„Keby si vedel, ako veľmi ťa milujem“ - skutočný príbeh

„Myslím, že len málokto bol natoľko v zajatí ezoteriky ako ja,“ priznáva Rolf Maria Reichle, 62-ročný kňaz, ktorý je farárom v malebnom švajčiarskom mestečku Rheinau. O tom, ako sa zaplietol do jogy a ezoteriky, ako bol od nich oslobodený a ako ho Panna Mária viedla za ruku naspäť k Ježišovi, až sa nakoniec stal kňazom, nám rozpráva on sám.

Vyrastal som v nemeckom meste Konstanz (Kostnica) a prostredníctvom mojej mamy, veľmi zbožnej ženy, som žil v kresťanskom prostredí. Vždy som chodil na nedeľnú svätú omšu aj na májovú pobožnosť.
Vo svojich pätnástich rokoch som si však začal klásť niektoré existenčné otázky a zdalo sa mi, že katolicizmus mi na ne nevie dať odpoveď. Počas môjho intenzívneho hľadania Boha som sa ako 16-ročný dostal cez teozofiu, okultné ezoterické hnutie, k joge.
Vtedy, v roku 1970, nezažívala joga taký veľký rozmach ako dnes, ezoterické knihy boli viac-menej podpultovým tovarom. No nakoniec ma neuspokojovalo už ani systematické štúdium a praktizovanie východných náboženstiev. Hľadal som živého majstra, guru, ktorý by ma voviedol do tajomstiev života a „božského“ sveta.

Povedali mi: „To musíš ísť do Indie, tam sú duchovní učitelia, guruovia, jogíni, tam je spása; ,ex oriente lux – svetlo prichádza z východu‘!“ 

A tak som sa v zime 1972 spolu s dvoma priateľmi, ktorí mali tak ako ja túžbu po druhom svete, vybral na starom mikrobuse do Indie. Dostať sa tam po súši bolo v tom čase skutočným dobrodružstvom.

V Indii som našiel ašram, hinduistické meditačné centrum, aj jogína a tomuto novému svetu, ktorý ma ako mladého muža totálne fascinoval, som sa úplne otvoril.

Každé ráno o štvrtej sme začínali meditáciou, cvikmi a štúdiom. Bolo to intenzívne štúdium na plný úväzok, klasická cesta radža jogy s cieľom meditatívnymi technikami „aktivovať“ vnútorné – „božské“ sily tela, duše a ducha, a tak docieliť stav nadvedomia (rozšíreného vedomia), v ktorom je duša zjednotená s „kozmickým Bohom“.

Dalo by sa povedať, že je to cesta hada, ktorý nám chce nahovoriť: Budete ako Boh! A tak som mnoho rokov niekoľko hodín denne praktizoval jogu. 

Keď som už niečo robil, tak som to chcel robiť poriadne. Cestoval som po celej Indii aj po Himalájach, kde sa nachádzajú všetky tie mestečká, v ktorých žijú jogíni, a navštívil som najdôležitejšie hinduistické pútnické miesta. Bol to pestrý, dobrodružný život.

Dnes, keď hľadím späť, môžem povedať, že som bol vždy ochraňovaný, ale vtedy som si to tak neuvedomoval. Aj keď som sa od katolíckej viery, samozrejme, úplne dištancoval, bol mi Ježiš vždy nablízku. 

Keď sa ma raz jeden guru v ašrame spýtal: „Ktoré božstvo si najviac uctievaš?“, odpovedal som: „Ježiša“. Preto som dostal ako mantru (magické slovo, akýsi druh strelnej modlitby), ktorú som neustále opakoval, vetu: Om Ishai Namah.
Nemeditoval som teda nejaké hinduistické božstvo ako Krišnu či Ramu, ale Ishai, Ježiša, aj keď si Ježiša v hinduizme uctievajú iba ako jedného z mnohých božstiev. Takto som prežil niekoľko rokov, z toho dva roky v ašrame v Indii.

Vždy znovu som sa vracal do Kostnice a ako 19-ročný som prišiel aj do Švajčiarska, kde som štúdiom získal profesiu ošetrovateľa na psychiatrii a o 5 rokov neskôr som sa mohol zamestnať na psychiatrickej klinike v Herisau. Tam som sa stretol s pacientkou Jozefou z Lichtenštajnska, ktorú pokladali za schizofreničku.

Počas svojej práce som sa jej prípadom dôkladne zaoberal a všimol som si: Áno, dočasne sa musela liečiť kvôli jednej psychickej kríze, ale schizofréniu nemala. Bola to hlboko veriaca katolíčka, ba dokonca mysticky obdarovaná duša, ktorá prežívala intenzívny vzťah k Panne Márii a celý deň sa modlila ruženec. To ma veľmi fascinovalo, lebo neustále sa opakujúca modlitba mi nebola cudzia. 
Keď táto žena vyslovila želanie ísť na fatimský deň do mesta Brederis v rakúskom Vorarlbergu, primár oddelenia jej to dovolil len v sprievode ošetrovateľa. A tak sme každý mesiac trinásteho chodili na fatimský deň. Samozrejme, na mňa to duchovne veľmi intenzívne vplývalo. Pomodlili sme sa celý ruženec so všetkými tajomstvami, potom bola svätá omša s veľmi dlhou kázňou. Trvalo to celé hodiny. Ja som bol však fascinovaný. Aj na dlhotrvajúce praktiky som bol z Indie zvyknutý.

Cestou som sa s Jozefou veľa rozprával, modlievali sme sa ruženec a takto som sa aj ja sám postupne začal modliť ruženec.

Išiel som aj na svätú spoveď a zreteľne som zakúsil, že je tu Ježiš, ktorý odpúšťa hriechy. V hinduizme máš svoju karmu, tvoje vlastné zaťažené bytie, tvoju osobnú vinu, ktorú musíš v priebehu mnohých životov cez reinkarnáciu sám odčiniť. Všimol som si však, že to tak nefunguje. Aj keby existovalo veľa životov, čo je – samozrejme – hlúposť, nikdy by som nebol oslobodený a vykúpený nejakými technikami a cvičeniami. Potreboval som Spasiteľa, ktorý zo mňa sníme všetku vinu.

Rozhovory s pacientkou, ktorá mi rozprávala o Panne Márii, ma priviedli na myšlienku: „Musíš ísť do Fatimy, lebo tam sa Panna Mária zjavila, musíš ísť do Lúrd a do Medžugoria!“ Tak som navštívil tieto najdôležitejšie mariánske pútnické miesta a cítil som, že Panna Mária je na týchto milostivých miestach veľmi silno prítomná. Obzvlášť hlboko sa ma dotkla Fatima.
V Medžugorí som v roku 1988 zažil intenzívne stretnutie s najsvätejšou Eucharistiou a pochopil som, že Ježiš je v nej skutočne prítomný.

Slová Panny Márie na tomto mieste ma hlboko poznačili: „Keby si vedel, ako veľmi ťa milujem, plakal by si od radosti.“

Zasvätil som sa Panne Márii podľa Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu a toto zasvätenie som sa odvtedy modlil každý deň. To sa stalo mojou spiritualitou.

Spočiatku, aj keď som sa už modlieval ruženec a opäť chodieval na svätú omšu, som bol ešte stále veľmi uväznený v ezoterike, v istých magických praktikách, v astrológii, ktorú som riadne študoval. Dlhé roky som sa snažil spojiť jogu a tomu podobné veci s kresťanstvom, čo sa – samozrejme – nedá. Dnes už viem: Je to zázrak, že som sa z toho všetkého dostal. Lebo je jednoduchšie priviesť k Ježišovi ateistu alebo nejakého agnostika ako niekoho, kto bol napojený na ezoteriku či New Age. Keď som si konečne uvedomil, aký nebezpečný bol tento svet, tisíckrát som sa zriekol ezoteriky, vyhodil som stovky kníh a urobil som tak radikálny rez.

Už v roku 1981 ako 27-ročný som začal vnímať istý vnútorný hlas, ktorý bol na mariánskych miestach ešte zreteľnejší: Mohol by si sa stať kňazom. Na ceste k môjmu kňazstvu ma však čakalo ešte veľa vnútorného aj vonkajšieho odporu a prekážok.

Najprv som sa stal pastoračným asistentom, osem rokov som húževnato pracoval s mladými a čoskoro som sa dostal k väzenskej pastorácii. Povzbudený niektorými kňazmi som nakoniec vstúpil do seminára v meste Chur, v roku 1997 som bol ako 43-ročný vysvätený za kňaza a o rok neskôr som prišiel do farnosti Rheinau, kde v tom čase bola psychiatrická liečebňa a aj väzenie.

Už 28 rokov pôsobím ako väzenský duchovný. Popri mojej pastorácii vo farnosti sa starám o pacientov na klinike pre psychicky chorých väzňov v Rheinau a taktiež o väzňov v najväčšom vyšetrovacom väzení Švajčiarska, v Zürichu. To je veľmi, veľmi temný svet, kde človek počuje tie najneuveriteľnejšie príbehy.

Aby som sa s tým dokázal vyrovnať, potrebujem intenzívnu ochranu Panny Márie a Pána Ježiša. Ale je to môj svet, dar, charizma, ktorú mi Boh daroval: ísť k väzňom a viesť ich k Ježišovi, zvlášť cez modlitbu ruženca, skrze Pannu Máriu. Samozrejme, svätá omša je stredobodom môjho života, ale s láskou meditovaný ruženec, ako ho učí Panna Mária v Medžugorí, je centrálnou modlitbou kresťana, je tou najväčšou silou. 
Ruženec je taký jednoduchý; preto ako prvé učím deti vo farnosti modliť sa práve ruženec. Takisto aj mladých počas prípravy na birmovku.

Ruženec dávam aj väzňom. Učím ich modliť sa Zdravas‘, Mária, potom jeden desiatok a napokon celý ruženec.

Modlitbou ruženca a ešte viac cez zasvätenie sa Panne Márii držíme našu Matku za ruku. Ona nás ochraňuje – to som mohol osobne zakúsiť – ona skutočne rozprestiera svoj plášť.

Tak žije Panna Mária v našej duši a zapaľuje v nás svoju nesmiernu lásku k Ježišovi a ku všetkým ľuďom, aby sme ich viedli k Bohu.

Práve pri väzňoch je potrebné mať veľmi veľa lásky, jemnocitu, trpezlivosti a vytrvalosti, a to je Máriin veľký dar pre nás: „Keby si vedel, ako veľmi ťa milujem, plakal by si od radosti.“

Boh mal so mnou plán. Všetko moje blúdenie po nesprávnych chodníkoch, všetky skúsenosti, ktoré som získal cez jogu, ezoteriku a okultizmus, sú mi dnes na prospech. Aj vedomie toho, akým rizikám som bol v týchto nebezpečných prúdoch vystavený, mi teraz pomáha chápať tých ľudí, ktorí sa v týchto svetoch stratili. Môžem ich odtiaľ „vyzdvihnúť“, aby sa nechali oslobodiť a aby sa vydali na novú cestu.

Na malom rýnskom ostrove, v srdci malebnej a jedinečnej tzv. Rýnskej slučky, ktorá oddeľuje Nemecko a Švajčiarsko, žili viac ako 1000 rokov benediktíni. Neskôr bol kláštor zrušený a od roku 1867 až do roku 2000 slúžil ako psychiatrická liečebňa. Dnes je impozantný Kláštorný chrám Panny Márie farským kostolom a budova kláštora sa využíva na hudobné semináre. Už 13 rokov pôsobí na ostrove malá katolícka komunita sestier Spoločenstva duchovnej cesty, vďaka ktorým toto miesto opäť duchovne ožíva.

Farár Rolf Mária Reichle sa narodil v roku 1954. Pápež Pius XII. pri príležitosti stého výročia vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil práve tento rok za prvý mariánsky rok. Takto bola Rolfova „nerovná“ životná cesta už od samého začiatku pod ochranou záchrannej Hviezdy. Kňaz Rolf Mária je dnes zodpovedným za Mariánske kňazské hnutie dona Stefana Gobbiho vo Švajčiarsku. Počiatky tohto hnutia sú vo Fatime a začínajú sa v roku 1972, keď sa páter Rolf ako 18-ročný vyberal na svoju cestu hľadania Boha do Indie.

Masima