Ježiš začal ovečku bozkávať...

... prijala som svätú Eucharistiu a pri stoličke som pokľakla. V tej chvíli som videla niečo ako obrazovku vo mne. Veľkú obrazovku, na ktorej som videla obrovské pole. Boli tam zelené miesta, malé pahorky s rastlinami, zalesnené územia a veľmi veľké jazero. Bolo to krásne miesto.

Uprostred tohto poľa však bola veľká neobrobená plocha, ktorá vyzerala veľmi škaredo. Bolo tam bodľačie a špina. Nebolo to v súlade s tou čarovnou scenériou.

Uprostred bodľačia stála malá biela ovečka. Nevidela som jej kožu, lebo bola zaliata krvou. Na labkách i na tele  mala veľa rán. Ovečka neustále bolestivo bľačala. Chcela odtiaľ utiecť, ale nemohla. Urobila dva kroky a bodľačie začalo rásť a ešte viac ju zraňovalo.

Obloha bola tmavá s mnohými búrkovými mrakmi. Hrmelo a blýskalo sa. pre silný vietor bola táto scenéria ešte hrozivejšia a malé zvieratko sa ešte viac bálo. 

Zrazu som uvidela ženu. Stála obrátená chrbtom ku mne. Bola oblečená v modrom a mala biely závoj. Hneď som vedela, že je to Panna Mária. Vystrela ruky a zavolala ovečku, aby šla k nej. Vystrašená ovečka však chcela nájsť inú cestu von. Ešte viac sa vzďaľovala, lebo bodľačie rýchlo rástlo. Chcela utiecť pred bodľačím a zároveň od rúk, ktoré ju volali. Tak zúfalo sa bála, že nevedela, ktorým smerom má bežať. Pošmykla sa a spadla, a na tele sa jej otvárali nové rany.

Panna sa na chvíľu otočila a mohla som vidieť jej profil, ktorý bol taký krásny a vľúdny. Hľadela na bod v diaľke, ako keby niekoho hľadala, a potom zmizla.

V tej chvíli sa pred mojimi očami objavil muž, ktorý bol vysoký a silný. Bol oblečený v perlovobielej tunike. Mal sandále a držal vysokú palicu. Jeho tmavé gaštanové vlasy mu padali na plecia. Ramená a časť krku, ktorý bolo vidieť, keď mu vietor rozstrapatil vlasy, odhalili jeho bronzovú pokožku. Ruky mal silné ako robotník.

Moje srdce prekypovalo emóciami: bol to Ježiš, ktorý sa bez premýšľania dostal medzi bodľačie. Trikrát alebo štyrikrát udrel vysoké rastliny palicou a tie ustúpili. To, čo z bodľačia zostalo, mu však poranilo kožu a roztrhlo tuniku, ktorá sa zachytila o tŕnie. Zdalo sa však, že mu na tom nezáleží.

Ponáhľal sa. Všimla som si, že mu krv kvapká z nôh, členkov a chodidiel. Striekala na zem všade, kam šiel. Ovečka sa do bodľačia zamotávala čoraz hlbšie a kým Ježiš prišiel, bola už len zakrvavenou hmotou. Vzal si ju na plecia a opustil pole. Už si ani nevšímal tŕnie, ktoré na neho útočilo a zraňovalo mu kožu. Sústredil sa len na zvieratko, ktoré niesol na pleciach. 

Z poľa vyšiel na miesto, kde som mu mohla vidieť tvár. Plakal spolu s ovečkou. Chvela sa v jeho náručí, ktorá sa poškvrnila krvou. Hľadela na neho, ako keby u neho hľadala útechu. Ježiš si ju privinul na hruď.

Zrazu pozrel na nebo. Jeho výraz na chvíľu stvrdol. To stačilo, aby sa všetky temné mraky rozplynuli  vyšlo slnko. Oči sa mu naplnili slzami, ktoré mu stekali po lícach. Ježiš začal ovečku bozkávať. Tam, kam dopadli jeho slzy, alebo kde ju pobozkal, sa zrazu rany zvieratka hojili a objavila sa biela vlna. 

Ježišova neha a láska boli také veľké, že sa zdalo, ako keby toto zvieratko bolo všetkým, čo vlastnil. Prišla chvíľa, keď bozkával malú hlavičku ovečky a ona mu lízala ruku, pričom sa slzy oboch zmiešali a plakali spolu. Potom sa Ježiš usmial a ovečka jemne zabľačala.

O niečo neskôr som videla, ako Ježiš kráča pomaly, ako keby čakal na svoju malú spoločníčku. Jeho prejavy boli ušľachtilé. Napriek jednoduchému odevu bol majestátny ako kráľ a šťastná ovečka bežala za ním so vzpriamenou hlavou. Bľačala ešte silnejšie a občas mu lízala končeky prstov na ruke. Chvíľu jej hladkal hlavičku a odpovedal na jej nehu.

Ako v sérii obrazov som potom videla Ježiša, ako sedí na skale. Rozprával a malá ovečka sedela na zadných labkách ako psík. Pozorne ho počúvala. Z času na čas jej vzal hlavičku do rúk a so smiechom ju pobozkal. Ona potom lízala Ježišovi nohy a Pánove rany sa hojili.

Mohla som vidieť, ako sa zahojili všetky jeho rany a podobne aj Ježišova tunika vyzerala ako nová. Nebolo už ani stopy po krvi a bolesti. Bola to veľmi krásna scéna. Boli už žiadne mraky a slnko vylievalo svoje zlaté lúče na Pastierovu hlavu. Svieži vánok mu vial vo vlasoch a Ježiš sa usmieval. Začula som ďalšie bolestivé bľačanie a zbadala som Ježiša, ako sa náhli do bodľačia. Na jeho tvári som videla smútok a obavy. Opäť šiel hľadať ovečku.

Tentoraz však uzdravená ovečka šla pred Pánom a bežala hľadať tú, ktorá nariekala. Ako keby bola odborníčkou, vošla do bodľačia tými najstrmšími cestičkami. Určite ju to zraňovalo, ale zdalo sa, že jej to neprekáža, alebo jej to nespôsobuje veľkú bolesť, lebo hľadá svoju spoločníčku a chce ju priviesť do silnej a bezpečnej náruče Pána.

vložil: Masima

zdroj: Catalina Rivas