Gloria Polo o kulte tela

5. mája 1995 pri Národnej univerzite v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, tak okolo pol piatej popoludní, dr. Gloria Polo, zubná lekárka a jej dvadsaťtriročný synovec, tak isto povolaním dentista,  práve pracovali na spoločnej dizertácii.

Dr. Gloria Polo pokračuje: "V tento deň, bol to daždivý piatok, sme išli spolu s mojím mužom smerom k fakulte zubného lekárstva, aby sme si priniesli pár kníh, ktoré sme potrebovali. Išli sme so synovcom spolu pod malým dáždnikom. Môj muž mal nepremokavý plášť a išiel tesne popri stene hlavnej knižnice, aby sa chránil pred dažďom. Zatiaľ čo sme obidvaja neustále menili strany, aby sme sa vyhýbali kalužiam, sme sa priblížili ‒ bez toho, aby sme to spozorovali ‒ k aleji stromov, a keď sme skákali cez jednu väčšiu kaluž, z výšky nás zasiahol blesk, ktorý bol tak silný, že sme zuhoľnateli. Môj synovec bol okamžite mŕtvy, zomrel na mieste. Blesk ho zasiahol zozadu a spálil celé jeho vnútro. Navonok zostal neporušený. Aj keď bol taký mladý, bol to človek celkom oddaný Bohu. Zvlášť uctieval Jezuliatko. Nosil Jeho medailu na krku v kryštále kremeňa. Odborníci zo súdneho lekárstva hovorili, že to bol práve kremeň, ktorý pritiahol blesk. Blesk mu prenikol priamo do srdca. Okamžite nastalo zastavenie srdca. Zhoreli všetky vnútorné orgány a silný prúd blesku potom opustil jeho telo cez nohy. Oživovacie pokusy boli zbytočné. Ale čisto navonok nemal žiadne popáleniny. Čo sa týka mňa, tak blesk vnikol cez moju ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Za toto moje uzdravené telo, ktoré teraz pred sebou vidíte, musím ďakovať len Božiemu Milosrdenstvu. Je to výraz Milosrdenstva nášho dobrotivého a nás nadovšetko milujúceho Boha. Celé moje telo bolo tým mohutným zásahom blesku zuhoľnatené. Prsia boli preč, zvlášť na ľavej strane, kde bol môj prsník, bola veľká diera. Nebolo na mne už žiadne svalstvo, moje rebrá, brucho, podbruško, ako aj moje nohy a pečeň boli úplne zuhoľnatené. Blesk opustil moje telo pravou nohou. Ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a jeden z vaječníkov. Používala som ako antikoncepciu vnútromaternicové teliesko, ktoré je z medi, a meď je naozaj dobrý vodič elektriny. Preto snáď aj vaječníky boli tak veľmi spálené. Boli také malé ako dve guličky hroznového vína. Utrpela som zastavenie srdca a bola som prakticky bez života. Moje telo sa šklbalo a chvelo kvôli elektrickým šokom, ktoré spôsobil blesk. Sama mokrá zem bola ešte pod elektrickým napätím. V prvom okamihu mi preto nikto nemohol pomôcť, pretože dlhšiu dobu nebolo možné, aby ma niekto chytil."

Tou najväčšou a najneznesiteľnejšou bolesťou bola ale moja márnivosť. Bol to vo mne iný druh bolesti, bola to márnivosť svetskej ženy, emancipovanej ženy sveta, samostatnej, sebavedomej výkonnej odborníčky, profesionálky, akademičky, intelektuálky, študovanej ženy, ženy ekonómky, stvorenia, ktoré chcelo hrať v spoločnosti nejakú úlohu.
Súčasne som ale bola otrokyňou svojho tela, otrokyňou krásy, módy. Denne som strávila štyri hodiny aerobikom, masážami, diétami a injekciami a všetkým, čo si v tomto smere len dokážete predstaviť. To najdôležitejšie, moja modla, bola krása môjho tela. A kvôli tomu som podstupovala množstvo obetí. To bol môj život, len modloslužba mojej vonkajšej kráse. Hovorievala som, že krásne prsia sú nato, aby sa ukazovali. Prečo by som ich mala skrývať? To isté som hovorila o svojich nohách, pretože som vedela, že mám výnimočne pekné nohy na pozeranie a vôbec veľmi peknú postavu.

A teraz som v jednom okamihu so zdesením videla a pochopila, ako som sa celý svoj život stále len starala o svoje telo. To bol stredobod môjho života a celý môj záujem: láska k vlastnému telu. A teraz som už nemala žiadne telo. Tam, kde boli prsia, boli len diery, ktoré pôsobili hrozným dojmom, zvlášť na ľavej strane bolo všetko preč.
Moje nohy vyzerali príšerne, skôr len holé pahýle, zuhoľnatené, úplne čierne ako spálené grilované rebierka. Áno, všetky miesta môjho tela, ktoré som najviac rozmaznávala a o ktoré som sa najviac starala, boli zuhoľnatené a zničené.

Následne som bola prevezená do nemocnice sociálneho zabezpečenia. Tam ma začali rýchlo operovať a zoškrabávať miesta so spálenou kožou. Cez narkózu som opustila svoje telo druhýkrát a prizerala som sa, čo so mnou lekári robia, a veľmi som sa obávala o svoj život, predovšetkým som mala strach o svoje nohy. Keď sa náhle ‒ tak desivé a príšerné ‒ stalo niečo strašné... Zatiaľ sa vám, milé sestry a bratia, musím priznať, že aj vo veciach náboženstva som bola ‒ vlastne ako aj v celom svojom živote ‒ „na diéte“. Bola som teda vo vzťahu k Pánu Bohu tiež jednou z katolíčok, ktoré „sú v živote viery na diéte“. Je dôležité, aby ste si toho boli vedomí: Bola som zlou katolíčkou.

Môj celý vzťah k Bohu spočíval v tom, že som navštevovala nedeľnú bohoslužbu, ktorá trvala len 25 minút. Vyhľadávala som vždy také sväté omše, kde kňaz hovoril čo najmenej, pretože ma jeho kázanie nudilo. 

Akým utrpením boli pre mňa kňazi, ktorí mali dlhé kázne! To bol môj vzťah k Bohu ‒ bol veľmi úbohý, a preto mali nado mnou takú moc všetky svetské prúdy a módne novinky. Bola som naozajstnou veternou zástavou. Čo práve platilo za najnovšie, najmodernejšie v racionalizme alebo vo voľnomyšlienkárstve, za tým som letela s vlajúcimi prápormi. Chýbala mi ochrana modlitby, chýbala mi viera.

Chýbala mi tiež viera v silu milosti, v silu obety svätej omše. A práve keď som sa ďalej vzdelávala a špecializovala kvôli svojmu povolaniu, priniesla moja prelietavosť tie najhoršie plody. V tej dobe som na univerzite jedného dňa počula, ako jeden katolícky kňaz hovorí, že „neexistuje žiadny diabol a ani peklo“. To bolo presne to, čo som chcela počuť! Hneď som si pomyslela: Keď teda neexistuje diabol a peklo, potom prídeme všetci do neba. Kto sa ešte má čo báť?

Z čoho som ešte teraz veľmi smutná, čo vám môžem priznať len s veľkou hanbou je, že viera v peklo bola posledným putom, ktoré ma ešte držalo v Cirkvi. Bol to prosto tento jestvujúci strach z diabla, ktorý mi ešte dával to, že som bola v spojení so spoločenstvom Cirkvi.

Keď mi teda povedali, že on a peklo naozaj vôbec neexistujú, hneď vtedy som si povedala: „Prečo sa tu mám ešte namáhať a bojovať za život podľa pravidiel „svätej cirkvi“? Dobre teda, potom prídeme všetci do neba, je preto úplne jedno, čo sme a čo konáme.“

Práve toto bol potom s konečnou platnosťou dôvod, prečo som sa úplne vzdialila od Pána. Vzdialila som sa od Cirkvi a začala som na ňu nadávať a nazývala som ju hlúpou a prekonanou... atď.
Už som nemala strach z hriechu a začala som ničiť svoj vzťah k Bohu.

Hriech nezostal len vo mne vo vnútri, ale tento hriech sa začal cezo mňa šíriť navonok a vyvolávať nákazu u druhých.  Stala som sa aktívnou v negatívnom zmysle. Áno, dokonca som teraz začala sama všetkým rozprávať, že diabol vôbec neexistuje, že je to vynález duchovenstva ‒ a niekedy som aj svojim kolegom na univerzite začala hovoriť, že ani Boh neexistuje a že sme produktom evolúcie atď., atď. A tak sa mi podarilo ovplyvniť veľa ľudí. 

Masima
zdroj: Gloria Polo