Náš domov je v nebi - Na zemi som iba hosť

Aké pravdivé je to, že na druhý svet si so sebou nič nezoberieme! Aj tá najnepatrnejšia pripútanosť k iným ľuďom či k veciam, čo nás ako neviditeľné vlákno viaže k zemi, musí byť uvoľnená skôr, ako nás Boh bude môcť obdariť celou svojou slávou.

Mladý španielsky trapistický mních Rafael Arnáiz Barón (1911 – 1938) nám ukazuje, akú slobodu a pokoj prináša človeku rozhodnutie, keď už v tomto živote nastúpi na náročnú cestu postupného opúšťania pozemských vecí.

Rafael to v živote mohol dosiahnuť ďaleko. Príjemným humorom, radostným a pozorným správaním, ako aj celkovou príťažlivosťou si tento mladý muž získal všeobecné sympatie. Geniálne umelecké nadanie predpovedalo tomuto študentovi architektúry úžasnú kariéru. Z jeho spoločenského vystupovania sa nedalo hneď vytušiť jeho vnútorné smerovanie.
Rafaelov vnútorný život bol natoľko naplnený hlbokou túžbou po Bohu, že svoj pozitívny vplyv na ľudí využíval na to, aby kamarátov, ako aj svoju vlastnú hlboko veriacu rodinu upriamil na Boha. „Bolo zjavné, že sme ho všetci radi počúvali,“ dosvedčuje jeho brat Luis Fernando. „Nikdy nám nešiel na nervy, hoci vždy znova začínal tú istú tému: Boh.“

Odkedy ako 19-ročný navštívil trapistické opátstvo San Isidro de Dueñas, mal už len jedno prianie: stať sa trapistom! Tam v kláštore, pod dohľadom Vládkyne neba a v mlčaní mníchov našiel Rafael svoj pozemský raj, kde neboli potrebné slová, aby si ľudia rozumeli a žili vo vzájomnej láske.

V okruhu jeho priateľov a známych z vyššej spoločnosti to vyvolalo údiv, keď sa Rafael rozhodol zameniť všetok komfort a pohodlie svojej majetnej rodiny za chudobu jedného z najprísnejších rádov sveta a vzdať sa sľubnej budúcnosti tým, že vstúpil do trapistického kláštora. No on si bol vedomý: „Boh nám dáva všetko a my hneď nazývame obetou aj to málo, čo sa mu rozhodneme dať... Skutočnou obetou by pre mňa bolo zostať naďalej pripútaný k tejto zemi.“

Mal spoločenskú a veselú povahu, a preto bolo veľmi ťažké zrieknuť sa spoločnosti mnohých ľudí, náklonnosti mnohých priateľov, no predovšetkým svojich skvelých rodičov. Ale Rafaelov názor bol: „Kresťania sa nelúčia. Boh je ich cieľ a u neho sa všetci opäť zídeme na celú večnosť. Čo je proti tomu niekoľko rokov? Nič! Zdajú sa nám dlhé len preto, že sme netrpezliví.“ Tak sa trapistický kláštor, do ktorého v roku 1934 ako 23-ročný vstúpil, stal pre jeho dušu a pre jeho povahu miestom šťastia, ale aj „očistcom na zemi, kde sa môžem očisťovať a posväcovať.“

„V kláštore máme my trapisti jednu útechu, ktorú svet pozná len veľmi málo: Tu v Božom dome a ďaleko od hluku ľudí citeľným spôsobom zažívame, aké krátke trvanie má to, čo sa deje v priebehu času. ... Trapistického mnícha už netrápi to, čo bolo... To, čo je pre svet koncom, je pre mnícha začiatkom. Všetko prichádza, všetko zaniká..., len Boh zostáva naveky.“

Cesta, ktorou ho Boh teraz viedol, je jedinečná. Tomu, kto nerozumie pôsobeniu milosti v duši milujúcej Boha, sa však môže javiť ako rozporuplná. Ale pre Rafaela bolo v určitom zmysle priam nevyhnutné, aby v bolestivých skúsenostiach zažil, že je „bez domova“, len aby počas krátkych štyroch rokov mohol dozrieť do obdivuhodnej svätosti.

Tak Boh dopustil, že tento mladý muž už po štyroch mesiacoch v milovanom kláštore ťažko ochorel na cukrovku. Pre všetkých to bola veľká bolesť, keď musel opátstvo opustiť. „Myslel som si, že zomriem od žiaľu.“

Vo veľkej temnote, predsa však ochotne, sa Rafael odovzdal do Božích rúk. „Človek sa pýta: Pane, prečo to robíš? A Ježiš akoby hovoril: ,Dôveruj mi! Ste ako deti. Aby ste vošli do kráľovstva môjho Otca, nemôžete ísť sami ani nedokážete druhým ukazovať cestu. Ja vás povediem. Nasledujte ma, aj keď je to proti vašim plánom.‘“ 
Po ťažkom roku mimo kláštora, hneď, ako sa zlepšil jeho zdravotný stav, požiadal takmer 25-ročný Rafael opätovne o prijatie do kláštora.

O šesť mesiacov neskôr, v lete 1936, vypukla v Španielsku občianska vojna. Aj Rafael bol povolaný do armády a po druhýkrát musel opátstvo opustiť. Nebol však uznaný za zdravotne spôsobilého vykonávať vojenskú službu, a tak sa mohol čoskoro vrátiť späť do kláštora. Teraz ešte lepšie pochopil: „Čo na tom záleží, či sme prví alebo poslední, ak miesto, ktoré na zemi zaujmeme, je to, ktoré pre nás vybral Pán? Prijmime ho ochotne! Milujme svoje miesto na zemi, lebo je to Božia vôľa! ... Je to pominuteľné miesto a nemá žiaden význam pre večnosť, ktorá je našou skutočnou domovinou, večnosť s Bohom.“

Rafaelov mimoriadny kríž, ktorý ho čoskoro mal priviesť do večnosti, bola jeho choroba. Sprevádzaná ťažkými stavmi slabosti stále postupovala, až vo februári 1937 musel nanovo odísť z kláštora, aby mu v domácom prostredí mohla byť poskytnutá lepšia starostlivosť. „Je to už tretíkrát, čo odkladám môj rehoľný habit a obliekam si civilné šaty ... aj teraz však vidím Božiu ruku veľmi zreteľne,...“
Po desiatich mesiacoch strávených vo svojej rodine poprosil Rafael aj po štvrtýkrát o prijatie do kláštora San Isidro. Veľmi dobre vedel, že ho tam čaká samota ošetrovne. Vedome však priniesol túto obetu za Španielsko, kde v tom čase zúrila krvavá občianska vojna.

Na Veľkonočnú nedeľu 1938, krátko pred blížiacou sa smrťou, mu opát ako prejav svojej veľkej úcty, odovzdal mníšsky habit trapistov.

V ten deň napísal 27-ročný Rafael svojmu bratovi Leopoldovi list. Opisuje v ňom malý obrázok, ktorý sám namaľoval a ktorý mu posiela:

„Zobrazuje mnícha, ktorý z vysokej skaly pozoruje svet. A keďže dychtí po Božej láske a napĺňa ho túžba po nebi, nemôže inak, ako zvolať: Cudzincom a pútnikom som na zemi! Najmilší Leopoldo, či chceme, alebo nie, skutočne sme pútnikmi. Prečo by sme si tu mali stavať príbytok? Na túto zem, do ktorej hlúpi ľudia vkladajú svoje nádeje, na ktorej bojujú svoje vojny a do ktorej chamtivo ukrývajú svoje pominuteľné a úbohé poklady, pozerajme tak, ako ten malý mních na obrázku. Brat môj, šťastný je ten, kto sám seba naozaj považuje za cudzinca vo svete a sníva len o Bohu a o svojom skutočnom domove. Jeho život bude plynúť v pokojnom odovzdaní, pretože pokoj nachádza len to srdce, ktoré je odpútané od všetkého.“ 

To bol posledný list rodine, pretože Rafael bol v cieli. „Neváhaj, Pane, tvoj sluha Rafael má naponáhlo, chce byť pri tebe a uvidieť Máriu!“ 26. apríla 1938, deväť dní po Veľkej noci, odišiel do večnej vlasti s úsmevom na perách.

Masima