Nezriekla som sa dobrodružstva života

Cesty k svätosti bývajú najrozmanitejšie a sú prispôsobené povolaniu každého jedného človeka. Gisèle de Pas je svedkyňou tohto vysokého nároku obyčajného kresťanského života. Jej život bol celkom obyčajný, ale jej láska neobyčajná.

Gisela sa narodila 25. marca 1930 v Rouen. Ako dvadsaťročná ukončila štúdium ako zdravotná sestra a o rok neskôr sa vydala za Ľudovíta de Pas. Štyri mesiace pred svadbou napísala: Večnosť bude nádherná, až Ľudovít a ja budeme večne v nebi so svojou láskou. Naše dve cesty sa teraz spojili, vedieme ich po chodníku, ktorý vedie k Bohu. Boh je Dobrota, Láska a Krása. Ľudovít ma uisťoval, že toto šťastie na mňa čaká neskôr. Ale ja som mu povedala, že nie neskôr, ale už teraz hľadám ten najkrajší život, aký existuje. Život je veľmi krátky. Moja láska je veľmi silná. Ďakujem Bohu za túto veľkú lásku.

Poľnohospodár Ľudovít založil klub Pony, ktorý priťahoval mnoho detí. Gisela ich všetky vedela láskyplne prijímať. Gisela bol vo svojich dvadsiatich piatich rokoch matkou troch detí: Život je krásny, keď môžeme byť s deťmi. Dospelí sú často nudní, robia si tisíce starostí pre nič za nič. Deti, tie sú radosť.

Jej vzorom bola Panna Mária: Chcela by som viesť život, ktorý by mohol byť pre moje deti vzorom, s elánom mladosti, ktorý smeruje k ideálu a ku kráse. Chcela by som deťom porozumieť. Svätá Panna, pomáhaj mi pri tom!

Lásku k deťom neobmedzovala iba na vlastné deti. Keď musela byť hospitalizovaná v nemocnici, videla deti choré na leukémiu. Ona, ktorá zanechala doma vtedy už sedem detí, modlila sa plná súcitu za týchto malých chorých: Pane, zmiluj sa, nestrihni tak rýchlo tieto cesty plné nádeje. Ony ešte nespoznali obdivuhodnú krásu tvojho stvorenia.

Jej veľkým prianím bolo, aby medzi všetkými, ktorí bývali v jej dome a navštevovali ho, panovala harmónia: Tvoja prítomnosť, Pane, nech je v celom dome a v srdci všetkých tých, ktorí v ňom bývajú a navštevujú ho.

Gisela bdela nad vývojom svojich detí a veľmi ju tešilo, keď videla, že prerastajú seba samy: Milujte svoje deti z celej sily. Nemilujte ich priemerne. Zmyslom života je plne sa uskutočňovať, to znamená prerastať sám seba. Prerásť svoje starosti a svoje závislosti.

Gisela milovala ruže, spev lastovičiek, verný pohľad svojho psa a poníkov, ktorí boli tiež radosťou jej detí. Bola srdcom naplneného rodinného života.

Keď mala tridsaťtri rokov, dozvedela sa, že trpí rakovinou. Podnikla všetko, čo mohla, aby sa uzdravila. Modlila sa za svoje uzdravenie a prosila druhých, aby sa za ňu modlili.
Svojim deťom napísala: Myslím, že prežijete radostné prázdniny. Nemusíte pre mňa nič robiť, pretože o mňa bude dobre postarané. Musíte len prosiť svätú Pannu a často jej opakovať: Milá Mamička v nebi, uzdrav našu mamičku. A svätá Panna vás vypočuje.

Celú svoju dôveru vkladala v Boha: Ty si prebudil Lazára, ty môžeš aj mne darovať nový život.

Keď choroba neúprosne pokročila a k uzdraveniu nedochádzalo, videla v utrpení naplnenie svojho povolania, toho, čo jej Ježiš povedal v modlitbe: Tvojou úlohou je milovať ma stále viac a viac. Boh ťa povedie po ceste, ktorú si môžeš zvoliť, neznepokojuj sa. Zvolila si cestu, ktorú jej Boh ponúkol. Ježiš a ja sme si vymenili pohľady lásky.

U Gizely bolo všetko veľmi jednoduché: Utrpenie je dobré, keď ho prijímame. Často musela opustiť svoju rodinu a odísť do nemocnice. To bolo pre ňu ťažké: Dnes sú moje myšlienky čierne a myslím na svoju smrť.

Gisela sa ale aj cez svoju ťažkú ​​chorobu zaujímala o všetko, čo sa okolo nej dialo. Plietla pre svoje deti svetríky, pulóvre, povzbudzovala ich a robila im radosť. Tak dokonale sa odovzdala Bohu, že  svojej priateľke mohla s veľkou prostotou povedať: Či už zostanem na zemi, alebo pôjdem do neba, budem tak i onak šťastná. Vyhliadka na smrť mi nepôsobí úzkosť, je to veľká milosť, zomrieť, keď milujeme Boha.

Aj keď vo svojich skúškach zostávala úplne pokojná, utrpenie bolo tu a bolo zjavné. Zvlášť 24. decembra, keď sa veľmi tešila, že Vianoce strávi so svojim mužom a deťmi. Pretože sa jej však neviedlo dobre, musela zostať v nemocnici. Prijala to pokorne: Ježišu, ty si premohol svet. Nie zbraňami a bombami, ale drevom Kríža. Mala som takú túžbu niesť tvoj kríž a ty si mi dal teraz kúsok svojho kríža.

Obľúbená Gisela mala veľa priateľov. Jedna z nich rozpráva: Naposledy som ju videla niekoľko mesiacov pred jej smrťou. Nebola tu už žiadna ľudská nádej. Lekári sa snažili rodinu na to pripraviť. Gisele som našla vyčerpanú, v stave veľkej pokory a pokoja, úplne odovzdanú ako dieťa. Pripravenú chváliť svojho Boha.

Gisela si až do konca priala, aby sa uzdravila a mohla zostať pri svojej rodine, pri deťoch, ktoré potrebovali svoju mamičku: Viem, že je smrť blízko. Nemám strach. Ale bolo by mi milé, keby ma Boh chcel uzdraviť, keby mi dovolil, aby som zostala pri svojich deťoch. Myslím, že ho o to budem prosiť. Žiť na zemi je krásne. Nezriekla som sa dobrodružstva života.

Celá rodina na niekoľko dní odišla. Gisela ako obyčajne chcela, aby sa kvôli nej pokiaľ možno, nič nemenilo. Aby nezostala úplne sama, prišla jedna jej priateľka, veriaca zdravotná sestra, ktorej pôsobilo potešenie byť s Gisele. Keď som prišla, našla som Gisele, ako sleduje v televízii svätú omšu. Je pokojná a zoslabnutá, ale vnímavá pre všetko, čo ju obklopuje. Myšlienka, že odlúčenie je už tak blízko, mi stále nešla na myseľ. Farár navrhol, že príde a bude slúžiť svätú omšu v jej izbe. Bol to pre ňu drahocenný okamih, z ktorého čerpala silu a pokoj.

Jej jazyk bol úplne vyschnutý a to jej bránilo v reči. Infúzia, kyslík, všetko prijímala. O svojom manželovi hovorila s obdivom a povzbudzovala ho do budúcnosti.

Gisela bola odovzdaná do Otcovho náručia skrze Matku Božiu ako malé dieťa. Nezriekla som sa dobrodružstvo života, prečo by som sa mala zriekať smrti?

V noci pred jej smrťou sa celá rodina zhromaždila v jej izbe. Manžel Ľudovít spomína: Zhromaždili sme sa okolo nej všetci ôsmi a každý držal pevne svoj ruženec, ktorý nás Gisela naučila milovať. Hodina jej »Fiat« sa stále viac približovala. V tichu tejto poslednej noci prebiehalo mojou mysľou 19 rokov nášho spoločného života, všetky naše radosti, všetky naše starosti ... Gisela bola so svojou jednoduchou láskou stále prítomná. Náš domov vyrástol tak rýchlo ... A pred svojím zrakom som videl tých posledných sedem rokov, kedy bojovala so svojou chorobou, aby mohla zostať dlhšie s nami.

4. februára 1970 vstúpila do radosti neba, na poludnie, o ktorom niekoľko mesiacov pred smrťou napísala: »Hodina Anjel Pána, hodina radosti, hodina nádeje, v ktorej je svätá Panna tu, aby ťa, Ježišu, prijala z neba. « Po jej smrti bolo možné čítať z jej tváre radosť a večné šťastie. Jej sebadarovanie bolo naplnené.

Veronika, Giselina dcéra, o svojej matke hovorí: Moja mamička sa modlila ruženec veľmi rada a často mi hovorila: Ruženec je najväčšia zbraň v živote. Myslím často na tieto jej slová. Sú asi dôvodom toho, že pri sebe stále nosím ruženec a počas dňa sa ho modlím. Ako deti sme sa v rodine veľmi skoro naučili modliť sa ruženec, aby nás Mária viedla k Ježišovi. 

Mamička nebola žena, ktorá je celý deň na kolenách ponorená v modlitbe, bola realistická, aktívna a vnímavá. 

Bola to statočná žena. Pracovala v poľnohospodárstve, môj otec bol sedliak, vídala som ju pri ovciach, ktorých vlnu strihala, alebo ako triedila vajcia a počúvala pritom z kazety angličtinu. Robila si totiž kurz angličtiny, aby nám mohla pomáhať so školskými úlohami ... 

Šila nám šaty, bola veľmi šikovná. A plietla pre nás, plietla ešte počas svojej choroby na lôžku. Keď otec založil klub s poníkmi, mamička dávala deťom kurzy jazdy na koni a starala sa o kanceláriu. Spomínam si, že mi často hovorila: Deti treba denne povzbudzovať, musíme ich pochváliť, aby sme posilnili ich sebadôveru. Potom je možné im povedať tiež, čo nie je dobré a čo môžu zlepšiť. 

Keď som jej zverila prvé tajomstvo svojej lásky, vypočula ma a upokojila ma. Hovorili sme o veľkej láske, o láske, ktorá ju spájala s oteckom. Rada som ju počúvala, bolo to krásne a také prosté ...; a všetko zostalo medzi nami. 

Potom prišla jej choroba. Moji rodičia podnikli všetko, aby život šiel ďalej i napriek jej pobytu v nemocnici, jej slabosti alebo dní, kedy musela ležať. Zvlášť som milovala prázdniny, kedy sme sa stretávali s priateľmi z klubu Pony. Môj otec organizoval tábor a mamička mu pomáhala. Nakoniec už nemohla veľa urobiť, nemohla sa zdvihnúť z lôžka, ale mala účasť na všetkom, čo ju obklopovalo, na rodine i na klube. 

Keď mi bolo trinásť, mala som s jednou priateľkou na starosti kuchyňu. Každé ráno sme išli k mamičke do izby a dostali sme od nej pokyny. Dala nám malý zošit, do ktorého všetko zapísala - aké máme variť jedlo a ako pri tom postupovať. 

Často mala zatvorené oči a modlila sa. Nikdy som nepočula, že by sa ľutovala alebo sa sťažovala. 

Prirodzene povedala: Som taká unavená, zvlášť vtedy, keď my deti sme sa začali v jej izbe hádať.

Posledné prázdniny sme strávili s mamkou v Alpách, pretože horský vzduch jej robil dobre. Išla tam vopred s tými najmenšími. Chcela im ešte tak veľa dať, pretože videla, že sa blíži koniec. Bojovala proti chorobe, aby mohla s nami zostať čo najdlhšie. Súčasne však vedela, že k uzdraveniu nepotrebuje nič menšieho než zázrak, ale jej dni boli zrátané ... Nemala zo smrti strach, mala o nebi veľmi jasnú predstavu ... Ale jej najmladší syn bol ešte taký maličký. 

Dnes, keď som sama matkou, musím si priznať, že potrebovala nesmiernu dôveru, aby zostala taká pokojná a usmievala sa až do konca. Je mnoho okamihov, ktoré znovu premyslím, keď spomínam na mamičku. Ako by som bola malé dieťa a ona ma stále nosila. Bola som veľmi úzkostlivá, snáď pre skúsenosť jej pobytov v nemocnici. 

Spomínam na dlhé prechádzky, pri ktorých sme trhali kvety a ona so mnou s nadšením hovorila o kráse stvorenia a o Bohu, a to tak prirodzene, že to bol pre mňa ten najnormálnejší svet. 

Spomínam na večery, kedy sme sa schádzali k rodinnej modlitbe. Ako mnoho rokov uplynulo od doby, kedy som sedela pri jej nemocničnom lôžku. Milujem jej prítomnosť, jej nežnosť. Hovorila s nadšením o nebi, kde je večná Láska, kde budeme raz spolu. Nemôžem si už spomenúť na doslovné znenie, ktoré použila, ale vtedy ma obdarovala tým, že verím na večné šťastie v nebi, ktoré je pripravené pre každého z nás.

Masima