„Pane, ak sa zachránim, zmením svoj život“

Ten, kto si začne uvedomovať svoje slabosti, môže sa stať silným. Kto svoju tvár obracia ku Kristovi, on ho uzdravuje z prípadnej slepoty. Presvedčil sa o tom aj John Henry Newton, ktorý v 17. storočí bol obchodníkom s ľuďmi, ktorých prevážal z Afriky do Ameriky. 

Jeho svedomie otupelo. Mal všetko. Bol v najlepších rokoch. Bol zdravý. A predsa, pri jednej búrke na mori, na ceste do Ameriky, s nákladom otrokov zistil, že prichádza o všetko, a vtedy volá k Bohu: „Pane, ak sa zachránim, zmením svoj život.“ Slovo dodržal. Zmenil sa. Otvorili sa mu oči. Videl to, čo pred tým nevidel.  Začal si všímať biedu iných. 

V jeho najkrajšej piesni Amazing grace napísal tieto slová: Úžasná milosť! Aký sladký je hlas, ktorý zachránil naničhodníka ako som ja. Kedysi som bol stratený, no teraz som nájdený, bol som slepý, no teraz vidím...
  

John Henry Newton sa narodil v londýnskej časti Wapping. Jeho otec John bol kapitán na trase medzi Anglickom a Stredozemím. Matka Elizabeth, rodená Seatclifeová, nekonformná kresťanka, zomrela na tuberkulózu, keď mal John šesť rokov.

Newton strávil dva roky v internátnej škole. Keď mal jedenásť rokov, odišiel pracovať na more k svojmu otcovi. Pred otcovým odchodom do dôchodku (v roku 1742) s ním stihol John absolvovať šesť ciest. Otcovým plánom bolo zabezpečiť Johnovi miesto otrokára na poliach s cukrovou trstinou na Jamajke. Namiesto toho sa mladý John Newton stal kapitánom na otrokárskej lodi.

Joh bol počas cesty k priateľom v roku 1743 bol zadržaný a prinútený vstúpiť do Kráľovského loďstva, stal sa tak poddôstojníkom na lodi Harwich. Veľmi spokojný s touto prácou i postom nebol, pokúsil sa o útek, ale neúspešne. Trest ho neminul, potrestali ho pred zrakmi tristopäťdesiat členov posádky. Vyzlečeného Johna do pol tela priviazali k mreži a po deväťdesiatšiestich ranách ho degradovali na obyčajného námorníka. Táto hanba ho dohnala k myšlienke na samovraždu.

Keď sa časom psychicky aj fyzicky dal "dokopy", na vlastnú žiadosť bol preložený na otrokársku loď Pegasus, smerujúcu do západnej Afriky, ktorá tam viezla tovar. Za predaj tovaru sa nakúpili otroci, ktorých potom previezli do Anglicka a iných krajín.

Ani posádka lode Pegasus to s Newtonom nemala ľahké, preto ho zanechali v cieli cesty - v západnej Afrike, spolu aj s Amosom Cloweom, obchodníkom s otrokmi. Ten vzal Johna na pobrežie Sierra Leone, kde ho oženil s africkou vojvodkyňou, princeznou Peyne. Ale ani Newton sa nevyhol, rovnako ako ani ostatní otroci, zneužívaniu a týraniu. Toto obdobie neskôr John označil ako dobu, kedy bol "neveriaci a nemravník."  

Začiatkom roku 1748 ho zachránil lodný kapitán, ktorého Johnov otec požiadal, aby mu našiel syna. Cestou späť do Anglicka zažil na lodi Greyhound, vezúcej včelí vosk a drevo pre farbiarov, duchovné obrátenie. Loď sa takmer potopila, keď ju pri írskom pobreží stretla silná búrka. Newton sa uprostred noci zobudil a kým sa loď plnila vodou, volal k Bohu. Tento zážitok neskôr sám označil za začiatok jeho obrátenia ku kresťanstvu. Loď sa zachránila.

Počas pokračovania v ceste, John začal čítať Bibliu a inú duchovnú literatúru. Kým došli do Anglicka, Newton celkom prijal kresťanstvo. Stalo sa tak 10. júna 1748 a tento dátum si pripomínal po celý zvyšné dni života. John sa celkom zmenil - prestal kliať, hrať hazardné hry a piť alkohol. Hoci sa aj naďalej venoval otrokárstvu, bol voči nim oveľa milší. Neskôr povedal, že jeho skutočné obrátenie, že sa skutočným veriacim stal oveľa neskôr.

Po návrate do Liverpoolu sa, čiastočne aj na vplyvný príhovor Josepha Manestyho, stal prvým dôstojníkom na otrokárskej obchodnej lodi Brownlow, smerujúcej do Západnej Indie. Vtedy, počas prvej časti plavby John ochorel a priznal nedostatky svojho duchovného života. Morený vysokou horúčkou vyznal svoju plnú vieru v Ježiša Krista a požiadal Boha, aby celkom prevzal kontrolu nad jeho osudom. Neskôr povedal, že: ... táto skúsenosť bola bola tým skutočným obrátením a bodom zvratu v jeho duchovnom živote. A dodal, že vtedy prvýkrát pocítil úplný zmier so Všemohúcim Bohom.  

Naďalej ale vykonával svoju prácu obchodníka s otrokmi. V roku 1750 podnikol, ako kapitán otrokárskych obchodných lodí Duke of Argyle a African ešte ďalšie tri cesty. Námorníctva a obchodu s otrokmi sa zriekol až v roku 1754 po prekonaní ťažkej mŕtvici, ale svoje úspory naďalej investoval do Manestyho obchodu s otrokmi.

V roku 1755 sa stal colným dozorcom liverpoolského prístavu. Prácu vyberača daní dostal zasa na príhovor Manestyho, veľmi dobrého priateľa Newtona staršieho. John sa popri práci začal venovať štúdiu jazykov. Učil sa gréčtinu, henrejčinu a sýrčinu, stal sa laickým duchovným a v roku 1757 sa uchádzal o úrad anglikánskeho kňaza, hoci do samotnej anglikánskej cirkvi bol prijatý a ordinovaný na kňaza až o sedem rokov neskôr. Toto odmietanie anglikánskej cirkvi ho frustrovalo do takej miery, že o vstup žiadal postupne metodistov, nezávislých, presbyteriánov, dokonca aj priamo biskupa chesterskej a lincolnskej diecézy, a iných. 

V roku 1764 predstavil Thomas Haweis Newtona lordovi Williamovi Leggeovi a teho ho odporučil biskupovi v Chesteri. Johnovi aj poradil, aby sa usadil v Olney v grófstve Buckingshamshire. Newton bol následne 29. apríla 1764 predvolaný kňazom a 17. júna sa mu túžba splnila, stal sa ordinovaným kazateľom. 

Ako vikára v Olney ho čiastočne podporoval filantrop John Thorton, ktorý mu k ročnému štipendiu pridával finančný dar na pomoc chudobným. Newton sa pre svoju pastoračnú starostlivosť a vieru stal čoskoro známym. Vďaka priateľstvu so separatistami od anglikánskej cirkvi aj anglickým klérom, bol rešpektovaný obidvomi stranami. Newton kázal v Olney šestnásť rokov, a jeho kázne mali taký úspech, že sa pre davy ľudí, ktorí si ho prichádzali vypočuť, musel rozšíriť kostol.

Newton mal zásluhu aj na obrátení cynického "kariérneho kňaza" Thomasa Scotta na ozajstného veriaceho, čo Scott opísal vo svojej autobiografii Sila pravdy z roku 1779. V tom istom roku ponúkol Newtonovi bohatý kresťanský obchodník John Thorton miesto rektora v kostole svätej Márie vo Woolnothe na Lombard Street v Londýne. John Newton tam slúžil až do smrti.  

Vyhľadávali ho tam duchovní, aj iní zaoberajúci sa svojou vierou, žiadali ho o radu. Jedným z nich bol napríklad mladý člen britského parlamentu William Wilberforce, ktorý krátko predtým prešiel krízou svedomia a duchovným obrátením. Pomýšľal, že nadobro opustí politiku, ale ešte predtým ako tak spravil, požiadal Newtona o duchovné vedenie. On ho povzbudil, aby zostal v parlamente a slúžil Bohu tam, kde je.

John Newton bol aj umelecky nadaný. Báseň Amazing Grace napísal ku kázni na Nový rok 1773. Báseň sa nachádzala spolu s ostatnými v anonymnej zbierke Olney Hymns, ktorú vydal spoločne s básnikom Williamom Cowperom. Pôvod melódie, ktorá ju vtedy mohla sprevádzať nie je známy. 

John Newton do konca svojho života ohlasoval dobrotu Boha, jeho láskavosť a milosrdenstvo. Na sklonku života bol takmer slepý, hovoril šeptom a potreboval pomocníka. Raz počas kázne nadšene zvolal: „Ježiš Kristus je nádherný!“ 

Jeho pomocník mu pošepkal: „To ste už povedali dvakrát.“ 

Newton sa k nemu otočil so slovami: „Áno, už som to povedal dvakrát, a poviem to znovu – Ježiš Kristus je nádherný!“

Úžasná milosť! Aký sladký je hlas,

ktorý zachránil naničhodníka ako som ja.

Kedysi som bol stratený, no teraz som nájdený,

Bol som slepý, no teraz vidím.

To milosť naučila moje srdce báť sa

a milosť ma strachu zbavila,

aká vzácna sa tá milosť javila

v tú hodinu, keď som po prvý krát uveril!

Cez mnohé nebezpečenstvá, osídla a nástrahy

som už prešiel

táto milosť ma bezpečne priviedla až sem,

a milosť ma povedie domov.

Pán mi sľúbil dobré,

Jeho slovo zaručuje moju nádej,

on bude mojím štítom a podielom,

kým potrvá život.

Áno, keď toto telo a srdce vypovie

a smrteľný život sa skončí,

ja budem vlastniť, vo vnútri opony,

život radosti a pokoja.

Zem sa čoskoro rozpustí ako sneh,

slnko prestane svietiť

no Boh, ktorý ma zavolal tu dolu

ten bude navždy môj.

Masima