Náš domov je v nebi - Fatimské deti

Pán Ježiš blahoslaví tých, ktorí nevideli, a predsa uverili. Aj my zaiste patríme ku skupine takýchto ľudí. Avšak traja fatimskí pastierikovia, Lucia, Hyacinta a František, dostali milosť vidieť Pannu Máriu a preto bola existencia neba pre nich niečím celkom prirodzeným. Nech nás ich svedectvo posilní vo viere.

„Odkiaľ prichádzate?“ spýtala sa Lucia krásnej Panej pri prvom zjavení vo Fatime 13. mája 1917. „Prichádzam z neba.“ 
„A čo si odo mňa prajete?“ chcela vedieť malá pastierka.
„Prišla som vás požiadať, aby ste sem prichádzali počas šiestich nasledujúcich mesiacov vždy trinásteho a vždy v tú istú hodinu. Potom vám poviem, kto som a čo chcem.“
Sestra Lucia neskôr napísala: „Zjavenie Panny Márie obrátilo našu pozornosť k nadprirodzenému.“ Práve preto jej aj hneď položila najdôležitejšie otázky, ktoré jej ležali na srdci: „Prídem aj ja do neba?“ 
„Áno.“ 
„A Hyacinta?“ 
„Aj ona.“ 
„A František?“ 
„Aj on; ale bude sa musieť pomodliť ešte veľa ružencov.“ 
Áno, krásna Pani z neba prišla na zem k trom pastierikom preto, aby ich poverila denne sa modliť svätý ruženec a týmto spôsobom vyprosiť koniec prvej svetovej vojny. Ale aj preto, aby sa ich v Božom mene opýtala, či sú ochotní znášať všetky utrpenia na uzmierenie za hriechy, ktorými je Boh urážaný a modliť sa za obrátenie hriešnikov. Neskutočne náročné posolstvo pre deti vo veku sedem, osem a desať rokov!

Keď Kráľovná posvätného ruženca 13. júna 1917 v dohovorenom čase opäť prišla, sľúbila, že Hyacintu a Františka onedlho vezme so sebou do neba. Toto prisľúbenie hlboko poznačilo ich detské duše a zanechalo v nich veľkú nadprirodzenú radosť. Veď ak vidieť Pannu Máriu tu na zemi bolo také nevysloviteľne krásne, aké to potom musí byť v nebi!

O mesiac neskôr, 13. júla 1917 Boh neváhal ukázať trom malým vizionárom peklo. 

Vo svojich Spomienkach Lucia píše: „Duše, podobné priehľadným a čiernym alebo bronzovým žeravým uhlíkom v ľudskej podobe, sa vznášali v tom požiari, zmietané plameňmi... Diabli sa vyznačovali hroznými a ohavnými podobami odporných, neznámych zvierat...“

A ďalej vizionárka Lucia pokračuje: „Toto videnie trvalo iba chvíľku. Vďaka nebeskej Matke! Tá nám už predtým sľúbila, že nás vezme do neba, a tak si myslím, že inak by sme boli zomreli od strachu a hrôzy. Videnie pekla naplnilo Hyacintu takou hrôzou, že žiadne skutky kajúcnosti a sebazaprenia nepovažovala za náročné, len aby mohla zachrániť niekoľko duší pred peklom.“

Istota, že prídu do neba, dodávala deťom závideniahodnú vnútornú slobodu, ktorá ich oslobodila dokonca od strachu zo smrti. Ani vyhrážky polície, že budú zaživa hodené do rozpáleného oleja, neprinútili deti k tomu, aby vyzradili zjavené tajomstvo. Okresný náčelník Artur Santos, voľnomyšlienkár a zarytý nepriateľ Cirkvi, ich 13. augusta 1917 pod falošnými sľubmi uniesol a zavrel do väzenia.

No všetky tri deti, nezávisle od seba, boli ochotné podstúpiť aj mučenícku smrť a radšej chceli zomrieť, než by mali prezradiť tajomstvo, ktoré im zverila Panna Mária, pretože tým by zradili aj svoje poslanie.
„Neprezraď nikomu tajomstvo, ani keby ťa mali zabiť. Veľmi miluj Ježiša a Nepoškvrnené Srdce Márie a prinášaj veľa obiet za hriešnikov“, kládla neskôr Lucii na srdce Hyacinta pri svojom odchode do nemocnice v Lisabone.

Deti sa povzbudzovali navzájom v tom, aby prinášali obety. Predovšetkým Hyacinta bola vynaliezavá, pretože odkedy videla peklo, bola ochotná priniesť akúkoľvek obetu za obrátenie hriešnikov, len aby ich zachránila pred večným zatratením. Svoj obed dávala chudobným, jedla horké bukvice, šišky, alebo korienky kvetov, odriekala si vodu, zriekla sa tanca, ktorý mala tak rada, zriekla sa aj obľúbených hier a prinášala ešte mnohé iné sebazaprenia. Pre ňu už neexistovalo nič dôležitejšie

na tejto zemi, len získavať duše pre nebo.

Keď František a Hyacinta ochoreli na španielsku chrípku, rozpoznali v tom svoje povolanie obetovať sa a ako zmiernu obetu znášať bez ponosovania všetky telesné a duševné bolesti spojené s chorobou. Aká to bola veľkodušnosť!

Počas choroby, ktorá u oboch detí smerovala k smrti, rozprávala Hyacinta svojej sesternici Lucii: „Prišla nás navštíviť Panna Mária a povedala, že si Františka čoskoro zoberie do neba. A mňa sa spýtala, či chcem obrátiť ešte viac hriešnikov. Odpovedala som jej, že chcem.“

Myšlienka na smrť naháňa ľuďom – a predovšetkým deťom – vo všeobecnosti veľký strach. U fatimských detí to však bolo celkom inak. Pre nich bola smrť očakávaným a vytúženým odchodom do neba. František opakovane vyjadroval svoje želanie odísť k Panne Márii. Keď mu hovorili, že azda čoskoro opäť vyzdravie, len s úsmevom odpovedal: „Nie!“

To všetkých hlboko dojímalo. Jeho pokojná odovzdanosť a jeho vždy láskavá povaha priťahovala mnohých návštevníkov. Deti z dediny prichádzali do jeho izby, akoby tam boli doma, alebo ho priateľsky pozdravovali cez okno, keď išli okolo. Rovnako aj dospelí, dedinčania i ľudia z blízkeho okolia sedávali často a dlho pri jeho posteli. „Neviem, čo to ten František má! Človek sa tu cíti tak dobre, a keď vojde k nemu do izby, akoby vstúpil do kostola,“ hovorili návštevníci.

Lucia nám podáva správu o rozhovoroch so svojím bratrancom, ktorý bol počas choroby aj napriek bolestiam stále veselý a spokojný. Spýtala sa ho: „František, veľa trpíš?“ 
„Dosť, ale to nič. Trpím, aby som potešil Krista Pána; a potom, onedlho pôjdem do neba.“

Niekoľko dní pred smrťou povedal Lucii: „Počuj, je mi veľmi zle; nebude to dlho trvať a pôjdem do neba.“

Lucia, ktorá vedela, že jej ešte bola zverená úloha na zemi, prosila: „Dávaj pozor, aby si sa nezabudol veľa modliť za hriešnikov, za Svätého Otca, za mňa a za Hyacintu.“

Ale František si nebol celkom istý, či bude môcť verne splniť toto jej želanie: „Áno, budem sa modliť. Ale popros o to radšej Hyacintu, pretože sa bojím, že keď uvidím Spasiteľa, na všetko zabudnem. A potom, ja ho chcem radšej utešovať.“

Deň pred smrťou bolo Františkovi veľmi zle. Lucia a Hyacinta strávili takmer celý deň pri jeho lôžku. Pretože sa už sám nemohol modliť, prosil, aby sa modlili ruženec za neho. Potom povedal svojej sesternici Lucii: „V nebi mi určite bude za tebou smutno. Aké by to bolo krásne, keby tam Panna Mária aj teba skoro vzala!“ 
„Ak pôjdeš túto noc do neba, nezabudni tam na mňa! Počuješ?“  
„Nezabudnem, neboj sa!“ odpovedal. Potom chytil Luciinu pravú ruku, dlho ju silne stískal a díval sa na ňu so slzami v očiach. „Tak dovidenia v nebi, František! Dovidenia v nebi!“

Nasledujúci deň, v piatok 4. apríla 1919, volal František svoju matku. „Chcel by si niečo, František?“

„Nič! Ale pozri, mama, aké krásne svetlo je pri dverách! Aké nádherné svetlo!“ stále opakoval.

A o chvíľu neskôr: „Teraz ho už nevidím.“ Jeho matka svetlo nevidela, ale stala sa svedkom, ako jej desaťročný syn s nebeským úsmevom a bez smrteľného boja prešiel do večného života. Bolo presne 22.00 hodín.

Môžeme len s úžasom ďakovať Bohu za to, čo vykonal v týchto detských dušiach. O Hyacinte vypovedala sestra Lucia: „Bola dieťaťom len podľa rokov, o to viac dokázala rozvíjať čnosti a ukazovať Bohu a Panne Márii svoju lásku prostredníctvom obety. Je obdivuhodné, ako si osvojila ducha obety a modlitby, ktoré nám Panna Mária tak naliehavo odporúčala. Vysoko si vážim jej svätosť.“ 
Dokonca aj svätý Ján Pavol II. sa počas blahorečenia Františka a Hyacinty 13. mája 2000 v kázni poďakoval tomuto dievčatku, o ktorom bol presvedčený, že ho z neba počuje: „Moja vďačnosť patrí aj blahoslavenej Hyacinte za obety a modlitby, ktoré prinášala za Svätého Otca, ktorého videla tak veľmi trpieť.“

V ten istý deň, keď ochorel František, prejavili sa znaky španielskej chrípky aj u Hyacinty. To následne vyvolalo hnisavý zápal pohrudnice, takže ju museli previezť do nemocnice v meste Vila Nova de Ourém. Na hrudi sa jej vytvorila veľká rana, ktorú bolo nutné každý deň preväzovať. Aj v čase silnejúcich bolestí sa často s Luciou rozprávala o svojich pocitoch: „Tak rada trpím z lásky k Ježišovi a Márii, aby som im urobila radosť! Oni majú veľmi radi tých, ktorí trpia za obrátenie hriešnikov.“

Po niekoľkých týždňoch sa síce mohla opäť postaviť na nohy, ale bola veľmi zoslabnutá. Nerozprávala už o ničom inom, len o modlitbe ruženca a o prinášaní obiet za hriešnikov. Jedného dňa Lucii povedala: „Panna Mária mi povedala, že pôjdem do Lisabonu, do inej nemocnice, že už neuvidím ani teba, ani svojich rodičov. Budem tam veľa trpieť a nakoniec tam aj zomriem. Nemám sa však báť, príde po mňa a vezme si ma do neba.“

21. januára 1920 priviedla pani Martová svoju dcéru do Lisabonu. „Rozlúčka bola srdcervúca,“ opisuje Lucia. „Dlho ma držala okolo krku a plačúc mi povedala: ,Už sa nikdy neuvidíme. Veľmi sa za mňa modli až do chvíle, keď pôjdem do neba. Potom tam hore budem ja prosiť za teba.‘“

Hyacinta mala len deväť rokov. Celkom sama a vo veľkých bolestiach mala zomrieť v nemocnici. Všetko chcela vedome prijať, aj tú najväčšiu obetu, že bude zomierať sama, bez prítomnosti svojej pozemskej mamy, ktorá by bola pre ňu veľkou útechou.

Keď pani Martová musela odísť a nechať ju samotnú, bolesť jej takmer zlomila srdce. No na smrť chorá Hyacinta, posilnená veľkou milosťou, dokázala potešovať všetkých, ktorí k nej prichádzali; aj svoju vlastnú mamu, ktorá po Františkovej smrti strácala v nej už svoje druhé dieťa. Hyacinta ju veľmi chcela presvedčiť o tom, že jej odchod nie je stratou: „Nebuď smutná, mamička, idem do neba.

Tam sa budem za teba veľa modliť.“ 
Keďže teraz bola už skutočne celkom osamotená a veľmi trpela, Panna Mária navštívila toto svoje dieťa naposledy ešte 17. februára: „Sľúbila mi, že čoskoro príde, aby si ma vzala. Oslobodí ma aj od všetkých bolestí.“ 
V piatok 20. februára 1920 zomrela pokojne, bez smrteľného zápasu. Jej zomieranie dosvedčuje to, čo povedala Lucia v rozhovore s pátrom Augustínom Fuentes:

„Diabol sa všemožne snaží, aby nás uviedol do roztržitosti a vzal nám chuť modliť sa. Najväčším a najnaliehavejším želaním Panny Márie však je, aby sme jej každodennou modlitbou ruženca pomohli zachraňovať duše. Tak budeme mať nielen Máriinu mimoriadnu ochranu pre telo a dušu, ale aj dobrú hodinu smrti, v ktorej – držiac sa jej materinskej ruky – bez ťažkého smrteľného boja pokojne prejdeme do večnej slávy. Už len pre túto istotu by každodenný ruženec určite stál za to.“

Od 1. mája 1951 odpočívajú telesné pozostatky malej Hyacinty, podobne ako aj Františkove, v Bazilike vo Fatime. Až do dnešného dňa je Hyacintino telo neporušené. Po Františkovi sa zachoval jeho ruženec s drevenými perlami, ktorý mu dali do hrobu.

Len čo sa dostali fatimské deti do neba, hneď sa na zemi prejavila ich pomoc. Aktuálnym a Cirkvou potvrdeným zázrakom je ten, ktorý viedol k svätorečeniu detí 13. mája 2017. Ide o uzdravenie Lucasa Maeda de Oliveira z diecézy Campo Mourao v štáte Paranà v Brazílii. /príbeh si môžeš prečítať TU /

Masima