Ježišove poučenia /6./ - Zasväť sviatky

Je povedané: ,Poctivo pracuj a siedmy deň venuj Pánovi a svojmu duchu.‘ Toto sa hovorí s príkazom o sobotňajšom odpočinku.

Človek nie je viac než Boh. A predsa Boh uskutočnil dielo stvorenia za šesť dní a na siedmy odpočíval. Ako si potom človek dovoľuje nenapodobňovať Otca a neposlúchať jeho príkaz? Je to hlúpy príkaz? Nie. Vskutku je to zdraviu prospešný príkaz tak pre telo, ako aj pre mravy i pre ducha.


Unavené telo potrebuje oddych takisto ako telo každej stvorenej bytosti. Oddychuje býk, ktorého sme zapriahali na poli, somárik, ktorý nás vozí, ovca, ktorá rodí jahňa a dáva mlieko. A my im dožičíme oddych, aby neuhynuli.

Oddychuje aj zem na poli, aby sa v mesiacoch, keď je bez semena, oživila a nasýtila výživou, čo jej prší z neba alebo vychádza na povrch z pôdy. A my jej doprajeme odpočinku.

Dobre si oddýchnu aj zvieratá i rastliny, ktoré poslúchajú večné zákony múdreho plodenia, hoci si nežiadajú náš súhlas.

Prečo teda človek - ktorý nie je menej ako rastliny alebo zvieratá, čo sa riadia len inštinktom a nechajú sa ním viesť a poslúchajú ho - nechce napodobňovať Stvoriteľa, ktorý na siedmy deň odpočíval?

Okrem vecného je to aj morálny príkaz. Po šesť dní bol človek všetkým pre všetko. Napätý ako niť na osnove krosien behal hore-dolu a nikdy nemohol povedať: ,Teraz sa budem zaoberať sebou samým, svojimi najbližšími. Som otec a dnes patrím deťom, som manžel a dnes sa budem venovať manželke, som brat a teším sa z bratov, som syn a poteším starých rodičov.‘ 

Je to duchovný príkaz. Práca je svätá. Láska je svätejšia. Boh je najsvätejší. Máme si teda pripomenúť, že treba dať aspoň jeden deň zo siedmich nášmu dobrému a svätému Otcovi, ktorý nám dal život a udržiava nás pri ňom. Prečo s ním zachádzať horšie než s otcom, s deťmi, s bratmi,
s manželkou, so svojím telom?
Deň Pána nech patrí jemu.
Ó, aké príjemné je zotavovať sa večer po celodennej práci v dome plnom lásky! Aké príjemné je vrátiť sa doň po dlhej ceste!
A prečo sa nezotaviť po šiestich dňoch práce v Otcovom dome? Prečo nebyť ako syn, ktorý sa vracia zo šesťdňovej cesty a vraví: ,Tu som, aby som strávil deň odpočinku s tebou?

No teraz počúvajte. Povedal som : ,Pracuj poctivo.‘ Viete, že náš Zákon prikazuje lásku k blížnemu.
Poctivosť v práci je súčasťou lásky k blížnemu. Poctivý v práci nekradne pri obchodovaní, nespreneverí robotníkovi mzdu, hriešne ho nevykorisťuje, uvedomuje si, že sluha i robotník majú telo aj dušu rovnakú ako on a nezaobchádza s nimi ako s kusom kameňa bez života, ktorý možno lámať a drviť nohami a železom. 
Kto tak nekoná, nemiluje blížneho, a preto hreší v Božích očiach. Zlorečený je jeho zárobok, aj keď z neho dáva dar pre chrám. Ó, aká klamná obeta! Ako sa len môže odvážiť položiť ju k oltáru, keď preteká slzami a krvou vykorisťovaného podriadeného alebo sa volá ,zlodej', teda je zradou voči blížnemu, lebo zlodej je zradca svojho blížneho?

Verte tomu, že človek nezasvätí sviatok, ak ho nevyužije na to, aby skúmal seba samého, ak neuvažuje, ako sa polepšiť a odčiniť hriechy spáchané počas šiestich dní. To je posväcovanie sviatku! 
Takéto, a nie iné, vonkajšie, ktoré ani za máčik nezmení vaše zmýšľanie.

Boh chce živé skutky, nie pretvárku. Falošná úcta k Zákonu je klam. Klam je falošné svätenie soboty, čiže odpočinok konaný preto, aby sa pred očami ľudí ukázala poslušnosť voči príkazu, ale potom sa tieto hodiny leňošenia strávia v neresti, v zmyselnosti, v obžerstve, uvažovaním, ako vykorisťovať a škodiť blížnemu v nasledujúcom týždni.

Svätenie soboty, čiže fyzický odpočinok, ktorý sa nespája s vnútorným, duchovným, posväcujúcim úprimným sebaskúmaním, s pokorným uznaním vlastnej biedy, s vážnym predsavzatím polepšiť sa v budúcom týždni, je klamom.

Poviete: ,A keď potom znova upadneme do hriechu?‘  Čo by ste však povedali o dieťati, ktoré by už nechcelo urobiť ani krok, pretože spadlo a bojí sa, aby znova nespadlo? Že je hlúpe. Že sa nemá čo hanbiť za to, že nemá istý krok, lebo všetci sme boli takí, keď sme boli malí, a to nebol dôvod, aby nás náš otec nemiloval.
Kto si nespomína, ako naše pády vyvolali záplavu materinských bozkov a otcovských pohladení? Tak isto koná aj najnežnejší Otec, ktorý je v nebi. Skláňa sa nad svojím maličkým, ktorý plače na zemi, a hovorí mu: ,Neplač. Ja ťa zdvihnem. Nabudúce budeš pozornejší. Teraz poď do môjho náručia. Tu prejde každá tvoja bolesť a potom sa vrátiš späť odolnejší, uzdravený a šťastný.‘  Toto hovorí náš Otec, ktorý je v nebi. Toto vám hovorím ja.

Keby sa vám podarilo mať vieru v Otca, všetko by sa vám vydarilo. Upozorňujem, vieru dieťaťa. Dieťa verí, že všetko je možné. Nepýta sa, či a ako sa môže niečo stať. Nemeria hĺbku. Verí v toho, kto v ňom vzbudí dôveru, a urobí to, čo mu tento povie.

Buďte ako deti pred Najvyšším. Ako miluje týchto roztratených anjelov, ktorí sú krásou zeme! Rovnako miluje i duše, ktoré sú jednoduché, dobré a čisté ako dieťa.

Chcete vidieť vieru dieťaťa, aby ste sa naučili mať vieru? Pozorujte. Všetci máte súcit s týmto maličkým, ktorého si viniem k hrudi a ktorý v mojom lone neplakal napriek tomu, čo hovorili lekári a matka. Vidíte?
On, ktorý dlhú dobu celé noci a dni bez prestania len plakal, tu neplakal a pokojne zaspal na mojom srdci. Spýtal som sa ho: ,Chceš ísť ku mne na ruky?‘  A on odpovedal: ,Áno‘  bez uvažovania nad svojím biednym stavom, nad pravdepodobnou bolesťou, ktorá ho mohla trápiť, a nad dôsledkami toho, že sa ním pohne.
Videl mi v tvári lásku a povedal: ,Áno‘  a prišiel. A necítil bolesť. Tešil sa z toho, že je tu vysoko a vidí - on pripútaný k tej doske. Tešil sa, že som ho položil na mäkké telo, a nie na tvrdé drevo, usmieval sa, pohral sa a zaspal aj s pramienkom mojich vlasov vo svojich ručičkách. Teraz ho bozkom zobudím...“
A Ježiš bozkáva chlapca na gaštanové vlásky, kým sa s úsmevom nezobudí.

Masima
zdroj: Maria Valtorta

Zverejnenie komentára

0 Komentáre