Pokušenie alebo: Začnime Bohu skutočne dôverovať

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. Keď sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, napokon vyhladol. Tu pristúpil k nemu pokušiteľ ... (Mt 4,1-11)

Zážitok pri krste v Jordáne bol uchvacujúci. Teraz vedie Duch Ježiša do samoty. Musí sa úplne odovzdať láske svojho nebeského Otca. Nedbá vôbec o jedlo a pitie, žije len v Bohu a ponára sa do slávy božskej Trojice.

Práve v tú dobu prichádza pokušenie. Pretože Duch Boží vstupuje do cesty Božiemu nepriateľovi. V čase, keď sa Kristus stal človekom, dochádza aj svojím spôsobom k vteleniu satana, ktorý bol najskôr duchovnej podstaty a neskôr začal vystupovať proti Bohu v ľudskej podobe v posadnutých. Slová o Otcovom zaľúbení vyvolali Zlého z jeho priepasti, na ktorom spočíva Otcova kliatba.

Kristus stál na zemi ako prostredník medzi nebom a peklom. Teraz, v blízkosti nepriateľa, je zanechaný svojej ľudskosti a pociťuje hlad.

Prvé pokušenie chce využiť tohto slabého miesta: Ak si Boží Syn, rozkáž, nech sa tento kameň stane chlebom. 
Ježiš má využiť svoje božstvo, aby sa vyhol tomu, čo je ľudské. Má si uľahčiť, aby jeho ľudský život nebol tak náročný ako náš. A až pôjde k ľuďom, má im tiež uľahčiť život a zabezpečiť hmotné bohatstvo a uspokojovanie telesných potrieb.

Materializmus bol vždy pokušením pre človeka. Potom je hospodárstvo dôležitejšie ako náboženstvo, hmota dôležitejšia ako duch. Ale človek sa tak stáva len človekom hrudy a zanedbáva dych, ktorý mu Boh vdýchol. Stane sa zajatcom zeme, namiesto, aby sa dal uviesť do slobody Božích detí. Končí pádom do priepasti, hoci má povolanie do výšin. Je to obrat k satanovi a tým odvrat od Boha.

Tomu zodpovedajú Ježišove slová: Nie samým chlebom žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.
Iste, človek potrebuje tiež chlieb. V pravý čas urobí Ježiš dokonca zázrak, aby zabezpečil chlieb. Ale musí to byť podriadené Božiemu slovu.
On, Kristus, je sám vtelené Božie Slovo. Prišiel preto, aby ľuďom toto slovo priniesol. Chce utíšiť ten najhlbší ľudský hlad, hlad po Bohu. Božie slovo je svetlom vo tme, životom v smrti, je to ukazovateľ cesty s naozajstným premenením nie kameňov na chlieb, ale pozemského človeka na Božie dieťa. 
To je jeho poslanie, ktoré naplní. Preto hovorí k diabolskému pokušeniu jasné a rozhodné NIE.

Druhé pokušenie siaha vyššie. Chce urobiť z Ježiša pokušiteľa.
Má pokúšať Boha tým, že bez dôvodu žiada o zázrak. Kristus neskôr nebude zázraky odmietať. Ale nepotrebuje ich pre senzáciu, ale aby doložil, že jeho slová sú Božie slová.
Satan ho núti, aby ako Boží Syn zneužil svoju božskú moc. Má sa nechať niesť rukami anjelov a tak sa ukázať ľudu. Ale on má žiť medzi ľuďmi ako ich brat.

Zázrak musí zostať niečím mimoriadnym a nesmie sa stať celkom obyčajným spôsobom, akým sa Kristus zjavuje. 

Ľud má uveriť a nie prežívať predstavenie. 

Má počuť Božie slovo a nie behať za senzáciami. 

Má sa naučiť v jednoduchej viere všedného dňa slúžiť Bohu a nie robiť z mimoriadneho podstatu náboženstva. 

Má sa v nebezpečenstvách života zveriť Božej ochrane a stavať na jeho pomoci. Inak by bola životu odňatá jeho vážnosť a Bohom chcená tiaža. 

Náboženstvo by sa stalo Božím posluhovaním človeku a nie službou človeka Bohu. Bolo by to prevrátenie Božieho poriadku. 

Bol by to pokus navádzať Boha, aby odstúpil od svojej svätej vôle, teda neuveriteľná vec: pokúšanie Boha. 

Preto Ježišova odpoveď znie: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! Boh je Pán, nie sluha ľudí. Preto sa musí človek riadiť podľa vôle Božej a nie Boh podľa ľudských želaní. Boh zostane vždy Bohom a človek človekom.

Kristus neprišiel, aby sa na tomto vzťahu niečo menilo, ale aby to ukázal v pravej veľkosti a svätosti a tým zvrátil neporiadok a zmätok, ktorý priniesol diabol, a obnovil Boží poriadok.

Tretie pokušenie apeluje na chuť po moci. Podľa Božej vôle má Ježiš bezmocnosťou kríža zlomiť moc viny.
Satan sa ho pokúša naviesť, aby podľahol démonovi moci a v dôvere v pozemskú moc uviedol do pohybu sebevykúpenie ľudstva.
Božie kráľovstvo nie je koncentrácia pozemských ríší na pozemskej nadvláde. Izraelské vidiny o pozemskej moci nie sú Božou cestou. Pri pokušení v raji nechceli ľudia uznať svoje hranice, ale chceli byť ako Boh.

Vystupňovanie moci prekračuje medze až k túžbe po všemohúcnosti, teda k hriešnemu želaniu byť rovný Bohu. Ľudská moc je človeku daná Bohom a má slúžiť službe Bohu. Keď sa moc vymaní zo svojej závislosti na Bohu, takže už nepochádza od Boha, neriadi sa už Božou vôľou a nemá za cieľ Božiu oslavu, stáva sa démonickou a končí bezmocnosťou a zatratením. Nevzdáva Bohu slávu, pretože ho neuznáva ako pôvodcu a prameň všetkej moci. Preto sa Pánovi neklania ako všemocnému Bohu, ale zostáva obdivovateľom svojej vlastnej ľudskej moci. Zbožšťuje sa, robí zo seba to, čo je vyhradené iba Bohu, preto sa stáva protibohom.

Ježišova odpoveď je jasná: Choď mi z očí, satan! Len Pánu Bohu sa budeš klaňať a jemu vzdávať božskú poctu!
Ľudské panovanie je obmedzené na zem. Je len vtedy oprávnené, keď slúži Bohu. Ak nie je v Božích službách, znásilňuje zem i človeka. Len moc v službe Bohu je dobrá a požehnaná. Samozvaná moc je zlá a stáva sa kliatbou. 

Za každým pokušením, aj pod zdaním dobrého, skrýva sa Bohu nepriateľská bytosť satana. Preto ono jasné: Choď mi z očí, satan! 
Kristus má svoju moc od Otca. Používa ju v službe Otcovi a oslobodzuje človeka od znásilnenia mocou satana a privádza ho tak k späť k slobode moci Božej. 
Pokušenie končí odvrhnutím satana a príchodom anjelov, ktorých vodca Michael zvrhol satana so slovami: Kto je ako Boh?

Masima