%20(1).jpg)
Adventom sa v latinskej cirkvi nazýva obdobie určené na prípravu veriacich na slávenie vianočných sviatkov, výročiu narodenia Ježiša Krista. Tajomstvo tejto slávnosti si nesporne zaslúži, aby bolo uctené predohrou modlitby a pokánia. Je však ťažké určiť, kedy sa tak prvýkrát stalo a kedy táto doba prípravy prijala meno advent.
Už od 5. storočia sa stretávame s obyčajou konať zvláštnu kázeň, ktorá mala pripraviť ľud na slávenie Vianoc. Zachovali sa nám napr. Kázanie svätého Maxima Turínskeho, ale aj rad ďalších rečí, ktoré sú pripisované svätému Ambrózovi a svätému Augustínovi, ale pochádzajúce skôr od svätého Cesaria z Arles. Tieto dokumenty nám síce ešte nehovoria, ako dlho trvali také pobožnosti, ale dokladajú nám obyčaj týchto zvláštnych príhovorov v adventnej dobe.
Svätý Ivo z Chartres, svätý Bernard a niektorí ďalší učitelia 11. a 12. storočia nám zanechali zvláštne príhovory De Adventu Domini, ktoré sa úplne líšia od nedeľných homílií k evanjeliám tohto obdobia.
V roku 864 vydali biskupi vyhlásenie, v ktorom žiadajú, aby ich v dobe pôstnej a v čase adventnom, panovník pod zámienkou štátnych záležitostí alebo vojenského ťaženia neodvolával od ich cirkví, pretože v tú dobu majú iné osobitné úlohy, ktoré musia plniť, predovšetkým tieto kázne.
V jednom dokumente, v ktorom sú popisované adventné pobožnosti, je pasáž od svätého Gregora Tourského, ktorý hovorí o tom, že svätý Perpetuus, jeden z jeho predchodcov, ktorý nastúpil na biskupský stolec v roku 480, stanovil, aby sa veriaci postili trikrát týždenne od svätého Martina až do Vianoc. Pred vianočnými sviatkami sa teda mal druhý štyridsaťdňový pôst, aj keď s menšou prísnosťou.
Na adventnú dobu sa musíme pozerať z dvoch hľadísk:
ako na čas prípravy na narodenie Spasiteľa úkonmi kajúcnosti
ako súhrn cirkevných obradov zameraných k tomuto cieľu
Už od 5. storočia sa stretávame s obyčajou konať zvláštnu kázeň, ktorá mala pripraviť ľud na slávenie Vianoc. Zachovali sa nám napr. Kázanie svätého Maxima Turínskeho, ale aj rad ďalších rečí, ktoré sú pripisované svätému Ambrózovi a svätému Augustínovi, ale pochádzajúce skôr od svätého Cesaria z Arles. Tieto dokumenty nám síce ešte nehovoria, ako dlho trvali také pobožnosti, ale dokladajú nám obyčaj týchto zvláštnych príhovorov v adventnej dobe.
Svätý Ivo z Chartres, svätý Bernard a niektorí ďalší učitelia 11. a 12. storočia nám zanechali zvláštne príhovory De Adventu Domini, ktoré sa úplne líšia od nedeľných homílií k evanjeliám tohto obdobia.
V roku 864 vydali biskupi vyhlásenie, v ktorom žiadajú, aby ich v dobe pôstnej a v čase adventnom, panovník pod zámienkou štátnych záležitostí alebo vojenského ťaženia neodvolával od ich cirkví, pretože v tú dobu majú iné osobitné úlohy, ktoré musia plniť, predovšetkým tieto kázne.
V jednom dokumente, v ktorom sú popisované adventné pobožnosti, je pasáž od svätého Gregora Tourského, ktorý hovorí o tom, že svätý Perpetuus, jeden z jeho predchodcov, ktorý nastúpil na biskupský stolec v roku 480, stanovil, aby sa veriaci postili trikrát týždenne od svätého Martina až do Vianoc. Pred vianočnými sviatkami sa teda mal druhý štyridsaťdňový pôst, aj keď s menšou prísnosťou.
Aj v deviatom kánone 1. koncilu v Mancone v roku 583 nachádzame nariadenie, aby sa držal pôst od svätého Martina do Vianoc v pondelok, v stredu a v piatok a aby sa bohoslužby slávili ako v pôstnom období. Tento pôst sa ľudovo nazýval pôst svätého Martina.
Doba tohto pôstu, ktorá sa najskôr upevňovala, až sa stala svätým zákonom, sa však potom krok za krokom skracovala. Štyridsať dní od svätého Martina do Vianoc bolo skrátené na štyri týždne.
Tento obyčaj začal vo Francúzsku, odtiaľ sa rozšíril do Anglicka, ako nám to dosvedčuje Béda Ctihodný. O adventu, redukovanom na štyri týždne, píše pápež Mikuláš I. v liste Bulharom.
Svätý Peter Damiánsky v 9. storočí ešte predpokladá štyridsaťdňový pôst, ktorý tiež praktizoval svätý kráľ Ľudovít, ale ten ho tak predstavoval skôr zo zvláštnej zbožnosti.
Koncil v Salisbury v roku 1281 zaväzoval k pôstu zdržanlivosti len mníchov. Pretože sa potom táto prax postupne vytrácala, pápež Urban V. v snahe, aby nakoniec úplne nevymizla, zaviazal v roku 1362 k pôstu ujmy (znamená to najesť sa iba raz denne dosýta) klérus na svojom dvore, ale nezmieňuje sa o pôste pre iných klerikov ani laikov.
Svätý Karol Boromejský sa snažil u milánskych veriacich prebudiť aspoň ducha pôvodnej adventnej prípravy. Nariadil farárom, aby vyzývali veriacich k zvláštnym zhromaždeniam aspoň počas všetkých nedieľ v advente a v pôste a v pastierskom liste veriacim odporučil, aby sa postili v pondelok, v stredu a v piatok.
Tento obyčaj začal vo Francúzsku, odtiaľ sa rozšíril do Anglicka, ako nám to dosvedčuje Béda Ctihodný. O adventu, redukovanom na štyri týždne, píše pápež Mikuláš I. v liste Bulharom.
Svätý Peter Damiánsky v 9. storočí ešte predpokladá štyridsaťdňový pôst, ktorý tiež praktizoval svätý kráľ Ľudovít, ale ten ho tak predstavoval skôr zo zvláštnej zbožnosti.
Potom, čo západná cirkev skrátila adventnú kajúcnosť na štyri týždne, zmiernila nakoniec samotný pôst na pôst zdržanlivosti.Tento pôst sa potom podľa koncilov z 12. storočia stal záväzný len pre klérus.
Koncil v Salisbury v roku 1281 zaväzoval k pôstu zdržanlivosti len mníchov. Pretože sa potom táto prax postupne vytrácala, pápež Urban V. v snahe, aby nakoniec úplne nevymizla, zaviazal v roku 1362 k pôstu ujmy (znamená to najesť sa iba raz denne dosýta) klérus na svojom dvore, ale nezmieňuje sa o pôste pre iných klerikov ani laikov.
Svätý Karol Boromejský sa snažil u milánskych veriacich prebudiť aspoň ducha pôvodnej adventnej prípravy. Nariadil farárom, aby vyzývali veriacich k zvláštnym zhromaždeniam aspoň počas všetkých nedieľ v advente a v pôste a v pastierskom liste veriacim odporučil, aby sa postili v pondelok, v stredu a v piatok.
V jeho stopách išiel Benedikt XIV. ešte ako arcibiskup v Bologni a vyzýval veriacich, aby v adventnej dobe bojovali proti predsudku, že adventný pôst sa týka len rehoľných osôb, a nie veriacich. Hovoril síce len o pôste zdržanlivosti, ale tvrdil, že je to naivné a priam škandalózne pochybovať o tom, že je súčasťou obyčajov a zákonov Cirkvi vykonávať tieto praktiky, ktoré pripravujú veriaci na narodenie Ježiša Krista.
Vo východnej cirkvi sa dodržiaval pôst zdržanlivosti od mäsa, mlieka, masla a vajíčok od 14. novembra, sviatku svätého apoštola Filipa. Mohli sa však požívať ryby, olej a víno, ktoré boli vo veľkom pôste vstup zakázané. Odôvodňovali to tým, že pôst pred Vianocami je len z mníšskeho nariadenia, zatiaľ čo pôst pred Veľkou nocou je nariadenie apoštolské. Ale na Západe sa potom v ďalšej dobe tieto vonkajšie pôstne praktiky postupne tak zmierňovali, že z nich nakoniec nezostalo ani stopy, okrem mníšskych kláštorov. Je záležitosťou osobnej horlivosti veriacich, či kladú hlbší dôraz na pravú duchovnú prípravu k vianočným sviatkom.
Teologický význam adventnej doby má dva základné aspekty. Termín advent - príchod sa vzťahuje predovšetkým na prípravu oslavy výročia prvého Pánovho príchodu na svet. Na druhej strane tiež pripomína jeho druhý príchod na konci časov.
Súčasná forma adventu sa začína prvými vešperami nedele, ktorá je najbližšia k 30. novembru a končí prvými vešperami Slávnosti Narodenia Pána. Má svoj nedeľný a feriálny poriadok s príslušným hlásaním Božieho slova.
Prvá adventná nedeľa obracia pozornosť ku koncu časov a vyzýva k bdelosti.
Druhá a tretia nedeľa si všíma predchodcu Pána svätého Jána Krstiteľa.
Posledná, štvrtá adventná nedeľa hovorí o udalostiach, ktoré bezprostredne predchádzali narodeniu Pána.
Prvá adventná nedeľa obracia pozornosť ku koncu časov a vyzýva k bdelosti.
Druhá a tretia nedeľa si všíma predchodcu Pána svätého Jána Krstiteľa.
Posledná, štvrtá adventná nedeľa hovorí o udalostiach, ktoré bezprostredne predchádzali narodeniu Pána.
Adventné obdobie, ktoré sa začína prvými vešperami Prvej adventnej nedele, môžeme rozdeliť na dve časti. Prvou je doba do 17. decembra, keď si pripomíname takzvaný eschatologický advent. Je to čas, keď liturgia dáva svoje ťažisko na očakávanie Pánovho príchodu na konci vekov – parúziu.
Druhá časť adventu je obdobie od 17. decembra do 24. decembra vrátane. Je to takzvaný historický advent. Pripomíname si vtedy historické očakávanie narodenia Pána, ako ho čakali ľudia pred viac ako dvetisíc rokmi a ako proroci Starého zákona pripravovali národ na príchod Mesiáša. Ich predpovede sa splnili. Boh prišiel na svet v Betleheme, keď sa narodil ako malé Dieťa z Márie Panny. Obidve tieto časti Adventného obdobia majú špecifické smerovanie v liturgii, čo môžeme badať napríklad v zameraní čítaní, antifón a v celkovom charaktere adventnej liturgie.
Pre spomínanú druhú časť adventu sú už od 9. storočia charakteristické takzvané Ó, antifóny. Nazývajú sa tak práve preto, že sa začínajú na zvolanie Ó. Ich časové umiestnenie je od 17. decembra do Vianoc. Ako príklad môžeme uviesť „Ó, múdrosť“, „Ó, koreň Jesseho“, „Ó, kľúč Dávidov“, „Ó, Východ“, „Ó, Kráľ“, „Ó, Emanuel“. Ich obsah prezrádza veľkú túžbu Izraelitov po očakávanom Mesiášovi.
Medzi charakteristické prvky Adventného obdobia môžeme zaradiť roráty a adventný veniec. Rorátne sväté omše majú svoju historickú tradíciu. Slávia sa ku cti Božej Matky, spravidla v ranných hodinách. Ich názov pochádza z prvých slov omšového úvodného spevu: „Rorate, caeli desuper et nubes pluant iustum – Roste nebesia z výsosti, oblaky nech pršia spravodlivého.“
Je krásnym zvykom sláviť ich v kostole pri sviečkach s patričnými spevmi a na záver recitovať či spievať modlitbu Anjel Pána. V niektorých farnostiach býva zvykom po ranných rorátnych svätých omšiach pozvať ľudí na agapé – spoločné farské pohostenie.
Adventný veniec má svoj pôvod v Škandinávii, odkiaľ prenikol s veľkou obľubou aj do kresťanských komunít na našom území.
Obsahuje štyri sviece, ktoré nám naznačujú štyri adventné nedele, respektíve obdobie približne štyritisíc rokov, počas ktorého Židia očakávali Mesiáša.
Veniec býva požehnaný zvyčajne v predvečer Prvej adventnej nedele; vo farnostiach, kde nebýva vigíliová svätá omša v sobotu večer, tak priamo v Prvú adventnú nedeľu. Zvyčajne býva umiestnený v blízkosti oltára, ale odporúčame adventný veniec aj do rodín, škôl či zamestnaní.
Každú adventnú nedeľu na ňom rozžíhame jednu adventnú sviečku. Veniec môže byť primerane ozdobený. Adventným vencom vstupuje liturgické slávenie do denného života, života rodiny, do nedeľných zvyklostí a presakuje kresťanský zmysel a mesiánsky nádych celého života kresťanstva.
Adventné nedele: každá adventná nedeľa má svoju zvláštnu duchovnú symboliku. Najlepšie nám ju dosvedčujú nedeľné čítania jednotlivých adventných nedieľ a ich zameranie.
Na Prvú adventnú nedeľu je v popredí liturgie bdelosť na druhý príchod Pána, mesiášska ríša pokoja, v ktorej Mesiáš zhromaždí všetky národy.
Na Druhú adventnú nedeľu nám zaznieva výzva na pokánie slovami Jána Krstiteľa, aby sme sa obrátili, pretože sa približuje Božie kráľovstvo.
Tretia adventná nedeľa je osobitným spôsobom nazývaná nedeľa Gaudete, čo pochádza z prvých slov úvodnej antifóny: „Radujte sa...!“ Máme sa stále radovať v Pánovi. Práve tu je najviac zdôraznený advent ako doba radostného očakávania.
Štvrtá adventná nedeľa je už vždy situovaná v druhej časti obdobia, čiže v historickom advente. Aj jej témy sú preto sústredené na bezprostredné udalosti, ktoré sa diali pred narodením Pána. Líšia sa však podľa liturgických cyklov: v roku A čítame posolstvo anjelov Jozefovi, že dieťa, ktoré sa Márii narodí, je z Ducha Svätého. V roku B zaznieva tematika zvestovania Pána a v roku C rezonuje návšteva Márie v Ain Karime u Alžbety a Magnifikat. Celkovo Štvrtá adventná nedeľa vždy obsahuje mariánsky charakter.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností a symbolov nám zaznieva adventná nádej. Nádej – to je očakávanie splnenia túžob vlastného vnútra. Čím väčšia je naša túžba, tým vyššia je hodnota, po ktorej túžime. Touto nedeľou začíname Adventné obdobie. Počas týchto dní si viac pripomenieme aj náš životný advent. Nikto z nás nevie ani deň, ani hodinu, ani miesto, kde nás zastihne naša smrť. Celý náš život je teda prípravou – adventom na stretnutie s Bohom. Nech aj tohtoročný advent je pre nás časom radostného očakávania Krista; časom, keď je potrebné obliecť si skutky svetla.
Masima
Druhá časť adventu je obdobie od 17. decembra do 24. decembra vrátane. Je to takzvaný historický advent. Pripomíname si vtedy historické očakávanie narodenia Pána, ako ho čakali ľudia pred viac ako dvetisíc rokmi a ako proroci Starého zákona pripravovali národ na príchod Mesiáša. Ich predpovede sa splnili. Boh prišiel na svet v Betleheme, keď sa narodil ako malé Dieťa z Márie Panny. Obidve tieto časti Adventného obdobia majú špecifické smerovanie v liturgii, čo môžeme badať napríklad v zameraní čítaní, antifón a v celkovom charaktere adventnej liturgie.
Pre spomínanú druhú časť adventu sú už od 9. storočia charakteristické takzvané Ó, antifóny. Nazývajú sa tak práve preto, že sa začínajú na zvolanie Ó. Ich časové umiestnenie je od 17. decembra do Vianoc. Ako príklad môžeme uviesť „Ó, múdrosť“, „Ó, koreň Jesseho“, „Ó, kľúč Dávidov“, „Ó, Východ“, „Ó, Kráľ“, „Ó, Emanuel“. Ich obsah prezrádza veľkú túžbu Izraelitov po očakávanom Mesiášovi.
Medzi charakteristické prvky Adventného obdobia môžeme zaradiť roráty a adventný veniec. Rorátne sväté omše majú svoju historickú tradíciu. Slávia sa ku cti Božej Matky, spravidla v ranných hodinách. Ich názov pochádza z prvých slov omšového úvodného spevu: „Rorate, caeli desuper et nubes pluant iustum – Roste nebesia z výsosti, oblaky nech pršia spravodlivého.“
Je krásnym zvykom sláviť ich v kostole pri sviečkach s patričnými spevmi a na záver recitovať či spievať modlitbu Anjel Pána. V niektorých farnostiach býva zvykom po ranných rorátnych svätých omšiach pozvať ľudí na agapé – spoločné farské pohostenie.
Adventný veniec má svoj pôvod v Škandinávii, odkiaľ prenikol s veľkou obľubou aj do kresťanských komunít na našom území.
Obsahuje štyri sviece, ktoré nám naznačujú štyri adventné nedele, respektíve obdobie približne štyritisíc rokov, počas ktorého Židia očakávali Mesiáša.
Veniec býva požehnaný zvyčajne v predvečer Prvej adventnej nedele; vo farnostiach, kde nebýva vigíliová svätá omša v sobotu večer, tak priamo v Prvú adventnú nedeľu. Zvyčajne býva umiestnený v blízkosti oltára, ale odporúčame adventný veniec aj do rodín, škôl či zamestnaní.
Každú adventnú nedeľu na ňom rozžíhame jednu adventnú sviečku. Veniec môže byť primerane ozdobený. Adventným vencom vstupuje liturgické slávenie do denného života, života rodiny, do nedeľných zvyklostí a presakuje kresťanský zmysel a mesiánsky nádych celého života kresťanstva.
Adventné nedele: každá adventná nedeľa má svoju zvláštnu duchovnú symboliku. Najlepšie nám ju dosvedčujú nedeľné čítania jednotlivých adventných nedieľ a ich zameranie.
Na Prvú adventnú nedeľu je v popredí liturgie bdelosť na druhý príchod Pána, mesiášska ríša pokoja, v ktorej Mesiáš zhromaždí všetky národy.
Na Druhú adventnú nedeľu nám zaznieva výzva na pokánie slovami Jána Krstiteľa, aby sme sa obrátili, pretože sa približuje Božie kráľovstvo.
Tretia adventná nedeľa je osobitným spôsobom nazývaná nedeľa Gaudete, čo pochádza z prvých slov úvodnej antifóny: „Radujte sa...!“ Máme sa stále radovať v Pánovi. Práve tu je najviac zdôraznený advent ako doba radostného očakávania.
Štvrtá adventná nedeľa je už vždy situovaná v druhej časti obdobia, čiže v historickom advente. Aj jej témy sú preto sústredené na bezprostredné udalosti, ktoré sa diali pred narodením Pána. Líšia sa však podľa liturgických cyklov: v roku A čítame posolstvo anjelov Jozefovi, že dieťa, ktoré sa Márii narodí, je z Ducha Svätého. V roku B zaznieva tematika zvestovania Pána a v roku C rezonuje návšteva Márie v Ain Karime u Alžbety a Magnifikat. Celkovo Štvrtá adventná nedeľa vždy obsahuje mariánsky charakter.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností a symbolov nám zaznieva adventná nádej. Nádej – to je očakávanie splnenia túžob vlastného vnútra. Čím väčšia je naša túžba, tým vyššia je hodnota, po ktorej túžime. Touto nedeľou začíname Adventné obdobie. Počas týchto dní si viac pripomenieme aj náš životný advent. Nikto z nás nevie ani deň, ani hodinu, ani miesto, kde nás zastihne naša smrť. Celý náš život je teda prípravou – adventom na stretnutie s Bohom. Nech aj tohtoročný advent je pre nás časom radostného očakávania Krista; časom, keď je potrebné obliecť si skutky svetla.
Masima
