%20(1).jpg)
1. To, čo je prvoradé, nestavať ďalej na druhé miesto.
Najdôležitejšie je naše spojenie s Bohom. Skrze smrť sa má pre mňa stať trvalou skutočnosťou. To spočíva v tom, že už tu staviam Boha na prvé miesto vo svojom myslení, reči a jednaní. To znamená napr. začať deň modlitbou, nie čítaním novín alebo niečím iným. A modlitbou ho celý prestúpiť: nič bez spojenia s Bohom.
Zaradiť Boha na prvé miesto zodpovedá tomu, čo Ježiš uvádza ako hlavné prikázanie, prvé a najdôležitejšie: Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca, z celej duše a z celej mysle (Mt 22,37).
Tak ako má zem svoju obežnú dráhu okolo slnka, tak má človek krúžiť okolo Boha, svojho Stredu. Či je tomu tak, či Boh, náš Stvoriteľ a Otec, skutočne zaujíma v našom živote prvé miesto, spozná sa podľa toho, ako začíname deň. Patrí prvá myšlienka, prvé slovo dňa Bohu? Alebo dôjde na Boha až počas dňa či dokonca vôbec nie?
Začať deň modlitbou a modlitbou ho prestúpiť. Modliť sa znamená myslieť na Boha, hovoriť s Bohom, byť s Bohom spojený. Majster modlitby sv. Benedikt nám dáva túto radu: "Radšej krátko a často, ako zriedka a dlho."
Obracať sa na Boha počas dňa stále znovu s prosbou, s vďakou, so slovom ľútosti - tak zostávame v živom rozhovore s Bohom a neprepadávame toľko rozšírenej zábudlivosti na Boha.
2. Mať odvahu vždy a všade Bohu ďakovať...
... dôverovať, že otcovská láska Božia zodpovedá za všetko, čo ma stretáva, za to krásne a oblažujúce, ale aj za utrpenie a nepohodu.
Vo svätej omši sa kňaz modlí: "Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné, vzdávať vďaky vždy a všade, tebe, Svätý Otče..." - Bohu vždy a všade ďakovať: silné slovo.
Môžeme vytrvať v ďakovaní Bohu, v láske k nemu, aj keď nie je nič, čo by nás tešilo, aj v utrpení a nepohode?
Božia otcovská láska a jeho prozreteľnosť zodpovedá za všetko, čo ma stretáva, preto musím všetko prijímať s dôverou v Boha. Tu je dobré pomyslieť na veľké slovo apoštola Pavla v liste Rimanom: Vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko prospieva k dobrému (8,28). - Boh vie, aký zmysel má ťažký život, ktorý nám posiela, a povzbudzuje nás, pretože vie všetko obrátiť na dobré. A niekedy tiež potrebujeme školu utrpenia, aby sme dozreli, aby sme pokročili ďalej a prenikli k pravému životu.
Vo všetkých životných podmienkach ďakujte Bohu. Tak to Boh po vás chce v Ježišovi Kristovi (1 Sol 5,18). Ďakovať Bohu za všetko je posledným dôsledkom nášho kresťanstva, našej skalopevnej dôvery v Božiu lásku.
3. Starať sa, aby povrchné zbytočnosti v našom živote nezískali vrch, ale aby ich ubúdalo.
Hmotná i duchovná konzumná ponuka je v našej dobe príliš veľká. Vyberať si, obmedzovať sa, najmä pokiaľ ide o televíziu, rádio, noviny a časopisy. Je tu nebezpečenstvo, že miesto, aby sme našli stred, tak ho strácame. Opustiť množstvo vecí, to vedie k pokoju.
Náš svet je ako veľké trhovisko, ponúka sa tu všetko, nielen materiálne, ale aj duchovné. Reklama je pestrá a rafinovaná. Mnohí ľudia sa dávajú zviesť k bezmyšlenkovitým voľbám.
V liste Kolosanom sa hovorí: Na to myslite, čo je hore, nie čo je na zemi (3,2). Inými slovami: Nachádzajte svoje zaľúbenie v Bohu a v jeho veciach a nechcite okúsiť všetko to, čo vám ponúkajú supermarkety tohto sveta.
4. Byť prostý a nenáročný.
"Tesná je brána, ktorá vedie k životu." Len ľudia bez záťaže, deti a chudobní môžu touto bránou prejsť. Preto skôr než bohatší, mali by sme chcieť byť chudobnejší, radi darovať to, čo už nutne nepotrebujeme.
Dať sa tiež rád obdarovať, ale nepodržať všetko pre seba. Čoho sa nechceme zbaviť, s tým neprejdeme. To bráni pri prechode tesnými dverami. A ľavica nech nevie, čo robí pravica.
"Skôr než bohatší, chcime byť chudobnejší." - To je paradox. To odporuje všetkému, čo je bežné. Túžba mať stále viac a viac: to je devíza blahobytnej spoločnosti. Evanjelium však udáva iné merítka hodnôt: Blahoslavení chudobní, lebo ich je nebeské kráľovstvo. - Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu (Lk 6,20.24).
Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky. Skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva (Mk 10,23.25).
Blahobytný človek je obťažkaný svojím majetkom, je ním celý zaujatý, je k nemu pripútaný. Boha už nevidí. Zdanlivo má všetko, čo potrebuje. Preto je bohatstvo, veľký majetok, nebezpečenstvom pre človeka, pre jeho duchovné blaho.
A preto platí: "Skôr než bohatší, chcieť byť chudobnejší", tzn. rozdeliť sa, dať iným podiel na svojom vlastnom majetku.
O tajomstve tesnej brány hovorí Ježiš vo svojom kázaní na vrchu: Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt 7,13-14).
5. Nestarať sa úzkostlivo a nezaisťovať sa.
Prenechať budúcnosť Bohu. Pomyslieť na človeka, ktorý mal bohatú úrodu a myslel len na bezpečnejšie uložený kapitál a na svoje stodoly, a Boh vstúpil do jeho plánov a musel mu povedať: "Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?" (Lk 12,16-21). Zaobstarávať si nespravodlivou mamonou priateľov, ktorí prijímajú do večných príbytkov (Lk 16,9).
Podobenstvo o bohatom hospodárovi, stojí za to, aby sme ho znovu a znovu prečítali a premýšľali. Ježiš ho rozpráva v súvislosti so sporom o dedičstvo: Ktosi zo zástupu mu povedal: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“
On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ (Lk 12,13-15).
Spory o dedičstvo sú bolestnou, ale stále aktuálnou témou. Ako kresťanom je nám sľúbené večné dedičstvo, pretože sme spoludedičmi Kristovými (Rim 8,17). O toto večné dedičstvo nám musí ísť predovšetkým a nesmieme ho za žiadnych okolností ohrozovať kvôli dedičstvu pominuteľnému. Vo všetkom ostatnom "prenechať budúcnosť Bohu".
"Svätá bezstarostnosť" je základným motívom evanjelia. Spôsob, akým si robíme starosti, je neklamným znamením o tom, ako naozaj dôverujeme Bohu.
"Našou najväčšou starosťou má byť, aby sme každú sekundu boli úplne bez starosti; bezstarostnosť nie je nedbalosť, ale skôr dôvera v Boha."
6. Zdržiavať sa v blízkosti Ukrižovaného.
Znamenie kríža je znamenie nasledovania! Nedať sa roztrpčit alebo pobúriť, keď sme menej vážení, prehliadaní, alebo s rastúcim vekom zabúdaní. Nehnevať sa, keď sa nám nesplnia naše priania a predstavy, alebo keď nám ich druhí prekazia. Povedať si: to je lekcia a skúška kresťanstva. Potrebuješ to. Účasťou na Kristovom utrpení zažívame ešte len silu jeho zmŕtvychvstania.
K nasledovaniu Krista patrí nasledovanie kríža: Kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9,23)! Prijať kríž vlastného života každý deň znova, bez roztrpčenia, bez reptania, vo viere, nádeji a láske, to je ozajstná viera. Pavol hovorí o bláznovstve kríža, ktorému svet nerozumie (1 Kor 1,18).
Vo svete platí: sebarealizácia za každú cenu. Ježiš, Ukrižovaný, však hovorí: sebarealizácia je len v sebaobetovaní. Kto svoj život pre mňa stratí, nájde ho (Mt 10,39).
7. Bdieť nad citlivým svedomím.
Nedovoliť si nič nesprávneho a neláskavého. Snažiť sa o naozajstnú ľútosť. Boh nám daruje vždy znovu nový začiatok v čistote.
Obrátenie je základným prvkom kresťanstva. Nie je kresťanstvo bez obrátenia. Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Obráťte sa a verte evanjeliu (Mk 1,15)! Touto výzvou na obrátenie začína Ježiš svoje verejné pôsobenie.
Vôľa k obráteniu a ľútosť je dnes nedostatkovým tovarom.
"Hriechom dnešnej doby je chýbajúce vedomie hriešnosti" (Pius XII.). Mohli by sme to tiež nazvať farizejským syndrómom: "Ja sám som v poriadku - Všetkému sú vinní druhí." Ježiš nás učí práve opačnej perspektíve: Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« - a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. (Mt 7,3-5).
"Bdieť nad citlivým svedomím." Svedomie, orgán dobrého a zlého v nás, sa musí rozvíjať, inak zakrpatie. Deje sa tak rýchlo a nepozorovane. A začína to tým, že sa uspokojujeme s priemernosťou a prostrednosťou.
Potom môžeme počuť vetu: "Všetci to tak robia!" Alebo "Dnes už je to jednoducho také." Je to pohodlné, ale bankrotujúce vyhlásenie kresťana.
8. Milovať a uctievať Pannu Máriu.
Ježiš nám ju dal za Matku. Ježiš ustanovil svoju Matku našou Matkou v hodine svojej smrti. Je to posledný odkaz, ktorý za svojho života urobil. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého mal rád, povedal matke: "Žena, hľa tvoj syn." Potom povedal učeníkovi: "To je tvoja matka." A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe (Jn 19,26-27). Milovaný učeník tu zastupuje všetkých Ježišových učeníkov, celú Cirkev.
Pod krížom sa Mária stala Matkou Cirkvi. Mariánska úcta nie je preto súkromnou záležitosťou, alebo nejakou zvláštnou zbožnosťou pre niektorých. Mariánska úcta je neoddeliteľnou súčasťou viery.
Nie náhodou je Maria vymenovaná vo vyznaní viery. Zdravá mariánska úcta prepožičiava viere teplo a lesk a bráni, aby kresťania nešli svojou cestou utlačení a zatrpknutí. Teológ Fontane raz poznamenal: "Kde prebýva Mária, tam je krása a radosť."
