%20(1).jpg)
Už 15. novembra otec Wojtyła spolu so svojím mladším kolegom otcom Starowiejským odišli študovať do Ríma. Otec Karol sa ubytoval na belgickom internáte na Via del Quirinale a začal študovať na pápežskej dominikánskej univerzite.
Vedúcim jeho dizertačnej práce bol známy profesor otec Reginald Garrigou- Lagrange. Otec Wojtyła písal prácu o chápaní viery u sv. Jána z Kríža. Maximálne využíval čas na štúdium i modlitbu. Okrem intenzívneho štúdia spoznával Rím, vo voľných chvíľach navštevoval jeho posvätné miesta a pamiatky v sprievode na slovovzatých znalcov.
Počas voľných dní cez Vianoce a Veľkú noc navštevoval ďalšie talianske mestá.
Vo veľkonočnom období roku 1947 išiel otec Wojtyła do San Giovanni Rotondo, aby sa stretol so známym stigmatikom a mystikom otcom Piom a vyspovedal sa u neho. Stretnutie s týmto svätým kapucínom na neho urobilo obrovský dojem. Ján Pavol II. spomína, že bol "veľmi jednoduchým spovedníkom, bystrým a vecným".
Najväčší dojem na mladého kňaza z Poľska urobil otec Pio pri svätej omši, kedy v účasti na tajomstve Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania taliansky rehoľník trpel aj fyzicky.
Kardinál Sapieha otcovi Wojtylovi a otcovi Starowiejskému odporučil, aby cez prázdninách 1947 navštívili Francúzsko, Belgicko a Holandsko a zoznámili sa s pastoráciou v týchto krajinách.
Keď sa vracali do Ríma, zastavili sa v Ars, kde pôsobil sv. Ján Mária Vianney (1786-1859), známy farár, ktorý často trávil v spovednici 18 hodín, spovedal ľudí, ktorí k nemu po tisícoch prichádzali z celého Francúzska.
Ján Pavol II. opísal svoj dojem takto: "Na spiatočnej ceste z Belgicka do Ríma som mal to šťastie prvýkrát navštíviť Ars. Bolo to koncom októbra na nedeľu Krista Kráľa. S veľkým pohnutím som vošiel do starého kostolíka, kde spovedával, učil katechizmus a kázaval Ján Mária Vianney. Bola to pre mňa nezabudnuteľná skúsenosť. Už od seminárnych rokov som bol uchvátený postavou Arsu farára, predovšetkým pri čítaní jeho životopisu, ktorý napísal Mons. Trochu.
Ján Mária Vianney prekvapuje predovšetkým tým, ako sa v ňom prejavuje sila milosti, ktorá pôsobí skrze úbohé ľudské prostriedky.
Hlboko ma dojímala zvlášť jeho hrdinská služba v spovednici. Onen pokorný kňaz, ktorý denne viac ako desať hodín spovedal, veľmi skromne jedol a odpočinku venoval sotva niekoľko hodín, dokázal v ťažkej historickej dobe spôsobiť vo Francúzsku, a nielen vo Francúzsku, akúsi duchovnú revolúciu. Tisíce ľudí prichádzalo do Arsu a kľakali k jeho spovednici. Na pozadí sekularizácie a antiklerikalizmu 19. storočia je jeho svedectvo naozaj niečím revolučným. Zo stretnutia s jeho postavou som vyvodil presvedčenie, že kňaz uskutočňuje podstatnú časť svojho poslania prostredníctvom spovednice, kedy sa dobrovoľne stáva jej, väzňom '."
14. júna 1948 otec Karol Wojtyła obhájil svoju dizertačnú prácu so známkou veľmi dobrý. V práci zdôraznil, že osobné stretnutie s Bohom nie je vyhradené iba mystikom. Každý človek je povolaný k nadviazaniu vzťahu lásky s Bohom. Mystické skúsenosti nás učia ceste, ktorá vedie k Bohu, a poučuje nás o charaktere nášho spojenia s Bohom. Boh nie je poznávaný ako nejaký predmet, ale skrze vzájomné osobné odovzdanie.
Počiatky kňazskej služby: po návrate zo štúdií v Ríme v roku 1948 čakalo na P. Karola Wojtylu prvé pastoračné pôsobisko v dedine Niegowić.
Ako neskôr vo svojich spomienkach pápež uviedol, 28. júla sa vydal do onej farnosti: "Došiel som autobusom z Krakova do Gdów a odtiaľ ma nejaký poľnohospodár zviezol po ceste smerom ku dedine Marszowice, potom mi poradil ísť cestou medzi poliami, pretože to tak malo byť kratšie. Už z diaľky bol vidieť kostol v Niegowici. Bola doba žatvy. Pamätám si, že v prvej chvíli, keď som prekročil hranice niegowickej farnosti, pokľakol som a pobozkal zem. Toto gesto som sa naučil od sv. Jána Máriu Vianney.
V kostole som sa poklonil pred Najsvätejšou sviatosťou, a potom som sa šiel predstaviť svojmu farárovi " (Dar a tajomstvo).
Farárom bol vtedy prelát Kazimierz Buszała, vynikajúci vychovávateľ mladých kňazov. Pod jeho dohľadom sa P. Wojtyła pustil do katechetickej a pastoračnej práce.
K 50. výročiu svojho kňazského svätenia napísal Ján Pavol II. o hlavných rysoch povolania tohto úžasného daru a tajomstva: "Čo znamená byť kňazom? Podľa sv. Pavla je kňaz predovšetkým správcom Božích tajomstiev. (...) Kňaz dostáva od Krista poklad spásy, aby ho správnym spôsobom rozdával ľuďom, ku ktorým je poslaný. A preto tiež je kňaz človekom Božieho slova, človekom sviatostí, človekom tajomstva viery '" (Dar a tajomstvo).
Služba kaplána mu umožňovala prehlbovať všetky rozmery kňazstva. Kňaz Wojtyła hlásal radostnú zvesť, vyučoval na piatich okolitých školách, udeľoval sviatosti manželstva a krstu.
Zvlášť si zamiloval službu rozdávateľa milosrdenstva v spovednici a každodennú Eucharistiu, ktorú bral "nielen ako najsvätejšiu povinnosť, ale predovšetkým ako najhlbšiu potrebu duše" (porov. Dar a tajomstvo).
Stále miesto v dennom programe K. Wojtyłu zaujímala modlitba, pretože bol vnútorne presvedčený, že "modlitba tvorí kňaza a kňaz je formovaný modlitbou. Čas určený k dôvernému kontaktu s Bohom je časom najlepšie využitým, pretože pomáha nielen jemu samému, ale podporuje aj apoštolskú prácu" (porov. Dar a tajomstvo).
Z Wojtylovej iniciatívy vzniklo pri kostole spoločenstvo živého ruženca. Mal tiež za to, že kňaz je povinný stále prehlbovať svoje vedomosti, aby mohol byť pripravený na plodný dialóg so súčasnou mentalitou. Po večeroch čítal filozofické rozpravy a zdokonaľoval svoju doktorskú prácu.
Farníci, väčšinou chudobní ľudia, si jeho skromného životného štýlu a oddanosti cirkvi vážili. Už vtedy sa K. Wojtyła prejavoval ako "človek milosrdenstva", delil sa s chudobnými ako o milodary získané od zámožnejších obyvateľov, tak aj o vlastné peniaze.
Aj v tejto dobe sa prejavil ďalší významný osobnostný rys budúceho pápeža: "mieriť ďaleko". Keď totiž farníci debatovali o tom, či k oslave päťdesiatročného výročia farárovho kňazstva natrieť oplotenie okolo kostola, alebo upratať okolo kostola, kaplán Wojtyła prišiel s návrhom postaviť novú, murovanú kaplnku ... Veriaci, hoci boli napred veľkosťou úlohy, ktorá pred nimi stojí (zbierka peňazí a postavenie murovaného kostola) zarazení, ideu mladého kňaza uskutočnili. Kostol vznikol už bez ďalšej účasti P. Karola, pretože v marci 1949 z rozhodnutia kardinála Sapieha bol preložený do farnosti sv. Floriána v Krakove.
Nakoľko bola ročná práca P. Wojtyłu v Niegowici naplnená rozmanitými povinnosťami kaplána a katechétov, natoľko formovala dvojročná služba v krakovskom kostole sv. Floriána predovšetkým kňazovo pastoračnej charizmy.
Z poverenia farára, preláta Tadeusza Kurowského, sa kňaz z Wadowic venoval pastorácii vnútri akademického prostredia krakovskej polytechniky a "Nazareta" - internátu pre študentky, ktorý viedli rehoľníčky.
Každý štvrtok mal katechézy, v ktorých sa venoval základným otázkam: existencii Boha a spiritualite ľudskej duše. Katechéta viedol rozjímanie tak, aby mladí inteligentní poslucháči odišli z hodín s presvedčením, že v evanjeliu sú pravdivé odpovede na najhlbšie ľudské otázky.
Wojtyła totiž vyšiel z predpokladu, že ak študenti naozaj prijmú, že Kristus je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6), nebudú hľadať náhradné šťastie v scestnej marxistickej ideológii. Kňazovo presvedčenie vyšlo v ústrety túžbe prehlbovať kresťanskú vieru, ktorú mládež pociťovala a v ktorej boli väčšinou jeho mladí poslucháči vychovaní.
Práca so študentmi mu umožnila nahliadnuť do základov existencie tých, ktorí sú mu zverení: "Základné skúsenosti z doby, kedy som sa v pastoračnej činnosti sústreďoval v prvom rade na mládež, bol objav bytostného významu mladosti. Čo je to mladosť? To nie je len obdobie života, ktorému zodpovedá určitý vek, ale tiež doba, ktorú Prozreteľnosť dáva každému človeku, a zveruje mu ju ako úlohu. V tomto období človek hľadá odpoveď na zásadné otázky, ako onen mladík, o ktorom sa píše v evanjeliu. Nehľadá len zmysel života, ale aj konkrétny projekt, podľa ktorého by začal svoj život stavať. A práve to je najpodstatnejším rysom mladosti" (Prekročiť prah nádeje, kap. 19).
Vo Wojtyłovej pastorácii bola mladosť vždy spojená s túžbou dať svoj život darom pre druhých, z lásky.
Bol si istý, že "povolanie k láske je v bližšom kontakte s mladými prirodzene nutné. Ako kňaz som si to veľmi skoro uvedomil. Cítil som v tomto smere takmer vnútorné nutkanie. Je potrebné pripravovať mladých ľudí na manželstvo, učiť ich láske. Láske sa nedá naučiť, a predsa sa človek nepotrebuje ničomu učiť tak naliehavo. Ľudskú lásku som sa naučil mať rád ešte ako mladý kňaz. Ľudská láska je jedným zo základných tém, na ktoré som sa zameral v kňazskom povolaní, v službe na kazateľnici, v spovednici a tiež v službe, ktorú vykonávam písaným slovom.
V človeku milujúcom ľudskú lásku sa rodí tiež živá potreba napnúť všetky sily pre, krásnu lásku'" (Prekročiť prah nádeje, kap. 19).
Táto starostlivosť o "krásnu lásku" stála roku 1950 pri zrode programu pre páry, ktoré sa pripravujú na manželstvo, prvý v krakovskej arcidiecéze.
K spolupráci pri získavaní podoby tejto svojej iniciatívy pozval Wojtyła laikov, čo bolo v predkoncilovej cirkvi veľmi odvážne. Jeho pionierské počínanie vyplynulo jednak z pokusu ubrániť rodiny pred útokmi vládnej politiky Poľskej ľudovej republiky, a jednak z hlbokého presvedčenia o objektivite hodnoty zodpovednej lásky.
Študentom sa veľmi páčil kňaz, ktorý naozaj žil v strede ich záležitosti a k tomu imponoval myšlienkovou hĺbkou, otvorenosťou, umením načúvať a vnútornou silou.
S radosťou prijali rad inovácií, ktoré zaviedol v intelektuálnej, liturgickej, kultúrnej či pastoračnej oblasti. Diskusia o viere, stredajšej svätej omše (obohatenej spevom kostolného študentského zboru), divadelné inscenácie, ale aj neformálne stretnutie - to všetko spôsobilo, že študenti prehlbovali priateľstvo s kňazom, výnimočným v tej dobe.
Tieto pevne naviazané vzťahy okolo kostola sv. Floriána viedli k vzniku skupiny nazývanej spočiatku rodinkou a potom (kvôli ďalším ľuďom, ktorí sa pripájali) Środowisko.
George Weigel, významný autor biografie Jána Pavla II., upozorňuje na charakteristický rys poľského pápeža: "Keď predchádzajúci pápeži hovorili o svojej mladosti, spomínali na roky strávené v Accademii, prísnej výberovej škole pre cirkevných diplomatov, alebo na zážitky spojené s ich pedagogickou činnosťou v kňazských seminároch. Keď ale o svojej mladosti hovorí Ján Pavol II., vždy kladie význam a dôraz na, svoje Środowisko'. A to je výrečný rozdiel" (Svedok nádeje, str. 105).
Priateľstvá, ktoré obstáli v skúškach viac ako päťdesiat rokov, priniesli veľké plody ako vo Wujkovom živote (tak hovorili Wojtylovi), tak v živote každého z tých, ktorí do skupiny patrili.
Vzájomné obohacovanie bolo možné vďaka tomu, ako P. Karol chápal svoje bytie s druhými a pre druhých: "Každodennou úlohou kňaza je sprítomniť Boha, Boha-Vykupiteľa, vo svätej omši. (...) Okrem toho teda úlohou pastiera je stýkanie sa a spolužitie s ľuďmi všade, kde sú, byť s nimi vo všetkom, okrem hriechu' "(Homo Dei 3 (81) / 1957).
Kňaz Wojtyła vedel, že ho mladí potrebujú nielen ako vysluhovateľa sviatostí, ale aj ako sprievodcu na ceste. Preto jeho pastoračná práca znamenala naozaj sa ponoriť do sveta mladých, sprevádzať ich - ako to sám opísal - vo "vášnivej práci" odhaľovať povolanie, v kryštalizovaní krásnej lásky aj v zápase s každodennými problémami života v komunistickej krajine.
Ozvenu takého poňatia kňazského poslania nájdeme vo výroku najbližšieho priateľa Wojtyłu zo środowiska, Jerzeho Ciesielského: "Pastorácia má zahrnúť celého človeka, s jeho záujmami a problémami, prácou aj oddychom, s jeho aktuálnym životným stavom" (Homo Dei 3 (81) / 1957).
Jednou z najzvláštnejších podôb takého sprevádzania mladých boli spoločne trávené prázdniny.
Keď v roku 1953 členovia środowiska Wujkovi ponúkli dvojtýždňovú cestu do Bieszczady a neskôr schádzať na kajaku rieku Brde, nikoho nenapadlo, že tým začína nová etapa v histórii ich skupiny. Po tomto prelomovom roku, ktorému predchádzali jednodňové a víkendové pešie či lyžiarske výlety alebo cesty na bicykli, prebiehali každé prázdniny až do voľby Wojtyłu na Petrov stolec v znamení odpočinku v horách a na riekach a jazerách.
Pre Wujka boli spoločné prázdniny na jednu stranu príležitosťou, aby mladých lepšie poznal, a tak im v pastorácii plodnejšie slúžil, na druhú stranu to vychádzalo v ústrety jeho potrebám aktívneho odpočinku. Wojtyła vedel, že fyzická námaha dokonale regeneruje duševné sily oslabené rokom intenzívnej vedeckej a pastoračnej práce. Okrem toho v dynamizmu tejto formy letných ciest bola zahrnutá ešte iná skutočnosť: "Ide o to, aby odpočinok nebol únikom k zbytočnostiam, aby to nebol premárnený čas. Potom by to nebol pravý odpočinok.
Ide o to, aby bol naplnený stretnutím. Mám na mysli, samozrejme, stretnutie s prírodou, s horami, morom a lesom. Keď sa človek vie stretávať s prírodou, získava pokoj, vnútorne sa stišuje. Ale to ešte nie je všetko, čo možno o odpočinku povedať. Je potrebné, aby bol naplnený novým obsahom, ktorý je vyjadrený v symbole Mária. Mária znamená stretnutie s Kristom, stretnutie s Bohom. Znamená otvoriť vnútorné oči duše Jeho prítomnosti vo svete, otvoriť vnútorný sluch slovu Jeho pravdy" (Castel Gandolfo, 20. júla 1980).
Pri jazde na kajaku vyžadovalo stretnutie s Kristom v každodennej Eucharistii spočiatku inžiniersku predstavivosť členov środowiska, aby v obrátenom kajaku videli oltár a v dvoch zviazaných veslách kríž.
Okrem svätej omše (na ktorej Wujek vždy povedal nejakú myšlienku k rozjímaniu na celý deň), poludňajšej a večernej modlitby, plynul deň prekonávaním niekoľkých desiatok kilometrov horských či vodných ciest a bol zakončený stavaním stanov, spoločným jedlom a diskusiami, zábavou a spevom pri ohni. To všetko skupinu spájalo, prehlbovalo priateľstvo a rodilo lásku.
Štýl putovania tiež umožňoval osobný kontakt každého účastníka s Wujkem. Kňaz mal za to, že "na cestách sa ľudia rozprávajú - pastier je na to, aby s ním ľudia hovorili. Predmetom rozhovorov dvoch alebo celého spoločenstva môže byť čokoľvek, od tém z oblasti svedomia k dôkazom Božej existencie a katolíckej spoločensko-etickej náuke. Nakoniec, nemusia to byť nutne tzv. zásadné hovory. Ide o to, aby ľudia vedeli hovoriť o všetkom, o filmoch, o knihách, o zamestnaní, o vedeckých výskumoch i o jazz-bandu, a to náležite" (Homo Dei 3 (81) / 1957).
Wojtylovi a hŕstke jeho priateľov zachutila táto forma trávenia voľného času, ktorá obsahovala kontakt s Bohom prítomným v prírode a prítomným v ľudskej duši, takže po rokoch Svätý Otec s pohnutím spomínal: "Za dobrých časov som počítal prázdniny podľa počtu táborákov, počítal som prázdniny podľa počtu nocí pod stanom. Ak ich bol dostatočný počet, boli tiež dobré prázdniny" (Castel Gandolfo, august 1985).
Masima
