Narodil sa 25. 11. 1881 v Sotto il Monte v Taliansku ako Angelo Giuseppe Roncalli. Matka bola Marianna, rodená Mazzola, a otec Giovanni Battista.
Za doby veľkej detskej úmrtnosti vyrastalo v rodine desať detí z trinásť zdravé a silné. Po celý rok sa zavčas vstávalo na rannú svätú omšu.
Rodina Roncalli žila pomerne tvrdým životom. Na odporúčanie farára sa Angelo dostal priamo do tretej triedy gymnázia v Celano, kam denne dochádzal 7 km. Medzi staršími spolužiakmi sa mu príliš nedarilo. V 12 rokoch bol po skúške prijatý do gymnázia v Bergame a vstúpil tam do konviktu. Podľa pedagógov vynikal hlbokou vierou so schopnosťou získavať okolie disciplínou, poslušnosťou, trpezlivosťou a cieľavedomosťou.
Od roku 1901 bol bohoslovcom Rímskeho seminára v Apollinare. Pre vojenskú službu štúdium prerušoval, napriek tomu počas troch rokov vraj dosiahol doktorát teológie a 10. 8. 1904 bol v Ríme vysvätený za kňaza.
Potom sa stal sekretárom svojho biskupa v Bergamo a tiež docentom cirkevných dejín. Za prvej svetovej vojny bol poľným kaplánom v rôznych lazaretoch.
Po vojne spirituálom v Bergamo a od r.1921 bol v kongregácii Propaganda fide. Po ďalších štyroch rokoch vstúpil do diplomatických služieb, stal sa biskupom a bol menovaný pápežským vyslancom v Bulharsku. Zoznámil sa tam s pravoslávnou cirkvou a to snáď malo aj vplyv na to, že koncil, ktorý neskôr - ako pápež zvolal - sa otvoril dialógu s ďalšími nekatolíckymi kresťanmi.
V roku 1935 sa stal apoštolským delegátom v Grécku. V rokoch 1943 až 1944 bol vyslancom v Turecku. Od začiatku nasledujúceho roka bol nunciom vo Francúzsku.
Zastal sa nemeckých vojnových zajatcov a v Chartres zriadil filozoficko-teologickú školu pre Nemcov. Na začiatku roku 1953 bol menovaný za kardinála a stal sa benátskym patriarchom.
Po pohrebe Pia XII. v októbri 1958 sa zúčastňuje konkláve a 28. 10. je neočakávane zvolený pápežom a vybral si meno Ján XXIII. V čase jeho voľby sa od neho veľa nečakalo i vzhľadom na jeho vek, ale čoskoro sa ukázalo aká to bola užitočná voľba. Už pri pápežskej korunovácii povedal: "Som Jozef, váš brat." (Gn 45, 4)
Jeho dobré vlastnosti z mladosti sa utužili a vzrástli. Bol prirodzene prostý a múdry, srdečný a prívetivý, vedel žiť s humorom. S pokorou plnil zverené úlohy i tú poslednú s vedením Cirkvi, pri ktorom sa plne podroboval Duchu Svätému.
Pri svojom optimizme nikdy nebol iluzionistom. Rád povzbudzoval a dodával odvahu. Za jeho pontifikátu sa otvorili demokracii dvere do cirkvi a katolícka cirkev sa ukázala v novom lepšom svetle.
Osvojil si myšlienku svätého Jána Zlatoústeho: "Vôbec by nebolo treba vysvetľovať náuku, keby náš život mal dosť vyžarujúcej sily. Nebola by nutnosť slov, keby bolo svedectvo našej činnosti dostatočné." Myšlienku si vzal za zásadu pre svoj pontifikát.
Sám sa stal príkladom porozumenia pre svoju lásku. Neohlasoval nové dogmy ani potrebu spásy skrze tuhú prísnosť, ale skrze lásku.
Viac myslel na to, čo zjednocuje, než na to, čo delí. Svet bol rozštiepený na mnoho častí a prišiel Ján XXIII. a vyhlásil: "Chcem byť jednoducho vaším bratom, plným lásky, otvorenosti a porozumenia."
V januári 1959, na sviatok obrátenia svätého Pavla, na prekvapenie sveta oznámil zvolanie celocirkevného a ekumenického koncilu.
Ján rozťahoval paže k objatiu celého sveta, pre každého mal usmievavú tvár a pre každého mal užitočnú odpoveď.
Keď sa mu jeden nový biskup sťažoval, že pre ťarchu zodpovednosti nemôže spať, odpovedal mu: "Práve tak to bolo so mnou v prvých dňoch môjho pontifikátu. Potom ale za mnou vo sne prišiel môj anjel strážny a dohováral mi: Janko, nerob sa tak dôležitým. A od tej doby zase spím."
K anjelovi strážnemu mal krásny vzťah a častejšie o ňom hovoril. Pri príhovore 30. 9. 1959 kládol rodičom na srdce, aby svoje deti učili, že nikdy nie sú samé, pretože majú po svojom boku vždy anjela strážneho. Radil, že sa majú naučiť ako sa s ním celkom familiárne baviť. Zdôrazňoval, že anjel strážny je dobrý poradca; vystupuje pred Bohom v náš prospech; pomáha nám v našich potrebách a chráni nás.
Pri príhovore 9. 9. 1962 zas poučoval o tajomstve Pia XI., s ktorým mal dobrú skúsenosť. "Keď musíme rozprávať s nejakou osobou, ktorá nie je prístupná našim argumentom, hľadajme útočisko u svojho strážneho anjela. Zverme mu celú záležitosť. Prosme ho, aby sa prihovoril anjelovi strážcovi tej osoby, s ktorou sa máme stretnúť ... keď dôjde k dohode medzi oboma anjelmi, bude rozhovor medzi pápežom a jeho návštevníkom omnoho jednoduchší. "
Ján vyžaroval pokoj a zdôvodnil ho slovami: "Kto má vieru, nestráca nervy. Viera, to je radosť, ktorá prichádza od Boha."
Ohľadom začatia koncilu a vzniknutých reakcií Ján napísal: "Boh vie, že som tejto veľkej inšpirácii pokorne otvoril svoju dušu." A vyhlásil: "Cirkev sa musí neustále obnovovať."
Ján XXIII. na začiatku koncilu vyhlásil: "Žijeme jeden s druhým, snažme sa navzájom zjednotiť a zomknúť." Riadil iba prvé jeho zasadnutie (11. 10. až 8. 12. 1962) a prípravné práce k druhému zasadnutiu koncilu.
Ako 80-ročný si pri duchovnom cvičení zapísal: "Neželám si nič viac a nič menej než to, čo mi Pán ponúkne. Ďakujem mu a vravím mu každý deň: Som na všetko pripravený ..."
K jeho posledným slovám patrilo: "Vydáme sa do Pánovho domu."
Blahorečený bol Jánom Pavlom II. 3. 9. 2000.
Masima