odvážneho muža, ktorý sa zúčastnil januárového povstania (1863), fascinujúci duchovné vplyv. Je známe, že brat Albert bol maliarom a že študoval v Mníchove. Umelecké diela, ktoré zanechal, dokazujú, že mal veľké nadanie. Tento človek v určitej chvíli svojho života skončí s umením, pretože pochopí, že ho Boh volá k oveľa dôležitejším úlohám. Keď sa dozvedel o prostredí krakovských úbožiakov, ktorých útočiskom bola verejná nocľaháreň nazývaná tiež ohrieváreň na Krakovskej ulici, rozhodol sa, že sa stane jedným z nich. Nie ako ten, kto dáva almužnu, ale ako človek, ktorý dáva seba samého do služieb okrajovým existenciám. Tento strhujúci príklad obete vzbudí mnoho nasledovníkov. Okolo brata Alberta sa zhromažďujú muži i ženy. Vznikajú dve kongregácie, ktoré sa venujú najchudobnejším. To všetko sa odohrávalo na začiatku 20. storočia, v čase pred prvou svetovou vojnou. Brat Albert sa nedožije chvíle, keď Poľsko dosiahne nezávislosti. Zomrie na Vianoce v roku 1916. Avšak jeho dielo ho prežije a stane sa výrazom poľských tradícií evanjeliového radikalizmu spojeného s duchom svätého Františka z Assisi a svätého Jána z Kríža. Svätý brat Albert zaujíma v dejinách poľskej spirituality zvláštne miesto. Pre mňa bola jeho postava rozhodujúca, pretože som v ňom našiel zvláštnu duchovnú oporu a príklad, ako sa vzdialiť od umenia, literatúry a divadla a urobiť radikálne rozhodnutie pre kňazské povolanie. Jednou z mojich najväčších radostí je, že som ako pápež mohol povýšiť tohoto krakovského chudáčika v šedom habite k úcte oltára. Bolo to najprv pri jeho blahorečení počas cesty do Poľska v roku 1983 a potom pri svätorečení v Ríme v novembri pamätného roku 1989."

V júni 1939 urobil Karol skúšky a ukončil tak prvý študijný ročník. Počas prázdnin si odkrútil vojenské školenie v akademickej légii. Bol talentovaným študentom, učil sa rýchlo, ale vždy bol pripravený pomáhať ostatným. Angažoval sa a celé svoje srdce vkladal do všetkého, čo robil. Bol na seba náročný a viedol disciplinovaný spôsob života. Mal veľa priateľov ako medzi chlapcami, tak medzi dievčatami.

Bol horlivý športovec, neraz prekonal mnoho kilometrov pri hľadaní atraktívnych lyžiarskych trás.
Je potrebné zdôrazniť, že v Karolovej mladosti bola jeho zbožnosť normálna. Preto fakt, že Karol viedol hlboký život modlitby, že často pristupoval k sviatostiam, nechápalo jeho okolie ako niečo divného a mimoriadneho.
Bolestný zážitok straty matky a brata bol veľkou lekciou utrpenia prijatého s vierou. Karol sa naučil, aká dôležitá je modlitba a kresťanská askéza pri formovaní charakteru a dozrievanie k otcovstvu.
Vo svojej dráme "Promieniowanie ojcostwa" (Žiara otcovstva) napísal, že otcovstvo znamená "byť podmanený láskou", ktorá núti sebaodovzdaním "dávať život ". Otcovstvo teda znamená odmietnuť otroctvo egoizmu.
/pokračovanie/
vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]