%20(1).jpg)
Volám sa Cinzia. Mám 51 rokov a moje prvé stretnutie s Ježišom sa uskutočnilo v mojich 24 rokoch. Po dobe drogovej závislosti a búrlivom živote som sa z toho mohla vyslobodiť s pomocou Matky Božej, ktorá ma vzala za ruku a viedla môj život k Ježišovi. Mala som veľmi peknú cestu k obráteniu.
Vykonala som púť do Medžugoria, kde som dostala uzdravenie duše a telesné uzdravenie svojho syna. Dostala som ho ako mladé dievča. Potom som podnikla púť do Schio, bolo to na začiatku zjavení Renata Barona a nevedela som si predstaviť, že by som tu mohla za niekoľko rokov bývať.
V Miláne som pokračovala vo svojej ceste viery v hnutí charizmatickej obnovy. Objavila som krásu spovede a zakúsila Božie odpustenie a jeho veľké milosrdenstvo, svätú omšu a skutočnú prítomnosť Ježišovu v Najsvätejšej sviatosti.
V roku 2000 som sa vydala na pokyn duchovného otca s jednou modlitebnou skupinou do Schio. Nebola som o tom veľmi presvedčená, mala som skôr strach. Napriek tomu som bola pripravená sa presťahovať.
Teraz pokračujem vo svojom modlitebnom živote, ale satan sa vydal na prenasledovanie a začal ihneď rušiť moju cestu viery. Bola som znovu vtiahnutá do sveta. Prepadla som vlažnosti. Modlila som sa menej a chodila stále viac na diskotéky. Vzdialila som sa od modlitebnej skupiny. Zmyselnosť a zábava ma zase ovládli. Mala som neslušné stretnutia a stala som sa rýchlo obeťou alkoholu. Začala som znovu fajčiť marihuanu a už som vôbec nechodila na omšu. Upadla som neúprosne do najhlbšej temnoty.
Vnútri som cítila, že pôsobím Ježišovi a Márii bolesť, ale chcela som tieto myšlienky potlačiť, pretože inak by som sa cítila zle.
Aká hlúposť!
Myslela som, že by sa mi mohlo samotnej dariť a že by som bez Neho mohla žiť svoj život.
Aký satanský úsudok!
Tak som upadala stále viac do strachu a zúfalstva, až som myslela na to, že opustím Schio: "Čo by som tu dlhšie robila?" Nič ma tu nedrží!
Myslela som dokonca na to, že by som si mohla vziať život, pretože pre mňa už neexistuje spása. Zradila som Ježiša po všetkých tých milostiach, ktoré mi daroval.
Zabudla som na Boha. Ale Boh na mňa nezabudol!
Po roku začal v najhlbšom zúfalstve v mojom srdci tlieť malý a slabý záblesk a cítila som, že to tak ďalej nemôžem nechať. Chcela som znovu bližšie k Ježišovi, ale netrúfala som si. Mala som strach z jeho odsúdenia. Aké pokušenie! Nakoniec som si myslela, že po takej zrade nie je pre mňa žiadne odpustenie. Vo svojom vnútri som zapochybovala o jeho nekonečnom milosrdenstve, ale čas od času sa aj stalo, že z mojej duše vytrysklo "Zdravas Mária" a prosba o Božiu pomoc.
Keď som slávila novoročnú noc 2011/2012 s priateľmi u mňa, cítila som v sebe hlboký smútok, veľkú prázdnotu. Pozrela som sa okolo seba. Bola som obklopená ľuďmi, ktorí strávili noc tým, že sa opíjali, jedli, kritizovali a podobne ...
Pýtala som sa sama seba: "Čo tu vlastne robím? Kto sú tí ľudia? A kde som ja?" Mala som pocit, že by som chcela utiecť. Počkala som do polnoci, aby som predniesla obvyklé blahoželania, a potom som šla rýchlo preč. Rozhodla som sa taký život navždy opustiť.
Milosť Božia na mňa znova zostúpila. Chcela som sa zmieriť s Bohom, ale mala som zase strach k Nemu pristúpiť. Cítila som sa byť priťahovaná, aby som prišla ku svätostánku a ku Kráľovnej lásky. V týchto rokoch som toto miesto s domýšľavosťou zanedbávala! Nemohla som si už ani spomenúť na tajomstvo ruženca.
Zakaždým, keď som išla ku svätostánku, padla som pred Najsvätejším a pred Madonnou na kolená a úpenlivo ich prosila o ich pomoc.
Jednou modlitbou, ktorá vystupovala z mojej duše, bola pieseň z charizmatického hnutia obnovy. Bolo to vždy rovnaké. Prúdy sĺz mi stekali po lícach, keď som to potichu spievala:
"Pane, som tu pri Tvojich nohách, Pane, vyprosujem si od Teba silu!
Prijmi ma, uzdrav ma, zvolávam Tvoju milosť na seba!
Osloboď ma, uzdrav ma ... a znovuzrodená budem navždy žiť v Tebe!"
Potom som chodila sama v parku a modlila sa ruženec, bez toho aby som si na všetko spomenula. Niekedy som preskočila od radostných tajomstiev k bolestným ..., ale modlila som sa k Márii a ona vedela ...! Napriek tomu som sa cítila ďalej zašpinená, pretože som ešte nešla na spoveď.
Satan pokúšal a robil všetko, aby som túto sviatosť neprijala.
Žiadny kňaz mi nevyhovoval, jeden bol príliš mladý, druhý príliš starý, iný ma neinšpiroval. Zúfala som si, že nemôžem dostať rozhrešenie, a žila som ďalej v smrteľnom hriechu! A keď hovorím smrteľný hriech, tak to nie je žiadny žart!
Po mnohých dňoch som prosila Máriu, Kráľovnú lásky:
"Mária, prosím Ťa, nedarí sa mi ísť k žiadnemu kňazovi,
ale potrebujem odpustenie Božie.
Chcem ísť svoju cestu s Tebou, chcem nasledovať Tvojho Syna.
Vyslyš ma, prosím Ťa vrúcne!
Keď sa mi nepodarí ísť k nejakému kňazovi, potom mi pošli niektorého,
ktorého chceš, vyber ho pre mňa, pomôž mi, Mária!
Začni so mnou ešte raz!"
To bola moja modlitba po niekoľko mesiacov ... až nebeská Mamička na moje prosby odpovedala.
Jedného nedeľného rána som sa zobudila s prianím ísť na svätú omšu, aj keď som vedela, že nesmiem prijímať. Išla som na večernú omšu, aby som si počúvla Božie slovo a vyprosila si jeho pomoc.
Počas premenenia, ale predovšetkým pri prijímaní, keď ľudia vystupovali, aby prijali Ježiša, som prepukla v plač, ktorý nechcel skončiť, a zachvátila ma nekonečne veľká túžba po Bohu, až som sa roztriasla. Chcela som Ježiša prijať, ale nesmela som. Plakala som ako dieťa. Cítila som sa veľmi zle. Ježiš, ktorý ma očakával s otvorenou náručou, s láskou, s dobrotou, so svojím božským milosrdenstvom, bol tu ... Jednoduché "áno" z mojej strany by už stačilo. Keď som toho večera bola zase doma, prosila som Máriu, aby mi dala milosť spovede.
Nasledujúcu nedeľu som išla znovu na omšu a stalo sa to isté. V priebehu prijímania ma zachvátila druhýkrát veľká túžba po domove. Prúdy sĺz a úpenlivé prosby vystupovali z môjho srdca k Ježišovi. Po omši prišiel kňaz, ktorý ju slúžil, ku mne. Pozrel sa na mňa a pozrel sa mi do očí. Pozrela som sa tiež na neho a bola som plná úžasu nad touto pozornosťou.
Sústredene zamieril prstom na mňa a povedal: "Poď so mnou!"
V tomto okamihu prešla celým mojím telom hrôza, ktorú neviem vyjadriť, a ako by ma niekto postrčil do ramien, išla som za kňazom do sakristie.
Hovorila som s ním o svojej bolesti, ale on nespovedali. Vyžiadal si odo mňa sľub, aby som budúce ráno prišla za ním, aby som sa vyspovedala.
Skoro som nespala.
Akým spôsobom vypočuli Mária a Ježiš tak nehodné dievča, ako som bola ja!
Bola som z toho skoro ako omámená.
V pondelok ráno bol pochmúrny deň. Pršalo, blýskalo sa a hrmelo. Bola som v pokušení neísť za tým kňazom (posledný pokus Odporcu), ale vedela som, že Ježiš pre mňa pripravil niečo neobyčajné. A tak sa mi podarilo sa vyspovedať.
Ježiš ma oslobodil svojím nekonečným milosrdenstvom od minulosti. Plakala som po celú tú dobu. Cítila som, ako sa špina rozpúšťa a ako ma milosť Pána zahaľuje od hlavy k nohám. Pri rozhrešení sa mi vrátila veľká radosť a hlboký pokoj. Uvedomila som si, že môj plač bol plačom uzdravenia, vyslobodenia, radosti. Bolo mi odpustené. Ježiš, dobrý Pastier, našiel stratenú ovcu a priniesol ju späť do stáda.
Keď som vyšla von, uvidela som medzi mrakmi zažiariť slnko. To bol začiatok novej cesty: Moja radosť bola taká veľká, že by som ju najradšej vykričala všetkým! Bežala som domov, slobodná, vznášajúca sa, šťastná.
Chválila som, spievala a oslavovala Boha za tú veľkú milosť, ktorú mi preukázal, keď som čakala na to, aby som mohla prijať Ježiša.
Chcela som sa na to pripraviť, aby som Ho prijala, a strávila som týždeň v tichosti a v modlitbe. Vedela som, že tento deň bude pre mňa najväčším sviatkom! Pre mňa to bolo "prvé sväté prijímanie"!
Nasledujúcu nedeľu som sa umyla a akoby som zmyla celú svoju minulosť. Vydala som sa k Cenacolo, pretože som chcela Márii poďakovať. Zostúpila som až ku krížovej ceste, a zatiaľ čo som sa modlila ruženec, došla som k tretiemu zastaveniu. Tak vrúcne očakávaný okamih prišiel.
Vstúpila som do kostola, šťastná ako dieťa. Zúčastnila som sa svätej omše, a keď som prijala Ježiša, nemohla som zadržať slzy, taká veľká bola moja radosť, že som jeho znovu nájdená ovca.
Cítila som jeho celú lásku a dobrotivý hlas mi hovoril: "Konečne! Ty si tu, ako veľmi som na teba čakal!"
Tú nedeľu sa oslavovalo Božie telo. To nebola žiadna náhoda, ale ďalší dar Boží. Toho dňa som prijala veľmi krásny dar, totiž uvedomenie, že Ježiš je naozaj a naživo v Eucharistii prítomný.
Vedela som to vo viere, ale teraz som mala istotu! Keď prijímam Ježiša, som v takom pohnutí, že mi tečú slzy radosti, ktoré nemôžem zadržať! Tak je to.
Od tejto chvíle budem navždy ospevovať nekonečné milosrdenstvo Božie. Nie je jediného hriechu, ktorý by Boh neodpustil, keď človek ľutuje.
Ďakujem Kráľovnej lásky z hĺbky srdca za mier a radosť. Ďakujem nebeskej Matke, Utešiteľke zarmútených, istému prístavu hriešnikov za to, že mi podala ruku, ako to vie len matka!
Ďakujem Ježišovi, svojmu Pánovi a Bohu, ktorý ma nikdy neopustil, ale trpezlivo na mňa čakal. Chcem Ježiša nasledovať a ísť svoju cestu s Máriou k Otcovi. Viem, že už nie som sama a že môžem súhlasiť so všetkým, čo On po mne žiada. Vďaka z celého srdca!
zdroj: Maria heute
