Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Pán Ježiš o svojich kňazoch /6./

- Z knihy Conchita Cabrera de Armida: Sacerdoti di Cristo. Città Nuova - 

Dôsledky života, ktorý neskoncoval definitívne s hriechom
Častá chyba kňazov, ktorá má hlboký odraz zameraný proti mne je skutočnosť, že nedokážu správne hodnotiť rôzne situácie, a to sa stáva veľmi často.
Tí, ktorí majú zodpovednosť za duše, potrebujú veľmi nutne cnosť predvídania. Nie je možné všetko riešiť podľa jedného modelu a všetko podriaďovať jednému tuhému kritériu. Ostatne, často tí, ktorí veľmi veľa vyžadujú od druhých, sú veľmi zhovievaví sami k sebe ... Nemajú rovnakú mieru, s akou dávajú a prijímajú, sú prísni v súdoch, a to často len z pýchy.

Prezieravosť! Ako veľmi potrebujú mnohí kňazi túto kardinálnu cnosť! Ako je pre niektoré povahy ťažké nezachádzať do krajností, nedokážu žiadať po dušiach len to, čo môžu dať, miešajú sa do vecí, po ktorých im nič nie je, a chcú uplatňovať na všetkých rovnaké meradlo a postupovať voči všetkým s rovnakou prísnosťou. Kňazi musia vždy brať do úvahy konkrétnu situáciu každej rodiny, každej krajiny, každej sociálnej skupiny, každej duše.
V tom, čo sa týka viery, náuky a evanjelia, nesmú z ľudských ohľadov vypustiť ani jedno písmeno a robiť nevhodné a hriešne ústupky, ale vo svetle Božej múdrosti musia zvažovať, merať a prispôsobovať svoje kritériá podľa toho, čo je dovolené, aby nezachádzali za dovolené hranice, nepoškodzovali Cirkev a nevzďaľovali duše z jej lona.

Hovorím o tejto záležitosti, pretože je významnejšia, než by sa mohlo zdať. Len ja môžem zhodnotiť jej vnútorné i vonkajšie dôsledky pre Cirkev a na poli duší. Môžu sa javiť ako nevýznamné, ale naopak, sú veľmi dôležité.
Kňazovi, ktorý obetuje svoj život, aby plnil svoje povinnosti, dávam mučenícku korunu. Nechcem to, čo je neprijateľné a nerozumné, ale obetu, rozumnú horlivosť, a predovšetkým lásku, lásku, lásku! 
Keď ide o záchranu duší, vlažnosť a otáľanie nie sú láska. Často to nie je láska ku mne, pretože prevláda sebaláska, egoizmus, vlastné pohodlie, marenie času a dokonca zmäkčilosť.
Často sa mylne zmiešava božská a ľudská chytrosť a to je dôsledok sebalásky. Tá prvá je cnosť, tá druhá neresť, je to len egoizmus a sebaláska atď.
To, čo od základu tento problém rieši a ničí tieto neresti mojich kňazov, je ich pretvorenie vo mňa. Ak budú mnou, budú konať ako ja, s dokonalosťou, so svätou horlivosťou, s božskou láskou, so svätou a spravodlivou rozumnosťou, budú priťahovať, zosúlaďovať, zjednocovať, tíšiť, milovať. Sebadarovanie je tep lásky k blížnemu, ktorá nemeria, nekalkuluje, spôsobuje, že tvor nevidí sám seba, ale vidí mňa nad všetkými vecami a nad všetkými záležitosťami. A nado všetko je česť a sláva svätej a klaňania hodnej Trojice.

Kňazi by sa mali spytovať s veľkým pokojom vo všetkých týchto veciach a bodoch, ktoré som povedal v týchto oznámeniach celkom konkrétne, a postarať u seba o nápravu pre svoje vlastné dobro aj pre česť mojej Cirkvi (CC 51, 246-257).

Mnohí kňazi tým, že ma nemilujú, nemilujú ani moju Cirkev
Aj keď vonkajšie nevhodné správanie ma veľmi bolí, to, čo najviac zraňuje moje Srdce, je nedostatok živej viery u mojich kňazov, spôsob, akým zaobchádzajú s posvätnými vecami a so Svätým svätých.
To je dôsledok nedostatku lásky, ktorý spôsobuje, že sa im ich kňazské a sväté povinnosti zdajú ťažké, že im bráni vnímať vznešenosť ich poslania a povinností voči Bohu a dušiam, že ich zavádza do chybnej familiarity s oltárom, takže ho nerešpektujú a nedbajú o jeho úctu, ako by mali.

Mnoho kňazov ma nemiluje a nemilujú ani moju Cirkev, a to je pre mňa strašné, pretože sa jedná o služobníkov, na ktorých ona spočíva. A Cirkev som v skutočnosti Ja sám. Dušou Cirkvi je Duch Svätý. 
Ale oni nedbajú ani na mňa, ani na Ducha Svätého, ani na telo Cirkvi, ktorým sú veriaci. Vôbec sa nenamáhajú, aby pochopili vznešenú dôstojnosť Cirkvi, Baránkovej nepoškvrnenej Nevesty a tiež ich Nevesty. Všetko preto, že nie je nič solídneho, hlbokého a vážneho v týchto povrchných srdciach, ktoré sa nesnažia oceniť a zhodnotiť nesmiernu milosť kňazského povolania, ktorú prijali z neba.
Tým, že prijímajú Ducha Svätého, prijímajú jeho dary a ich duša je zasvätená mne. Iste, ako ľudia musia zvádzať boje, pretože ľudská prirodzenosť bude vždy dávať najavo svoju obmedzenosť. Ale práve preto nesmú nikdy žiť tak, že budú podliehať nevšímavosti svojej ľudskosti, aj keď smerujú k tomu, čo je nadprirodzené a božské. Aj keď sú na zemi, musia stále smerovať k nebu. Dotýkajú sa prachu, ale musia mať aj krídla a dostatok sily, aby smerovali k nebu vysoko nad svoje vlastné úbohosti.
Tým, že im dávam povolanie a udeľujem im kňazské svätenie a posielam ich k oltáru, udeľujem im nadbytok zvláštnych milostí vlastných ich stavu. Preto môžem vyžadovať službu, ktorá mi patrí, horlivosť a vernosť, ktorú mi sľúbili, lásku, božskú lásku, akú musia vlastniť vo svojom srdci.
Ostatne, je to pre nich milosť, že vyžadujem svoje práva, že im dávam počuť svoje náreky, že moje bolestné slová bodajú ich srdcia. Pretože keď žiadam nápravu, aby sa rešpektovala dôstojnosť Trojice a Cirkvi, dávam tiež veľké zadosťučinenie, keď ma počúvajú, odpúšťam im hriechy, nedostatky, očistec a dokonca aj peklo.

Všetci kňazi by sa mali spytovať: dobrí, aby boli ešte horlivejší, vlažní, aby počuli slová, ktoré som povedal ochrnutému: "Vstaň a choď", aby oživili v sebe lásku a obeť; zlí, aby oplakávali svoje hriechy a obrátili sa ku mne.
Ja som len láska a môžem ju len brániť. Som láska a nemôžem dať nič iné ako lásku.
Aj moje karhanie, moje náreky a dokonca moje tresty sú len a len láska. Ak v onom živote musím použiť spravodlivosti, aj vtedy je moja spravodlivosť láska.
Prečo? Pretože je pravda, že láska všetko odpúšťa, na všetko zabúda, ale nemôže odpustiť nedostatok lásky. To je jediná vec, ktorú láska neodpúšťa (CC 49, 252-265).

Moje ľudské Srdce hlboko pociťuje ľudskú netaktnosť
Jedna vec, za ktorú sa nehodní kňazi budú najviac hanbiť pred mojim Otcom, je uplatňovanie svojej moci: za to, že odpúšťali hriechy, rozhrešovali a očisťovali duše, a sami boli vo hriechu. Iste, Otec a Trojica, verní svojmu sľubu odpustenia, rozväzujú to, čo kňaz rozväzuje, oslobodzujú duše pre nebo.
Trojica sankcionuje to, čo kňaz vykonáva; znižuje sa, aby on použil svoju božskú moc, ktorú mu udelila a ktorú nikdy neberie späť, aj keď je kňaz nehodný. Aj keď je Boží nepriateľ a vzďaľuje sa od Boha, pretože je v smrteľnom hriechu, Boh odpúšťa, Boh sa pokoruje aj pred kňazom vo hriechu, keď vykonáva službu spovedníka. Ba čo viac, Trojica pôsobí aj napriek novému hriechu, ktorého sa kňaz dopúšťa tým, že posluhuje sviatosti, a nie je v stave milosti.

K akému stavu podlosti môže dospieť kňaz v stave hriechu svojou zlobou, keď využíva prijatú moc, aj keď je sám nepriateľom Trojice!
A ak sa vo svete pokladá za neodpustiteľnú nehoráznosť, keď niekto používa bohatstvo osoby, ktorú urazil, aká je to zvrátenosť používať poklady Cirkvi, ktoré sú pokladmi Božími, keď ich niekto používa na obohatenie duší, a pritom prehlbuje hriech, ktorým ma uráža?

Aj keď je kňaz pre veľký priestupok svojím biskupom suspendovaný, vo vážnom prípade je mu dovolené, aby použil moc odpúšťať hriechy. (Taká je moja horlivosť pre duše a moja láska ku kňazovi, že keď je duša v nebezpečenstve, dovoľujem mu použiť mojej poklady, ktoré mu nikdy neodnímam, či si ich zasluhuje, alebo nezaslúži.)
Ale moje ľudské Srdce hlboko trpí ľudskou výstrednosťou, a pretože som jedno s božstvom, som Boh a človek, trpko ma zraňuje, keď sviatosťami posluhuje kňaz, ktorý je v hriechu, a zakúšam ako veľký trest pred svojím Otcom, že jeho bohatstvo rozdeľuje niekto, kto si nezaslúži, aby sa ho vôbec dotýkal.

Niekedy majú kňazi o mne tak vysokú predstavu, až im to v určitom zmysle škodí. Vidia ma príliš vysoko a cítia sa odo mňa vzdialení, rozjímajú o mne, ako som na tróne božstva. To je síce správne, ale nepripájajú k tomu predstavu, že som tiež Človek a Boh, že žijem v ustavičnom styku s nimi, a to nielen v Eucharistii, v dôvernej jednote, keď plnia povinnosti svojej kňazskej služby, že pociťujem netaktnosť, opustenosť, že trpím a trápim sa, keď ma kladú až za tvory, za prázdne zamestnania, dokonca až za hriech, ktorý nežnosť uráža.
Chcem viac dôstojnosti v mojich kňazoch, aby mali väčšiu ohľaduplnosť, vernosť mojím pohľadom, dôvernejšiu a svätú intímnosť so svojím Ježišom. Chcem, aby moji kňazi lepšie chápali, že som Boh, ale aj človek so Srdcom, ktoré ich nežne miluje a túži len po ich dobru.

Preto žiadam, aby sa pretvorili vo mňa, preto sa usilujem, aby boli so mnou jedno, aby to bola dokonalá jednota v Trojici. Kiež by moji kňazi pochopili do hĺbky nežnosť, s akou ich milujem, a prečo ich milujem, prečo ich chcem urobiť šťastnými a prečo vrúcne túžim, aby sa so mnou stotožnili!
Mojej nekonečnej láske nestačí, keď vidí, že sa stali mnou pri oltári, chcem ich takých vidieť vždy, chcem, aby boli mnou preniknutí, tak, aby som Ja bol v nich ich tepom, aby som v nich pôsobil a miloval. Taký je ideál Boha, ktorý zostúpil na svet, a aby som dosiahol tohto ideálu, chcem sa na svet vrátiť v nich a tak ukázať svoju moc, takto sa chcem zviditeľniť pre duše, aby som ich vytrhol z pekla.
Tieto moje dôverné oznámenia nemajú iný účel ako pretvorenie kňazov vo mňa, spásu a znovuobnovenie sveta, ktoré Ja uskutočním skrze nich. 
Jedná sa o nový rozkvet mojej lásky, nový stimul mojej lásky, lásky, ktorá spôsobila, že Boh sa ponížil, aby žobral o lásku u svojich tvorov (CC 50, 266-273).

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]