Svätá Bakhita, otrokyňa a rehoľníčka

"Ak by prišiel obchodník s otrokmi, ktorý ma uniesol, ktorý ma trápil, pokľakla by som pred ním a bozkávala by som mu ruky. Keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťankou ani rehoľníčkou".

Bakhita uzrela svetlo sveta v roku 1869 v Olgosse, neďaleko Dárfúru, v juhozápadnej časti Sudánu. V tejto krajine žijú obyvatelia národa Dagi, kam prišli pred storočiami, usídlili sa tam a patrili k významným kmeňom. Rodina malej Bakhity bola šťastná a spokojná. Vlastnila polia i dobytok.

V roku 1876, kedy Bakhita dosiahla siedmy rok života, ju uniesli dvaja Arabi. Po mesiaci zajatia ju predali obchodníkovi s otrokmi. Toto dieťa s veľkou odvahou hľadalo cestu ako utiecť, ale znovu ju zajal pastier, ktorý ju predal hrôzostrašne vyzerajúcemu Arabovi. Ten ju zasa predal obchodníkovi s otrokmi. Raz ju tak zbili, že sa ocitla v bezvedomí a krvácajúcu ju nechali ležať na podlahe.

Potom si Bakhitu kúpil turecký generál, ktorého žena ju podstúpila bolestivému tetovaniu. Mučiteľka uchránila pred tetovaním len jej tvár, pretože bola veľmi pekná.

Napriek tomu jej však spôsobila na prsiach, na bruchu i na ramenách 114 rezných rán britvou na holenie. 

Úbohá obeť si neželala nič iné, len umrieť. Mučiteľka navyše do jej rán vsypala soľ, čo len zväčšovalo jazvy i utrpenie. Stále krvácajúcu ju strčili do skladu, kde bola viac ako jeden mesiac, bez kúska látky, bez minimálneho množstva vody, aby si mohla očistiť rany.

V roku 1882 spomínaný turecký generál predal v Chartúme Bakhitu talianskemu konzulovi Callistovi Legnanimu. Čoskoro sa prejavilo dobro, ktoré to Bakhite prinieslo, po prvýkrát vo svojom otroctve dostala oblečenie - tuniku, ktorá jej navrátila postavenie ženy.

Konzul ju chcel vrátiť do jej rodnej dediny, ale pretože v čase jej únosu bola veľmi malá, nepamätala si presne svoju dedinu.

Keď Legnano dostal v roku 1885 pokyn opustiť Afriku a vrátiť sa do Talianska, vzal Bakhitu so sebou. Po príchode do Janova ju daroval svojmu priateľovi Augustovi Michielimu.
Manželia Michieliovi boli dobrí a spravodliví ľudia, ale neboli praktizujúci kresťania. Pani Turin zakázala Bakhite navštevovať kostol. Napriek tomu správca pána Michieliho, Illuminati Checchini, zohral v Bakhtinom živote na jej ceste viery dôležitú úlohu.
Bakhita ho opísala ako "muža zlatého srdca a kultivovaného vznešeného poznania", ktorý sa o ňu staral s otcovskou láskou.

On bol ten, kto tejto mladej Afričanke ako prvý zvestoval Krista a vyučoval ju náboženstvo. Vo svojom srdci obetoval všetko na úmysel dobra, pre túto dušu. 

Začal tým, že jej daroval malý kríž, pričom povedal: "Ježišu, tebe ju zverujem. Takú úbohú, aká je." 
Keďže Michieli musel znovu odísť do Suakinu v Afrike, jeho dcéra Alice a Bakhita, ako spolupracovníčka správcu Illuminati Checchiniho, boli zverené canossiantkám z Benátok.

Tu sa bez dlhého premýšľania zriekla istoty a finančného zabezpečenia, ktoré jej ponúkala rodina Michieliových, ako aj nádej, že uvidí svoju rodinu. "Nie, nemôžem sa vrátiť do Afriky, pretože tam nemôžem svoju vieru v Boha vyznávať ani uplatňovať! Ja naozaj veľmi milujem pani s jej dieťaťom, ale svojho Boha nemôžem stratiť."  Bakhita vo svojich pamätiach píše, že toto sa stalo 29. novembra 1889. V tomto tvrdom boji našla Bakhita podporu ako u cirkevných predstaviteľov, tak i u predstaviteľov kráľa, ktorí menom talianskej vlády, ktorá zakázala otroctvo, ju vyhlásili za slobodnú.

Keď bola pripravená na svoj veľký deň - 9. január 1890, aby z rúk benátskeho biskupa, kardinála Agostiniho, prijala krst, birmovanie i prvé sväté prijímanie, bola plná zmiešaných pocitov, emócií.

Na jednej strane mala silný pocit vlastnej nedôstojnosti, na druhej strane zasa neopísateľnú radosť, keď sa v ten deň stala Božím dieťaťom. 

Dostala sa k Matke Fabretti, svoje katechétke, ktorá ju upokojila a uistila, že to, čo pred Božou spravodlivosťou a múdrosťou niečo znamená, je jedine láska: "Ty miluješ Boha, nie?"
Bakhita s úsmevom súhlasí a je šťastná. Jej oči prezrádzajú dojatie.
Matka ukončila rozhovor slovami: "Choď v pokoji a volaj s dôverou: Otče náš, ktorý si na nebesiach."

Potom, čo prijala krst, pri ktorom dostala meno Jozefína, Margherita, Fortuna, Bakhita zostala u canossianok, v inštitúte pre katechumenov, kam čoskoro bude patriť, kde bude bezprostredne povolaná na ďalšiu cestu životom.
Zdalo sa jej, že nie je možné, aby sa jej táto túžba splnila. Necítila sa toho hodná. Obávala sa, že bude kongregáciu kompromitovať svojou čiernou pleťou.
Duchovný otec ju však uisťoval: "Boh sa nepozerá na tvoju pleť, ale na tvoje srdce."

Bakhitu prijali a po trojročnom noviciáte zložila pred benátskym biskupom kardinálom Sarti 8. decembra 1896 sväté sľuby.
Prijal ju a povedal jej: "Zlož svoje sväté sľuby bez strachu. Ježiš ťa chce, Ježiš ťa miluje. Miluj ho a slúž mu navždy."
Na zabezpečenie spásy svojej služobnici povedal: "Boha môžeme spoznávať a stretávať v nekonečne veľa spôsoboch, ale keď on, Stvoriteľ, si vyvolí svoju nevestu, vždy myslí na svoju služobnicu."

Po prijatí za rádovú sestru vo Verone, sestra Bakhita odišla späť do Benátok, odkiaľ ju poslali do rehoľného domu v Schio, kde strávila 45 rokov.
Po príchode si okamžite získala sympatie všetkých obyvateľov mesta, ktorí ju na dôkaz svojej lásky nazvali "čiernou matkou".

Počas I. svetovej vojny obetavo pomáhala zmierňovať utrpenie, ktoré vojna priniesla. S láskou sa starala o ranených vojakov, privezených do inštitútu, ktorý fungoval ako vojenská nemocnica.

Skutočnosť, že počas II. svetovej vojny bolo Schio uchránené pred bombardovaním, pripisujú ľudia svätosti sestry Bakhity. 

Keď bol poplach, Bakhita povedala: "Nemajte žiadne starosti. Pán vie, čo sa má stať, tu sa nestane nič."

Ako držala vo svojom srdci lásku k Afrike, tak vnímala aj svoje povolanie rehoľnej sestry. Jedného dňa vyšla z jej srdca táto modlitba:

"Ó, Pane, predsa len nemôžem letieť k mojim ľudom a čistým hlasom im zvestovať Tvoju dobrotu? Ach, koľko duší by som chcela pre Teba vybojovať! V prvom rade moju matku, môjho otca, mojich bratov a sestry, tých, ktorí sú ešte otroci, všetkých, všetkých černochov v Afrike. Daj, ó Ježiš, aby aj oni ťa mohli poznať a milovať!"

Matka Bakhita oslavovala 8. decembra 1943, ako rádová sestra, svoje výročie. Čoskoro sa však u nej začali prejavovať dôsledky jej života a staré bolesti. Deformujúca artritída a astmatická bronchitída s nádchou oslabovali jej organizmus.
Napriek tomu z jej úst nevyšla ani jedna sťažnosť, a tak sa jej opýtali: "Matka Bakhita, vy naozaj nič nepociťujete?" 
"Samozrejme, že niečo cítim, ešte predsa žijem. Iba mŕtvi nič necítia," odpovedala.
"Ale prečo sa potom nesťažujete?" 
"Myslím na Ježiša na kríži a na bolestivú Matku. Takže už nič viac nepotrebujem."

Prekvapivo rýchlo musela vymeniť palicu za vozíček, aby si zápalom pľúc nezadržateľne nepriviedla koniec. Pri plnom vedomí a v povznášajúcej múdrosti pre všetkých, prijíma posledné pomazanie. A na konci jej života 8. februára 1947 nečakane prišla Panna Mária.

"Aká som šťastná ... Matka Božia, Matka Božia!" boli jej posledné slová v okamihu, keď vymenila pozemský život za úplnú slobodu Božích detí. 

Pri prvom kontakte s evanjeliom ju bezprostredne zaujala táto pravda: Cez krst sa staneš Božím dieťaťom. 
"Božie dieťa, ja, úbohá černoška!" opakovala si neustále. "Krst mi priniesol toľko radosti, že som bola šťastná z toľkých milostí, ktoré som dostala." 

"Tu som sa znovu zrodila ako Božie dieťa!" povedala zakaždým, keď sa pri návšteve kostola dotýkala krstiteľnice, kde bola pokrstená.

Stretnutie s ukrižovaným Kristom bolo určite rozhodujúce na jej ceste životom. Pred krížom odkryla nekonečnú Božiu lásku.
Keď uvidela Ježiša na kríži prvýkrát, bola veľmi skľúčená a pýtala sa: "Čo tento človek urobil, že musel takto skončiť?" 
"Nič" dostala odpoveď, "On chcel za nás zomrieť, z lásky k nám aj k tebe." 
"Aj za mňa!" opakovala Bakhita neveriacky.
Stojac a znova vidiac Ježišovu lásku, ktorý pre ňu na kríži zomrel, prežívala túto skutočnosť veľmi osobne a tešila sa, že našla konečne svoje povolanie: totálne slúžiť novému - nebeskému pánovi.

Pod vplyvom tejto viery dosiahla svojou obetavosťou slobodu a svätosť podľa Božej vôle, a tak s potešením - podľa starého zvyku - nazývala Pána "El Paron".

Vo svätej Jozefina Bakhite nájdeme prenádhernú svedkyňu otcovskej lásky Božej a viditeľné znaky svedčiace o jej trvalej skutočnej svätosti. Jej posolstvo je v hrdinskej dobrote ako odraz dobroty nebeského Otca. Zanechala v nás svedectvo zmierenia a odpustenia, čo určite poskytuje útechu kresťanom v Sudáne, ktorí sú tak ťažko skúšaní dlhotrvajúcou vojnou, čo si vyžiadala množstvo ľudských životov. 

V čase veľkého súženia ide Bakhita po ceste nasledovania Krista, po ceste prehĺbenia kresťanskej lásky a neotrasiteľnej vernosti Cirkvi. (Ján Pavol II. - 17. mája 1992) 

Život Matky Jozefíny Bakhity je prejavom bezpodmienečnej obetavosti podľa Božej vôle.
Jej motto znie: "To, čo Boh chce!"
Dôkazom jej vzťahu k blížnemu je: dobrota - láskavosť - nežnosť. Jej čierne ruky plné lásky sa dotýkali hlavičiek detí, ktoré každý deň navštevovali v inštitúte školu.
Jej milujúci hlas, ktorý znel ako zvonček, a k tomu jej africký prízvuk, okúzlil maličkých, tešil chudobných a úbohých. A tak sa správala ku všetkým, ktorí zaklopali na dvere inštitútu. Pre Bakhitu to boli prejavy úplne samozrejmé.

"Ak by prišiel obchodník s otrokmi, ktorý ma uniesol, ktorý ma trápil, pokľakla by som pred ním a bozkávala by som mu ruky. Keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťankou ani rehoľníčkou".

Keď niekomu rozprávala svoj strastiplný životný príbeh, ďakovala Pánovi, že ju vzal na túto nečakanú cestu viery a urobil z nej svoju nevestu.

Žiadny, ani len nepatrný hnev, nevyšiel z jej pier: "Ona si všetkých vkladala do srdca a modlila sa za nich." Bola prezývaná "Africký kvet" alebo aj "Šťastná sestra."

Oslobodenie, ktorého sa jej dostalo v stretnutí s Bohom Ježiša Krista, chcela - a cítila to ako svoju povinnosť - šíriť ďalej, chcela, aby bolo odovzdané čo možno najviac ľuďom. Nádej, ktorá sa v nej zrodila a ktorá ju "vykúpila", si nemohla ponechať len pre seba; táto nádej mala zasiahnuť mnohých, mala sa dostať ku všetkým. (Pápež Benedikt XVI.)

Modlitba: 

Dobrotivý Bože, 

ty si svätú Jozefínu z otroctva priviedol k hodnosti tvojej dcéry 

a Kristovej nevesty; 

daj, aby sme podľa jej príkladu trvalou láskou milovali ukrižovaného Pána Ježiša 

a vytrvali v láske na prejavy milosrdenstva. 

Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, 

ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým 

po všetky veky vekov. Amen.

Masima