Kristovo utrpenie /2./

Ježiš koná Vôľu Otca

Predovšetkým chcem, aby ste si boli vedomí môjho utrpenia, horkosti, ktorú mi pôsobilo vedomie hriechov, to zatemnenie mysle človeka, ktoré spôsobilo jeho pobláznenie. Tieto hriechy sú spravidla prijímané ako ovocie prirodzených náklonností, ktorým – ako sa hovorí – človek nemôže svojou vôľou odporovať.
V súčasnosti tak veľa ľudí žije v ťažkom hriechu, z ktorého obviňujú ostatných alebo osud, bez možnosti sa z tohto stavu vymaniť. To všetko som videl v Getsemanskej záhrade a poznal som veľkosť zla, ktoré bude musieť pojať moja duša. Koľko ľudí je takto stratených a ako veľmi som pre ne trpel!

Keď som apoštolom umyl nohy a stal sa ich Pokrmom, chcel som ich svojim príkladom naučiť vzájomnej podpore. Hodina, pre ktorú sa Syn Boží stal človekom a Vykupiteľom ľudského rodu a v ktorej mal preliať svoju Krv a dať svoj Život za svet, sa priblížila.

V tej chvíli som si prial ponoriť sa do modlitby a úplne sa vydať do Vôle Otca… Potom moja ľudská Vôľa premohla prirodzený odpor k nesmiernemu utrpeniu, ktoré mi náš Otec pripravil.

Vidíte, že Otec trpel viac, než ja sám.
Potom som medzi tie zatratené duše vydal svoju vlastnú Dušu, aby som napravil to, čo už bolo pokazené. Moja Všemohúcnosť môže všetko, ale chce len maličkosť – kúsok po kúsku. A túto maličkosť ja sám obetujem s nekonečnou Láskou.

Moje utrpenie… ako bezodná priepasť horkosti, ktorá sa za mnou uzavrela! Ako nesmierne sa mýli ten, kto si myslí, že jej môže porozumieť. Len si pomyslite na strašné muky môjho Tela.

Moja dcéra, mám pre teba ďalšie výjavy tých tragických udalostí, ktoré som prežíval a ktoré si prajem s tebou zdieľať, pretože si jednou z tých, ktorých mi Otec daroval v Záhrade. 

Drahé duše, učte sa od svojho Vzoru, že jedinou potrebnou vecou je - dokonca aj vtedy, keď sa vaša prirodzenosť búri – s pokorou a odovzdaním sa podrobiť a zveriť do Vôle Božej. 

Taktiež som chcel naučiť duše, že najdôležitejšie skutky je nutné pripraviť a oživiť skrze modlitbu. V modlitbe sa duša posilňuje pre tie najdôležitejšie veci a Boh s dušou komunikuje, dáva jej rady a inšpiruje ju, a to aj vtedy, keď si toho duša vôbec nie je vedomá.

Odišiel som do Záhrady s tromi zo svojich apoštolov, aby som im ukázal, že pri modlitbe ich majú sprevádzať a pomáhať im tri Mocnosti duše.

Majte na pamäti tri božské výsady, dokonalosti Boha: jeho Dobrotu, jeho Moc a jeho Milosrdenstvo a tiež Lásku, ktorú k vám prechováva. 

A pochopte, ako je treba odpovedať na divy, ktoré pre vás vykonal… V skrytosti a v súkromí, skrze modlitbu, mu dovoľte premeniť vašu vôľu, aby konala pre Boha viac, aby konala to najlepšie, aby ste sa mohli obetovať pre spásu duší – ako svojou apoštolskou aktivitou, tak pokorným skrytým životom.

Vrhnite sa na zem pokorne ako stvorenia v prítomnosti svojho Stvoriteľa a žasnite nad jeho zámermi, ktoré s vami má – nech už sú akékoľvek, a odovzdajte svoju vôľu Tej Božskej. Takýmto spôsobom som ponúkal sám seba k naplneniu diela vykúpenia sveta.

Ach! Aká to bola chvíľa, keď som cítil, ako ma zaplavujú všetky muky a bolesti, ktorými som musel vo svojom utrpení prejsť: urážky, nadávky, údery korbáča, kopance, tŕňová koruna, smäd, kríž… To všetko sa odohrávalo pred mojimi očami v rovnakom okamihu, keď moje srdce mučila nesmierna bolesť, potupy, hriechy, ohavnosti, ktoré budú napáchané v priebehu času.

Nielen, že som ich videl, ale všetky tieto hrôzy ma znovu zaplavovali a takto som sa postavil pred môjho Nebeského Otca, aby som vyprosil zľutovanie.

Dcérenka, ponúkol som sa ako ľalia, aby som utíšil jeho hnev a uzmieril jeho spravodlivé rozhorčenie. Jednako len, pod ťarchou toľkých zločinov a takého množstva hriechov, moja ľudská prirodzenosť zakúsila smrteľnú agóniu až do tej miery, že som sa potil Krvou.

Je možné, aby toto utrpenie a táto Krv bola pre tak veľa duší zbytočná?... Moja Láska bola pôvodom môjho utrpenia. Keby som to tak sám nebol chcel, kto by sa ma mohol dotknúť? Chcel som to, a aby som to dosiahol, použil som tých najkrutejších z ľudí.

Skôr, ako som trpel, sám v sebe som poznal všetky muky a mohol som dobre poznať ich mieru. A potom, keď som chcel trpieť, k tomu, že som všetko vedel a poznal, mal som tiež ľudské vnímanie toho všetkého. Všetko som to prijal.

O svojom utrpení nemôžem hovoriť dopodrobna. Inokedy som to robieval, ale vy tomu nemôžete rozumieť. Vďaka svojej ľudskej prirodzenosti nemôžete vôbec pochopiť nesmiernu hĺbku bolestí, ktoré som musel vytrpieť.

Áno, ja vás osvecujem, ale len po určitú medzu, ktorú nemôžete prekročiť.
Len svojej Matke som dal poznať všetky svoje bolesti, a preto trpela oveľa viac, než ktokoľvek iný. Ale teraz sa svet dozvie viac, než som doteraz dovolil, pretože to takto chce môj Otec. Z tohto dôvodu v mojej Cirkvi vykvitá lúč lásky, pre všetky tie premenlivé okolnosti, ktoré ma viedli zo Záhrady na Kalváriu.

Viac, než komukoľvek inému, som vyjavil svoje utrpenie svojim milovaným, ktorých som mal so sebou v Záhrade. Môžu upozorniť na niečo, čo zodpovedá mentalite dnešných pútnikov. A ak môžu, tak by mali. Preto by si mala napísať všetko, čo ti hovorím, maličká, pre seba i pre veľa iných, na úľavu dušiam a na slávu Najsvätejšej Trojice, ktorá si praje, aby moje utrpenie v Getsemanskej záhrade bolo zverejnené.

Moja duša je smutná až na smrť. Zatiaľ, čo smútok z fyzického poškodenia mohol spôsobiť smrť, chcel som tiež zakúsiť smútok ducha, ktorý predstavuje absolútnu neprítomnosť Božského vplyvu a zdrvujúcu prítomnosť príčin môjho utrpenia.

V mojom Duchu, ktorý prechádzal smrteľnou agóniou, boli prítomné všetky dôvody, ktoré ma prinútili priniesť Lásku na zem. Predovšetkým to boli prehrešky proti môjmu trpiacemu Božstvu v ľudskom tele, avšak s vedomím Boha.

Vy nemôžete nájsť podobný druh utrpenia, pretože hriešnik - za pomoci môjho svetla – môže určitým jeho častiam zavše porozumieť nedokonale, ale napriek tomu nie je schopný poznať, čo hriech predo mnou znamená. Preto je jasné, že jedine Boh pozná vážnosť previnení, ktoré sú proti nemu páchané.

Jednako len, ľudstvo by malo byť schopné úplného poznania, skutočnej ľútosti a pokánia, ktoré je Božstvu dlžné. Ja to môžem človeku umožniť, kedykoľvek si bude priať. V skutočnosti to robím tým, že obetujem svoju múdrosť, ktorá bola so mnou, keď som ako človek – ľudská bytosť – niesol ťarchu urážok proti Bohu.

Toto bolo mojim prianím: aby si skrze mňa mohol kajúci hriešnik pred Bohom uvedomiť spáchané prehrešky a tiež ja, vo svojom Božstve, plne chápem, čím sa proti mne previnil. 

To pre dnešok stačí. Nevieš, ako veľmi ma utešuje, keď sa mi úplne odovzdáš… Nie každý deň môžem hovoriť k dušiam… Dovoľ mi, aby som ti pre ne odovzdal svoje tajomstvá!... Nechaj ma využiť tvoje dni a noci!

Bol som smutný až na smrť, pretože všade som videl nesmierne množstvo spáchaných zločinov. A ak pre jediný z nich som mal prežiť neporovnateľnú smrť, čo som mal skúsiť pre všetky spolu? „Smutná je moja duša až na smrť…“ tento smútok spôsobil, že ma opustili všetky sily. Tento žiaľ sa sústreďoval v mojom Božstve a proti nemu smeroval príliv vín a zápachu duší rozleptaných všetkými druhmi zloby. Práve preto som bol zároveň terčom i šípom – ako Boh terč a ako človek šíp. 

Potom, čo som vstrebal všetok hriech, stál som pred svojim Otcom ako jediný vinník. Väčší žiaľ, než tento, nemôže existovať a ja som ho chcel prijať celý pre Otcovu Lásku a pre Milosrdenstvo k vám všetkým.

Pokiaľ človek na túto vec nedáva pozor, márne uvažuje o význame týchto slov, ktoré zahrňujú celú moju podstatu – ako človeka i ako Boha. Pozrite na mňa v tomto nesmiernom väzení ducha: Či si nezaslúžim lásku, keď som toľko bojoval a toľko trpel? Nezaslúžim si snáď, aby so mnou stvorenia počítali ako so svojim vlastným, keď som sa za ne celkom vydal – bez výhrad? 
Vy všetci pite z mojej nevyčerpateľnej studnice dobroty. Pite! Ponúkam vám svoj smútok v Záhrade, dajte mi svoj smútok, všetky svoje smútky! Z vašich smútkov si prajem vytvoriť kytičku fialiek, ktorých vôňa stále prúdi k môjmu Božstvu.

„Otče, ak je to možné, vezmi odo mňa tento kalich, ale nie moja, ale Tvoja Vôľa nech sa stane.“ Toto som povedal na vrchole horkosti, keď sa bremeno - naložené na mne - stalo tak zdrvujúcim, že sa moja duša nachádzala v tej najneuveriteľnejšej temnote.

Povedal som to Otcovi, pretože potom, čo sa zhromaždila všetka vina, stál som pred Ním ako jediný hriešnik, na ktorého sa vylievala celá jeho Božská Spravodlivosť. Cítil som sa zbavený svojho Božstva, a tak tu stálo len moje človečenstvo.

Ach, Otče, vezmi odo mňa tento nesmierne horký kalich, ktorý si mi predložil a ktorý som prijal pre tvoju Lásku, keď som prišiel na tento svet. 

Dostal som sa až do bodu, kedy nepoznávam sám seba. 

Ty, Otče, ktorý ma miluješ, si urobil hriech mojim dedičstvom, a preto je moja prítomnosť pred Tebou neznesiteľná. 

Je mi známy nevďak ľudských tvorov, ale ako môžem vystáť svoju samotu? 

Ach, Bože, zmiluj sa nad mojou nesmiernou odlúčenosťou, v ktorej sa nachádzam. 

Prečo ma aj Ty chceš opustiť? 

Akú pomoc mám hľadať v tak nesmiernej prázdnote? 

Prečo si ma tiež Ty poslal na túto cestu? 

Dobre, odopieraš mi seba. Cítim, ako sa prepadám do tak strašnej priepasti, že dokonca necítim Tvoju ruku v tejto tak tragickej situácii. 

Tvoja mocná ruka ma drví a Krv, ktorá vyteká z môjho Tela, je toho svedectvom. 

Takto som kričal a padal. Ale potom som pokračoval: Otče Svätý, veď so mnou robíš len to, čo chceš. Môj život nie je môj, patrí úplne Tebe. Nechcem, aby sa naplnila moja Vôľa, ale Tvoja.
Prijal som smrť na Kríži, prijal som tiež viditeľnú smrť svojho Božstva. Tak to je. Všetko toto by som mal dať Tebe a predovšetkým by som Ti mal obetovať úplné zničenie môjho Božstva, ktoré ma s Tebou zjednocuje. Áno, Otče, Krvou, ktorú vidíš, potvrdzujem svoje odovzdanie sa a svoje prijatie: Tvoja Vôľa nech sa stane, a nie moja… 

Napriek nepredstaviteľnému tlaku, ohromnej únave a krvavému potu, ktorými som bol nesmierne zdrvený, vydal som sa hľadať svojich apoštolov.

Peter, Ján, Jakub! Kde ste, že vás nevidím bdieť? Vstaňte, pozrite na moju tvár, na moje trasúce sa Telo v týchto mukách, ktoré zakúšam! Prečo spíte? Vstaňte a modlite sa spolu so mnou. Potím sa pre vás Krvou!

Peter, môj vyvolený učeník, či ťa nezaujíma moje utrpenie?... Jakub, tebe som venoval tak veľkú priazeň, pozri sa na mňa a spomeň si! A ty, Ján, ako to, že si zaspal s ostatnými? Unesieš viac než oni… Nespite, bdejte a modlite sa so mnou!

Čoho sa mi dostalo? Ešte hlbšej opustenosti, pretože hľadali svoju vlastnú úľavu. Ani oni nie sú so mnou. Kam inam mám ísť?... Je pravda, že mi Otec dal len to, o čom som žiadal, aby rozsudok nad celým ľudstvom dopadol na mňa.

Môj Otče, pomôž mi! Ty môžeš všetko, pomôž mi! Modlil som sa znovu ako človek, ktorý stratil akúkoľvek nádej a ktorý túži po pochopení a úľave z výšin. 

Čo však mohol Otec robiť, keď som si slobodne zvolil zaplatiť za všetko? Moja voľba sa nezmenila. Jednako len prirodzený odpor prerástol do takej najvyššej miery, že moja ľudskosť bola úplne premožená.

Znovu som padol tvárou na zem pre hanbu za vaše hriechy, znovu som prosil Otca, aby mi odňal tento kalich.
On odpovedal, že pokiaľ z neho nebudem piť, bude to, ako keby som nebol prišiel na tento svet, a aby ma utešil, pripomenul mi veľa stvorení, ktoré príjmu účasť na mojich agóniách v Getsemanskej Záhrade.

Odpovedal som:

Otče, nedovoľ, aby sa stala moja vôľa, ale Tvoja. Tento anjel ma uistil o Tvojej láske a táto malá útecha, ktorú si mi poslal, mala dobrý účinok aj na môj prirodzený odpor. Daj mi moje stvorenia, ktoré som vykúpil, Ty sám si ich vezmi, pretože kvôli Tebe som všetko prijal. Chcem vidieť Tvoje uspokojenie. Obetujem Ti všetko svoje utrpenie a svoju nezmenenú vôľu, ktorá sa skutočne od Tvojej nelíši, pretože sme vždy boli jedno… Otče, som zdrvený, ale takto poznajú našu lásku. Tvoja vôľa nech sa stane, nie moja!

Znovu som sa vrátil, aby som zobudil svojich apoštolov, ale lúč božskej spravodlivosti mi nedoprial útechu… Keď ma uvideli ako šialeného človeka, naplnil ich strach. Najviac trpel Ján.

Ja tichý… oni ohromení… Len Peter našiel odvahu prehovoriť. Úbohý Peter, keby len tušil, že časť môjho rozochvenia spôsobil on sám.

Vzal som so sebou svojich troch priateľov, aby som v nich a v ich láske našiel úľavu, aby mi oni mohli pomáhať tým, že budú zdieľať moje muky a modliť sa spolu so mnou. Ako mám popísať, čo som cítil, keď som ich videl spať?

Ako moje Srdce trpí dokonca ešte aj dnes: ak chce nájsť úľavu u svojich duší – príde k nim, a nájde ich spiacich. Viackrát som ich chcel zobudiť a vyviesť zo zajatia seba samých a odviesť ich od ich starostí.
Odpovedajú mi slovami, či skutkami: „Teraz nie, som príliš unavený, mám veľa práce, toto škodí môjmu zdraviu, potrebujem trochu času, chcem trochu kľudu.“
Nalieham a jemne vravím takej duši: „Neboj sa. Ak kvôli mne zanecháš svoj odpočinok, odmením ťa. Poď a modli sa spolu so mnou, len jedinú hodinu! Pozri sa, toto je chvíľa, keď ťa potrebujem! Zdrží ťa to, keď sa teraz zastavíš?“ Koľkokrát už som počul tú istú odpoveď!

Úbohá duša, nebola si schopná ani jedinú hodinu so mnou bdieť. Čoskoro prídem, a ty ma nebudeš počuť, pretože spíš. Budem ti chcieť dať Milosť, ale pokým spíš, nebudeš ju môcť prijať. A akú máš istotu, že pozdejšie budeš mať silu sa prebudiť?… Je možné, že bez potravy bude tvoja duša slabá a ty nedokážeš vyjsť zo svojej letargie. Mnohé duše už smrť zaskočila uprostred hlbokého spánku. Kde a ako sa potom prebudili?

Drahé duše, chcem vás tiež naučiť, aké neužitočné a márne je hľadať úľavu u stvorení. Ako často sú to len bytosti, ktoré spia, a namiesto toho, aby som u nich našiel odpočinok, ktorý u nich hľadám, opúšťam ich s horkosťou, pretože neodpovedajú ani na naše priania, ani na našu lásku.

Keď som sa modlil ku svojmu Otcovi a prosil o pomoc, moja zarmútená a osamelá duša prežívala smrteľné muky. Premáhala ma ťarcha najhoršej nevďačnosti.

Krv, ktorá vytiekla všetkými pórmi môjho Tela a ktorá sa mala zakrátko vyvaliť zo všetkých mojich rán, bude pre nesmierne množstvo duší, ktoré budú zatratené, zbytočná. Mnohí ma odmietnu a mnohí ma nebudú poznať! Pozdejšie vylejem svoju Krv za všetkých a moje zásluhy bude môcť každý využiť. Božská Krv! Nekonečné zásluhy! A napriek tomu pre mnohé a mnohé duše bez úžitku!

Ale v tom čase som už vyšiel oproti ďalším veciam a moja Vôľa sa sklonila k naplneniu môjho utrpenia.

Ľudia, keď som trpel, celkom iste to nebolo bez dôvodu a bez ovocia. Ovocie, ktoré som získal, je Sláva a Láska. Teraz je na vás, aby ste mi s mojou pomocou dali najavo, že oceňujete moje

dielo.

Ja sa nikdy neunavím. Poďte ku mne! Poďte k Tomu, ktorý sa chveje Láskou k vám a ktorý jediný vie, ako vám dať skutočnú Lásku, ktorá vládne v nebi a ktorá vás teraz premieňa na zemi.

Duše, ktoré skusujete môj smäd, napite sa z môjho horkého a slávneho kalicha, pretože vám hovorím, že Otec si praje niektoré kropaje z tohto kalicha vyhradiť práve vám. Premýšľajte o týchto niekoľkých kvapkách vzatých odo mňa, a potom, ak veríte, nehovorte mi, že ich nechcete.

Ja som nestanovil žiadne obmedzenie a ani vy by ste ho nemali stanoviť. Ja som bol zničený bez

milosti. Pre túto lásku by ste mi mali dovoliť, aby som zničil vašu samoľúbosť.

Ja som Ten, ktorý vo vás pôsobí, práve tak, ako Otec pôsobil vo mne vtedy v Getsemanskej Záhrade.

Ja som ten, ktorý vám dáva trpieť, aby ste jedného dňa mohli byť šťastní. Buďte teraz poslušní, buďte učenliví a napodobňujte ma, pretože to vám veľmi pomáha a mňa to nesmierne teší.

Nestraťte nič, ale skôr získavajte lásku. Ako by som mohol dovoliť, aby mojich milovaných postihli skutočné straty, keď sa mi snažia prejavovať lásku?

Čakám na vás. Stále čakám a neunavím sa. Poďte ku mne, poďte tak, ako ste. Nevadí to, pokiaľ len prídete. Potom uvidíte, ako vaše čelá ozdobím šperkami, tými kvapkami Krvi, ktoré som prelial v Getsemanoch – sú to vaše kropaje, pokiaľ ich chcete.

Poď, poď, duša, k Ježišovi, ktorý ťa volá.

Povedal som – môj Otče, a veru nie – môj Bože. To vás tiež chcem naučiť: keď vaše srdce trpí najviac, mali by ste hovoriť „môj Otče“ a prosiť ho o útechu. Ukážte mu svoje trápenia, svoje strachy a s obviňovaním mu pripomínajte, že ste jeho deti.
Povedzte mu, že vaša duša už to nemôže uniesť! Proste s detskou dôverou a čakajte, pretože váš Otec vám pomôže, dá vám potrebnú silu prejsť cez súženie, i tým dušiam, ktoré dôverujú… Toto je kalich, ktorý som ja prijal a vyprázdnil až do poslednej kvapky. To preto, aby som vás naučil, drahé deti, že už nikdy nesmiete uveriť, že utrpenie je zbytočné.
Pokiaľ zakaždým nevidíte výsledky, vzdajte sa vlastného súdu a dovoľte Božej Vôli, aby sa na vás naplnila.

Ja som necúvol. Naopak, s vedomím, že práve v Getsemanskej Záhrade ma zajmú, zostal som tam. Nechcel som utiecť pred svojimi nepriateľmi…

Moja dcéra, dnes večer dovoľ, aby moja Krv zavlažila a posilnila korene tvojej maličkosti.

Masima
zdroj: Catalina Rivas - Kristovo utrpenie

Catalina Rivas žije v Cochabambe /čítaj Kočabambe/ v Bolívii. V prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia si ju Ježiš vyvolil, aby skrze ňu odovzdával svetu svoje posolstvá lásky a milosrdenstva. Nazýva ju „svojou sekretárkou“ a ona zapisuje to, čo jej Ježiš diktuje. Odborníci nemajú vysvetlenie, ako mohla v krátkej dobe 15 dní napísať tri husto popísané zošity. Ešte viac ich prekvapila jej hlboká duchovná krása. Catalina nemá ani stredoškolské ani teologické vzdelanie. Najhlbšie teologické pravdy sú vyjadrené s obdivuhodnou prostotou a bezprostrednosťou.

Všetky jej zápisky boli zhromaždené do ôsmych kníh, ktoré obdržali 2. apríla 1998 Imprimatur arcibiskupa v Cochabambe Mons. René Fernandeza Apazu. Arcibiskup v tomto dokumente uviedol: “Čítali sme knihy Cataliny Rivas a sme si istí, že ich jediný význam je viesť nás po ceste autentickej spirituality, ktorej prameňom je evanjelium Ježiša Krista. Preto schvaľujem ich tlač a šírenie a doporučujem ich ako texty pre rozjímanie a duchovnú orientáciu, aby získali veľa plodov pre Pána, ktorý nás volá, aby sme sa usilovali o spásu duší a ukázali im, že On je Boh živý a pravý, plný lásky a milosrdenstva.“

Od roku 1994 je Catalina Rivas nositeľkou stigiem, ktoré sa otvárajú vždy na Veľký piatok. Lekári boli osobne svedkami jej veľkého utrpenia, ale jej rany sa ďalší deň opäť zatvorili lekársky nevysvetliteľným spôsobom. O Cataline Rivas sa prorocky zmieňuje už svätý Ján Bosco. 

UPOZORNENIE! Pri kopírovaní článku uvádzajte, prosím, aj náš zdroj.