Nebojácne mladé matky - sväté Perpetua a Felicita

Sväté Perpetua a Felicita boli mladé vydaté ženy. Obe boli mladými matkami, zajaté v Karthagu za cisára Severa. Perpetua dojčila svoje nemluvniatko vo väzení a otrokyňa Felicita tam pred popravou porodila dievčatko. O ich mučeníctve sa zachovali historicky hodnotné záznamy.

Perpetua vyrastala pod starostlivou ochranou zámožných rodičov v dnešnej severnej Afrike. Keď sa ako veľmi mladá vydala a stala matkou, spoznala – podobne ako jej brat Saturus – kresťanskú vieru a chcela sa dať pokrstiť. Ale cisár Septimus Severus vydal v roku 202 edikt, podľa ktorého bolo prestúpenie na kresťanstvo trestné. No ani Perpetua, ani Saturus sa nedali zastrašiť, naďalej sa hlásili ku katechumenom a odmietali uctievať rímske božstvá. 

Perpetuu zatkli spolu s otrokyňou Felicitou a niekoľkými ďalšími spoločníkmi a Saturus ich dobrovoľne nasledoval. Do denníka si Perpetua napísala: „Využili sme krátku prestávku cestou do väzenia, aby sme prijali svätý krst. Keď som vystúpila z krstnej vody, vnukol mi Duch Svätý myšlienku, aby som neprosila o nič iné ako o vytrvalú trpezlivosť v utrpení.“

Zúfalý otec Perpetuy a Satura navštívil svoje deti dokonca i vo väzení. „Môj otec ma vo svojej láske neprestal prehovárať, aby ma odradil od viery v Krista.“ No Perpetua sa nevzdala. „Nato sa veľmi nahneval, vrhol sa na mňa, akoby mi chcel vyškriabať oči a bil ma. Spôsobil mi také muky, že som bola rada, keď som ho niekoľko dní nevidela.“

Vo svojich zápiskoch si ďalej zaznamenala: „O niekoľko dní nato nás zaviedli do hrozného, tmavého žalára. Bola som zhrozená, pretože som ešte nikdy nevidela takéto väzenie. Vládla tam úplná tma; horúčava a tieseň boli neznesiteľné. V ten deň sme si mnoho vytrpeli nielen mukami preplneného väzenia, ale aj surovosťou vojakov, ktorí na nás dozerali. Čo mi však najviac robilo starosti, bola myšlienka na odlúčenie od môjho dieťaťa. Kým sa každý staral o seba, ja som dojčila môjho malého, ktorého mi priniesli a ktorý bol od hladu už celkom vyslabnutý. Prosila som potom svoju matku, aby sa ujala môjho syna, utešovala som ju i môjho brata.“

Perpetua mala počas tejto noci sen, ktorý jej dal istotu, že ona a jej brat podstúpia mučeníctvo. Zároveň ich oboch posilňovala milosť, aby zostali neotrasiteľne verní svojej viere. Vo svojom denníku píše: „O niekoľko dní nás predviedli na výsluch pred verejný súd. Všetci, ktorých predo mnou vypočúvali, priniesli veľkodušné svedectvo svojej viery. Keď prichádzal rad na mňa, objavil sa zrazu môj otec aj s mojím dieťaťom, stiahol ma o stupeň nižšie a využil všetky spôsoby, len aby ma obmäkčil. Vzlykajúc si kľakol predo mnou na zem a úpenlivo ma prosil. Aj miestodržiteľ sa k nemu pripojil a povedal mi: ‚Zľutuj sa nad šedinami svojho otca, zmiluj sa nad svojím dieťaťom! Prines obetu za blaho cisára.‘ 

Ja som odpovedala: ‚Nikdy nebudem obetovať.‘

‚Si teda kresťanka?‘ mienil. 

‚Áno, som kresťanka,‘ bola moja odpoveď. A tak miestodržiteľ vyhlásil rozsudok. Odsúdil nás na smrť v aréne s divými zvermi. Radostné sme sa vrátili do žalára.“

Felicita, verná spoločníčka Perpetuy, bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď ju spolu s ostatnými kresťanmi priviedli do väzenia. V obave, že by pre tehotenstvo nemohla zomrieť spolu so svojimi milovanými priateľmi, sa všetci úpenlivo modlili, aby Felicita porodila ešte pred začiatkom zápasov divej zveri. Len čo modlitbu ukončili, dostavili sa pôrodné bolesti a Felicita – dva dni pred svojou popravou – porodila zdravé dievčatko. 

Keď v pôrodných bolestiach stonala, jeden z dozerajúcich vojakov sa jej posmieval: „Keď teraz takto nariekaš, čo budeš robiť potom, keď ťa hodia divej zveri?“

Na to mu dala odpoveď, ktorá nemohla byť krajšia: „Teraz trpím ja; tam však bude vo mne niekto iný, kto bude trpieť za mňa, pretože aj ja budem trpieť za neho!“

Pri príležitosti narodenín svojho syna usporiadal cisár Septimus Severus 7. marca 202 (alebo 203) v obrovskej aréne v Kartágu predstavenie dravcov, pri ktorých mali byť na pobavenie publika usmrtení kresťania. 

Satura predviedli do arény už pred Perpetuou a Felicitou. No ani divý leopard, ani vyhladovaný medveď, ktorých jedného po druhom naňho huckali, odvážneho kresťana neusmrtili. Neporaneného Satura odviedli späť. 

Divadlo malo pokračovať, na mladé ženy vypustili divokú kravu. Ten, kto Perpetuin denník dokončil, podáva túto správu: „Perpetua ako Kristova nevesta vstúpila pomalými krokmi do arény. Nikto nemohol odolať jasnému pohľadu jej očí. Podobne vstúpila do arény Felicita; s radosťou, že šťastlivo porodila. Najprv vyhodilo divé zviera Perpetuu do vzduchu a ona padla chrbtom na zem. Postavila sa, a keď uvidela Felicitu ležať na zemi, bez strachu k nej pristúpila, podala jej ruku a pomohla jej vstať. Bola v extáze a až teraz zbadala stopy utrpenia na svojom tele a odeve. Svojmu bratovi a tým, ktorí prežili, Perpetua povedala: ‚Zostaňte všetci pevní vo svojej viere, milujte sa navzájom a nech vám naše utrpenie nevezme odvahu!‘ 

No publikum si žiadalo vidieť ich smrť. Tu sa všetci pozvoľna postavili a navzájom pobozkali, aby bozkom pokoja dokonali svoje mučeníctvo. Jeden po druhom mlčky a nehybne zomreli prebodnutí mečom.“

Masima