%20(1).jpg)
Pochádzala zo Španielska z Kastílie. Od detstva bola temperamentná a priateľská, milovala romantiku. Po vstupe do karmelitánskeho rádu prežila telesnú i duševnú krízu.
Okolo roku 1556 sa v jej srdci rozrástla túžba podnikať v duchovnom živote veľké veci. Prestala žiť sama pre seba a miesto jej "ja" zaujal Boh. Zbavená neistôt nebála sa protivenstiev, robila veľké pokroky v dokonalosti, mala mystické zjavenia. Pre reformu svojho rádu znášala veľa príkoria. S nezlomným duchom sa stala matkou všetkých bosých karmelitánov, nezabúdajúc ani na hmotnú stránku toho, čo založila.
Sama o sebe povedala: "Terézia bez Božej milosti je len úbohá, chudobná žena. Terézia s Božou milosťou a s mnohými peniazmi je mocnosť." Zanechala náučné spisy potvrdené vlastnou skúsenosťou.
Narodila sa 28. 3. 1515, ako potomok šľachtického rodu Cepeda, v Avile v Španielsku.
Bola tretia z desiatich detí, v druhom manželstve Dona Alfonsa Sanchez de Cepeda s Dono Beatrice de Ahumada. Terézia mala priezvisko po nej.
Z predchádzajúceho manželstva mala ešte dvoch súrodencov.
Terézia sa veľmi skoro naučila čítať a obľúbila si životopisy svätých, ktoré na osamelých miestach čítala aj svojmu bratovi Rodrigovi. Spoločne potom chceli napodobňovať svätcov a zatúžili aj po mučeníckej korune.
Keď sa im nepodaril pokus utiecť "do zeme Maurov," napodobňovali aspoň pustovníkov doma, na záhrade. Túžba za pustovníckym živote sa Terézii neskôr vrátila v trochu hlbšom zmysle.
V 14 rokoch jej zomrela matka. Náhradou za ňu si zvolila Pannu Máriu, ale nedbala sprvu o jej vedenie. S náruživosťou sa púšťala do čítania o milostných dobrodružstvách rytierov a povoľovala v duchovnom živote. Bola márnivá a zdržiavala sa v spoločnostiach, kde jej lichotili. Ku svetským márnostiam ju nabádala teta aj niektorí strýkovia. Neskôr hovorila: "Kiež by ich k nám otec nepúšťal" a celý život ľutovala, že v mladosti podliehala lichôtkam.
V 16 rokoch ju otec poslal na lepšiu výchovy k augustiniánkam do kláštora Panny Márie, Matky Božskej milosti, ale tamojšie prostredie jej zdraviu neprospievalo. Z dôvodu ochorenia sa musela po roku a pol vrátiť.
V tej dobe sa nechala ovplyvniť čítaním v listoch sv. Hieronyma o živote zasvätenom Bohu. Rozhodla sa potom pre vstup ku karmelitánkam, ale otec ju odmietol pustiť. Odišla preto 22. 11. 1535 tajne ku karmelitánkam do kláštora Vtelenia a požiadala o prijatie.
Po roku si obliekla rehoľný habit a 3. 11. 1537 zložila rehoľné sľuby. Teréziin otec jej rozhodnutie nakoniec toleroval a dal jej do kláštora slušné veno.
Koncom roka 1538 začala Terézia nový zápas s ťažkou chorobou, ktorý trval tri roky. Na liečebnú kúru odišla z kláštora v sprievode otca do Becedas.
Do leta čakala na liečbu u svojej sestry a potom ju počas troch mesiacov veľkého utrpenia kvôli liečeniu bylinkárky priviedlo takmer na pokraj smrti. Prežívala prudké bolesti pri srdci a veľmi silný odpor k akémukoľvek jedlu. Jej vysilenie zhoršovala vysoká horúčka a stiahnuté nervy jej nedoprial upokojenie ani v noci.
Otec ju vo vážnom stave odviezol domov. Keď sa choroba stále zhoršovala a po štyri dni zostala v bezvedomí, v jej kláštore bol pre ňu otvorený hrob.
Choroba bola obdobím dozrievania a Terézia túžila po vyliečení hlavne preto, aby mohla byť s Ježišom osamote. Za príhovorcu si zvolila svätého Jozefa a jemu potom vďačila za uzdravenie.
Po uzdravení čakala Teréziu ďalšie krízy.
Terézia sa venovala veľmi veľa návštevníkom, s ktorými viedla dlhé rozhovory a neostával jej čas na rozjímavú modlitbu. Pretrvávala u nej vlažnosť a striedali sa vnútorné boje až do roku 1557.
Terézia zakúsila nadprirodzený pokoj, prežívala spojenie s Bohom, extázy. Spovedníci ju však nechápali a uvažovali o pôsobení zlého ducha, pritom boli nejednotní.
Opačného názoru bol sv. František Borgiáš a o pravosti Božích milostí ju neskôr uistil sv. Peter z Alkantary.
V r. 1560 mala Terézia videnie pekla a po ňom sľúbila usilovať o čo najdokonalejší život v ráde. Hneď v septembri sa s niektorými sestrami dohovorila, že len čo to bude možné, vytvorí novú komunitu, v ktorej budú zachovávať rehoľu s pôvodnou prísnosťou, vrátane chudoby.
24. 8. 1562 sa im v Ávile podarilo otvoriť prvý reformovaný kláštor svätého Jozefa a boli oblečené prvé štyri novicky.
Reforma bola mimo komunitu sprevádzaná značným odporom, ale 5. 12. sestry dostali apoštolský súhlas a Terézia sa stala matkou predstavenou.
V apríli 1567 generálny predstavený karmelitánskeho rádu P. Jan Baptista Rossi schválil dielo jej obnovy a dovolil jej zakladať ďalšie reformované kláštory.
Pri otvorení druhého kláštora sa stretla s P. Jánom od sv. Metoda, neskorším sv. Jánom od Kríža, ktorý bol od r. 1572 jej spovedníkom. S ním počas štyroch rokov cez mnohé prekážky založila sedem ženských a dva mužské reformované kláštory.
Ďalším jej spolupracovníkom bol P. Anton, ako bosý karmelitán zvaný od Ježiša. Generálna rádová kapitula sa v Piacenze 21. 5. 1575 rozhodla zrušiť kláštory, ktoré nezodpovedali rozhodnutiu generála a zbaviť úradu tých, ktorí konali proti nemu. Terézia mala ďalšie zakladanie kláštorov zakázané.
Na základe povolenia si na pobyt zvolila kláštor v Toleade a bola tam do júla 1577. Na príkaz P. Graciana napísala významný spis "Vnútorný hrad".
Do Avily sa vrátila v čase, keď jej spovedníci boli väznení a situácia sa vyhrocovala. Pre reformu rádu musela znášať mnohé príkoria.
Pápež Gregor XIII. potvrdil oddelenú provinciu bosých až 22. 6. 1580 a v nasledujúcom roku bol zvolený za provinciála P. Gracian. Z kapituly vzišla tiež konštitúcia bosých karmelitánov a bosých karmelitánok, ako si Terézia kládla za cieľ.
Po krátkom stretnutí s Jánom od Kríža bola r.1582 poslaná do Burgos a osobne v ňom založila posledný kláštor. Ďalšie plánované zakladanie v Madride už nezvládla. Bola napred poslaná do Alba de Tormes, kde začala vykašliavať krv a večer 4. 10. choroby podľahla.
Bolo to v čase, keď sa z nariadenia pápeža Gregora XIII. opravoval starý Juliánsky kalendár posunutím vpred o 10 dní.
Po 4. októbri hneď nasledoval 15. október a na neho bola neskôr stanovená liturgická spomienka svätej Terézie od Ježiša.
Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pavol V. 24. 4. 1614 a pápež Gregor XV. ju 12. 3. 1622 kanonizoval.
Dňa 29. 9. 1970 bola Pavlom VI. vyhlásená ako prvá za učiteľku Cirkvi. Vynikla ako učiteľka modlitby. Stručne ju definovala slovami: "Modlitba je úkon lásky".
O modlitbe hovorievala: "Modlitba nie je záležitosťou mnohých slov, ale mnohého milovania". V pojednaní o modlitbe zdôraznila potrebu dobrého svedomia a ako tri predpoklady disponujúce aj ku kontemplácii uviedla vzájomnú lásku, odpútanosť od stvoreného a pravú pokoru, ktorú považovala za najdôležitejšiu.
Vnútorná modlitba bola pre Teréziu prameňom duchovného života. Rozvíjanie dôverného vzťahu priateľstva pri častom rozhovore osamote s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.
Nedá sa modliť slovami a mať srdce odpojené. Ježiš na túto tému hovorí v evanjeliu: "Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť." (Mt 6,7)
Okolo roku 1556 sa v jej srdci rozrástla túžba podnikať v duchovnom živote veľké veci. Prestala žiť sama pre seba a miesto jej "ja" zaujal Boh. Zbavená neistôt nebála sa protivenstiev, robila veľké pokroky v dokonalosti, mala mystické zjavenia. Pre reformu svojho rádu znášala veľa príkoria. S nezlomným duchom sa stala matkou všetkých bosých karmelitánov, nezabúdajúc ani na hmotnú stránku toho, čo založila.
Sama o sebe povedala: "Terézia bez Božej milosti je len úbohá, chudobná žena. Terézia s Božou milosťou a s mnohými peniazmi je mocnosť." Zanechala náučné spisy potvrdené vlastnou skúsenosťou.
Narodila sa 28. 3. 1515, ako potomok šľachtického rodu Cepeda, v Avile v Španielsku.
Bola tretia z desiatich detí, v druhom manželstve Dona Alfonsa Sanchez de Cepeda s Dono Beatrice de Ahumada. Terézia mala priezvisko po nej.
Z predchádzajúceho manželstva mala ešte dvoch súrodencov.
Ale už vtedy, keď si z raždia a dosiek vybudovali dve izbice, v tej svojej rozjímala o radostiach v nebi a o treste v pekle a sebe i druhým slovami svojho pokriku pripomínala večnosť týchto skutočností.V detstve sa najviac cítila oslovená príbehom o stretnutí Pána Ježiša sa Samaritánkou pri Jakubovej studni. Preto často opakovala prosbu Samaritánky a obracala sa na Ježiša slovami: "Pane, daj mi tej vody, aby som nebola smädná" (Jn 4,15).
V 14 rokoch jej zomrela matka. Náhradou za ňu si zvolila Pannu Máriu, ale nedbala sprvu o jej vedenie. S náruživosťou sa púšťala do čítania o milostných dobrodružstvách rytierov a povoľovala v duchovnom živote. Bola márnivá a zdržiavala sa v spoločnostiach, kde jej lichotili. Ku svetským márnostiam ju nabádala teta aj niektorí strýkovia. Neskôr hovorila: "Kiež by ich k nám otec nepúšťal" a celý život ľutovala, že v mladosti podliehala lichôtkam.
V 16 rokoch ju otec poslal na lepšiu výchovy k augustiniánkam do kláštora Panny Márie, Matky Božskej milosti, ale tamojšie prostredie jej zdraviu neprospievalo. Z dôvodu ochorenia sa musela po roku a pol vrátiť.
V tej dobe sa nechala ovplyvniť čítaním v listoch sv. Hieronyma o živote zasvätenom Bohu. Rozhodla sa potom pre vstup ku karmelitánkam, ale otec ju odmietol pustiť. Odišla preto 22. 11. 1535 tajne ku karmelitánkam do kláštora Vtelenia a požiadala o prijatie.
Po roku si obliekla rehoľný habit a 3. 11. 1537 zložila rehoľné sľuby. Teréziin otec jej rozhodnutie nakoniec toleroval a dal jej do kláštora slušné veno.
Koncom roka 1538 začala Terézia nový zápas s ťažkou chorobou, ktorý trval tri roky. Na liečebnú kúru odišla z kláštora v sprievode otca do Becedas.
Do leta čakala na liečbu u svojej sestry a potom ju počas troch mesiacov veľkého utrpenia kvôli liečeniu bylinkárky priviedlo takmer na pokraj smrti. Prežívala prudké bolesti pri srdci a veľmi silný odpor k akémukoľvek jedlu. Jej vysilenie zhoršovala vysoká horúčka a stiahnuté nervy jej nedoprial upokojenie ani v noci.
Otec ju vo vážnom stave odviezol domov. Keď sa choroba stále zhoršovala a po štyri dni zostala v bezvedomí, v jej kláštore bol pre ňu otvorený hrob.
Ona sa však z krízy (15.-18. 8. 1539), ktorú sprevádzala klinická smrť, dostala.Pri návrate k vedomiu sa zmienila o zážitku mimo tela, vrátane videnia kláštorov, ktoré má založiť. Pre neznesiteľné bolesti s ňou mohli manipulovať len pomocou prestieradla. Bolo vyhovené jej žiadosti o privezenie do kláštora, kde nemenný stav trval ešte osem mesiacov a až neskôr začala byť schopná pohybu po štyroch.
Choroba bola obdobím dozrievania a Terézia túžila po vyliečení hlavne preto, aby mohla byť s Ježišom osamote. Za príhovorcu si zvolila svätého Jozefa a jemu potom vďačila za uzdravenie.
Po uzdravení čakala Teréziu ďalšie krízy.
Satan ju odvádzal od modlitby pod zámienkou pokory i skrze pocity zatratenia.Terézia prežila obdobie, v ktorom sa považovala za poslednú medzi zatratenými, ako sama uviedla. Príčinu svojich ťažkostí v duchovnom živote začala tiež vidieť v tom, že kláštor nemal prísnu klauzúru. Rehoľníčky sa prakticky nezriekali slobody.
Terézia sa venovala veľmi veľa návštevníkom, s ktorými viedla dlhé rozhovory a neostával jej čas na rozjímavú modlitbu. Pretrvávala u nej vlažnosť a striedali sa vnútorné boje až do roku 1557.
Vtedy, v 42 rokoch, pred obrazom trpiaceho Spasiteľa prežila svoje obrátenie a rozhodla sa vylúčiť zo svojho života všetko, čo by ju odvádzalo od spojenia s ním. A od tej chvíle nasledovala dlhý rad milostí.
Terézia zakúsila nadprirodzený pokoj, prežívala spojenie s Bohom, extázy. Spovedníci ju však nechápali a uvažovali o pôsobení zlého ducha, pritom boli nejednotní.
Opačného názoru bol sv. František Borgiáš a o pravosti Božích milostí ju neskôr uistil sv. Peter z Alkantary.
S vnútornou modlitbou pokračovali milosti, extázy a pri jednej z nich aj mystické prebodnutie Teréziinho srdca.
V r. 1560 mala Terézia videnie pekla a po ňom sľúbila usilovať o čo najdokonalejší život v ráde. Hneď v septembri sa s niektorými sestrami dohovorila, že len čo to bude možné, vytvorí novú komunitu, v ktorej budú zachovávať rehoľu s pôvodnou prísnosťou, vrátane chudoby.
24. 8. 1562 sa im v Ávile podarilo otvoriť prvý reformovaný kláštor svätého Jozefa a boli oblečené prvé štyri novicky.
Reforma bola mimo komunitu sprevádzaná značným odporom, ale 5. 12. sestry dostali apoštolský súhlas a Terézia sa stala matkou predstavenou.
Teréziu v jej úsilí podporovali mystické zážitky. Okolo roku 1564 mala niekoľko videní Kristovho človečenstva, ktoré bolo zdrojom jej rastúcej úcty, lásky i mnohých ďalších milostí.V tej dobe z iniciatívy duchovných vodcov pracovala na spisoch "Cesta k dokonalosti" a "Rozjímanie o Veľpiesni". Mala už aj rozpísaný vlastný životopis.
V apríli 1567 generálny predstavený karmelitánskeho rádu P. Jan Baptista Rossi schválil dielo jej obnovy a dovolil jej zakladať ďalšie reformované kláštory.
Pri otvorení druhého kláštora sa stretla s P. Jánom od sv. Metoda, neskorším sv. Jánom od Kríža, ktorý bol od r. 1572 jej spovedníkom. S ním počas štyroch rokov cez mnohé prekážky založila sedem ženských a dva mužské reformované kláštory.
Ďalším jej spolupracovníkom bol P. Anton, ako bosý karmelitán zvaný od Ježiša. Generálna rádová kapitula sa v Piacenze 21. 5. 1575 rozhodla zrušiť kláštory, ktoré nezodpovedali rozhodnutiu generála a zbaviť úradu tých, ktorí konali proti nemu. Terézia mala ďalšie zakladanie kláštorov zakázané.
Na základe povolenia si na pobyt zvolila kláštor v Toleade a bola tam do júla 1577. Na príkaz P. Graciana napísala významný spis "Vnútorný hrad".
Do Avily sa vrátila v čase, keď jej spovedníci boli väznení a situácia sa vyhrocovala. Pre reformu rádu musela znášať mnohé príkoria.
Pápež Gregor XIII. potvrdil oddelenú provinciu bosých až 22. 6. 1580 a v nasledujúcom roku bol zvolený za provinciála P. Gracian. Z kapituly vzišla tiež konštitúcia bosých karmelitánov a bosých karmelitánok, ako si Terézia kládla za cieľ.
Po krátkom stretnutí s Jánom od Kríža bola r.1582 poslaná do Burgos a osobne v ňom založila posledný kláštor. Ďalšie plánované zakladanie v Madride už nezvládla. Bola napred poslaná do Alba de Tormes, kde začala vykašliavať krv a večer 4. 10. choroby podľahla.
Bolo to v čase, keď sa z nariadenia pápeža Gregora XIII. opravoval starý Juliánsky kalendár posunutím vpred o 10 dní.
Po 4. októbri hneď nasledoval 15. október a na neho bola neskôr stanovená liturgická spomienka svätej Terézie od Ježiša.
Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pavol V. 24. 4. 1614 a pápež Gregor XV. ju 12. 3. 1622 kanonizoval.
Dňa 29. 9. 1970 bola Pavlom VI. vyhlásená ako prvá za učiteľku Cirkvi. Vynikla ako učiteľka modlitby. Stručne ju definovala slovami: "Modlitba je úkon lásky".
O modlitbe hovorievala: "Modlitba nie je záležitosťou mnohých slov, ale mnohého milovania". V pojednaní o modlitbe zdôraznila potrebu dobrého svedomia a ako tri predpoklady disponujúce aj ku kontemplácii uviedla vzájomnú lásku, odpútanosť od stvoreného a pravú pokoru, ktorú považovala za najdôležitejšiu.
Vnútorná modlitba bola pre Teréziu prameňom duchovného života. Rozvíjanie dôverného vzťahu priateľstva pri častom rozhovore osamote s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.
Nedá sa modliť slovami a mať srdce odpojené. Ježiš na túto tému hovorí v evanjeliu: "Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť." (Mt 6,7)
Modlitba svätej Terézie
Môj Bože, večná a nekonečná Láska,
prepožičaj mi milosť svojej dokonalej lásky,
aby vo mne svojim ohňom zničila všetky hnutia sebalásky!
Daj, aby som milovala Teba, jediný Poklad a všetko moje Šťastie,
nad všetky tvory a seba samu v Tebe, pre Teba a skrze Teba.
A svojho blížneho podobne, aby som znášala jeho bremená,
ako chcem, aby druhí znášali moje!
A všetko, čo nie si Ty, daj, aby som milovala len natoľko,
nakoľko mi to môže pomôcť prísť k Tebe.
Daj, aby som sa večne radovala tak,
ako sa dnes radujem z toho, že Ty sám seba miluješ,
si lásky hodný a že Ťa milujú ustavičnou láskou anjeli
a Tvoji vyvolení vo večnej sláve a tvárou v tvár a bez rúška na Teba pozerajú!
Tvoji spravodliví Ťa v tomto živote spoznávajú vo svetle viery;
uctievajú Ťa a túžia po Tebe ako po svojom jedinom a najvyššom dobru,
vrcholu a stredu všetkej svojej túžby a všetkej svojej lásky.
Daj, aby rovnako ako oni Ťa milovali všetci chladní, nedokonalí a hriešni.
A daj, aby som trebárs len jedného z nich dokázala nakloniť a priviesť k takej láske k Tebe.
Chcem sa o to s pomocou Tvojej milosti snažiť a túžim po tom! Amen.
prepožičaj mi milosť svojej dokonalej lásky,
aby vo mne svojim ohňom zničila všetky hnutia sebalásky!
Daj, aby som milovala Teba, jediný Poklad a všetko moje Šťastie,
nad všetky tvory a seba samu v Tebe, pre Teba a skrze Teba.
A svojho blížneho podobne, aby som znášala jeho bremená,
ako chcem, aby druhí znášali moje!
A všetko, čo nie si Ty, daj, aby som milovala len natoľko,
nakoľko mi to môže pomôcť prísť k Tebe.
Daj, aby som sa večne radovala tak,
ako sa dnes radujem z toho, že Ty sám seba miluješ,
si lásky hodný a že Ťa milujú ustavičnou láskou anjeli
a Tvoji vyvolení vo večnej sláve a tvárou v tvár a bez rúška na Teba pozerajú!
Tvoji spravodliví Ťa v tomto živote spoznávajú vo svetle viery;
uctievajú Ťa a túžia po Tebe ako po svojom jedinom a najvyššom dobru,
vrcholu a stredu všetkej svojej túžby a všetkej svojej lásky.
Daj, aby rovnako ako oni Ťa milovali všetci chladní, nedokonalí a hriešni.
A daj, aby som trebárs len jedného z nich dokázala nakloniť a priviesť k takej láske k Tebe.
Chcem sa o to s pomocou Tvojej milosti snažiť a túžim po tom! Amen.
Masima
