Svätý Vincent de Paul

Vincent sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy v Gaskonsku na juhu Francúzska v rodine chudobného sedliaka. Keďže má bystrú hlavu, začína z otcovej vôle študovať, a to na kňaza. Otec dúfa, že cirkevná kariéra prinesie Vincentovi dobrý príjem, z ktorého bude môcť podporovať svoju rodinu. Tesne pred svojou smrťou však svoju vypočítavosť ľutuje a kladie Vincentovi na srdce, aby bol v prvom rade dobrým kňazom a verným pastierom duší, a nie "lovcom slaniny".

Najväčšiu bitku si však musí Vincent vybojovať sám so sebou. Stále ho zvádza vidina cirkevnej kariéry a túžba po čestnom postavení. Okrem iného tiež preto pokračuje aj po vysvätení vo svojich štúdiách. V roku 1604 dosahuje prvého akademického stupňa, bakalaureáta a začína prednášať na univerzite.

A "osud" mu podľa všetkého praje. Jeden z jeho známych, ktorý má veľký vplyv na kráľovskom dvore, ponúka 24-ročnému Vincentovi jedno z mnohých biskupstiev, ktoré boli vyprázdnené počas zúrivých náboženských bojov, ktorými bolo vtedy Francúzsko zmietané. Vincent prežíva niekoľko týždňov mučivých vnútorných bojov.

Jeho dobrý anjel ho napomína, aby sa nepovyšoval a netúžil po skvelej a zaistenej budúcnosti, ale aby nasledoval svojho Spasiteľa pokorne a ponížene.
Nakoniec však víťazí pokušiteľ, ktorému sa podarilo Vincenta nahovoriť, že sa predsa netúži stať biskupom kvôli moci a sláve, ale aby sa stal dobrým otcom svojich kňazov, dobrodincom chudobných a verným pastierom svojho stáda.

Mladučký Vincent teda prijíma ponuku biskupstva. Keď však vybavuje potrebné záležitosti, pri plavbe loďou je zajatý Turkami a predaný do otroctva. Počas svojej otrockej služby si na vlastnej koži prežíva neľudské zaobchádzanie a týranie, ktorého sa dostávalo tým, ktorí stratili všetky ľudské práva. Sám bol niekoľkokrát blízko smrti. Nakoniec sa mu podarí dostať sa späť do Európy so svojim  - už tretím pánom - odpadlým kňazom, ktorého pohol k návratu do Cirkvi.

Vincent po návrate do Francúzska však opäť upadá do svojich starých pokušení. Kráľ Henrich IV. mu je veľmi naklonený a Vincentovi by stačilo jediné slovo a ľahko by získal nejakú významnú a dobre platenú cirkevnú funkciu.
Vincent síce tomuto vábeniu pozemskej slávy odoláva, zostáva ale v Paríži a pokračuje vo svojich štúdiách na Sorbonskej univerzite.

Čaká ho však ďalšia horká pilulka, ktorá definitívne ukončí jeho sny o moci, sláve a bohatstve. Jeho krajan, s ktorým zdieľa podnájom, ho nespravodlivo obviní z krádeže značného množstva peňazí a Vincent sa stáva terčom posmechu a opovrhnutia.

Zneuctený Vincent nachádza útechu v službe chorým v nemocnici bratov svätého Jána z Boha, kam mieria jeho kroky priamo z univerzity. 

V tejto nemocnici sa tiež stretáva so súkromným tajomníkom kráľovnej Margaréty de Valois, ktorý Vincenta presvedčí, aby sa stal jej almužníkom.
Na jej dvore sa stretáva s Pierre de Berulleom, mužom naozaj vrúcne zbožným. Spolu s niekoľkými ďalšími kňazmi sa zveruje jeho vedeniu. Keďže si uvedomujú katastrofálny stav duchovenstva a celej Cirkvi vo svojej dobe, rozhodujú sa založiť prvé francúzske oratórium pre výchovu kňazov.

V roku 1612 opúšťa Vincent dvor kráľovnej a odchádza slúžiť ako farár do dediny Clichy, aby získal skúsenosti z duchovného pastierstva. Vincent je medzi sedliakmi vo svojom živle a jeho práca prináša čoskoro bohatú žatvu.
Jeho šťastné obdobie však trvá iba rok a čoskoro dostáva od de Berulleho inú zodpovednú úlohu. Má sa stať vychovávateľom synov veľmi vplyvného grófa Gondiho, generála kráľovských galejí.

V tomto období prechádza Vincent ťažkou duchovnou skúškou. Trpí niekoľko rokov pokušením proti existencii Božej a obavou o svoju vlastnú spásu. V čase týchto pokušení zisťuje, že cíti zakaždým uľahčenie, keď sa ujíma chudobných.
Jeho pokušenia proti viere ustávajú pri skutkoch lásky k blížnemu. Uvedomuje si, že viera má svoje korene v láske a že viera v Boha sa živí láskou k blížnemu.

A tak skladá Vincent sľub, že svoj celý život zasvätí službe chudobným. 

Vďaka tomuto sľubu nachádza jeho týraná duša pokoj a jeho životná cesta sa prejasňuje. Vincent opúšťa šľachtický dom a na radu de Berulleho odchádza v roku 1617 do dediny Châtillon-les-Dombes. Je pevne rozhodnutý slúžiť už len chudobným.

Vo farnosti Châtillon nachádza Vincent mnoho zločinov, ktorých je potrebné napraviť. Duchovní, ktorí mu mali pomáhať, sa dostali ku kňazskému sväteniu z vypočítavosti a svoje pastierske povinnosti už vôbec neplnili.

Ľudia úplne prestali chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Vincent k svojmu zdeseniu zisťuje, že za sviatosť pokánia zaviedli jeho podnikaví duchovní spolubratia poplatok. 

Ale časom aj ich Vincent zapaľuje svojou horlivosťou a jeho farníci opäť začínajú objavovať Boha, ktorý je Láska.

To sa najzreteľnejšie ukazuje v jednu augustovú nedeľu, keď Vincent počas kázne vyzýva svojich farníkov, aby pomohli rodine, ktorá ochorela morom a nemá čo jesť. Dobrí farníci doslova zaplavujú postihnutú rodinu jedlom a Vincent si uvedomuje, že aby pomoc bola naozaj účinná, musí byť tiež dobre zorganizovaná. Tak vznikajú pravidelné porady Vincenta a obetavých dievčat a žien, počas ktorých sa spoločne radia, ako aspoň zmierniť biedu najchudobnejších obyvateľov obce.

Na základe praktických skúseností začínajú Vincent a jeho spolupracovníčky formulovať jednoduché, ale dobre premyslené pravidlá. A tak z týchto stretnutí vzniká prvé spoločenstvo milosrdnej lásky, ktoré sa čoskoro stane veľkým požehnaním nielen pre Francúzsko, ale aj pre celý svet.

Ale ani v Chatillon nie je Vincentovi dopriate sa dlho zdržať. Po úpenlivých prosbách sa koncom roka 1617 vracia do rodiny grófa Gondiho. Vymieňuje si však, že jeho povinnosťou bude iba dohliadať na výučbu synov grófa. Naopak, bude mať voľnú ruku, aby sa mohol venovať chudobným sedliakom na rozsiahlych vidieckych usadlostiach grófa.
Vincent teda káže, koná ľudové misie, vysluhuje sviatosti, navštevuje aj tie najopustenejšie domce, pomáha chorým a umierajúcim. Vo všetkých obciach kde pôsobí, potom zakladá podobné charitatívne spolky ako v Châtillon.

Vincent v sebe nezaprie gaskonského sedliaka, ktorý nestráca čas neužitočným rozprávaním, ale dokáže nájsť praktické riešenie aj tých najzložitejších problémov.

Zakladá domovy pre najdúchov, ľudí bez prístrešia, učňovské dielne pre osirelých chlapcov, útulky pre chorých a opustených starcov. Pre ľudí bez pomoci obstaráva chlieb, šatstvo a palivo na zimu, drzých bezdomovcov, ktorí sa potulovali bez práce, zamestnáva.

Vincent, podporovaný grófkou de Gondi putuje neúnavne po cestách Francúzska, hlása blaženú zvesť chudobným a bojuje proti každému druhu duševnej a telesnej biedy.
Uvedomuje si však, že sám veľa nezmôže, zvlášť, keď neschopnosť dedinského duchovenstva je stále zrejmejšia. Vidí, že by bola potrebná celá armáda obetavých kňazov, aby sa odstránili aspoň tie najväčšie nedostatky.

Na želanie grófky de Gondi preto zakladá spoločnosť pre výchovu kňazov. Pri formáciu týchto kňazov dáva za vzor samého Krista - jeho pokoru, chudobu a lásku. Povestným sa tiež stal spôsob kázania, ktorý sa snaží vštepiť svojim kňazom. Zavrhuje rečnícku krásu. Kázaniu musí rozumieť aj ten najposlednejší sedliak, aj to najmenšie dieťa. Každý musí cítiť, že všetko, čo kňaz hovorí, pochádza z horlivého srdca, nie z túžby po obdive.

Za účelom výchovy kňazov, starostlivosť o starých, chorých, siroty a mravne poklesnuté osoby Vincent zakladá v roku 1625 mužskú "Kongregáciu Misie". Pre členov tejto kongregácie sa však čoskoro vžíva názov lazaristi, podľa kláštora svätého Lazara v Paríži. Ten dostal Vincent k dispozícii od augustiniánskych kanonikov a pretvára ho na veľkú nemocnicu pre chudobných. Lazaristi sú pripravení nielen utíšiť duchovný hlad roľníkov Francúzska, ale aj ošetrovať chorých, sýtiť chudobných a organizovať potrebnú pomoc úbohým.

V roku 1626 posiela Boh Vincentovi veľkú pomocníčku v starostlivosti o chudobných. Je ňou 35-ročná Luisa de Marillac, vdova po význačnom šľachticovi, matka dvanásťročného syna.
Luisu nikdy nenapĺňal prázdny šľachtický život so zbytočnými hostinami, klebety parížskych salónov, plesy či lovy. V čase, keď stretáva Vincenta, práve prežíva noc duše. Snaží sa zo všetkých síl nájsť Boha, ale ten pre ňu zostáva skrytý.
Vincent jej ukazuje, že Boha možno nájsť v tých najúbohejších. Vie jej podať ten najlepší liek na úzkosti - službu potrebným. Na oplátku získava v Luise výbornú spolupracovníčku, obetavú až do krajnosti.

V roku 1629 ju Vincent poveruje, aby obchádzala charitatívne spolky, povzbudila ich, obnovila horlivosť, zlepšila ich organizáciu a napravila prípadné neporiadky.

Spolky milosrdenstva vznikajú aj v Paríži. Vznešené dámy sa pravidelne schádzajú v salóne Luisy. Avšak u väčšiny z nich prvotné nadšenie veľmi rýchlo vyprchalo. Samy už neobsluhujú chorých, ale dávajú to za úlohu svojím slúžkam.
Počas stretnutí stáčajú reč na módu či klebety z vyššej spoločnosti. Často sa na schôdzky vôbec nedostavujú, pretože sa zdržali u krajčírky či kaderníka. Aj keď niektoré z dám v horlivosti neupadajú, je zrejmé, že ozajstnými služobníkmi chudobných sa môžu stať zase len chudobní. Iba tí totiž vkladajú svoju dôveru iba v Boha a nehľadia na svoje spoločenské postavenie a zabezpečenie, zovňajšok a pohodlný život.

V roku 1632 prichádza prvé vidiecke dievča, ktoré sa rozhodlo zasvätiť svoj život chudobným. Po nej nasledujú ďalšie. Bývajú v dome Luisy, ktorá z nich spoločne s Vincentom vytvára prvý zárodok "Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky", združenie chudobných, ale obetavých dievčat, ktorých kláštorom sú ulice mesta, klauzúrou poslušnosť, mrežami bázeň Božia a závojom skromnosť.

V roku 1636 ťažko doľahla na Francúzsko tridsaťročná vojna, do ktorej ju zatiahol ctižiadostivý kardinál Richelieu. V poplienených častiach Francúzska zúri hladomor. Vidiečania sa podobajú skôr kostrám potiahnutým kožou než ľuďom. V zúfalstve vykopávajú korene zo zeme, varia ich a jedia.

Vincent v tejto situácii bije na poplach, útočí na srdce Paríža a nedá sa odbiť. Stáva sa najtvrdošijnejším žobrákom, akého mesto videlo. Jeho výzvy však nie sú márne. Vznešené dámy predávajú svoje ozdoby, hodvábne tapety, zlaté svietniky, strieborný riad ... Vincent tak môže poslať pomoc do postihnutých oblastí a doslova sa stáva záchrancom celých provincií.

Vincent sa však neobmedzuje vo svojej pomoci "iba" na v tej dobe dvadsaťmiliónové Francúzsko. Vždy zdôrazňuje, že ľudia sú zodpovední za seba navzájom, nech sú od seba vzdialení akokoľvek ďaleko. Preto v roku 1645 vysiela prvých misionárov do Tunisu. Nasledujú ďalšie krajiny ako Alžír, Madagaskar, ale aj Írsko či Poľsko. Vincent dokáže vycítiť biedu druhých, aj keby títo núdzni boli napríklad až na druhom konci sveta.

Kláštor svätého Lazara, ktorý obýva Vincent so svojimi bratmi lazaristami, sa stáva majákom útechy v mori biedy. Keď v roku 1652 rieka Seina zaplavuje polovicu mesta, posiela Vincent bratov na loďkách k nešťastníkom. Počas hroznej epidémie, ktorá nasleduje po týchto záplavách, sa ukazuje Luisa a jej sestry ako ozajstní anjeli, keď sa deň čo deň starajú o bezpočet chorých.

V roku 1653 sa vo Francúzsku opäť bojuje a celé kraje sú ohrozené hladom, Vincent opäť zaprisahá všetkých, ktorých sa vojna nedotkla, a organizuje pomoc. Dosahuje toho, že v tlači sa objavujú listy od jeho misionárov, ktoré popisujú hrôzu vojnou zničených provincií.
Chodí žobrať od dverí k dverám a vracia sa s vrecami toliarov. Vysiela vozy s potravinami, šatstvom, semenami a vlnou na pradenie.
Jeho lazaristi sa starajú o siroty, chorých aj zomierajúcich. Aj napriek svojej mnohotvárnej činnosti pre potrebné, sa Vincent nestretáva vždy s vďačnosťou. Keď za povstanie frondy opúšťa vzbúrenecký Paríž a snaží sa pohnúť kardinála Mazarina, aby ukončil obliehanie Paríža, je vyhlásený za zradcu frondy a jeho kláštor svätého Lazara je vyplienený spodinou.

Keď v roku 1656 sto tisíc žobrákov zaplavuje Paríž, vydáva Ľudovít XIV. dekrét, ktorý im zakazuje žobrať. Vincent sa ich ujíma a organizuje dielne pre práceschopných a útulky pre nemohúcich. Napriek tomu ho väčšina žobrákov preklína, pretože si myslia, že za kráľovým rozkazom stojí on.

Vincent neprestáva pre svojich chudobných pracovať až do svojich takmer 80-tich rokov. Žobre, organizuje pomoc a spolutrpí so svojimi misionármi.

Na jar roku 1660 ho však začínajú opúšťať sily. Zomiera s dôverou v Božie milosrdenstvo 27. septembra 1660 v Paríži.

Pápež Benedikt XIII. ho vyhlásil za blahoslaveného 13. augusta 1729 a pápež Klement XII. 16. júna 1737 za svätého.

Roku 1885 bol potom pápežom Levom XIII. vyhlásený za ochranca všetkých katolíckych charitatívnych združení.

Z myšlienok svätého Vincenta z Pauly

Ľudia sú spolu vnútorne spojení, žijú "jeden v druhom", lebo žijú v Kristovi. Človek, ktorý niekomu inému pomáha žiť, pomáha žiť Kristovi a pomáha žiť všetkým ostatným ľuďom.

Nejdeme k Bohu bezprostredne. Cesta vedie cez blížneho. S citovou láskou k Bohu sa musí spájať činná láska k blížnemu.

Aby som skutočne žil, musím druhým k životu pomáhať a život poskytovať. Žijem teda skutočne len vtedy, keď s mojou pomocou žijú druhí.

Náš život má cenu len vtedy, ak je pokračovaním života a poslania Kristovho. Naša existencia je bezcenná, ak nepokračuje v Ježišovom živote a poslaní.

Byť kresťanom a vidieť brata trpieť bez toho, že by sme chceli trpieť s ním, to znamená nemať lásku a byť len obyčajným zdaním kresťana.

Majme dobrotivé a citlivé srdce pre biedu a utrpenie blížneho a prosme Boha, aby nám dal ducha pravého poznania.

Nemôžeme lepšie pracovať na svojej spáse, ako keď žijeme a umierame v pomoci chudobným.

Chudobným pomáhajte s veľkou prívetivosťou a úctou. Oni vám otvárajú nebo.

Svätý Vincent, prihováraj sa za nás, aby sme dokázali rovnako ako Ty, nielen súcitiť s úbohými, ale tiež im podľa svojich možností pomáhať. Kiež ich dokážeme naozaj prijať za svoje sestry a bratov. Kiež neruší náš spánok to, že sme videli biedu sveta, ale to, že proti tejto biede nič nerobíme.

Masima