%20(1).jpg)
Jednou z najhlbších lekcií zo života svätej Jozefíny Bakhity je jej neochvejná dôvera v Boha uprostred hroznej situácie. Život tejto svätej je pozoruhodný a poskytuje nám veľa duchovných lekcií, ktorým sa musíme naučiť. Jedna z nich zahŕňa jej hlbokú dôveru v Boha, napriek tomu, že žila v beznádejnej situácii.
Bakhita sa narodila v roku 1869 v juhozápadnej časti Sudánu v Olgosse. Jej rodina patrila medzi tie, ktoré vlastnili pole i dobytok. Ich pokoj však o sedem rokov neskôr, v roku 1876 zatienil únos sedemročnej Bakhity dvomi Arabmi, ktorí ju po mesiaci zajatia predali obchodníkovi s otrokmi. Zúfalé dieťa, zato odvážne, hľadalo cestu, ako utiecť, ale znovu sa dostala do rúk pastiera, ktorý ju predal hrôzostrašne vyzerajúcemu Arabovi a ten ju ‚posunul‘ ďalej obchodníkovi s otrokmi. Nemali s ňou zľutovanie. Raz ju tak strašne zbili, že upadla do bezvedomia a krvácajúcu ju ponechali ležať na podlahe.
Bakhitu si potom kúpil turecký generál, ktorého manželka nechala dievčinu bolestivo tetovať. Mučiteľka jej uchránila iba tvár, pretože bola veľmi pekná. Napriek tomu dokaličila Bakhitu 114-timi reznými ranami britvou na holenie na prsiach, bruchu i ramenách. Úbožiačka si nepriala nič iné, len zomrieť. Mučiteľka jej navyše nasypala do rán soľ, čím jej utrpenie a jazvy ešte zväčšila. Hoci dievčina krvácala, strčili ju do skladu, kde ju ponechali celý mesiac bez aspoň trochu vody a kúsku látky, aby si mohla očistiť rany.
V roku 1882 ju potom predali talianskemu konzulovi Callistovi Legnanimu a čoskoro sa prejavilo dobro, ktoré to Bakhite prinieslo, totiž vo svojom otroctve prvýkrát dostala oblečenie, tuniku, vďaka ktorej sa konečne cítila ako žena. Konzul ju chcel vrátiť rodičom, ale pretože počas únosu bola malá, nepamätala si presne svoju dedinu.
Keď sa konzul mal vrátiť z Afriky do Talianska, vzal Bakhitu so sebou a po príchode do Janova v roku 1885 ju daroval svojmu priateľovi Augustovi Michielimu. Augusto a jeho manželka Turin boli spravodliví ľudia, ale neboli praktizujúci kresťania a Bakhite zakázali navštevovať kostol.
Významnú úlohu v Bakhitinom živote zohral správca pána Michieliho, Illuminato Checchini, ktorého popísala ako muža zlatého srdca a kultivovaného vznešeného poznania. Staral sa o ňu s otcovskou láskou a bol prvý, kto jej zvestoval Ježiša Krista a mladú Afričanku vyučoval náboženstvo. Vo svojom srdci obetoval všetko na úmysel dobra pre túto dušu. Najskôr jej však daroval malý kríž so slovami: "Ježišu, tebe ju zverujem. Takú, aká je." Michieli však musel znovu odísť do Sudánu a tak boli jeho dcéra a Bakhita zverené canossiantkám z Benátok.
Bakhita vo svojich pamätiach napísala o udalosti z 29. októbra 1889: Bez dlhého premýšľania som sa zrieka istoty a finančného zabezpečenia, ktoré mi rodina Michieli ponúkala, a tiež nádeje, že uvidím svoju rodinu. Nemohla som sa vrátiť do Afriky, pretože by som tam nemohla vyznávať ani uplatňovať svoju vieru v Boha. Skutočne veľmi milujem pani s jej dieťaťom, ale svojho Boha nemôžem stratiť! Bakhita našla v tomto tvrdom boji podporu, keď v Taliansku zakázalo otroctvo a bola tak vyhlásená za slobodnú.
9.januára 1890 bola plná zmiešaných pocitov a emócií, mala totiž z rúk benátskeho biskupa, kardinála Agostiniho prijať krst, birmovanie a prvé sväté prijímanie. Aj mala silný pocit vlastnej nedôstojnosti, ale aj veľkú radosť, keď sa v ten deň stala Božím dieťaťom. Matka Fabretti, jej katechétka, ju uistila, že to, čo pred Božou spravodlivosťou a múdrosťou niečo znamená, je jedine láska. Keď sa jej matka opýtala, či miluje Boha, Bakhita s úsmevom a šťastná súhlasila, pričom v očiach mala dojatie. Matka potom ukončila rozhovor slovami: "Choď v pokoji a volaj s dôverou - Otče náš, ktorý si na nebesiach."
Pri prijatí krstu dostala mená Jozefína, Margherita, Fortuna a Bakhitou zostala v inštitúte pre katechumenov, kam mala čoskoro patriť a kde bola povolaná na ďalšiu cestu života. Zdalo sa jej nemožné, aby sa jej táto túžba splnila, necítila sa toho hodná a obávala sa, že svojou čiernou pleťou bude kompromitovať kongregáciu. Duchovný otec ju však uisti, že Boh sa nepozerá na jej pleť, ale na jej srdce.
Po trojročnom noviciáte prijali Bakhitu u canossiatiek a 8. decembra 1869 zložila sväté sľuby. Biskup kardinál Sarti ju prijal so slovami: "Zlož svoje sväté sľuby bez strachu. Ježiš ťa chce, miluje ťa. Miluj ho a navždy mu slúž." K zaisteniu spásy dodal: "Boha môžeme poznávať a stretávať v nekonečne mnohých spôsoboch, ale keď On, Stvoriteľ, si vyvolí svoju nevestu, vždy myslí na svoju služobnicu."
Po prijatí za rádovú sestru vo Verone odišla do Benátok, odkiaľ ju poslali do rehoľného domu v Schio. Zostala tam 45 rokov. Hneď v prvý deň si získala sympatie mešťanov, ktorí ju na dôkaz svojej lásky nazvali "čiernou matkou". Počas prvej svetovej vojny obetavo pomáhala zmierňovať utrpenie, ktoré vojna priniesla, s láskou sa starala o ranených. Možno je dobré spomenúť skutočnosť, že počas druhej svetovej vojny bolo Schio uchránené pred bombardovaním, čo ľudia pripisujú svätosti sestry Bakhity.
8. decembra 1943 oslavovala matka Bakhita svoje výročie ako rádová sestra. Veľmi skoro sa však u nej začali prejavovať dôsledky jej života a staré bolesti. Organizmus jej oslabovali deformujúca artritída a astmatická bronchitída s nádchou. Napriek tomu sa ani slovkom nesťažovala, až to bolo čudné a tak sa jej pýtali: "Matka Bakhita, vy skutočne nič nepociťujete?"
"Samozrejme, že niečo cítim, predsa ešte žijem. Iba mŕtvi nič necítia," odpovedala.
"Prečo potom nesťažujete?"
"Myslím na Ježiša na kríži a na bolestivú Matku, takže už nič viac nepotrebujem."
Bakhita musela prekvapivo rýchlo vymeniť barlu za vozíček, ale zápalom pľúc sa pomaly blížil koniec jej cesty. Pri plnom vedomí a v povznášajúcej múdrosti pre všetkých, prijala posledné pomazanie.
8. februára 1947 ju nečakane navštívila Panna Mária a Bakhitine posledné slová teda boli: "Aká som šťastná... Matka Božia, Matka Božia!" Potom vymenila pozemský život za úplnú slobodu Božích detí.
Život Matky Jozefíny Bakhity je prejavom bezpodmienečnej obetavosti podľa Božej vôle, pretože jej motto znelo - To, čo chce Boh! A dôkazom jej vzťahu k blížnemu bola dobrota, láskavosť, nežnosť. Jej čierne ruky, plné lásky, sa dotýkali hlavičiek detí, ktoré ju každý deň navštevovali v inštitúte, jej milujúci hlas s africkým prízvukom očaroval maličkých, tešil chudobných a úbohých. Takto sa správala k všetkým, ktorí zaklopali na dvere inštitútu, pre Bakhitu boli tieto prejavy celkom samozrejmé.
"Pokiaľ by prišiel obchodník s otrokmi, ktorý ma uniesol, ktorý ma trápil, pokľakla by som pred ním a bozkávala by som mu ruky. Keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťankou ani rehoľníčkou," keď niekomu rozprávala svoj strastiplný životný príbeh, ďakovala Pánovi, že ju vzal na túto nečakanú cestu viery a urobil z nej svoju nevestu. Z jej pier nevyšiel ani nepatrný náznak hnevu, všetkých si vkladala do srdca a modlila sa za nich.
Svätá Jozefína Bakhita, ako dieťa ťa predali ako otroka a musela si prežiť nevýslovné ťažkosti a utrpenie. Keď si sa oslobodila zo svojho fyzického otroctva, našla si skutočné vykúpenie v stretnutí s Kristom a jeho Cirkvou. Ó, svätá Bakhita, pomôž tým, ktorí sú uväznení v otroctve; oroduj za nich u Boha, aby boli oslobodení z reťazí zajatia. Nech Boh oslobodí každého, kto bol zotročený človekom. Poskytni úľavu tým, ktorí prežijú otroctvo, a dovoľ im vidieť Ho ako vzor viery a nádeje. Pomôž všetkým, ktorí prežili, nájsť uzdravenie pre svoje rany. Prosíme ťa, aby si sa modlila a prihovárala sa za tých, ktorí sú medzi nami zotročení. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
