Moc modlitby - Tajomstvo jedného biskupa

V roku 1869 sedeli dvaja kňazi spolu večer v rozhovore. Bol to diecézny biskup jednej nemeckej diecézy so svojím hosťom, biskupom Kettelerom z Mohuča. V priebehu rozhovoru sa diecézny biskup zmienil o blahodarnom apoštolskom pôsobení svojho hosťa.

Ale biskup Ketteler, ktorý sa stal svetoznámy svojou sociálnou činnosťou, si nechcel pripustiť uznanlivé slová svojho hostiteľa a vyhlásil, že za všetko, čoho s Božou pomocou dosiahol, ďakuje modlitbe a obetiam druhých ľudí, ktorí sú pre neho úplne neznámi.

Keď sa ho hostiteľ na to bližšie opýtal, biskup Ketteler povedal doslova: "Môžem povedať len toľko: Viem, že niekto za mňa obetoval celý svoj život milému Bohu, a tejto obete som pripísal, že som vôbec dosiahol duchovného stavu."

Priateľ sa pozrel prekvapene na svojho hosťa. Ten pokračoval: "Môžem vám povedať jednu vec ... Nebol som pôvodne určený pre duchovný stav. Zložil som skúšku z právnych vied a myslel som len na to, aby som čo najskôr získal významné miesto vo svete a zaistil si slávu, pôžitky, uznanie a peniaze. Mimoriadna udalosť ma zastavila na tejto ceste a otočila môj život na úplne inú dráhu.

Jedného večera som bol v tmavej izbe a oddával som sa svojím pyšným snom a plánom o budúcnosti. Neviem, čo sa stalo, či som bdel, alebo sníval, ale to, čo som videl, znamenalo obrat v mojom živote.

Videl som celkom zreteľne, ako Spasiteľ predo mnou ukázal na svoje Najsvätejšie Srdce. Stál nado mnou v žiariacom oblaku a pred ním kľačala rehoľná sestra a prosebne k nemu dvíhala ruky.

Z jeho úst som počul tieto slová: »Ona sa ustavične za teba modlí!« Videl som celkom zreteľne postavu prosebníčky a rysy jej tváre sa mi tak vtlačili do pamäti, že ju dodnes vidím pred sebou. Zdalo sa mi, že je to obyčajná laická sestra. Jej odev bol veľmi chudobný a hrubý, jej ruky boli červené od ťažkej práce a mozoľnaté. Nech už to bolo akokoľvek, nech to bol alebo nebol iba sen, pre mňa to bolo niečo mimoriadne; bol som totiž do hĺbky duše tak otrasený, že som sa rozhodol úplne zasvätiť svoj život svätej službe.

Uchýlil som sa do kláštora, aby som tu vykonal exercície, a všetko som prebral so svojím spovedníkom. Ten moje rozhodnutie, stať sa kňazom, schválil.

Vo veku 30 rokov som začal študovať teológiu. Čo nasledovalo, viete. A ak sa teraz domnievate, že sa skrze mňa deje niečo dobré, tak teraz tiež viete, kto má na tom zásluhu. Je to ona, rehoľníčka, ktorá sa za mňa modlila, aj keď ma vôbec nepoznala. Ale ja som presvedčený o tom, že sa za mňa modlila a že sa za mňa stále tajne modlí a že by som bez tejto modlitby nemohol dosiahnuť cieľ, ktorý mi Boh určil."

"A máte tušenie, kde a kto sa za vás modlí?" diecézny biskup sa opýtal.

"Nie, môžem len denne prosiť Boha, aby jej, ak je ešte na zemi, požehnával a tisíckrát odplatil to, čo pre mňa urobila."

Budúci deň slávil biskup svätú omšu v kaplnke rádových sestier. Potom pri nej rozdával sestrám sväté prijímanie. Prišiel už predposledný rad, keď jeho zrak utkvel na jednej zo sestier. Hlboká bledosť poliala jeho tvár. Zostal stáť bez pohybu. Prepadlo ho chvenie. Ale spamätal sa a podal sväté prijímanie pokorne kľačiacej sestre, ktorá si jeho zaváhanie ani nevšimla. Pokojne dokončil svätú omšu a nasledovalo nezvyčajne dlhé vďakyvzdávanie.

Na raňajky prišiel do kláštora aj biskup, ktorý bol včera jeho hostiteľom. Po raňajkách poprosil biskup matku predstavenú, aby sa všetky sestry tohto domu zhromaždili. Obaja biskupi sa k nim odobrali.
Hosťov zrak prechádzal v pozdravení všetkých prítomných a niečo hľadal. Zdalo, že nenachádza to, čo hľadá. Ticho sa opýtal matky predstavenej: "Sú tu skutočne všetky sestry?"

Oslovená sa pozrela na zástup sestier a povedala: "Biskupská Milosť, dala som zvolať všetky sestry, ale jedna skutočne chýba."

"Prečo neprišla? Čo má na práci, že nemohla prísť?"

"Stará sa o stajňu," odpovedala predstavená, "a robí to vzorným spôsobom. Vo svojej horlivosti niekedy zabudne na iné veci."

"Želám si tú sestru vidieť," povedal biskup.

Zavolaná sestra po nejakej dobe prišla. Biskup opäť zbledol a díval sa na ňu. Keď potom k sestrám prehovoril niekoľko slov, požiadal, aby mohol s touto sestrou zostať osamote.

"Poznáte ma?" spýtal sa biskup.

"Nikdy som biskupskú Milosť nevidela!"

"Modlila ste sa niekedy za mňa a obetovala ste za mňa svoje dobré skutky?"

"Nie som si vedomá, pretože som nikdy o Vašej biskupskej Milosti nepočula."

Biskup Ketteler zostal niekoľko okamihov mlčky stáť. Potom sa náhle pýtal ďalej: "Aké pobožnosti konáte najradšej a najčastejšie?"

"Pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu," znela odpoveď.

"Zdá sa, že máte tú najťažšiu prácu v kláštore," pokračoval biskup. "Ó, nie, biskupská Milosť," povedala sestra, "ale nemôžem zaprieť, že sa mi protiví."

"A čo robíte, keď príde taký odpor?"

"Zvykla som si všetky veci, ktoré ma stoja premáhanie, vykonať z lásky k Božskému Srdcu naozaj rada a s horlivosťou. A potom ich obetujem za úbohé duše, ktoré to na tomto svete najviac potrebujú. Komu je potom Boh za to milostivý, prenechávam úplne jemu a nechcem to vedieť. Tiež hodinu adorácie pred Najsvätejšou Sviatosťou každý večer od 8 do 9 hodín obetujem na tento úmysel."

"A ako ste prišla na tú myšlienku obetovať svoje zásluhy za úplne neznámu dušu?"

"To bol vždy taký môj úmysel, ešte keď som bola vonku vo svete. Keď som bola v škole, učil nás pán farár, ako sa máme modliť za svojich drahých a obetovať za ne svoje zásluhy. A okrem toho sa domnieval, že sa máme veľa modliť aj za druhých, ktorí sú v nebezpečenstve, že stratia svoju dušu. Ale pretože len Boh vie, kto to obzvlášť potrebuje, je preto najlepšie, keď dáme svoje zásluhy k dispozícii Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, aby ich dalo tomu, koho jeho vševedúcnosť a múdrosť uzná za vhodného. A tak som to stále robila, a vždy som si myslela, že Boh si nájde tú správnu dušu," skončila sestra.

"Koľko máte rokov?"

"Tridsaťtri, biskupská Milosť."

Biskup zostal stáť zarazený. Potom povedal: "Kedy ste sa narodila?"

Sestra uviedla dátum. Z biskupových pier unikol povzdych. Deň jej narodenín bol dňom jeho obrátenia. Presne ten deň ju videl pred sebou tak, ako ju vidí dnes.

"A viete, či vaša obeť mala nejaký účinok?"

"Nie, biskupská Milosť."

"A prajete si to vedieť?"

"Milý Boh sám vie, či sa stane niečo dobré, a to mi stačí," znela odpoveď.

Biskup bol otrasený. "Tak pokračujte v mene Božom v tomto diele," povedal, ale to už sestra kľačala pri jeho nohách a prosila o požehnanie.
Biskup pozdvihol svoje paže slávnostne k nebu a s hlbokým pohnutím povedal: "Tak Vám žehnám celou silou a mocou, akou biskup môže žehnať. Žehnám Vašej duši, Vašim rukám a ich práci, žehnám Vašim modlitbám a obetiam, Vášmu sebaprekonaniu a poslušnosti, žehnám Vám zvlášť pre Vašu poslednú hodinu a prosím Boha, aby stál pri Vás so všetkou svojou útechou. To nech vám dá Otec, Syn a Duch Svätý!"

"Veru," povedala chudobná laická sestra pokojne, zdvihla sa a vyšla von.

Biskup, úplne otrasený, pristúpil k oknu a díval sa von. Po nejakej dobe sa rozlúčil s predstavenou a vrátil sa do domu svojho biskupského priateľa.
Potom mu povedal: "Našla sa tá, ktorej ďakujem za svoje obrátenie a tiež za svoju záchranu. Je to tá najposlednejšia laická sestra v kláštore. Nemôžem Bohu dosť poďakovať za jeho milosrdenstvo. Pretože táto sestra sa už za mňa dvadsať rokov modlí, ale Boh už vopred prijal jej modlitby a v deň, keď ona uzrela svetlo sveta, spôsobil už moje obrátenie, pretože vopred vedel o jej príhovornom diele a modlitbách."

"Aké je to pre mňa naučenie," dodal potom. "Keby som mal niekedy prísť do pokušenia byť pred ľuďmi ješitný na svoje úspechy, potom sa musím ihneď zastaviť pred pravdou - za to všetko ďakuješ len modlitbám a obetiam úbohej slúžky v kláštornej maštali. A keď sa mi niektorá malá a drobná práca zdá menejcenná, potom mi hovorí rovnaká skutočnosť - to, čo robí posledná slúžka v pokornej poslušnosti voči Bohu a v premáhaní seba samej a tak to obetuje, má pred Bohom takú cenu, že vzbudil Cirkvi biskupa."

Masima