Jedna omilostená duša...

Jedna omilostená duša opisuje očistec takto: "Je to geniálny vynález Boha. Predstavme si: jedného dňa sa dvere otvoria a objaví sa v nich bytosť neopísateľne krásna.

Tak krásna, akú ste ešte v živote nikdy na zemi nevideli. Ste očarený touto bytosťou, vyžarujúcou krásu o to viac, že táto bytosť vám naznačuje, že je do vás bláznivo zamilovaná.

Predtým ste si nevedeli ani predstaviť, že by vás mohol niekto tak milovať. Vycítite tiež, že má veľkú túžbu pritiahnuť vás k sebe, objať vás a oheň lásky, ktorý už vo vašom srdci horí, vás poháňa, aby ste sa vrhli do jej náručia.

V tom momente si uvedomíte, že ste sa už celé mesiace neumývali a že odporne smrdíte, že vám tečie z nosa, vaše vlasy sú mastné a zlepené, na šatách máte veľmi veľké škvrny a pod. Uvedomujete si, že sa v takom stave nemôžete predstaviť, že sa najprv musíte ísť umyť, osprchovať a až potom znovu prísť a predstúpiť pred túto bytosť.

Avšak láska, ktorá sa zrodila vo vašom srdci je tak silná, že tento odklad na neskôr, spôsobený tým, že sa idete osprchovať, je úplne neznesiteľný!

Bolesť z neprítomnosti, hoci iba dočasnej, trvajúcej iba niekoľko minút, je hroznou spáleninou v srdci a závisí od intenzity prejavovanej lásky.

To je očistec!

Je to oneskorenie spôsobené vašou nečistotou, akoby "čakacia doba" pred Božím objatím - popálenina Lásky, ktorá vám spôsobuje hrozné utrpenie, je to akoby nostalgia po Láske.

A presne táto nostalgia nás očisťuje z toho, čo je ešte v nás nečisté.

Očistec je miesto túžby, šialenej túžby po Bohu, po tom Bohu, ktorého už duša pozná, lebo ho videla, ale s ktorým ešte nie je zjednotená.

Očistec je ako veľká kríza, spôsobená nedostatkom Božej prítomnosti.

A predsa by sa žiadna duša nechcela vrátiť z očistca na zem, pretože má poznanie, ktoré nás nekonečne presahuje, a nemohla by sa už nikdy vrátiť do temnoty zeme.

Hľa, v tom spočíva rozdiel medzi očistcom a utrpením, ktoré poznáme tu na zemi. V očistci majú duše napriek hroznej bolesti istotu, že budú môcť navždy žiť s Bohom. Táto absolútna istota im spôsobuje to, že radosť je väčšia ako bolesť. Neexistuje na zemi nič, čo by v nich vyvolávalo túžbu znovu tu žiť, lebo na zemi si nie sme nikdy ničím istí.

Duša sa sama rozhoduje ísť do očistca, aby bola čistá, keď pôjde do neba. V očistci duša úplne plní Božiu vôľu. Teší sa napríklad z dobra a želá si naše dobro. Veľmi miluje Boha, aj ľudí na zemi. Je dokonale spojená so Svetlom Božím v Duchu Svätom.

Nezabúdajme na duše zosnulých: "Zíde z očí, zíde z mysle." Týmto príslovím zvykneme označovať našu zábudlivosť na veci a ľudí, s ktorými sme prestali prichádzať do priameho kontaktu. Zabúdame často a niekedy je to dokonca aj veľmi potrebné.
Inokedy však zabúdanie môže byť prejavom ľahostajnosti, ba až nevďačnosti. Aby to tak nebolo aj vo vzťahu k našim bratom a sestrám, ktorí nás predišli do večnosti a s ktorými naďalej tvoríme jednu rodinu Božích detí, Cirkev, ako dobrá matka, nám ich každoročne pripomína osobitnou spomienkou.

Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka v priebehu 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.

Prečo máme pamätať na duše zosnulých? Preto, že si môžeme a máme navzájom pomáhať. Svätý Ján Mária Vianney hovorí: Modlitba za vyslobodenie z očistca je po modlitbe za obrátenie hriešnikov Bohu najpríjemnejšia.

Náuka Cirkvi učí, že po smrti a osobnom súde ide duša človeka alebo do neba, alebo do pekla, alebo do očistca: Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom.
Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: "Treba veriť, že pred (posledným) súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože (ten, ktorý je) Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12, 31). Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom."

Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: "Preto (Júda Machabejský) nariadil... zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúce skutky.

"Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?... Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby." (KKC 1030 - 1032)

...Každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie, či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného "časného trestu" za hriech... (KKC 1472).

Pri odpustení smrteľných hriechov Boh zmení večný trest na tresty dočasné. Sú to určité dlhy, ktoré je potrebné "zaplatiť", zotrieť zadosťučinením. Časné tresty, následky hriechov, môžeme odčiniť už tu na zemi dobrými skutkami, modlitbou, pôstom, almužnou a trpezlivým prijímaním rozličných ťažkostí, chorôb a zvlášť smrti.

Svätý Alfonz hovorí: Kto umrie s odovzdanosťou do Božej vôle, zanecháva pozostalým istotu, že je v nebi. Preto pápež Pius X. dáva veriacim úplné odpustky pre hodinu smrti, ak sa aspoň raz za život po platnej svätej spovedi a svätom prijímaní zbožne pomodlia: Bože môj, z lásky k tebe a s úprimnou ľútosťou nad hriechmi už teraz prijímam z tvojej ruky akýkoľvek spôsob smrti, so všetkými bolesťami, trestami a úzkosťami s úplnou odovzdanosťou a ochotou.

Keď sa nám tu na zemi zdá byť niekedy naše utrpenie ťažké, ba až neznesiteľné, pripomeňme si, čo hovorí svätý Augustín: Očistcový oheň je horší a pálčivejší, než ktorýkoľvek pozemský trest. Očistcové muky sú väčšie ako muky mučeníkov.

Podobne ako mučeníci, ktorí vedeli, že mukami dosiahnu nebeskú blaženosť, aj duše v očistci sú si isté, že skôr - neskôr prídu do neba, preto znášajú všetky utrpenia s veľkou trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle.
Očisťovaniu sa podrobujú dobrovoľne, lebo samy cítia, že do spoločnosti svätých v nebi nemôžu vstúpiť s nijakou, ani s tou najmenšou škvrnou.

Tento proces im môžeme uľahčiť aj získavaním odpustkov, obetovaním svätého prijímania alebo svätej omše. Osobitné odpustky pre duše v očistci môžeme získať v oktáve Spomienky na zosnulých - teda od 1. do 8. novembra. Dušiam v očistci zvlášť osoží, keď za ne obetujeme sväté prijímanie. 

Niektorí ľudia si však myslia, že zásluhy stratia, keď ich niekomu obetujú; napr. dušiam v očistci. Tým nič nestrácajú. Naopak, majú dvojnásobnú zásluhu, lebo nielen že urobili dobrý skutok, ale jeho obetovaním vykonali aj skutok milosrdenstva. Získavajú tak aj priateľov v očistci, ktorí sa raz budú za nich prihovárať v nebi.
Svätý Tomáš Akvinský hovorí: Pokánie, ktoré konáme za blížnych, je Bohu milšie ako keď sa sami kajáme.

Veľkou pomocou pre duše v očistci sú sväté omše obetované za ne. Spomienka na zomrelých pri svätej omši sa vyskytuje od najstarších čias kresťanstva. Svätý Chryzostom (+ r. 407), carihradský biskup, hovorí, že pri službách Božích sa spomína na zomrelých, aby dosiahli zmiernenie v bolestiach. To, že svätá omša za zomrelých je pre nich veľmi osožná, dočítame sa napr. v živote svätého Malachiáša, arcibiskupa v írskom Armaghu, ktorý zomrel 2. novembra 1148 v kláštore svätého Bernarda z Clairvaux.
Svätý Bernard o tom píše: "Keď zomrela sestra svätého Malachiáša, obetoval za ňu svätú omšu. Ďalšiu svätú omšu však nemohol za ňu slúžiť štyridsať dní. Tu sa mu sestra náhle zjavila. Stála pred vchodom do chrámu veľmi zúbožená a nariekala, že už štyridsať dní sa jej nedostalo nijakej útechy. Malachiáš hneď na druhý deň za ňu obetoval svätú omšu. Znova sa mu zjavila pred kostolom v čiernych šatách, ale už nie taká zúbožená. Svätec odvtedy obetoval za sestru svätú omšu každý deň. Po nejakom čase sa mu zase zjavila v chráme, ale už v bielom rúchu. Malachiáš obetoval za ňu ďalej sväté omše a vrúcne sa modlil za jej vyslobodenie. Napokon sa mu sestra zjavila v žiarivom, nádhernom rúchu priamo pred svätostánkom. Z toho poznal, že bola prijatá do neba."

Známa je prax tzv. gregoriánskych svätých omší. Názov majú podľa pápeža Gregora Veľkého. On dal totiž po smrti istého mnícha Justa slúžiť za jeho dušu tridsať svätých omší tridsať dní nasledujúcich bezprostredne po sebe. Po tridsiatej svätej omši sa mních zjavil svojmu bratovi a oznámil mu, že je z očistca vyslobodený.

Duše v očistci totiž nielen prijímajú našu pomoc, ale spätne môžu pomáhať svojim duchovným dobrodincom. Svätý Ján Mária Vianney hovorí: Keby sme vedeli, ako mocne sa tieto dobré duše v očistci prihovárajú u Božieho Srdca a aké milosti môžeme získať ich príhovormi, nezabúdali by sme tak na ne. Svätý kardináli Bellarmín a Suaréz tvrdia, že duše v očistci sa môžu za živých veľmi účinne prihovárať, lebo sú Božími priateľmi a Boh s radosťou vyhovie ich prosbám. Pamätajme teda na duše zomrelých, majúc na zreteli slová Pána Ježiša: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7).

vložil: Masima