Sladká Mária - Panna Mária v zbožnosti a diele sv. Kataríny Sienskej

Výraznými znakmi duchovnosti talianskej svätice Kataríny Sienskej (1347-1380), učiteľky Cirkvi, sú nielen intenzívny vzťah k Ježišovi Kristovi a jeho vzácnej Krvi, ale aj k Panne Márii, Ježišovej Matke.

Túto sväticu poznáme ako zahĺbenú na kolenách nad tajomnými úmyslami milosrdnej Božej lásky nad ľudstvom. Bola tak strávená stravujúcou láskou k blížnym, chudobným, chorým a k hriešnikom, že šialene milovala Cirkev - tajomné telo Kristovo - zložené z Krista a z nás putom presvätej krvi Pána. Vieme o jej žeravom smäde po tejto krvi, očisťujúcej a zachovávajúcej pri živote ľudstvo.  Vieme, ako horela láskou k ukrižovanému Kristovi, ktorý za nás vydal svoju krv do poslednej kvapky. Vieme, ako kľačala v úžase nad tajomstvom plnosti Božieho života v najsvätejšej Trojici. Ale toto všetko u nej tiež veľmi plynulo z jej lásky k Panne Márii.

Svoje listy začína menom Ježiša Krista Ukrižovaného a menom Sladkej Márie ... Sladká Mária, to bolo jej stále označenie svätej Panny. 

Tak vychádza nielen z otvoreného boku Kristovho, ale aj z náručia Máriinho, keď hovorí k pápežom, biskupom, vládcom, ku kňazom, laikom i k hriešnikom ... Všetky ich volá prostredníctvom Márie, skrze Máriu si trúfa obracať sa na ne, skrze Máriu ich prosí ...

Matku Božiu uctievala už od piatich rokov, kedy vedela Anjelské pozdravenie.  Týmto znakom už ako malé dievča uctievala na každom schode svoju Matku. V šiestich rokoch sa jej zjavil Pán a vštepil do jej srdca živú lásku k sebe a k svojej Matke. 

Matku Božiu prosila, aby jej zjednala milosť ustavičného svätého panenstva ako tá, ktorá prvá zahájila rad kresťanských panien. 

V siedmich rokoch ju prosila takto: "Prosím ťa, aby si mi dala, aby som mohla dostať za snúbenca tvojho jediného Syna, po ktorom túži každá žilka mojej bytosti ..."

Bola to Panna Mária, ktorá ukončila svojim krásnym zjavením trpkú skúšku vernosti nebeskému Ženíchovi.

Bola to tiež ona, ktorá Katarínu zasnúbila s Ježišom. Rada zjavení Matky Božej doplňuje toto rozkošné spoločenstvo s milou dcérou Katarínou.

Ale nielen zjavenia, ktoré dnešnému človeku hovoria pomerne málo a ktoré by chcel mať nejako historicky odôvodnené, ale celý život sv. Kataríny, jej zbožnosť, jej činnosť, sú naplnené vrúcnou zbožnosťou ku sv. Panne, dôverným utekaním sa k nej v potrebách Cirkvi aj v jej vlastnom duchovnom živote.

Vo svojich dialógoch sa zmieňuje o spáse hriešnika, ktorého nebeský Otec prijíma pre dôvernú úctu, ktorú mal a zachoval si ju po celý život, ku sv. Panne. Nebeský Otec hovorí (prekrásne slová plné útechy pre nás): "Nezabudol som na úctu a lásku, ktorú zachovával k prečistej a sladkej Matke môjho jednorodeného Syna. Pre jej úctu k Slovu je jej udelené, aby nebol pohltený pekelným démonom nikto, kto choval, nech hriešnik alebo svätec, pravú úctu a lásku k nej ... "

Od Panny Márie si vyprosila, podobne ako si sama v horlivosti svojej apoštolskej túžby vyprosila všetky zachrániť, dušu banditu Nicolu Tuldiho. Prosila Pannu Máriu, volala k nej: "Mária, ako túžim po tejto milosti, aby si mu dala svetlo a pokoj srdca, aby som ho nakoniec videla sa obrátiť." Bola vypočutá a list, v ktorom toto oznamuje, končí jasavým hymnom vďaky.

K Márii pozdvihuje zraky hriešnikov, ktorých chce obmäkčiť. Tak píše neviestke v Perugii: "Nesmie ti to pripadať ťažké. Utiekaj sa ku sladkej Márii, ktorá je matkou milosti a milosrdenstva. Dovedie ťa k svojmu Synovi ... a pohne ho, aby sa zmiloval nad tebou." Tak ako všetky listy, končí zvolaním "Ježišu sladký, Ježišu láska!", tak tento list zakončuje:" Mária, sladká Matka!"

Ešte niekoľkokrát sa vo svojich listoch obracia k Matke Božej a obracia oči tých, ktorých chce obrátiť, k Márii, milosrdnej Matke, k Matke hriešnikov. Zaprisaháva: "Neodporuj slzám prečistej Matky, nepohŕdaj láskou, ktorú má k tebe prečistá Matka Mária, ani jej prosbami ..."

Takto vedie k Márii i duše čisté. Monne Pavole píše: "Pamätaj, drahá sestra, na to, že si dala a odovzdala Márii seba i všetky svoje dcéry. Pros ju, nech vás privedie a odovzdá sladkému Ježišovi, svojmu Synovi. Urobí to ako sladká Matka, ako milostivá Matka milosrdenstva. Nebuď nevďačná, pretože ona nezamietla tvoju prosbu."

Priorovi Kongregácie Panny Márie odporúča v mene svätého a sladkého zhromaždenia: "... kongregácia, ktorú ste zriadili v mene Márie, našej orodovnice, Matky milosti a milosrdenstva a čistoty ..."

Milo hovorí o Matke Božej so svojím otcom Rajmundom. Pripomína mu, že to Mária jej ho dala za otca. Preto dúfa v Márii, že sa s ním zase stretne v Ríme. Nabáda ho: "Stále sa vo všetkom utiekajte k Márii. Zostávajte vo svojej izbietke s Máriou." Praje si, aby bol verným služobníkom pravdy v Panne Márii.

Svojich žiakov učila sláviť každú sobotu ako deň Máriin pôstami a modlitbami a zvláštnou spomienkou a rozjímaním.

Sv. Katarína dobre prerozjímala život Panny Márie a jej vznešené cnosti odporúča k nasledovaniu. Tak predovšetkým a najčastejšie odporúča jej pokoru a čistotu. 

Mária je vzorom pokory. "Boh," hovorí, "si škaredí pýchu a miluje pokoru. Boh tak miluje pokoru, že ho prinútila, aby jej zveril svojho jednorodeného Syna. A táto sladká Mária ho potom dala nám. Syn Boží sa vtelil do nej, až keď vyhlásila svoju oddanosť a pokoru, keď sa nahlas vyhlásila jeho služobnicou ... tak tiež dokonalá duša hovorí s pokorou: 'Pane, hľa, tvoja služobnica, nech sa stane podľa tvojho slova, ale nie, ako ja by som chcela. ' A tak počne božskú milosť vo svojej duši.

Mária je nám vzorom chudoby v betlehemskom tajomstve. Mária pripomína rehoľnícku chudobu Pána počas jeho pozemského života a už pri jeho zrodení. Pri jeho narodení mala sladká Mária len niekoľko málo zvrškov, aby nimi prikryla svojho Syna."

Inde hovorí: "Ježiš, najvyššie bohatstvo, si vyvolil dobrovoľnú chudobu, takže Mária mala k jeho prikrytiu len plienky ..."

Katarína ukazuje ešte na iný príklad vo vzťahu Márie k jej Synovi. Píše to pre tých, ktorí sa pre Božiu vôľu musia vzdávať sladkej prítomnosti milovaných osôb. Svojej matke Lape píše z Avignonu, kde sa zdržuje kvôli záležitostiam Cirkvi: "Učte sa od kríža. Po smrti Pána a po jeho nanebovstúpení zostala sama s učeníkmi Pána. Bola veľkou útechou apoštolom. Bolo to pre ňu bolestné, keď ju opustili. A predsa pre česť a slávu Božiu a pre dobro celého sveta súhlasila a chcela, aby odišli. Prosím vás, predrahá matka, aby ste sa u nej učila. Viete, že musím ísť za Božou vôľou. Musíte vedieť niesť túto bolesť pre česť Božiu a pre spásu svoju i moju."

Keď je opäť inokedy ďaleko od matky, píše jej: "Zdieľajte spoločenstvo s Pannou Máriou. Mária súhlasila, aby učeníci pre česť a slávu Božiu a spásu duší išli v stopách Božieho Syna a aby ju opustili. A predsa ich nesmierne milovala. Zostala sama ako opustená pútnička. Aj učeníci, ktorí ju milujú, ju opúšťajú s radosťou a idú pred tváre tyranov, a nesú všetky bolesti pre slávu Božiu. 

Keby sme sa ich pýtali: ,Prečo opúšťate, a to tak radostne, Máriu?', odpovedali by: ,Pretože sme stratili sami seba a uchvátila nás láska ku cti Božej a k spáse blížnych.' Tak chcem, aby ste urobila aj vy. Vedzte, že ja, úbohý tvor, som nebola do tohto sveta postavená pre nič iné, než aby som uskutočnila to, k čomu ma určil môj Stvoriteľ."

Najdojemnejšie ponaučenie Katarína vyčítala z Máriinho správania pod krížom. Hovorí o onom dvojsečnom meči, nenávisti k hriechu a láske k Otcovi, k jeho cti, ktoré sa toľkokrát objavuje v jej posolstvách. Volá: "Ó, najsladšia Láska! To bol meč, ktorý prepichol srdce a dušu Panny Márie. Syn bol zasiahnutý v tele. A Matka podobne. Bolo pochopiteľné, aby aj ona trpela, pretože prijal svoje telo z jej tela. Vidím, ó, oheň lásky, spojenie medzi nimi. Ako mäkký vosk od neho skrze Ducha Svätého prijala pečať lásky k dušiam, túžby po našom spasení. Ako strom milosrdenstva prijala dušu svojho Syna, túto dušu zranenú pre vôľu Božiu. Mária bežala k smrti svojho Syna s veľkou láskou, aby nám dala život, s takým hladom po vôli Božej, že stratila všetku lásku k sebe a bežala ku krížu, ako jej Syn. Mária nielen že sa nesnažila vyrvať ho smrti, ale chcela, aby zomrel, ... lebo bola zranená šípom lásky pre naše spasenie.

Ľudská pýcha sa, pri pohľade na tak poníženého Boha, musí hanbiť. V lone panenskej Matky sa Večné Slovo uložilo do úrodného, čistého a svätého poľa Máriinho tela. Ako sa vkladá semeno do zeme, slnečné teplo mu dáva vzísť a vzchádza z neho kvet a plod, zatiaľ čo šupka zostáva v zemi, tak urobil Boh, keď teplom svojej lásky k ľudskému pokoleniu vložil semä svojho Slova do poľa Panny Márie. 

Ó, blažená a sladká Mária, ty si nám dala kvet sladkého Ježiša. A kedy nám tento kvet vydal svoj plod? Keď bolo zasiate do pôdy svätého kríža. Vtedy sa nám dostalo dokonalého života. Prečo sme však povedali, že šupka zostáva v zemi? Čo bolo touto šupkou? To bola vôľa jednorodeného Syna Božieho, ktorý ako človek bol odetý túžbou po cti Otcovej a našej spáse. A táto nesmierna túžba bola taká, že bežal až na smrť kríža plný potupy, kde vytrpel veľa bolestí, múk a urážok. A túžba Panny Márie bola tá istá, takže by zo seba urobila napríklad aj rebrík, po ktorom by jej Syn mohol vystúpiť na kríž, keby nebolo iného prostriedku. Preto bežte statočne, oblečte sa v túto sladkú Máriinu lásku a hľadajte stále česť Božiu a spásu duší ... "

To sa u sv. Kataríny opakuje stále: česť a sláva Božia a spása ľudí. To boli jej dve jediné starosti. A oboje u nej posilňuje hrdinský príklad presvätej Panny. Tak pochopíme jej vrúcny rozlet k Matke Božej v extáze: "Ó, Mária, Mária, chrám najsvätejšej Trojice, ty, ktorá nesieš ohnivú pochodeň, Mária, rozdávateľka milosrdenstva. Mária, ktorá si dala vzísť božskému plodu. Kristus vykúpil svet svojím utrpením, ty bolesťou duše i tela.

Ó, Mária, tichučké a pokojné more, rozdávateľka pokoja. Pamír úrodnej zeme. Ty si novým stromom, ktorý niesol vonný kvet Slova, jednorodeného Syna Božieho. Do teba, ako do úrodnej krajiny, bolo zasiate semeno Slova. Ty si zároveň krajinou aj stromom. Ó, Mária, ohnivý voz, ty si niesla skrytý oheň, zahalený pod popolom človečenstva. Ó, Mária, nádoba pokory, v tebe bolo zachované a v tebe sa skvelo svetlo pravého poznania, ktorým si sa pozdvihla nad seba samu. Ty si očarila nebeského Otca. Preto aj On ťa uniesol a pripútal k sebe jedinou láskou, pretože tento oheň tvojej lásky a olej tvojej pokory pritiahli jeho Božstvo, sklonili ho k tebe a pritiahli ho k nám, hoci už jeho láska bez medzí ho k nám pudila.

Ó, Mária, pre túto milosť si nebola pannou pochabou, ale obozretnou. Táto obozretnosť ti kázala opýtať sa anjela, ako budú možné veci, ktoré ti zvestuje. Vedela si iste, že je to možné pre Boha. Prečo si však povedala: Muža nepoznám? To nebol nedostatok viery. Ty si sa pozerala len na svoju pokoru. Ó, Mária, vzbudili v tebe slová anjela strach? Skôr sa zdá, že tvoj nepokoj vzišiel z tvojho údivu.

A čomu si sa divila? Veľkej dobrote Božej, ktorú si videla, vidiac, aká si nehodná tak veľkej milosti. Preto si zostala zarazená. Čudovala si sa pre vedomie svojej nehodnosti. Obozretnosť tvojej otázky dokazuje tvoju pokoru. Nebol tu nátlak, len obdiv nad nesmiernou dobrotou a Božou láskou voči úbohosti cnosti. 

Ó, Mária, ty si sa stala knihou, v ktorej je zapísaný náš zákon. Písala do nej múdrosť večného Otca. A dnes sa v tej knihe javí tvoja sila a ľudská sloboda. Zjavuje sa tu ľudská dôstojnosť. A Duch Svätý tu vpisuje celú najsvätejšiu Trojicu, keď v tebe utvoril vtelenie Slova. Písala tú múdrosť Otcovu, to znamená Slovo samo i jeho moc, keď uskutočnilo toto tajomstvo, a jeho Múdrosť, Duch Svätý, pretože je tajomstvom Božej milosti a milosrdenstva.

Ó, Mária, bolo ti udelené Slovo. Vidím v tebe Slovo. A pri tom sa neodlúčil od Otca. V tom všetkom vidím ľudskú dôstojnosť, pre ktorú Boh urobil také divy. A zase v tebe sa javí jeho sila a sloboda. Lebo po Božom rozhodnutí, tak vážnom a mocnom, bol k tebe poslaný anjel, aby ti oznámil tajomstvo tohto rozhodnutia a žiadal od teba súhlas.

Slovo do tvojho lona nezostúpil skôr, kým si nedala súhlas. Anjel čaká pri bráne tvojej vôle, až dom otvoríš tomu, ktorý chce do teba zostúpiť. Nikdy by do teba nevstúpil, keby si mu ty neotvorila svojou odpoveďou: ,Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.' Na bránu tvojej vôle búšil Večný, a keby si nesúhlasil, nevtelil by sa v tebe.

Zahanbi sa a hanbi sa teda, moja duša, keď vidíš, ako Boh k sebe priblížil Máriu. Uvidíš jasne, že hoci si bola stvorená bez seba, nebudeš bez seba spasená. Boh čaká pri bráne a čaká, až Mária otvorí.

Ó, Mária, sladká láska, do teba je vpísané večné Slovo, ktoré nám dáva život. Ty si doskou, na ktorej je vyryté toto učenie. Akonáhle do teba bolo vtlačené večné Slovo, ihneď prijal kríž svätej túžby, ktorý na neho bol akoby naštepený. Sotva bol počatý, bol stravovaný túžbou umrieť pre spásu ľudí, pre ktorých sa vtelil. A to bolo najťažším krížom, tak dlho v sebe nosiť túto túžbu, ktorú by rád uskutočnil ihneď.

Utiekam sa k tebe, ó Mária, a prosím ťa za sladkú nevestu tvojho Syna, Cirkev, a za jeho zástupcu tu na zemi. Daj mu svetlo, aby jasne rozpoznal najvhodnejšie prostriedky k reforme svätej Cirkvi, aby ľud zostával zjednotený v ňom, aby srdce ľudu bolo zladené s dobrom, aby sa nikdy neobracal proti svojej hlave. Ó, večný Bože, čo si z neho urobil nákovu, do ktorej môže každý búšiť, ako sa mu len zachce? Všetci sa proti nemu ježia jazykom i skutkom.

A potom ťa prosím za všetky tých, ktorých si mi dal milovať osobitnou láskou. Zapáľ ich srdce, urob z nich uhly zapálené tvojou láskou a láskou k blížnemu, aby bola pripravená ich lodička, až raz bude treba vyraziť. 

Prosím ťa za tých, ktorých si mi dal. Viedla som ich, nie na dobré, ale na zlé, pretože som zrkadlom nie cností, ale nevedomosti a hlbokých nedbanlivostí. Ale dnes prosím odvážne: Toto je deň milostí a viem, že tebe, ó Mária, nikdy nič nebolo a nebude odopreté!

Ó, Mária, buď na veky požehnaná medzi ženami! Lebo ty si nám dala chlieb z bielej múky. Božstvo bolo tak pevne spojené s ľudskou prirodzenosťou, že teraz už nič, ani smrť, ani naše nevďačnosti, nedokážu toto spojenie roztrhnúť."

Masima